Americký atlas krčí plecami Na Spojené štáty sa naozaj nedá spoliehať, no na vine nie je Trump

„Dni, keď Spojené štáty ako Atlas podopierali celý svetový poriadok, sú preč,“ píše sa v novej americkej Národnej bezpečnostnej stratégii. „Medzi našimi mnohými spojencami a partnermi sú desiatky bohatých, vyspelých národov, ktoré musia prevziať hlavnú zodpovednosť za svoje regióny a prispievať oveľa viac k našej spoločnej obrane.“

Nová americká Národná bezpečnostná stratégia vyvolala predovšetkým v Európe zdesenie, pobúrenie i kritiku. Niektorí v nej dokonca vidia „fašistický manifest“.

Tie hlasy však treba skorigovať realitou či aspoň samotným textom, na ktorý reagujú. V prvom rade v tejto stratégii samotní autori priznávajú, že minulé bezpečnostné stratégie Spojených štátov často zostali len zoznamom zbožných želaní (a dodajme, že rovnako môže skončiť aj táto).

V iných ohľadoch stratégia zase len pomenúva to, čo Trumpova administratíva už skoro rok robí pod heslom „Make America Great Again“. Kto chce predvídať kroky programovo „nepredvídateľného“ amerického prezidenta, mal by si ju práveže prečítať a vytvoriť si na ňu vlastný názor. Súčasná administratíva v tomto dokumente pomerne jasne deklaruje, čo chce dosiahnuť a ako to chce urobiť.

Slovenský čitateľ by si mohol prečítať aspoň strany 29 až 31, ktoré sa zaoberajú americkou politikou voči Európe. Celý text stratégie v angličtine nájdete tu. Má spolu 33 strán.

Sú tam aj dobré veci

Našinca môže prekvapiť dokonca taký detail, že údajne „protieurópska“ kapitola o Európe sa doslova volá Povzbudenie európskej veľkosti. Trumpovi úradníci tu okrem iného píšu:

„Chceme, aby Európa zostala európskou, aby znovu nadobudla civilizačné sebavedomie a aby sa vzdala svojho neúspešného zamerania na regulačné škrtenie.“

Stratégia ako celok je koncipovaná na Trumpov obraz. Zdôrazňuje tézy ako „America First“, no nerezignuje na zahraničné spojenectvá USA. Len ich chce „vybalansovať“. V rámci trumpistického transakčného myslenia ju možno chápať aj ako ponúknutú vystretú ruku: ak budete s našou krajinou spolupracovať, budete sa mať dobre.

Miestami by dokonca chcel čitateľ textu stratégii zatlieskať.

Napríklad pri vete: „Odmietame katastrofické ideológie ,klimatických zmien‘ a ,Net Zero‘, ktoré tak veľmi poškodili Európu, ohrozujú Spojené štáty a dotujú našich nepriateľov.“ V tej vete je povedané všetko a nájde sa v nej aj čitateľ, ktorému prekážalo, ako Angela Merkelová krátkozrako spravila svoje Nemecko závislým od ruských energií.

V kapitole o Ázii zase stratégia deklaruje, že Spojené štáty chcú zatlačiť spolu s Európou, Japonskom a Južnou Kóreou na Čínu, aby zmenila svoj rozvojový model od rastu hnaného exportom k rastu, ktorý poháňa čínska domáca spotreba. Vlastne by sa dalo povedať, že v záujme Ameriky i sveta teraz je, aby bol bežný Číňan bohatší a mohol si kúpiť väčší kus z toho, čo jeho vlastná ekonomika vyprodukuje, namiesto toho, aby tieto tovary končili v Európe, USA či inde, kde likvidujú miestnu konkurenciu...

Dôležitou súčasťou stratégie je aj dôraz na energetickú sebestačnosť USA a deklarovaný cieľ zostať na svetovej špičke v oblasti vedecko-technologického vývoja. Najmä pokiaľ ide o umelú inteligenciu, biotechnológie či kvantovú výpočtovú techniku.

Týždenný výber Christiana HeitmannaNová americká bezpečnostná stratégia je nehorázna. Ale nemala by nás prekvapiť

Christian Heitmann

Trumpov plán pre Európu

Pokiaľ ide o Európu, tá sa nachádza až na treťom mieste medzi americkými prioritami. Za západnou hemisférou a Áziou a pred Blízkym východom. Spomína sa tu snaha dosiahnuť mier medzi Ukrajinou a Ruskom a upokojenie vzťahov medzi Európou a Ruskom.

Trump chce, aby európski členovia NATO vydávali viac peňazí na obranu (spomína sa záväzok Európanov zvýšiť svoje výdavky z dvoch na päť percent HDP), chce nám predávať americké energonosiče a, naopak, nechce, aby Európska únia regulovala a pokutovala veľké americké technologické firmy. Ako keď teraz sociálna sieť X Elona Muska dostala od Európskej komisie pokutu 120 miliónov eur.

Americká kritika európskej cenzúry je v záujme bežných Európanov a ich práva na demokratickú diskusiu bez toho, aby sa museli báť, či ich pre zdieľanie vtipného memečka nenavštívi doma „protiextrémistická“ policajná jednotka.

Z dokumentu je zrejmé, že Trumpova administratíva dáva prednosť európskym národným štátom pred Európskou úniou. No naznačená podpora pre suverenistické politické sily by sa nemala preceňovať. Spomína si ešte niekto, ako chceli Steve Bannon a Jeffrey Epstein spraviť z Miroslava Lajčáka vodcu európskych suverenistov?!

O našom regióne sa v stratégii vyslovene píše, že prioritou USA je: „Posilňovanie zdravých národov strednej, východnej a južnej Európy prostredníctvom obchodných vzťahov, predaja zbraní, politickej spolupráce a kultúrnych a vzdelávacích výmen.“

Zhrnuté a podčiarknuté: táto stratégia nerezignuje na zahraničných (alebo zvlášť európskych) spojencov, nevydáva nás napospas Rusku a jej diagnóza príčin európskeho úpadku sa nelíši príliš od toho, čo celé roky píšeme na Postoji:

„Kontinentálna Európa stráca podiel na globálnom HDP – z 25 percent v roku 1990 na 14 percent v súčasnosti – čiastočne v dôsledku národných a nadnárodných regulácií, ktoré oslabujú kreativitu a pracovitosť. Tento hospodársky úpadok však zatláča do úzadia reálna a ešte hrozivejšia perspektíva zániku civilizácie. Medzi najväčšie problémy, ktorým Európa čelí, patria aktivity Európskej únie a iných nadnárodných orgánov, ktoré podkopávajú politickú slobodu a suverenitu, migračná politika, ktorá mení kontinent a vyvoláva konflikty, cenzúra slobody prejavu a potláčanie politickej opozície, prudký pokles pôrodnosti a strata národnej identity a sebavedomia.“

Napriek tomu netreba od Spojených štátov očakávať príliš. K zmene v ich globálnom postavení naozaj dochádza. Ide však o tektonické pohyby, kde Trump je viac ich symptómom ako príčinou.

Čo prezrádza fiškus

Dôležitú perspektívu prináša pohľad na americké verejné financie. Od roku 2000 stúpol americký verejný dlh z úrovne 55 percent HDP na súčasných asi 120 percent. Federálna vláda každý rok hospodári s deficitom (tento rok okolo šesť percent HDP). Prebytkový rozpočet mali Spojené štáty naposledy v roku 2001.

Samozrejme, USA sú silná ekonomika a ich dlhopisy sú stále zaujímavé pre investorov. Navyše také Japonsko má verejný dlh až vo výške asi 230 percent HDP. Veľké a silné ekonomiky bez histórie bankrotov si môžu dovoliť vyššie úrovne zadlženia než malé, mladé a krehké ekonomiky, ako napríklad Slovensko.

No štruktúra a trend amerických verejných výdavkov môžu spolu s vnútropolitickými zmenami v Spojených štátoch viesť k tomu, že ako superveľmoc sa táto krajina nachádza už za zenitom.

Hoci na začiatku tohto roka chcel Elon Musk zoškrtať plytvanie vo vládnych výdavkoch, každé takéto úsilie naráža na zásadný problém. Asi 62 percent amerického rozpočtu tvoria takzvané mandatórne výdavky. Ich výška závisí od právnych predpisov a nedajú sa ľahko zoškrtať. Sem patrí najmä sociálne poistenie (dôchodky a podpory pre sociálne odkázaných) či zdravotnícke programy Medicare (pre seniorov a invalidov) a Medicaid (zdravotné poistenie pre chudobných a ich deti). Táto časť rozpočtu je politicky takmer nedotknuteľná.

Z tretiny výdavkov, ktoré sú ponechané na voľnú úvahu politikov (diskrečné výdavky), tvorí najväčšiu časť obrana. Práve tieto výdavky garantujú status Spojených štátov amerických ako najsilnejšej svetovej superveľmoci.

Ako vo svojom názornom videu vyššie ukazuje Steve Ballmer, bývalý šéf spoločnosti Microsoft, v roku 2024 išla viac ako pätina rozpočtových výdavkov na sociálne poistenie, na druhom mieste boli úroky za dlh (13 percent), potom obrana (necelých 13 percent) nasledovaná výdavkami na programy Medicare (necelých 13 percent) a Medicaid (necelých 10 percent).

Kto by mal záujem o rovnako názorný a o čosi detailnejší pohľad na výdavky americkej federálnej vlády, môže si pozrieť aj Ballmerovo staršie video nižšie:

V každom prípade skutočnosť, že Spojené štáty na obsluhu svojho dlhu (teda na úroky) vynakladajú viac ako na obranu, viedla v poslednom roku k diskusiám o takzvanom Fergusonovom pravidle. Podľa neho „veľmoc, ktorá na obsluhu svojho dlhu vynakladá viac prostriedkov ako na obranu, riskuje, že dlho veľmocou nezostane“.

Ako píše historik Niall Ferguson, odkazujúc na svojho menovca Adama Fergusona, škótskeho mysliteľa z 18. storočia: „Keď chýba fiškálna obozretnosť, rastúce náklady na obsluhu dlhu spotrebúvajú čoraz väčšiu časť štátnych príjmov a vytvárajú politické a ekonomické motivácie na zmrazenie alebo zníženie vojenských výdavkov.“

V prípade súčasných Spojených štátov perspektívny tlak na znižovanie vojenských výdavkov nevyvolávajú len náklady na obsluhu dlhu. Na americkú spoločnosť vplývajú aj demografické zmeny. Dôchodcov je viac a žijú dlhšie. To znamená, že výdavky na dôchodky a zdravotnú starostlivosť pre starých ľudí budú rásť.

K tomu treba pridať rastúce nároky, ktoré na vládu a politikov kladú mladí ľudia.

Impérium alebo sociálny štát

Z prieskumu Cato 2025 Fiscal Policy Survey vyplýva, že komunizmus pozitívne vnímajú len dve percentá Američanov nad 65 rokov, ale kladne túto ideológiu hodnotí skoro pätina 30- až 44-ročných a dokonca tretina 18- až 29-ročných!

Je to pozoruhodné, lebo na Slovensku sme zvyknutí, že pozitívne berú komunizmus skôr starší a u mladších nadšenie pre túto ideológiu klesá. V Spojených štátoch je to naopak.

Dôvodom zrejme je, že pre inflačný rast životných nákladov (najmä v podobe vysokoškolského vzdelania a bývania) mnohí mladí Američania majú dojem, že súčasný ekonomický systém nepracuje v ich prospech, ale proti nim. Méty ako kúpa domu a založenie rodiny sa im v porovnaní s generáciou ich rodičov vzďaľujú.

Ekonomický liberál by na tomto mieste namietol, že závratný rast cien bývania súvisí s rigidnými stavebnými pravidlami a najmä expanzívnou monetárnou politikou centrálnych bánk, ktorá nafukuje cenu investičných aktív vrátane bývania. No mladí ľudia si tieto javy spájajú s „kapitalizmom“ a očakávajú od politikov nejaké riešenie.

Nemecký ekonómAko spoločenské nerovnosti prehlbuje inflačná politika centrálnych bánk

Lukáš Krivošík

V rovnakom čase na YouTube možno nájsť množstvo videí amerických expatov, ktorí žijú v Európe. Nielen kdesi v Amsterdame, Londýne či Mníchove, ale dokonca na Kréte či v Prahe. A pochvaľujú si, že pri návšteve lekára im nehrozí osobný bankrot, vyzdvihujú verejnú dopravu v mestách či väčší pocit bezpečia v porovnaní s americkými veľkomestami.

Mnohým ich krajanom doma, keď to vidia, následne vŕta v hlave, prečo podobné veci nemajú u seba doma, v „najúžasnejšej krajine na svete“. A či by sa superveľmoci, ktorú chránia dva oceány, nezišla viac vládou platená všeobecná materská dovolenka než ďalšia drahá lietadlová loď...

Na tieto subtílne posuny v dopyte amerických voličov nereagujú len ľavicové hviezdy Demokratickej strany ako Bernie Sanders, Alexandria Ocasiová-Cortezová či naposledy novozvolený newyorský starosta Zohran Mamdani. V nejakom zmysle ich reflektuje aj americká pravica v podobe Trumpovej administratívy. V novej Národnej bezpečnostnej stratégii sa napríklad píše:

„Po skončení studenej vojny americké elity v oblasti zahraničnej politiky presvedčili samy seba, že trvalá americká dominancia nad celým svetom je v najlepšom záujme našej krajiny. Avšak záležitosti iných krajín sú našou starosťou len vtedy, ak ich aktivita priamo ohrozuje naše záujmy. Naše elity zle odhadli ochotu Ameriky navždy niesť globálne bremená, ktoré americký ľud nevnímal ako súvisiace s národnými záujmami. Precenili schopnosť Ameriky financovať súčasne masívny sociálny, regulačný a administratívny štát spolu s masívnym vojenským, diplomatickým, spravodajským a rozvojovým komplexom.“

Ak Trump dotlačil spojencov v Európe, aby sa zaviazali k zvýšeniu svojich obranných výdavkov z dvoch percent na absurdných päť percent HDP (USA dávajú na obranu asi tri percentá svojho HDP), je za tým snaha o spoločné nesenie bremien za situácie, keď tie bremená už superveľmoc sama niesť objektívne nezvláda.

Problém nás Európanov je, že tieto Trumpove zmeny v americkej zahraničnej politike vnímame ako nejaký jeho osobný vrtoch namiesto toho, aby sme si pričuchli k americkej spoločnosti a snažili sa pochopiť, aké nálady v nej panujú. Keby dnes prezidentkou bola Kamala Harrisová, aj ona by musela nejako „rebalansovať“ americké záväzky v zámorí.

Potrvá to roky alebo jedno-dve desaťročia, no Američania môžu čeliť napokon podobnej dileme ako Briti po skončení druhej svetovej vojny. V roku 1945 bola Británia finančne vyčerpaná a prekvapujúco si zvolila za premiéra labouristu Clementa Attleeho, ktorý vyhral nad konzervatívcom a vojnovým premiérom Winstonom Churchillom.

Briti si vyberali medzi pokračovaním svojho impéria a sociálnym štátom. V roku 1947 sa vzdali Indie, ale získali NHS, teda systém zoštátneného zdravotníctva.

Neznamenalo to úplný koniec Veľkej Británie ako veľmoci. Ešte krátko po vojne dokázali Briti pomôcť Grékom potlačiť komunistické povstanie. Len si museli vyberať, kde si ešte môžu dovoliť sa angažovať. Samozrejme, Briti mali vtedy jednu výhodu, ktorú dnešní Američania nemajú: mali komu odovzdať mnohé zo svojich zahraničnopolitických záväzkov.

Spojené štáty čoraz nástojčivejšie budú stáť pred podobnou otázkou: pokračovanie čoraz nákladnejšieho „impéria“ v cudzine alebo riešenie domácich sociálnych problémov?

A čo americkí spojenci?

Táto dilema superveľmoci stavia do nepríjemnej situácie aj jej spojencov. Keď Hamas 7. októbra 2023 zaútočil na Izrael, americká pozornosť i podpora sa od Rusmi napadnutej Ukrajiny okamžite presunula na Blízky východ. V Bielom dome pritom sedel ešte demokrat Joe Biden.

Do budúcnosti by sme sa mali pripraviť na situácie, keď spojenci Ameriky začnú súťažiť o pozornosť svojho hegemóna, aby pomohol práve im s ich lokálnymi bezpečnostnými výzvami a nie tomu druhému spojencovi. Zdroje Spojených štátov totiž nebudú stačiť na pokrytie viacerých javísk súčasne.

Na tomto mieste sa natíska otázka: a čo má robiť Slovensko v tomto svete meniaceho sa rozloženia síl?

Možno by pomohlo nerozmýšľať o medzinárodnej situácii zhora-nadol, ale skôr zdola-nahor. Spoločensko-politické pohyby v Spojených štátoch neovplyvníme. Ovplyvniť môžeme, čo sa deje u nás a v našom bezprostrednom susedstve.

Slovensko si musí spraviť vlastné domáce úlohy, pokiaľ ide o jeho bezpečnosť. To neznamená nevyhnutne vyššie výdavky na obranu, ale premyslenejšie. V tomto zmysle je pozoruhodné, že kým minister obrany dohaduje historické vojenské kšefty, premiér balamutí voličov rečami proti zbrojeniu.

Za debatu stojí zavedenie výberovej vojenskej služby. V praxi by to znamenalo, že po dovŕšení veku 18 rokov by každý muž a žena povinne museli vyplniť dotazník na webovej stránke Ozbrojených síl SR. Ľudí, ktorí by deklarovali, že o vojenčinu nemajú záujem, by systém nechal tak. Spomedzi tých, ktorí by prejavili záujem, by si systém vybral, koho by pozval na základnú vojenskú službu. Tá by však musela byť organizovaná zmysluplnejšie aj s kratším trvaním než vojenčina za socializmu. Po jej absolvovaní by skončili v zálohách.

Takýto výberový systém by z absolvovania vojenčiny mohol časom spraviť statusovú záležitosť. A možno by to zlepšilo aj vzťah ľudí k svojej vlasti. Našu republiku by sme mali vnímať podobne, ako brali svoju polis antickí Gréci.

Slovensko tiež môže ovplyvniť vzťahy so svojimi najbližšími susedmi. Pretože oni sú „buffer“, teda nárazník tlmiaci alebo, naopak, prenášajúci na nás ozveny globálnych pohybov.

My Slováci sme západní Slovania, tak ako Česi a Poliaci. To naznačuje, kto sú naši najbližší partneri vo svete, v ktorom by sa rozpadol Američanmi garantovaný medzinárodný poriadok.

Samozrejme, tak ďaleko zatiaľ nie sme. Ani nová americká Národná bezpečnostná stratégia nenastoľuje takýto svet.

Iba naznačuje trendy.