Obzretie sa za uplynulým rokom Sme ako kukučie mláďa v európskom hniezde. Tvárime sa, že svet okolo sa nás netýka

V niektorých situáciách sa pýtame, či je lepšie zostať v tej starej, ktorá je síce nepríjemná, ale aspoň máme o nej aký-taký prehľad, alebo či urobiť krok do budúcna aj za cenu rizika. 

Tento pocit mám pár dní pred koncom kalendárneho roka 2025. Nebolo by lepšie, keby pokračoval, keď ten nasledujúci môže byť násobne horší?

Ak by sme sa na odchádzajúci rok pozreli ľudskými očami, nebol príliš vydarený. Na jeho začiatku sme mnohí dúfali, že sa krviprelievanie na Ukrajine skončí. Nielenže sa neskončilo, ale situácia je ešte horšia.

Navonok sa život na Slovensku javí ako idyla. Ak by ste nesledovali médiá a sociálne siete, môžete žiť pokojne. Striedať každodennú rutinu v podobe práce a osobného života. Správy z bojiska trocha unavujú. Stali sa bežnou súčasťou prehľadu zahraničnopolitických udalostí a až na nejakých analytikov či politologických fajnšmekrov mnohých nezaujmú. 

To všetko na východ od nás sa zdá také vzdialené. Nebyť Ukrajincov, ktorí cez Slovensko húfne prechádzali najmä na začiatku vojny a niektorí tu zostali, väčšina by vojnu nevnímala. Do supermarketov chodíme stále, pred sviatkami sme bombardovaní agresívnou vianočnou reklamou. Plyn ide, elektrina tiež, takže načo sa tým zaoberať?

Bolo by chybou dať sa oklamať zdanlivým pokojom. Niektorí hovoria o poslednom pokojnom lete pred nami, dokonca ináč vždy mierny generálny tajomník NATO dvíha hlas a nalieha, aby sme situáciu nepodceňovali. 

Poliaci po historických skúsenostiach s Nemcami a Rusmi zbroja o dušu. Nemecko sa chystá budovať veľkú armádu. Krajiny sa rad-radom vracajú k nejakej forme povinnej vojenskej služby.

Akoby sme netušili, o čo sa tu hrá

Keď som sledoval vyjadrenia našich politikov k tomu, čo sa deje na Východe, neraz som mal pocit, akoby netušili, o čo sa tu hrá. Taká minikrajinka ako Slovensko, ktorá nemá ani poriadnu protileteckú obranu; čo sa budovania štátnosti, vlastenectva a inštitúcií týka, sme stále v plienkach. 

Sme malým fliačikom na mape, ktorý má jedno šťastie, že je prevažne v horách, takže ak by sa aj niečo zomlelo, ťahať sa sem s armádami je nepraktické, poľské roviny lákajú viac. A my ideme akože budovať politiku na štyri svetové strany. Lenže kto pozná dejiny, ten vie, že takto svet nefunguje. Právo výberu je privilégium silných a pripravených, zvyšok sa môže len niekde pridať v nádeji, že stavil na správnu kartu.

Robert Fico intuitívne správne chápe, že ľud pod Tatrami má v génoch osvedčenú a odskúšanú filozofiu, ako prežiť, ktorá spočíva v taktike byť s každým zadobre, kým sa dá; s nikým sa príliš nebratríčkovať a tesne v závere sporu sa pridať na víťaznú stranu.

Táto taktika však môže fungovať iba vtedy, ak ste nezávislý, s nikým nič nemáte a spory sa vás netýkajú. To však v tejto chvíli nie je prípad Slovenska. Ak je štát členom NATO a EÚ, tak sa nemôže tváriť, že je nad vecou, a bezostyšne komunikovať s úhlavným nepriateľom spolku, do ktorého patrí.

Našťastie v tom našom priestore nemáme takmer žiadny vplyv na nič, takže svetonázorové úlety ľudí v exekutíve pri európskom stole už neprekvapujú ani ničomu nezabránia, len nás strápňujú. 

Väčšina európskych politikov chápe stranícke tančeky pre voličov. Veď doma to tiež robia. Neprekračujú síce všetky možné červené čiary, ale robia. Rátajú s tým, že ďalšie parlamentné voľby spravia tým excesom na Slovensku koniec.

Naši európski partneri vedia, že krajina, ktorá smeruje k hospodárskemu a sociálnemu kolapsu, je extrémne závislá od peňazí zvonku. Neposlušnému dieťaťu vezmete lízanku a nabudúce si rozmyslí, čo bude robiť. Aj s nami sa to môže skončiť podobne.

Progresívna vlna na ústupe našu perifériu nezasiahne

Mnohé problémy, ktoré máme, sú dané našou minulosťou, v ktorej sme celé stáročia nemuseli ako národ robiť zásadné rozhodnutia ani niesť za ne zodpovednosť, lebo sme boli súčasťou iných štátnych celkov. Možno sme tajne dúfali, že milosrdná história nám dá v prosperujúcom západnom svete dostatok času, aby sme sa pubertiacky vybláznili a nakoniec prišli k rozumu.

Je to ťažké, ale musíme predčasne dospieť. Ako dieťa, ktoré zažije veľkú traumu. Nie je čas na hranie sa na politiku na štyri svetové strany; na politiku, ktorá reálne nefunguje a akurát náš mladý štát poškodzuje. Štát nie je pašalík, kde si vrchnosť rozdelí benefity (úplatky), pridelí léna a plebsu hodí len toľko, aby mal pocit, že to tu akože funguje.

Ak to takto vyzerá, tak je to nezodpovedné a detinské. Dokiaľ ľudia budú mať pocit, že klanový systém je najlepšou cestou, ako prežiť aj s vlastnou rodinou, situácia sa nezmení.

To naše hranie sa na vlastnom piesočku kontrastuje s vážnosťou situácie, keď sa vzťahy medzi Európou a Ruskom zhoršujú, mier na Ukrajine je v nedohľadne a na všetkých stranách bežia prípravy na možný väčší konflikt. Len my sa ako kukučie mláďa v európskom hniezde tvárime, že sa nás to netýka.

Slabší si vždy vyberajú ochrancov. Tak to odnepamäti bolo. My sme si už zvolili, keď sme vstúpili do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Toto je náš domov, toto sú naši spojenci. Väčšina obyvateľov Slovenska si to našťastie uvedomuje. Poučme sa od Poliakov, ktorí situáciu chápu veľmi dobre.

Sklamanie zo ZápaduČo treba opraviť na liberálnej demokracii

Anton Ziolkovský

Volič, ktorý chce byť proeurópsky a zároveň kresťanom v plnom slova zmysle, to na Slovensku pri hlasovaní nemá ľahké. V uplynulom roku sa v opozícii vyprofiloval jasný líder – Progresívne Slovensko.

Aj keď sa tlačí viac do stredu a komunikačne upustilo od zdôrazňovania polarizačných kultúrno-etických tém; pribralo politikov, ktorí sami seba charakterizujú ako umiernených konzervatívcov (napr. Ivan Korčok). Napriek tomu sem-tam presiaknu navonok informácie, ktoré vyvolávajú obavy z jeho prítomnosti vo vláde.

Na ministerstvách počas kovidu boli horliví progresívni úradníci, ktorí vo veľkom nahlasovali názory, s ktorými nesúhlasili; nie vždy šlo o dezinformácie. A toť nedávno Naď od Demokratov sebavedome prehlásil, že ak by bol pri moci, zakáže všetky dezinformačné médiá. To nemusia byť len tie s proruskými naratívmi. Čaká nás éra udávania a cenzúry? Ako na tieto prípady zareagujú kresťanskí demokrati?

Progresívna vlna vo svete je na ústupe a našu perifériu už, zdá sa, príliš nezasiahne, aj keby PS voľby vyhralo. Slovensko je mentálne kdesi inde, ale odporcovia vlády bez ohľadu na svetonázor chcú po ďalších parlamentných voľbách stáť na strane víťazov, preto tá podpora. Veď uvidíme, ako sa progresívci presadia pri komunálnych a krajských voľbách.

Výzva pre cirkev: hľadanie porozumenia a zmierenia

Tento geopolitický chaos a slovenské reálie, to všetko ovplyvňuje aj Katolícku cirkev, ktorej vnútorné prostredie sa v posledných rokoch citeľne spolarizovalo. Nebola to len téma očkovania, ale aj podávanie svätého prijímania na ruku či postoj k tridentskej liturgii.

Klérus je nevyhnutný na vysluhovanie sviatostí, ale jeho vplyv na dianie klesá. Po prvé, ubúda duchovných povolaní a po druhé, klérus v slobodnej demokratickej spoločnosti, kde na rozdiel od socializmu nie je spoločný nepriateľ, podlieha nebývalej fragmentácii a individualizmu.

Rastie vplyv spoločenstiev, laických iniciatív či niektorých laikov a klerikov. Cirkev má svojich influencerov, ktorí majú veľký vplyv na formovanie verejnej mienky vo vnútornom prostredí.

Ak táto doba niečo urgentne potrebuje, tak je to zmierenie, ktoré vychádza z akceptácie toho druhého a zo snahy o nastolenie elementárnej spravodlivosti. V roku, ktorý odchádza, sme až príliš často videli boj, nenávisť, odmietanie a počuli tak veľa hrubých slov a osočovania.

V samotnej Katolíckej cirkvi je hľadanie porozumenia a zmierenia na programe dňa, možno preto sa pápežom stal prvýkrát Američan, augustinián Lev XIV., ktorý o zmierení často hovorí a usiluje sa dávať priestor všetkým, ktorí majú dobrú vôľu a rešpektujú pravidlá i druhých.

Čo s našou štátnosťou?Stále fungujeme viac ako konfederácia než ako celok, ktorý má ťahať za jeden povraz

Anton Ziolkovský

Nebol to ľahký ani dobrý rok. Na prahu toho nového stojíme s obavami. V dôsledku konsolidácie a zdražovania, hospodárskeho úpadku možno mnohí prídu o prácu a príjmy. Pribudne chudoby. Máme obavy, či hranie sa na politiku na štyri strany a nejaké neuvážené kroky politikov nebudú zlomom, ktorý spustí proces nielen mentálneho, ale aj reálneho opúšťania procesu euroatlantickej integrácie.

Máme dôvod báť sa, ako bude pokračovať konflikt na Ukrajine. Nie sme pripravení byť jeho súčasťou a robíme málo, aby sme bezpečnostné hrozby zvládli. Medzitým rastie napätie a zbrojenie. Európa po nástupe Trumpa zostala v čase veľkej skúšky osamelá a nepripravená. Čokoľvek sa v nej stane, zasiahne to aj nás.

Žijeme si svoje malé životy na našom hornatom vidieckom Slovensku a dúfame, že všetky tie mraky bojovej vravy a nenávisti sa nejako zázračne rozplynú. Tvárime sa ako nezávislí pozorovatelia a odmietame pripustiť, že zasahujú aj nás.

Kresťanská viera učí, že Boží Syn na kríži premohol hriech a smrť; že je silnejší ako akékoľvek zlo na tomto svete. Modlitba má svoju moc, ale nech nás vedie ku konkrétnym skutkom: k spoločenskej spravodlivosti, k ochrane ľudskej dôstojnosti každého človeka, k zmiereniu a prijímaniu odlišností; k spoluzodpovednosti za budovanie spoločenstva európskych národov.

Za mrakmi je vždy slnko. Majme nádej a urobme, čo vládzeme, aby bolo viac spravodlivosti, dobra a zmierenia.

Nech nám Pán celého sveta i ľudských osudov dopraje pokojný rok 2026.