Predátor Donroe Zrodila sa Donaldova doktrína. Ale všetko sa zmení, až keď USA zaútočia na Grónsko

Je to ako vystrihnuté zo skvelého seriálu Homeland o tajných operáciách CIA: tím okolo Saula Berensona so sieťou svojich podplatených či vydieraných informátorov starostlivo plánuje tajnú akciu v cudzom štáte, majstrovsky ju zrealizuje, dosiahne, lepšie povedané, zasiahne cieľ a často sa spolu so špeciálnymi jednotkami bezpečne vráti domov. 

Po americkom triumfe prichádza nová realita. Pôvodné plány sa vymknú spod kontroly, výsledkom je a mess, v arabčine sa to povie fauda, jednoducho chaos, zväčša veľmi krvavý chaos.

Premýšľavejší agenti prepadajú frustrácii, celý život trénujú, aby boli najlepší a dokázali divy, to všetko ako služba vlasti a americkému záujmu. Len zrazu vidia, že realita, ktorú privodili, je horšia a surovejšia než to, čo bolo predtým. Prostriedky už nedokážu ospravedlniť ciele a sami už neveria, že slúžia americkému vyššiemu záujmu.

Homeland je reakciou na americké blízkovýchodné dobrodružstvá z nultých rokov. Aj na vlne tohto rozčarovania víťazil Donald Trump, ktorý predefinoval americkú zahraničnú politiku, ohlásil koniec intervencionizmu a seba promoval ako prezidenta, ktorý vojny končí, nie začína.

Začiatkom roka 2026 sa mnohé mení.

Trumpa nadchla vydarená akcia CIA a jednotiek Delta Force vo Venezuele natoľko, že sa vyhráža Kolumbii, vraj ju aj jej prezidenta môže stihnúť podobný osud, opätovne hrozí Grónsku, ale aj Mexiku, o Kube hovorí, že tam nie je potrebná invázia, lebo ostrov je „pripravený padnúť“.

Sú to síce reči, ale tými sa začínal aj zásah proti Venezuele.

Nový imperializmus

V každom prípade Trump v týchto dňoch srší militaristickým optimizmom a hovorí o doktríne „Donroe“ (teda Donaldovej doktríne, ktorá nadväzuje na Monroeovu doktrínu a má odôvodniť nové americké nároky v západnej hemisfére).

Donald Trump síce nikdy nebol izolacionistom, ale svoje hnutie MAGA formoval aj na odpore proti zahraničnopolitickým intervenciám, Amerika sa mala sústrediť výlučne na vlastné problémy, nie riešiť problém iných.

Momentálne však význam programového sloganu „America First“ posúva do nových sfér. Amerika môže zasahovať všade, kde to slúži jej záujmom, napríklad ak tým získa prístup k rope alebo zabráni pašovaniu drog či migrácii.

Obraty amerických prezidentov od zahraničnopolitickej zdržanlivosti k expanzívnosti nie sú ojedinelé. Spomeňme si na Georgea Busha jr., ktorý nastúpil po Clintonovi so sľubom, že na rozdiel od neho bude raziť „pokornú zahraničnú politiku“. Bush kritizoval Clintona za intervencie na Haiti či v Somálsku aj za to, že americké vojenské sily sú zbytočne roztrúsené po celom svete a v niektorých prípadoch sa usilujú o „budovanie národov“, čo je v rozpore so záujmami USA.

Bolo pochopiteľné, že po 11. septembri musel Bush svoju politiku zásadne prehodnotiť, prvotný vojenský zásah v Afganistane bol úplne oprávnený. Problém bol, že reakciu na dvojičky a celú blízkovýchodnú politiku prenechal horlivej skupine neokonzervatívcov, ktorí budovanie demokracie a šírenie slobody povýšili na novú ideológiu s katastrofálnymi dôsledkami.

Trump určite nepôjde touto cestou, nezaujíma ho demokracia, len surové (teda surovinové) záujmy. Nehanbí sa venezuelskú ropu označovať za „našu ropu“, súčasne ho desí predstava, že by sa do USA mali vracať truhly s telami amerických vojakov, v tomto zmysle sú jeho doterajšie intervencie (Irán, Jemen, Venezuela) celkom bezpečné.

Dôsledky Donaldovej doktríny však môžu byť pre celý svet podstatne horšie než tie bushovské.

Ropa, ropa, ropa

Samozrejme, špeciálna vojenská akcia proti Venezuele je protiprávna z hľadiska medzinárodného aj vnútroamerického.

Optimista by mohol argumentovať aj tak, že sa vlastne nestalo nič výnimočné, čo by USA neboli robili aj po roku 1945, a Trump nás len vracia do čias studenej vojny.

Je pravdou, že Američania medzi rokmi 1954 a 1989 uskutočnili alebo sa pokúsili uskutočniť niekoľko vojenských prevratov v Strednej a Južnej Amerike (Guatemala, Kuba, Dominikánska republika, Grenada, Panama). Rovnako im nešlo v prvom rade o demokraciu, ale o zvrhnutie radikálnych ľavicových či komunistických vlád, ktoré svoje štáty navigovali do sféry sovietskeho vplyvu.

Trumpov súčasný zásah proti Madurovi sa naozaj najviac podobá akcii Busha seniora proti Noriegovi v Paname v roku 1989, ku ktorej sa v posledných dňoch toľko prirovnáva.

Lenže aj vtedy mala intervencia aspoň nejaký právny základ. Panama, ktorá čelila stupňujúcemu sa tlaku, vyhlásila USA vojnu plus panamskí vojaci zastrelili neozbrojeného amerického námorného dôstojníka. Invázia do Panamy a únos Noriegu na Floridu prišli až následne, Bush senior mal isté zákonné oprávnenie, vopred informoval lídrov kongresu a mal podporu republikánov aj demokratov.

Trumpovi však na zdaní akejsi legitimity nijako nezáleží.

Dôležitý rozdiel je aj v tom, že v prípade Venezuely ide o veľkú krajinu s takmer 30 miliónmi obyvateľov, ku ktorej Trump pristupuje ako k malému vazalskému štátu kdesi v Karibiku.

Unesený Nicolás Maduro pritom vlani dokázateľne sfalšoval voľby, ktoré v skutočnosti s jasným odstupom prehral, preto jeho víťazstvo neuznali USA ani EÚ. Venezuelská opozícia má tak zjavne na svojej strane spoločenskú väčšinu.

Keby teraz Američania aspoň formálne tlačili na predčasné demokratické voľby, aspoň by dávali najavo, že sledujú aj vyšší záujem a chcú si zaistiť punc legitimity, ktorá odlišuje USA povedzme od Ruska.

Trump sa však nijako netají, že presadzuje iba koristnícky záujem, hovorí v zásade len o rope a nových licenciách pre americké ropné spoločnosti, to všetko má zaručiť dohoda s Madurovou viceprezidentkou Delcy Rodríguezovou. Tej na diaľku odkázal, že ak nebude spolupracovať, čaká ju ešte horší osud než Madura, Rodríguezová následne zmiernila tón a deklaruje záujem na spolupráci.

V tejto chvíli vôbec nie je jasné, či je Rodríguezová s Američanmi predbežne na niečom dohodnutá alebo je len zastrašená. Čo je však dôležitejšie, vôbec nie je jasné, čo na to povedia kľúčoví hráči, ministri obrany a vnútra, ktorí držia moc nad armádou a rôznymi polovojenskými skupinami a zároveň sú chávezovskými ideológmi.

Trump a jeho ľudia tvrdia, že teraz sú to oni, kto riadi Venezuelu. Ale na mieste to tak nevyzerá, tamojšia polícia práve pátra po kolaborantoch, ktorí podporujú útok USA.

Je možné, že aj to je súčasťou Trumpovho kalkulu: venezuelská vládna klika vlnou zatýkania ešte viac zastraší opozíciu a paradoxne si upevní moc po únose nepopulárneho Madura, no podstatné je, či sprístupní ropné polia americkému biznisu. Možné je aj to, že Trump nezískal nič rukolapné a nasledovať bude ďalšia vojenská akcia. 

No už teraz je zjavné, že čisto koristnícky spôsob, akým sa Trump správa, ktorým zdôvodňuje svoje nové vojny a ako formuluje ďalšie nároky, oddeľuje povojnové USA od dneška.

Až Grónsko všetko zmení

Bushova vojna v Iraku bola tragická. Jej začiatok vyplynul zo série omylov, z prepiatosti po 11. septembri, ideologickej naivity aj účelovo nafúknutých dôvodov. Ale vôbec to nie je tak, ako aj teraz tvrdí premiér Robert Fico, že vtedy v Iraku aj teraz vo Venezuele išlo výlučne o ropu, len vtedy boli Američania pokryteckí a teraz sú aspoň úprimní. 

To je pomerne ľahko vyvrátiteľný blud. Napokon, aj z toho dôvodu kritizoval Trump Busha – že rozpútal zbytočnú vojnu a Američania z nej nemali nič, ani len tú irackú ropu. Kontrakty na ťažbu irackej ropy totiž v rokoch po invázii získavali rôzne firmy, americké, britské, ruské, ale najmä Číňania.

Ale čo to všetko znamená z pohľadu Európy?

Hoci sa únos proruského a pročínskeho Madura v mnohom podobá na akcie z obdobia studenej vojny a podľa tejto logiky by znamenal, že sa zhoršia vzťahy USA s Ruskom aj Čínou, teraz sledujeme celkom iný film.

Rusko a Čínu zaiste ohromila americká sila, určite sa im nepáčil únos spojeneckého prezidenta ani vízia úpadku vplyvu vo Venezuele a v Latinskej Amerike. No Trumpova rétorika, ktorá zrušila akékoľvek štandardy medzinárodného práva, im potenciálne straty bohato kompenzuje.

Tým väčšmi, že v posledných dňoch rastie riziko, že USA si chcú násilným spôsobom zobrať Grónsko.

Trumpove vyhrážky týmto smerom počúvame presne rok, až po Venezuele sa zdá, že ide o akútnu hrozbu. Stephen Miller, mimoriadne vplyvný poradca Trumpa, včera pre CNN vyhlásil, že Grónsko patrí Spojeným štátom, a v desivom interview ešte podoprel americké nároky takto: „Žijeme vo svete, v skutočnom svete, ktorý je riadený silou, ktorý je riadený nátlakom, ktorý je riadený mocou. Toto sú železné zákony sveta od počiatku vekov.“ Millerova manželka len krátko predtým zdieľala na sociálnych sieťach obrázok, podľa ktorého si Trump vezme Grónsko už čoskoro.

Ak sa tak stane, až to bude skutočná Trumpova revolúcia, ktorá obráti hore nohami celý svet aj povojnové usporiadanie.

Agresia USA proti Grónsku, teda územiu Dánska, by prekročila všetko, čo sme od roku 1945 považovali za mysliteľné.

V prvom rade by znamenala faktický rozpad NATO, ktoré vzniklo ako aliancia štátov slobodného sveta proti útoku nepriateľa na akýkoľvek členský štát. Ak by najsilnejší štát NATO vojensky napadol člena Aliancie, bol by to vstup do novej éry divočiny.

Začína sa druhý rok Trumpovho vládnutia, a tak môžeme – rovnako ako vlani – dúfať, že napokon to bude predsa len lepšie než v tých najhorších scenároch.