Pohľad z Moskvy Putin prišiel vo Venezuele o viac než len o Madura

„Nezahrávajte sa s prezidentom Trumpom,“ varuje oficiálny profil amerického ministerstva zahraničných vecí na sieti X pre používateľov hovoriacich po rusky. Odkaz doplnený fotkou rozhodne hľadiaceho Donalda Trumpa získal viac ako tisíc lajkov. Pre Rusov je to však rozporuplný signál.

Nový rok začal americký prezident poriadne zostra: uniesol venezuelského lídra Nicolása Madura a jeho manželku Ciliu Floresovú. Pomerne nedávno si obaja na súde v americkom New Yorku vypočuli obvinenia z narkoterorizmu, pašovania kokaínu, zo sprisahania proti Spojeným štátom a z ďalších trestných činov. Maduro s manželkou zostanú v americkej väzbe do polovice marca, keď sa má proces s nimi pomaly odštartovať.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Rusko prichádza o ďalšieho partnera na medzinárodnej scéne. Formálne Kremeľ za posledný rok (alebo niečo viac) stratil spriatelenú diktatúru v Sýrii, ktorú po úteku Bašára al-Asada ovládli militantní islamisti maskujúci sa ako opozícia proti autokratovi. 

Irán bol zas poriadne vytrestaný izraelským a americkým bombardovaním vlani v lete a teraz čelí rozsiahlej ľudovej vzbure, ktorej výsledok a dosah na krajinu možno len ťažko predpokladať.

A teraz do toho aj Venezuela. Verný spojenec Ruska prinajmenšom posledných dvadsaťpäť rokov. Rusko chcelo z Venezuely urobiť svoju predsunutú pozíciu na západnej pologuli na spôsob Kuby v časoch Sovietskeho zväzu. 

Napriek veľkosti, ekonomickému (rozumej ropnému) potenciálu a dôležitej polohe sa však z Venezuely nikdy nestala ruská základňa na „americkom zadnom dvore“. Primárne pre domáce problémy Venezuely (napríklad znárodňovanie a vyhnanie západných firiem či sfalšované voľby), ale aj pre absenciu možností Ruska zvýšiť svoju prítomnosť v tejto latinskoamerickej republike.

Len na ilustráciu, v roku 2024 vzájomná obchodná výmena medzi oboma krajinami dosiahla iba 270 miliónov dolárov. Pre Venezuelu sú však dôležité ruské investície do energetiky a spoločné projekty ťažby ropy alebo kooperácia pri obchádzaní západných sankcií, ktoré momentálne dopadajú na Venezuelu oveľa silnejšie.

Napriek veľkosti, ekonomickému (rozumej ropnému) potenciálu a dôležitej polohe sa však z Venezuely nikdy nestala ruská základňa na „americkom zadnom dvore“.

Výrazným faktorom bola aj snaha nevyvolať novú krízu v regióne, ktorá by mohla spustiť eskaláciu vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom, v ktorej by ruská pozícia bola zjavne slabšia. Inými slovami, Kremeľ musel brať ohľad na postoj Spojených štátov.

Venezuela napriek tomu bola a stále zostáva významným partnerom v regióne. Kremeľ sa mohol vždy zaručiť jej diplomatickou podporou – či už pri uznaní Abcházska a Južného Osetska, ktoré Moskva odtrhla od Gruzínska po konflikte v auguste 2008, pri anexii Krymu na jar 2014, alebo v prípade podpory takzvanej ruskej špeciálnej vojenskej operácie proti Ukrajine. 

Niektorí oveľa bližší spojenci Ruska, či už geograficky, alebo politicky, sa na tieto kroky nikdy verejne neodhodlali.

A teraz? Prišlo Rusko o spriatelenú Venezuelu? Kým v krajine vládne (vice)prezidentka Delcy Rodríguezová a súčasný chavistický režim, vzájomné vzťahy sa nezrútia tak prudko ako v postasadovskej Sýrii. Vyhliadky pre Moskvu však nie sú príliš pozitívne.

Venezuelská kríza vysiela Rusku dva protichodné signály. Jeden Kremľu vyhovuje, druhý môže viesť až ku konfrontácii so Spojenými štátmi – ak by sa na ňu teda Rusko odhodlalo.

Vladimir Putin a Nicolás Maduro v máji 2025. Foto: TASR/AP

Krátko po únose Madura sa v médiách objavili prirovnania amerického zásahu vo Venezuele k ruskej agresii proti Ukrajine. Poukazuje sa tým na neschopnosť Moskvy vykonať rozhodnú akciu, ktorá by eliminovala nepriateľa. Som ďaleko od toho, aby som obhajoval ruskú agresiu, avšak tieto operácie nemožno porovnávať.

Moskva chcela po vpáde na Ukrajinu elegantne odstrániť Zelenského vládu: vynútiť si jeho útek do zahraničia, prípadne jeho zvrhnutie. Nie je tajomstvom, že po obsadení Kyjeva chceli Rusi inštalovať na čelo Ukrajiny svojho prezidenta, s najväčšou pravdepodobnosťou oligarchu Viktora Medvedčuka, a to „legálnou“ cestou prostredníctvom rozhodnutia súdu a predčasných volieb.

Trump poslal elitnú jednotku do Venezuely, aby chytila Madura a jeho manželku. Týmto manévrom nechcel zvrhnúť tamojšiu diktatúru, ale jej elitu prinútiť „privatizovať“ venezuelské ropné bohatstvo v prospech USA. Bola to stávka na istotu s hollywoodskym scenárom, ktorý však nemusí vyjsť, ak sa režim nepoddá Trumpovým vyhrážkam. Až keď príde na rad americká pozemná intervencia, budeme môcť obe agresie porovnávať.

Pochybujem, že Vladimir Putin dostal strach, že ho americký líder dá uniesť zo Soči do Haagu. Hoci mal s Madurom priateľský vzťah, „obetovanie“ venezuelského diktátora posilňuje jeho pozíciu voči Ukrajine.

Trumpova doktrína aplikovaná na Venezuelu (a možno čoskoro aj na Kubu či Mexiko) hlása, že americká veľmoc má svoju sféru, v ktorej si môže robiť, čo sa jej zachce, aj v rozpore s medzinárodným právom. V sfére vplyvu platí právo silnejšieho a záujmy veľmoci.

To úplne koreluje s Putinovým pohľadom: postsovietsky priestor je súčasťou bezpečnostného priestoru Ruska. A Rusko si nárokuje nielen kontrolu nad ním, ale aj právo zasiahnuť, ak by niekto jeho vplyv oslaboval. 

Kremeľ teraz môže argumentovať, že si v postsovietskom priestore môže robiť, čo chce, pretože Trump tak robí na svojom „zadnom dvore“. Môžu sa prepisovať hranice, neuznávať režimy... Všetko v prospech mocnosti.

Trump a Putin si neformálne rozdelili sféry vplyvu s tým, že si ich navzájom budú akceptovať. Tak to aspoň môžu vnímať v Rusku. Pre bývalé krajiny ZSSR to znamená, že musia mimoriadne opatrne manévrovať, pretože sa nemôžu spoliehať na americkú pomoc. Pre krajiny východnej Európy je to signál, že Rusko chce zasahovať do ich bezpečnosti (pozri požiadavka Moskvy, aby sa NATO stiahlo k hraniciam z roku 1997).

To by sme mali kladné vyznenie venezuelského dobrodružstva Donalda Trumpa pre Rusko. Teraz je na rade horká pilulka.

Kremeľ teraz môže argumentovať, že si v postsovietskom priestore môže robiť, čo chce, pretože Trump tak robí na svojom „zadnom dvore“. 

Bielemu domu je ukradnutá ruská trikolóra na tankeri. Spojené štáty sa v polovici týždňa v severnom Atlantiku zmocnili tankera Marinera plávajúceho pod ruskou vlajkou, ktorý sa podľa nich vyhol blokáde sankcionovaných plavidiel. 

Potom podnikli podobné kroky proti ďalším ruským plavidlám. Hoci Mariner sprevádzali lode ruského vojenského námorníctva, americké sily sa Rusov nezľakli a ruské plavidlá do konfrontácie nevstúpili. 

Moskva síce zásahy označila za narušenie morského práva, ale na radikálne kroky sa neodhodlala. Kontroverzný exprezident Dmitrij Medvedev dokonca uviedol, že registrovať tankery v Rusku nebolo „príliš adekvátne“.

Andrej ŽiarovskýÚnos Madura, zadržaná ruská loď a americká hrozba Grónsku

Lukáš Krivošík

Americký zásah proti tankerom „tieňovej flotily“ môže byť pre Rusko nepríjemným precedensom. Upozorňuje na to ruský politológ Iľja Graščenkov:

„USA by pravdepodobne mohli využiť incident s tankermi na ďalšiu eskaláciu napätia. Biely dom už oficiálne oznámil, že zadrží všetky ruské a venezuelské tankery, na ktoré sa vzťahujú sankcie. Pre Rusko je nepravdepodobné, že by sa mohlo odvolávať na medzinárodné právo, pretože sankcie túto ochranu prakticky eliminujú. Čo je dôležitejšie, ruská posádka by mohla byť stíhaná, čo vytvorí systémové riziká pre celú tieňovú flotilu.“

Toto všetko sa deje na pozadí zmien na globálnom trhu s ropou, ktorý sa čoskoro dostane do stavu prebytku. Rusku situáciu komplikuje rastúca zľava na ropu Ural (až 25 dolárov za barel) a nové vlny sankcií. Americký „hon na ponorku“ (ruskú flotilu) vytvára nové náklady a riziká. Zhabanie tankera Mariner by tak mohlo byť prvým v reťazci ďalších, od ktorých závisí ruský rozpočet.

Zároveň by americké rozhodnutie mohlo inšpirovať európske krajiny k razantnejším zásahom proti tankerom v Baltskom mori, čo by bolo pre Moskvu mimoriadne citlivé. Venezuelská kríza je tak pre Vladimira Putina závažnejšou udalosťou než len obyčajnou „stratou“ latinskoamerického kamaráta.