Dnešní mladí Úzkostliví, ustráchaní, nepokojní a pochybujúci o nádeji. Čo by im pomohlo?

Dnes som dosť starý na to, aby som bol človekom, ktorý z času na čas poznamená, zdanlivo úplne vážne, že v prítomnosti mladých ľudí sa cíti mladý duchom. Je to pripustenie si reality stredného veku, čo ma dosť škrie, ale je to tak.

Práve som sa vrátil z dvoch týždňov prednášok o katolíckej sociálnej náuke v Poľsku s asi tromi desiatkami mladých ľudí, ktorí mali väčšinou viac či menej po dvadsiatke. V porovnaní s ich rovesníkmi boli členovia tejto skupinky v každom ohľade výnimoční: boli na vynikajúcej akademickej úrovni, náboženstvo brali vážne (väčšinou to boli zbožní katolíci), mysleli na svoje povolanie a boli neuveriteľne rozmanití (mali sme študentov z Peorie aj z Papuy-Novej Guiney).

Napriek tomu však svoju vlastnú generáciu všetci hodnotili rovnako: úzkostlivá, ustráchaná a vo všeobecnosti nepokojná. Ľudia v tejto generácii akoby zažívali nielen normálne neistoty mladosti, ale nie sú si istí ani tým, kto sú, kým majú byť a u koho by mohli hľadať odpovede. Skrátka zdedili hlbokú pochybnosť, či je vôbec možné mať nejakú nádej.

Horizont, oproti ktorému ich učia chápať samých seba, sa akoby zmenšoval. Mladí ľudia cítia túžbu po veľkosti, no zdá sa, že sa stále väčšmi boja, že je táto túžba iluzórna, že na výzvu byť veľkým nie je možné odpovedať.

Učia ich, že sa majú snažiť o pominuteľné veci – peniaze, status, výborné akademické výsledky –, nie preto, že by ich tieto pominuteľné veci uspokojili, ale preto, že nič iné nejestvuje. Túto bezútešnú lekciu im dáva frustrovaná a cynická doba, ktorá sama stratila dôveru v ľudské možnosti a mladšiu generáciu zaočkovala proti nádeji.

Moji študenti sú voči tomuto imúnnejší než väčšina, no vidia to všetko okolo seba a chtiac-nechtiac to na nich dolieha. A to by malo znepokojovať nás všetkých.

My starší ľudia si občas radi vravíme, že je škoda plytvať mladosťou na mladých ľudí. Mám podozrenie, že väčšinou ide o kyslé hrozno zo strany ľudí, ktorí sú prekvapení, keď zistia, že majú problém dosiahnuť si na prsty na nohách. Fyzické výhody mladosti sú zjavné. Sú tu však aj nevýhody.

Keď Ronald Reagan ako 73-ročný druhýkrát kandidoval na prezidenta proti 56-ročnému Walterovi Mondalovi, povedal v jednej debate slávny vtip: „Nebudem zneužívať mladosť a neskúsenosť svojho oponenta na politické účely.“ Povedal by som, že po štyridsiatich rokoch je tento vtip ešte vtipnejší.

Ukazuje sa, že mladosť (a jej nevyhnutný spoločník neskúsenosť) nie je veľkou kvalifikáciou pre čokoľvek. Zaiste, fyzické zdravie a krása, ktoré sa ľahšie vyskytujú u mladých, sú dobrá vec, no nie sú spoľahlivým indikátorom charakteru ani čnosti. Meradlo človeka treba hľadať inde.

Zdá sa však, že mladí ľudia to vedia. Chápu, so všetkou nádejou a úzkosťou, ktoré s tým súvisia, že ešte nie sú mužmi a ženami, ktorými sa stanú. V tomto priestore – priestore medzi tým, kým človek je a kým sa stane – sa odohráva najväčšia dráma každého ľudského života.

Toto poznanie má byť zdrojom údivu a nádeje pre mladých i pre nie celkom mladých. Možné je to však iba vtedy, keď sa na ľudský život pozrieme v správnom horizonte.

Kresťanská viera tieto horizonty rozširuje ďaleko nad rámec časného a materiálneho, až po ich najvzdialenejšiu hranicu. Vo svetle vtelenia vnímame to, kam až môže siahať ľudská túžba: po dokonalé zjednotenie so samotným Bohom.

Toto zjednotenie nie je zničením, ale naplnením človeka. Ako poznamenal pápež Ján Pavol II. vo svojom prvom požehnaní Urbi et orbi, „ľudská bytosť je pre Boha a pred Bohom vždy jedinečná a neopakovateľná, je to niekto, kto je myslený a chcený od večnosti, povolaný a identifikovaný po mene“. Byť svätým znamená stať sa podobným Bohu a pritom sa stať skutočne, dokonale sebou samým.

Povedal som, že v prítomnosti mladých ľudí mám sklon cítiť sa mladý duchom. Tým chcem povedať, že mladí ľudia akosi ľahšie vnímajú drámu, ku ktorej sme všetci povolaní. Ak sú aj mladí menej zocelení nevyhnutnou cenou života v tomto slzavom údolí, tým viac cítia prísľub a potenciál povolania. A to je nákazlivé.

Cítiť sa mladý duchom znamená byť obnovený v nádeji pochádzajúcej z poznania výšok, ku ktorým sme povolaní, a z poznania toho, kto nás volá po mene.

To nás opäť privádza k otázke dnešných mladých ľudí. Nebezpečenstvo pre nich nespočíva ani tak v tom, že hľadajú Boha na nesprávnych miestach, ale že ich niekto presvedčil o myšlienke, že samotné hľadanie je nebezpečné a s najväčšou pravdepodobnosťou nestojí za riziko, ktoré sa s ním spája. Najvyššie túžby ľudského srdca potlačil strach, úzkosť a pochybnosť.

To však nemôže nikomu stačiť. Ľudské bytosti sú stvorené pre veľké veci. Všetci sme nedostatoční, ale máme záchrancu, ktorý nás dvíha. Zo všetkých ľudí práve mladí najviac potrebujú, aby sa im to pripomínalo. Potrebujú na to nejaké vzory. Dnešní mladí ľudia potrebujú počuť slová, ktoré sú úzko späté s pápežom Jánom Pavlom II., no sú to prvé a posledné slová evanjelia:

„Nebojte sa.“ Kristus vie, „čo je v človeku“. Vie to iba on. Človek dnes veľmi často nevie, čo je v ňom, čo je v hlbinách jeho mysle a srdca. Príliš často si nie je istý zmyslom svojho života na tejto zemi. Útočia naňho pochybnosti a menia sa na zúfalstvo. Preto ťa prosíme; pokorne a s dôverou ťa žiadame, aby k človeku prehováral Kristus. Iba on má slová života, áno, večného života.

Pri týchto slovách sa môže cítiť mladý duchom každý, lebo nás inšpirujú k odvahe mať nádej. Tieto slová pretvorili jednu generáciu. A dokážu to znova. Kiežby sme mali odvahu ich ohlasovať.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Národnej svätyne svätého Jána Pavla II. a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.