Nemecký ekonóm Ako spoločenské nerovnosti prehlbuje inflačná politika centrálnych bánk

Karl-Friedrich Israel je nemecký ekonóm a docent na Katedre ekonómie a manažmentu podnikania Université catholique de l’Ouest v Angers vo Francúzsku. Prednáša aj na Lipskej univerzite v Nemecku. Špecializuje sa predovšetkým na tému dosahov menovej politiky na príjmovú a majetkovú nerovnosť.

Slovensko navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v rámci prednáškového cyklu CEQLS. Jeho bratislavskú prednášku nájdete TU.

Inflácia, ktorú bežný človek zažíva ako nárast cien, je nepochybne nepríjemný fenomén, ktorý má celý rad negatívnych ekonomických i politických dôsledkov. Vy ste na Slovensko prišli s prednáškou, v ktorej pripomínate, že inflácia okrem iného prehlbuje aj nerovnosť. Skúste to vysvetliť.

Najdôležitejšie je, že v prípade inflácie nejde o homogénny jav. Inak povedané, nedochádza k nej všade, v rovnakej miere a v rovnakom čase. Ceny nestúpajú všetky rovnomerne. Niektoré ceny rastú rýchlejšie a skôr ako iné. Niektoré ceny môžu dokonca klesať. A pre túto heterogénnosť prináša inflácia so sebou tak víťazov, ktorí z nej profitujú, ako aj porazených. Z pohľadu konkrétneho jednotlivca záleží na tom, či nákupné ceny stúpajú skôr ako ceny, za ktorých dochádza k predaju.

Čo to presne znamená?

Vo všeobecnosti sa každý jeden človek nachádza tak v pozícii predajcu, ako aj kupujúceho. Väčšina z nás predáva proste vlastnú pracovnú silu. Cenou, ktorú za svoju prácu inkasujeme, je naša mzda. A, samozrejme, všetci sme v pozícii kupujúceho. Nakupujeme rôzne tovary a platíme za rôzne služby: potraviny, nájomné za bývanie a podobne. Keď ceny, za ktoré predávam, stúpajú rýchlejšie než ceny, za ktoré nakupujem, stávam sa víťazom inflácie. Keď, naopak, ceny, za ktoré nakupujem napríklad potraviny, stúpajú rýchlejšie než ceny, za ktoré predávam, napríklad v podobe mojej mzdy, tak sa stávam porazeným inflácie.

Ako to však vplýva na nerovnosť? Predsa ak ceny v obchodoch stúpajú, dotýka sa to aj bohatých. Aj oni nakupujú potraviny alebo šatstvo.

Bohatí majú počas inflácie veľkú výhodu. Už z definície totiž vlastnia majetkové aktíva, teda napríklad nehnuteľnosti alebo akcie. Ceny týchto majetkových aktív v dôsledku inflácie takisto stúpajú. Ak ich vlastníte, stávate sa víťazom inflácie. Dôležité je, že ceny majetkových aktív majú tendenciu stúpať rýchlejšie než iné ceny v ekonomike. Túto nadproporčnú infláciu dobre vidieť v náraste cien nehnuteľností, akcií, vzácnych kovov či kryptomien.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo vlastne zapríčinilo infláciu posledných rokov? Mediálna debata sa sústreďuje na konkrétne udalosti ako pandémia, vojna na Ukrajine či narušenia dodávateľských reťazcov – ako keď jedna obchodná loď upchala náhle Suezský prieplav a lode s ázijským tovarom mali problém dostať sa do Európy. No vy zrejme budete upozorňovať skôr na rolu menovej politiky centrálnych bánk.

Tak ako skoro akýkoľvek ekonomický jav, aj inflácia je zložitý fenomén. Spolupôsobí pri nej viacero príčin. Existujú efekty na strane ponuky, s ktorými sme sa stretli počas pandémie v dôsledku lockdownov. Zmenšila sa ponuka tovarov a služieb následkom narušenia dodávateľských reťazcov, čo viedlo k nárastu cien týchto tovarov a služieb.

Iste, bolo ich menej k dispozícii, takže ich cena narástla...

Vojna na Ukrajine zase priniesla nárast cien energií. To zase ovplyvňuje výrobné a dopravné náklady, a teda aj koncové ceny tovarov a služieb. Všetko toto prispelo k vysokej inflácii posledných rokov. No v dlhodobej perspektíve poháňa infláciu zväčšovanie ponuky peňazí, teda to, čomu sa hovorí expanzívna menová politika. Ceny nemôžu dlhodobo stúpať naprieč všetkými druhmi tovarov, pokiaľ nedochádza k zväčšovaniu ponuky peňazí. Je možný krátkodobý nárast inflácie následkom úzkych hrdiel v ponuke pri niektorých tovaroch, ale dlhodobo a naprieč všetkými tovarmi a službami môže k inflácii dochádzať len v dôsledku expanzívnej menovej politiky.

Keď s týmto tvrdením konfrontujete ľudí z prostredia centrálnych bánk, dlhé roky namietajú, že štatisticky meraná inflácia nebola až taká vysoká.

Je pravdou, že čísla oficiálne vykazovanej inflácie zvykli byť relatívne nízke, najmä v porovnaní s nárastom peňažnej zásoby, ktorá bola značná. Keď sa pozrieme na priemer eurozóny od zavedenia eura, tak peňažný agregát M1, ktorý zahŕňa bankovky, mince a netermínované vklady v komerčných bankách, sa každý rok v priemere zväčšil o približne osem percent. To je značný nárast. Počas celého tohto obdobia, teda za asi štvrťstoročie, sa peňažná zásoba zvýšila viac ako šesťnásobne. Napriek tomu rástli spotrebiteľské ceny počas väčšiny tohto času len relatívne mierne. V priemere menej ako dve percentá ročne.

V čom je teda problém?

Bolo by nesprávne tvrdiť, že k vysokej inflácii nedochádzalo, len preto, že ceny spotrebných tovarov v oficiálnych výkazoch boli relatívne stabilné. Na jednej strane existuje problém s indexom spotrebiteľských cien, ktorý slúži na vyčísľovanie inflácie. Mnohé dobré argumenty naznačujú, že index môže byť skreslený. Druhá vec je, že k inflácii dochádza mimo spotrebných tovarov. Hovorili sme už o majetkových aktívach ako akcie a nehnuteľnosti, no treba spomenúť aj verejné statky. To sú služby, ktoré poskytuje štát vo forme svojich výdavkov. Môžeme pozorovať, že náklady poskytovania týchto služieb nadproporčne stúpajú. Ide napríklad o verejnú infraštruktúru, vzdelanie či zdravotníctvo. Nehovorím ešte ani o tom, či sa poskytovaná kvalita týchto verejných služieb zlepšila, konštatujem len, že ich náklady stúpajú rýchlejšie než spotrebiteľská inflácia.

Skúsme tieto veci rozmeniť na drobné. Začnime tým, čo je podľa vášho názoru v neporiadku s indexom spotrebiteľských cien, ktorý slúži na meranie cenovej hladiny na základe spotrebného koša pozostávajúceho z vybraných tovarov a služieb. Narážate napríklad na fenomén takzvanej shrinkflácie, keď síce cena za balenie napríklad cukríkov zostáva rovnaká, ale cukríkov je v balení menej?

Shrinkflácia v tomto zmysle nie je až taký veľký problém. Štatisticky sa to dá zohľadniť a myslím, že zodpovední úradníci, ktorí to majú na starosti, to aj robia.

V čom je teda problém?

Problém pri meraní inflácie nespočíva ani tak v tom, že by sa menilo množstvo tovarov, ako v ich kvalite. Kvalita niektorých tovarov sa časom zlepšuje, kvalita iných tovarov upadá. A nie je jasné, ako to zohľadniť, keďže kvalita je aj dosť subjektívna. Podobný problém je s príchodom úplne nových tovarov na trh. Ako keď smartfón nahradil klasické mobilné telefóny. No aj keby sme odhliadli od zmien v kvalite produktov a od nástupu úplne nových produktov, dochádza ešte k tomu, že časom sa menia preferencie spotrebiteľov. Niektoré tovary sa následne kupujú viac, kým iné menej. Ak ste štatistik, nie je potom jasné, aký spotrebný kôš by sa mal použiť ako základ výpočtu inflácie. Na začiatku meraného obdobia je to nejaký spotrebný kôš, no na jeho konci je tento kôš o niečo odlišný. Ktoré zloženie vziať do úvahy pri výpočte inflácie za dané obdobie? Objektívne vedecky sa to nedá presne stanoviť.

Spomenuli ste aj to, že k nárastu cien, ktoré sa neprejavujú v štatistickom vykazovaní inflácie, dochádza pri štátom poskytovaných verejných službách. Ako je to možné? Veď štát je prvý, kto novovytvorené peniaze používa. Poznanie, že v ekonomike obieha viac peňazí, prichádza až postupne. Inak povedané, nemal by práveže pri štátnych výdavkoch byť ten nárast cien najnižší?

Dá sa nájsť nespočetné množstvo príkladov, keď štát, respektíve verejné inštitúcie prichádzajú s verejnými výdavkami, napríklad v podobe infraštruktúrnych projektov, a ich cena sa časom vyšplhá do astronomických výšok. V Nemecku máme slávny príklad berlínskeho letiska, ktorého výstavba trvala desaťročia a pohltila nesmierne množstvo finančných prostriedkov. Štát nemá žiadny záujem udržiavať náklady na uzde. Nevynakladá totiž nejaké svoje vlastné peniaze, ale peniaze daňovníkov. Keď si vy kupujete dom, strážite si, aby ste za svoje peniaze dostali dobrú protihodnotu. No štát takto nefunguje a peniaze míňa relatívne ľahkovážne.

Efektívnosť, účelnosť a hospodárne využitie verejných výdavkov sú však vecou fiškálnej politiky, ktorú robí vláda. Nie menovej politiky, ktorú robí centrálna banka.

Menová a fiškálna politika sú spojené nádoby, lebo menová politika centrálnych bánk určuje výšku úrokových sadzieb a tým ovplyvňuje, ako draho si vlády požičiavajú peniaze na svoje výdavky. Ak robia centrálne banky uvoľnenú menovú politiku, veľmi tým zjednodušujú vládam požičiavanie peňazí na financovanie svojich deficitov. Samozrejme, otázka hodnoty za peniaze je otázkou fiškálnej politiky. Teda či štát vo forme svojich výdavkov poskytuje verejnosti adekvátnu hodnotu. Dá sa konštatovať, že verejné výdavky a daňové príjmy na ich pokrytie nadproporčne stúpajú.

Ako to?

To zase súvisí s infláciou a menovou politikou. Okrem iného tak, že v inflačnom prostredí všetky ceny dlhodobo stúpajú, rovnako ako príjmy občanov a firiem, hoci rozlične rýchlo a rozlične výrazne. Jednotlivcom i firmám sa tým zvyšujú dane, lebo v progresívnom daňovom systéme vás vyšší nominálny príjem ľahko môže dostať do daňovej triedy s vyššou daňovou sadzbou, hoci reálne zarábate rovnako alebo len o málo viac ako predtým. Takto dokáže štát v dôsledku inflácie zdaňovať väčší podiel príjmov ľudí, prípadne firiem.

Na Slovensku tento fenomén pozorujeme, napríklad keď vláda zvyšuje minimálnu mzdu. Pre ňu je to výhodné, lebo vďaka tomu dostane viac daní a odvodov.

Skrátka, v časoch vyššej inflácie sa zvyšujú daňové príjmy štátu, a preto dochádza aj k nárastu prerozdeľovania zo súkromných rúk smerom k štátu. Narastá tak celkové daňové zaťaženie obyvateľstva, a teda aj celková cena poskytovania verejných statkov.

Roky sme mali v eurozóne politiku veľmi nízkych úrokových sadzieb. Neskôr, aj v reakcii na vysokú infláciu, Európska centrálna banka úrokové sadzby zvýšila, aby infláciu pribrzdila. To ste zrejme uvítali.

Pokladal som to za správne. Ukazuje to, že si v centrálnych bankách uvedomujú súvislosť medzi zväčšovaním peňažnej zásoby a infláciou. Nemôžete zväčšovať peňažnú zásobu a očakávať, že sa to neprejaví na vyššej inflácii. Centrálna banka zvýšila úroky, keď sa inflácia prejavila už aj pri spotrebných cenách. Predtým rástli ceny v iných oblastiach, ale to nikoho nezaujímalo. Úroky sa však zvýšili a skutočne od roku 2022 sa v eurozóne zmenšil peňažný agregát M1. Inflácia pri spotrebných tovaroch sa znížila a teraz je otázka, čo sa bude diať ďalej. Či sa zase úroky znížia, peňažná zásoba zvýši a s tým sa vráti aj inflácia alebo budú centrálni bankári tentoraz zdržanlivejší.

Aký ďalší vývoj by ste uvítali vy?

Ja by som privítal reštriktívnejšiu menovú politiku tak, aby peňažný agregát M1 rástol ročne v priemere nie o osem percent ako doteraz, ale povedzme len o štyri percentá.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo si myslíte o argumente, že nožnice medzi ekonomikami Európy a Spojených štátov sa v posledných rokoch roztvárajú aj preto, že Spojené štáty majú uvoľnenejšiu menovú politiku, kým európsky rast pribrzdili aj príliš veľké rozpočtové úsporné opatrenia počas dlhovej krízy eurozóny?

Nepovedal by som, že menová politika v Spojených štátoch je celkovo expanzívnejšia ako v Európe. Rast peňažnej zásoby je porovnateľný. Dokonca by sa dalo povedať, že americká menová politika bola za posledné polstoročie reštriktívnejšia ako v Európe, ale uznávam, že je to vec interpretácie. Dôležité je, že na hospodársky rast vplýva viac faktorov ako len menová politika. Európa je v porovnaní so Spojenými štátmi oveľa viac regulovaným trhom. Americká ekonomika je menej zošnurovaná, a preto má aj vyšší hospodársky rast. Napríklad nemecký priemysel veľmi poškodila takzvaná zelená reforma, ktorú presadila vláda sociálnych demokratov a Zelených pod vedením Olafa Scholza. Podobné tendencie existujú aj v iných európskych krajinách. To nesúvisí nevyhnutne s menovou politikou.

Na ľudí, zvlášť vo veľkých mestách, silno dolieha veľký nárast cien bývania. Do akej miery ide o dôsledok stavebných regulácií, ktoré sťažujú stavanie nových budov a dávajú priestor kverulantom, ktorí si neprajú novú výstavbu vo svojom susedstve, a do akej miery ide o dôsledok inflácie spôsobenej expanzívnou menovou politikou?

Tieto dva vplyvy sa tu skutočne zlievajú. Zväčšovanie peňažnej zásoby a z toho vyplývajúca inflácia vedú k tomu, že ľudia, ktorí majú úspory, hľadajú spôsoby, ako najlepšie zabrániť ich znehodnoteniu. A tak vo veľkom kupujú investičné nehnuteľnosti, čo, samozrejme, zvyšuje ich cenu. K tomu treba ešte pridať stavebné regulácie a obmedzenia, v dôsledku ktorých ani na niektorých plochách nemožno stavať alebo je možné stavať na nich len riedko – napríklad nie bytovky, ale výlučne rodinné domy so záhradkou. Keď ku všetkým týmto vplyvom pridáte ešte environmentálne regulácie, zistíte, že developerom sa maximálne oplatí stavať luxusné nehnuteľnosti, nie však bývanie pre nižšie príjmové skupiny.

A zase tu máme to prehlbovanie nerovností... No ako to riešiť? Centrálne banky sú od politického tlaku izolované. Sú nezávislé, a to z dobrého dôvodu: aby si z nich politici nemohli spraviť tlačiarne na peniaze na financovanie vládnych výdavkov, čo by infláciu úplne zbavilo kontroly.

Presne to sa hovorí: centrálna banka by mala byť nezávislá od volenej vlády a jej politiky.

A nemá to tak byť?

Je to trochu predstieranie. Zamyslite sa, čím centrálne banky vo svojej podstate sú. Ide o zo zákona existujúce inštitúcie, ktoré majú monopol na vydávanie meny. Aj americký Federálny rezervný systém existuje z vôle Kongresu. Je teda dôsledkom politického rozhodnutia. Čiže centrálna banka je výtvorom politiky, a preto nikdy už z princípu nemôže byť od politiky úplne nezávislá. Na druhej strane sa natíska otázka, či je nezávislosť od politiky za každých okolností žiaduca. Niekedy môže argument nezávislosti centrálnej banky slúžiť politikom aj ako výhovorka: Pozrite, my nemáme žiadny dosah na to, čo centrálna banka robí. A bez demokratickej kontroly môže ísť aj o veci, ktoré nie sú v záujme väčšiny ľudí. Napríklad keď je väčšina obyvateľstva vyvlastňovaná v dôsledku inflačnej menovej politiky centrálnej banky.

No dobre, ale ani centrálne banky nepôsobia vo vzduchoprázdne. Ako ste povedali, fungujú na základe zákona. A ich úlohou je udržiavať cenovú stabilitu.

Lenže zoberte si eurozónu, kde bol inflačný cieľ časom interpretovaný čoraz voľnejšie. Najskôr sa hovorilo o inflácii pod dvoma percentami, ale blízko tomu. Teraz je žiaduca inflácia na úrovni dvoch percent, ale v strednodobom horizonte, krátkodobo nevadí, ak je to viac. Čiže mení sa to podľa momentálnej potreby a nejde o skutočne záväzné pravidlo. Aj vzhľadom na to, o čom sme sa už rozprávali, lebo je objektívne ťažké vôbec infláciu vyčísliť.

Čo by podľa vás bolo riešením?

Riešením by bolo sformulovanie jasného objektívneho pravidla, ako by mala menová politika vyzerať. V súčasnosti je situácia taká, že ak sa nevymkne spod kontroly oficiálne meraná spotrebiteľská cenová inflácia, centrálna banka si takmer môže robiť, čo chce. Vidieť to aj na tom, že v nadväznosti na európsku dlhovú krízu sa zaviedli úplne nové neštandardné menové politiky ako kvantitatívne uvoľňovanie. Predtým bolo niečo také nemysliteľné.

Iste, voči tomu bol veľký odpor práve v Nemecku, odkiaľ pochádzate. Ako by však to spomenuté jasné objektívne pravidlo mohlo vyzerať?

Napríklad by sa povedalo, že cieľom nie je dvojpercentná inflácia, ktorá sa aj tak nedá úplne objektívne odmerať, ale cieľom bude, ako som už spomenul, že ročný nárast finančného agregátu M1 nepresiahne štyri percentá. To sa objektívne merať dá.

Ako to docieliť? Vy ste akademik, ktorý učí na škole vo Francúzsku. Vidíte v politike nejaký pohyb, ktorý by takúto reformu vedel presadiť?

Vidím ho len nepriamo. Na vysokú infláciu v oblasti spotrebných tovarov centrálne banky reagovali a k zmenšeniu peňažnej zásoby došlo. To sa dá vyložiť ako priznanie, že na peňažnej zásobe záleží. Oficiálne by to však nepriznali. V móde je skôr hovoriť, že na peňažnej zásobe nezáleží a s infláciou nesúvisí. Keď vznikla eurozóna, stanovila sa referenčná hodnota pre ročný rast agregátu M3 vo výške 4,5 percenta. To však čoraz viac ustupovalo do úzadia a nikto to neberie vážne. Obávam sa, že inštitucionálna vôľa na zmenu je veľmi nízka.

Mohla by pomôcť menová konkurencia? Mohli by štátnym menám konkurovať kryptomeny a vďaka tejto súťaži by sme dostali lepšie peniaze?

Určitú šancu vidím na to, že by cez tieto súkromné alternatívy mohol vzniknúť konkurenčný tlak na centrálne banky, aby robili lepšiu, menej inflačnú menovú politiku, a to by potom štátne meny spravilo opäť atraktívnymi. Pri téme menovej konkurencie si však treba uvedomiť jednu vec.

Akú?

Existuje prirodzená tendencia k používaniu jednej meny v dôsledku takzvaných sieťových efektov. Inak povedané, ak už nejakú menu používa veľa ľudí, bude ju používať ešte viac ľudí. Samotný dopyt po kryptomenách je len preto taký veľký, že ľudia hľadajú spôsoby, ako ochrániť svoje úspory pred infláciou a prípadne ich zhodnotiť. V dôsledku toho, že ich klasické peniaze strácajú vinou inflácie hodnotu, riskujú títo ľudia s kryptomenami, aj keď mnohí nerozumejú technologickému pozadiu ich fungovania. Keby naše klasické meny boli menej inflačné, dopyt po kryptomenách by klesol. Obávam sa však, že namiesto toho, aby vlády takýto tlak dopustili, radšej sa pokúsia kryptomeny nejako obmedziť prostredníctvom regulácie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa ešte k spoločenskej nerovnosti a k tomu, ako k jej prehlbovaniu prispieva monetárna politika. Stredná vrstva sa dnes cíti zneistená v dôsledku automatizácie a nástupu umelej inteligencie. Veľa sa hovorí o tom, že vertikálna sociálna mobilita je už len minulosťou. Je to výlučne technologický jav alebo to tiež nejako súvisí s infláciou?

Vertikálna mobilita určite nie je mŕtva. Stále existujú ľudia, ktorí vyrastali v biede a dokázali sa vypracovať do strednej alebo vyššej vrstvy. No menej inflačná monetárna politika by určite vytvorila prajnejšie prostredie na postupné budovanie imania na úrovni jednotlivcov a rodín.

Ako?

Predstavte si človeka, ktorý dnes ešte nie je súčasťou strednej vrstvy, no nemá k tomu ďaleko a každý mesiac sa snaží niečo si do budúcnosti odložiť z platu. Vysoká inflácia mu ten spoločenský vzostup veľmi komplikuje, lebo mu odhrýza z hodnoty jeho úspor. Inflácia vedie aj k tomu, že cena investičných aktív, ako sú akcie alebo nehnuteľnosti, stúpa rýchlejšie ako príjmy a tieto investičné statky sa stávajú ťažšie dostupnými pre chudobnejších ľudí alebo ľudí zo strednej vrstvy. Spoločenský vzostup je následne ťažší pre tých dole, zároveň je menej pravdepodobný zosuv tých najbohatších. Spoločnosť sa potom aj vinou dlhodobej inflačnej politiky stáva veľmi rigidnou a sociálna vrstva, do ktorej sa človek narodil, sa stáva ťažko zmeniteľným osudom.