Čo s našou štátnosťou? Stále fungujeme viac ako konfederácia než ako celok, ktorý má ťahať za jeden povraz

Už to nie je iba o nefungujúcej justícii, kde sa nedovoláte spravodlivosti. Hovoríme o málo fungujúcom zdravotníctve, do ktorého sa nalieva čoraz viac peňazí a stále je čiernou dierou. Bavíme sa o školstve, kde medzinárodné porovnania ukazujú naše chabé výsledky v kľúčových oblastiach. Už pomaly niet odvetvia, ktoré by nebolo personálne poddimenzované.

Tí, ktorí veľa cestujú alebo majú skúsenosť zo západnej Európy, sú z toho nervózni. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia v strednom veku hovoria, že väčšina ich rovesníkov žije za hranicami. Ťažko sa to overuje, ale je faktom, že akosi zaostávame.

Netreba chodiť ďaleko. Bývam pod Tatrami, stačí hodina cesty autom do Poľska, ktoré bolo kedysi vnímané ako agrárna zaostávajúca krajina.

Keď tam zájdete, tak si za krátky čas uvedomíte, ako veľa Poliaci investovali do regiónov a fungujúcej infraštruktúry. Symbolom tejto radikálnej premeny u našich severných susedov je plán vybudovať nový železničný koridor. V Poľsku, ktoré malo desaťročia slabú a zastaranú železničnú sieť. A to nehovoríme o Česku a Maďarsku.

Čo je za tým? Sme takí neschopní? Je to vina našich vlád? Nás všetkých? A čo sa vôbec dá s tým spraviť? Je naše zaostávanie a úpadok vo viacerých oblastiach dostatočným dôvodom, aby sme nad krajinou zlomili palicu a nabádali mladých, nech idú žiť inde?

Hľadíme na vlastné záujmy a menej na dobro celku

Veci nie sú čierno-biele. Istý audítor mi rozprával, že problém slovenského vysokého školstva spočíva v tom, že univerzity fungujú nie ako celok, kde všetci ťahajú za jeden povraz, ale ako konfederácia, kde si každá fakulta robí, čo uzná za vhodné, bez ohľadu na celok a na rektorát sa díva ako na cudzí element. 

Možno to takto nefunguje len vo vysokom školstve, ale aj v ďalších oblastiach. Hľadíme na vlastné záujmy a menej na dobro celku či spoločné dobro.

Bodaj by nie, keď k celku vlastne nemáme ktovieaký vzťah. Slovenskú republiku ako štát tolerujeme a rešpektujeme, lebo v ňom žijeme. Ale že by sme ju vnímali ako vlasť, pre ktorú treba prinášať nejaké obete a pomáhať jej rozvíjať sa, takto asi väčšina neuvažuje.

Nie že by sme nechceli alebo že by sme úplne odmietali patriotizmus. Len poriadne netušíme, čo to znamená, lebo zatiaľ nás štátnosť nič nestála.

Sklamanie zo ZápaduČo treba opraviť na liberálnej demokracii

Anton Ziolkovský

Povedzme si to na rovinu. Väčšina obyvateľov samostatnú Slovenskú republiku nechcela, len sa prispôsobila politickým okolnostiam. My Slováci sme v tomto prispôsobovaní sa v mene vlastného prežitia naozaj majstri. Vznik Slovenskej republiky nás nič nestál, o štátnosť sme nebojovali, ale prišli sme k nej ako slepé kura k zrnu. Väčšina to dodnes takto berie.

Neviedli sme žiaden národnooslobodzovací boj, nemáme vo vienku nejakého panovníka svätca či osvietenca, ku ktorého odkazu by sme sa mohli hlásiť. Ani o tých pár osobách so štátnickým rozhľadom zo svojich dejín až tak veľa nevieme.

Táto skúsenosť je v nás. Kdesi v podvedomí sme stále tým rurálnym obyvateľstvom severného Uhorska, ktoré bolo vždy na periférii akýchkoľvek dejín a muselo nejako prežiť bez ohľadu na veľké dejiny. Možno preto vlastnú štátnosť neberieme príliš vážne a príliš sa o ten štát nestaráme.

Akoby sme nejako intuitívne cítili, že to, čo sa stalo, je chyba v programe. A stále čakáme, kto si nás osvojí. Západ či Východ? Poliaci alebo Maďari? Vlastne s tým mentálne počítame. Akoby sme neverili, že to môžeme dokázať a riadiť samých seba.

Mať štát, to nie je len tak

Faktom je, že máme štát a budúcnosť je v našich rukách. Keďže nám na rozdiel od susedov chýba akási vlastenecká mentalita spojená s hrdosťou, s pocitom solidarity, s ochotou budovať spoločnosť, a teda aj štát, tak to potom tak aj vyzerá. 

Namiesto ochoty niečo budovať a obetovať pre spoločné dobro sa vo veľkom kradlo a asi aj kradne. Na veľkých projektoch, na eurofondoch. Potom zistíme, aké strašné peniaze sme napríklad vložili do budovania informačnej spoločnosti, a vzápätí nám spadne kataster.

Mať štát, to nie je len tak. Treba ho budovať, pocit vzájomnej súdržnosti a jednoty, byť ochotný sa pre druhých obetovať, pre spoločné dobro. Lebo napriek rozdielnostiam sme jedna komunita, ktorá žije tu pod Tatrami. Naši predkovia žili ťažko v tomto prevažne horskom prostredí, boli na seba odkázaní a zachovali si svoju identitu: kultúrnu i náboženskú.

Vďaka nim my žijeme a sme tu. Máme toto všetko vari zahodiť? Nestojí nám za to, aby sme každý na svojom mieste pre rast tejto komunity niečo urobili? Sú obety našich predkov zbytočné? To naozaj budeme čakať, kým posledný zhasne?

Áno, krajina zaostáva a v mnohých oblastiach vládne neporiadok. Nie je to len dôsledok spravovania zo strany konkrétnych vlád, ale aj daň za to, že ako spoločnosť nemáme vzťah k svojmu štátu. To nie je výčitka, len konštatovanie. Vzťah či mentalita sa nedajú prikázať, to vzniká postupne. Je to proces, ktorým si ako jednotlivci i spoločenstvo musíme prejsť.

Dozrievanie je vždy bolestivé, ale to neznamená, že treba rezignovať. Národom so stáročnou samostatnosťou to tiež trvalo desaťročia. Žiaľ, sme v dobe, keď si nemôžeme dovoliť luxus neustále sa hľadať a neprecitnúť z akejsi nezodpovednosti. Myslím, že doba nás núti dozrieť rýchlejšie.

Učiť sa byť hrdí

Prečo sme vlastne spolu? Prečo máme svoj štát? Mali by sme vedieť, čo nás formovalo a ktoré historické medzníky tvoria kostru národnej pamäti.

Historici budú určite presnejší a komplexnejší, ale na našom počiatku stojí Nitrianske kniežatstvo a cyrilo-metodská tradícia.

V októbri 2013 pri stretnutí predsedov biskupských konferencií Európy sa v Katedrále sv. Emeráma v Nitre uskutočnilo zasvätenie Európy sv. Cyrilovi a sv. Metodovi.

Málokto si to uvedomuje, ale týmto duchovným úkonom boli Nitra a Slovensko uznané katolíckou Európou za centrum cyrilo-metodskej tradície, ktorá nebola len evanjelizačnou misiou, ale prostriedkom včlenenia našich predkov do kresťanskej civilizácie, ktorá poznala právo, mala určitú úroveň vzdelávania a schopnosť riadiť štát.

Anton Bernolák, štúrovci, vznik Československej republiky a Slovenské národné povstanie; tieto udalosti určite prispeli k formovaniu nášho národa.

Národ so štátom súvisí, ale nie je to to isté. Na štát si stále zvykáme. Formálne sme ho prijali, ale vnútorne sme si veci, ktoré s ním súvisia, neosvojili. Stále fungujeme viac ako konfederácia než ako jeden celok, ktorý má ťahať za jeden povraz.

Ak hľadáme zmysel vlastnej štátnosti, nemusia to byť len niektoré udalosti z dejín. Viďme za tým snahu svojich predkov prežiť v tomto ťažkom prostredí, vzájomne si pomáhať a spolupracovať. Ich odkaz žije v nás. Napriek tomu, že o vznik štátu sme nebojovali, je náš a treba sa oň starať.

Mali by sme vedieť, čo nás formovalo a ktoré historické medzníky tvoria kostru národnej pamäti.

Myslím si, že najlepšiu modernú víziu našej štátnosti nám predostrel pápež sv. Jána Pavol II., keď na audiencii slovenských pútnikov počas národnej púte do Ríma 9. novembra 1996 povedal tieto magické slová:

„Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“

Možno sa niekto nad jeho slovami len pousmeje. Čo už len katolícky hierarcha má čo hovoriť do svetských záležitostí? Pápežove slová nie sú o evanjelizačnej misii ani o rekatolizácii, ani o vnucovaní náboženskej morálky svetskému prostrediu, ani o boji proti potratom či LGBT. 

Sú to slová múdreho človeka, ktorý nás pobáda, aby sme ako komunita boli hrdí na svoju minulosť; zápasy, ktoré sme úspešne viedli; tradície a kultúru, ktorá nemusí byť nutne iba náboženská. 

Zápas, ktorý nie je stratený

Spomenutú víziu by si pre jej humanistický rozmer pokojne mohla osvojiť aj sekulárna verejnosť. Uvedomme si, že naša cesta emancipácie, dozrievania a hodnotového ukotvenia môže byť pre mnohých Európanov i pre nás samých inšpiráciou. Naše dejiny majú čierne i svetlé stránky. Napriek peripetiám sme odmietli fašizmus, obstáli sme v zápase s komunizmom. 

Naša mladá demokracia sa dokázala vzoprieť autokratickým tendenciám, prihlásili sme sa k európskej integrácii.

Zachovali sme si kresťanskú vieru. Známy sociológ Miroslav Tížik pri komentovaní nedávneho prieskumu o religiozite konštatoval, že sekularizácia tu napreduje pomalšie najmä preto, že kresťanská viera hrá dôležitú úlohu v rodinách.

35 rokov po Novembri ’89Čo sa stalo s našou slobodou

Anton Ziolkovský

Avšak skôr ako budeme inšpiráciou pre druhých, mali by sme túto víziu vztiahnuť na seba. Buďme k sebe láskaví, nie arogantní a drzí. Obnovme spoločenskú súdržnosť a vzájomnú dôveru. Dívajme sa na seba ako na komunitu, ku ktorej patríme a kde si máme všetci navzájom pomáhať. Odovzdávajme si kresťanskú vieru, ktorá nám už toľkokrát pomohla prekonať samých seba a rozličné prekážky. Rešpektujme ľudskú dôstojnosť každého človeka.

Žijeme v mladom štáte. Urobili sme a robíme pri jeho spravovaní veľa chýb. Často hľadíme iba na seba ako jednotlivcov a menej na dobro celku. Pritom oboje má byť v rovnováhe.

Zápas o charakter nášho štátu nie je stratený. Pápežove slová pripomínajú, že máme na čom stavať, nezačíname od nuly. Tak sa vzoprime zlu v akejkoľvek podobe, spájajme sa pre dobré ciele a budujme krajinu, ktorá bude nielen fungujúcim štátom, ale v nejakej miere aj spoločenstvom. Slovensko má budúcnosť, tak to nevzdávajme.