Posledná rozlúčka s Levkom Dohovičom Mal len 14 rokov a už sa stal politickým väzňom. Volali ho dirigent z gulagu

Jana Holubčíková

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Zomrel vo veku 90 rokov v Košiciach a denníku Postoj poskytol jeden zo svojich posledných rozhovorov.

Vyštudovala etnológiu. Jednu dekádu pôsobila v TASR, písala aj pre Hospodárske noviny. Vyskúšala si prácu v PR a v školstve. S rodinou žije na východnom Slovensku. V roku 2025 získala ocenenie za ohľaduplnú publicistiku o chudobe.

Ďalšie autorkine články:

Slovenské more Stále je to tak trochu retro. Zemplínskej šírave uškodili reči o PCB látkach, ale aj menej kvalitné služby a vysoké ceny

Leto a vystresovaní rodičia Prázdniny môžu ľahko skĺznuť až do projektu. Nie je nutné absolvovať desiatky výletov, aby dieťa cítilo, že je milované, hovorí psychologička

Autisti u lekára Zažívajú strach aj odsudzovanie a na termín čakajú pridlho. Akoby boli neriešiteľný problém, hovorí lekárka

Do väzenia ho ako chlapca poslali preto, lebo sa zapojil do protikomunistického odboja v ilegálnej antisovietskej organizácii.

Ako politický väzeň prežil v rôznych väzniciach a pracovných táboroch dokopy sedem rokov. Z jedného sa tunelom prekopal na slobodu, no chytili ho na úteku.

Narodil sa na Ukrajine v Zakarpatsku, zomrel 5. decembra vo veku 90 rokov v Košiciach, kde žil so svojou rodinou.

Jeho otec bol gréckokatolícky kňaz, mama pôsobila ako učiteľka.

Stále aktívneho dirigenta a umeleckého vedúceho Ukrajinského národného zboru Karpaty sme v novembri požiadali o rozhovor.

Tohtoročného laureáta Ceny pamäti národa Levka Dohoviča sme navštívili u neho doma, kde nám v spoločnosti manželky Heleny rozprával o svojom neľahkom a obdivuhodnom osude.

S manželkou Helenou v novembri počas rozhovoru pre denník Postoj. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Stretli sme výnimočného a rozhľadeného človeka, ktorý síce prežil ťažké roky, neľutoval však ani jeden okamih svojho života.

Rozprával nám, ako mu krátko po druhej svetovej vojne pri výsluchu našli v taške pištoľ, s ktorou sa chcel len pochváliť kamarátom.

Keď neskôr zomrel Stalin a nútili ho vo väznici stáť päť minút v pozore na diktátorovu česť, odmietol to so slovami: „Prepáčte, ja to nespravím.“ A dostal päť dní samotky, chlieb a trochu vody.

Odmietol takisto podpísať spoluprácu so sovietskou tajnou službou, za čo ho potrestali tak, že nemohol napísať svojej rodine. Tá si potom myslela, že už zahynul.

Keď sme sa ho pýtali, čo bolo pre neho v prísnej väznici najťažšie, povedal, že Štedrý deň.

„Väznica bola prerobená z kláštora a pri ňom bol krásny velikánsky kostol. Trošku sme naň videli. A keď o polnoci slúžili omšu, spievali naše koledy, tak to na nás pôsobilo, že sme po cele chodili ako tigre. Darmo na nás kričali, že si máme ľahnúť, nič nepomohlo.“

Opísal aj to, že medzi politickými väzňami bol v tej najlepšej spoločnosti a bol medzi nimi najmladší, takže na neho dávali pozor a vychovávali ho.

„Človek prežije všetko, len sa nesmie psychicky poddať. Len čo sa poddá, je to smrť. Absolútne neľutujem, že som tam bol,“ povedal nám taktiež v rozhovore, ktorý po autorizácii jeho rodinou zverejníme v plnom znení.