Fototéma Maďarsko vyrazilo prvú tehlu z Berlínskeho múru, železnú oponu v Československu strhli ako prví Bratislavčania

Maďarská pohraničná stráž v roku 1950 zastrelila Mózesa Davidovicsa tesne pri trojmedzí Československa, Maďarska a Rakúska. Nákladné auto idúce zo smeru od Rajky sa pohybovalo k železnej opone, za ktorou je rakúska obec Deutsch Jahrndorf. 

Hliadka chcela zastaviť auto signalizovaním rukou, vodič prepol na vyššiu rýchlosť a pohraničníka skoro zrazil. Hliadka spustila paľbu na vozidlo, ktoré spomalilo, došlo k drôtenej zábrane, tá ho zachytila a vypadol mu motor. Z vozidla vyskočili dvaja muži a pokúsili sa prejsť do Československa. 

Pohraničníci však použili svoje zbrane, Mózes bol zasiahnutý piatimi ranami a na mieste zomrel, stalo sa tak však už na československom území. Druhý narušiteľ bol tiež zasiahnutý, no podarilo sa mu ujsť. V kamióne bolo ešte devätnásť prebehlíkov, ktorí sa ukryli v úkryte v nákladnom priestore. Neskôr aj tento krátky úsek štátnych hraníc medzi Maďarskou ľudovou republikou a Československou socialistickou republikou dostal železnú oponu.

Termín železná opona ako prvý použil nacistický politik Joseph Goebbels začiatkom 1945 v reakcii na výsledky Jaltskej konferencie ako narážku na železnú oponu v divadle. Potom do dnešného používania termín uviedol britský premiér Winston Churchill v máji toho istého roku na vyjadrenie vznikajúcej všadeprítomnej názorovej bariéry medzi obomi blokmi, čerstvými bývalými spojencami v druhej svetovej vojne.

Štátna hranica medzi Slovenskom a Maďarskom neďaleko bývalého hraničného priechodu Rusovce – Rajka a trojmedzia Slovenska, Maďarska a Rakúska. Tu na maďarskej strane hranice bola vybudovaná železná opona. Čunovo, Bratislava, Slovensko 2017. Foto: Róbert Csere

Kukuričné pole a železná opona na maďarsko-rakúskej hranici. Maďarsko 1970. Foto: Fortepan

Demolácia železnej opony na maďarsko-rakúskej hranici. Maďarsko 1989. Foto: Tamás Urbán / Fortepan

Demolácia železnej opony na maďarsko-rakúskej hranici. Hegyeshalom, Maďarsko 1989. Foto: Zsolt Szigetváry/Fortepan

Stĺp s ostnatým drôtom na mieste, kde Maďarsko začalo „vyrážať prvú tehlu z Berlínskeho múru“ odstránením železnej opony na hranici s Rakúskom a s Československom. Rajka, Maďarsko 2022. Foto: Róbert Csere

Umožnené prechody utečencov z NDR

„Maďarsko vyrazilo prvú tehlu z Berlínskeho múru!“ – týmito slovami so slzami v očiach privítal koncom augusta 1989 v Bonne západonemecký kancelár Helmut Kohl predsedu maďarskej vlády. Premiér Miklós Németh na historickom stretnutí oznámil, že východonemeckí utečenci nebudú deportovaní späť, ale otvoria sa im maďarsko-rakúske hranice a môžu slobodne opustiť Maďarsko. Čoskoro svoj sľub splnil. 

Historický akt priniesol v Európe významné zmeny: socialistická Nemecká demokratická republika bola spolu so železnou oponou odsúdená na smetisko dejín. Deviateho novembra padol Berlínsky múr uznesením východonemeckej ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty aj do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky pohraničné priechody. dPo niekoľkých dňoch začali Nemci prichádzajúci z oboch strán búrať múr dlátami, krompáčmi a holými rukami. Berlínsky múr padol v politickom zmysle, jeho fyzické pozostatky ešte zväčša stále stáli, s demoláciou múru sa oficiálne začalo v júli ďalšieho roka. Napokon 3. októbra 1990 bolo Nemecko znovu zjednotené. 

Otvorenie hraníc bolo výsledkom procesu, ktorého určujúcou súčasťou bolo odbúranie železnej opony na maďarsko-rakúskej hranici. Maďarská vláda sa čoraz viac osamostatňovala od politického vedenia Maďarskej socialistickej robotníckej strany, ktorá koncom februára akceptovala ukončenie elektronickej signalizácie. 

Premiér Miklós Németh sa na stretnutí začiatkom marca 1989 pýtal Michaila Gorbačova, čo by urobil, keby Maďarsko zlikvidovalo železnú oponu, vodca Komunistickej strany Sovietskeho zväzu nemal námietky a zdôraznil: „Kým budem sedieť v tomto kresle, rok 1956 sa nebude opakovať.“ 

V skutočnosti k odstráneniu elektrického hraničného plota nedošlo kvôli východným Nemcom, jednoducho bolo príliš nákladné ho prevádzkovať a jeho rekonštrukcia by stála krajinu veľa peňazí. Elektronická signalizácia nelegálneho prechodu hraníc v šesťdesiatych rokoch nahradila dovtedy na ten účel používané mínové pole. 

Teda pod pojmom železná opona sa rozumie celkový systém zabezpečenia hraníc realizovaný štátmi východného bloku na hraniciach so západnými krajinami, ktorý v Maďarsku bol v rokoch 1948–1956 a 1957–1965 vybavený mínovým poľom, v rokoch 1965 až 1989 inštaláciou elektrického signalizačného systému na hraniciach s Rakúskom. 

V roku 1956 revolučná vláda začala železnú oponu odmínovávať, ale po krvavom potlačení revolúcie a povstania Sovietskym zväzom v nasledujúcom roku nová dosadená kádárovská moc vrátila míny späť. Tie zabíjali ľudí na úteku a aj pohraničníkov, stal sa aj prípad, že dážď vyplavil mínu na rakúsku stranu a tam niekoho usmrtila.

Dvojitý rad čadičových kociek označuje umiestnenie Berlínskeho múru. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Pohľad na súbežný múr cez štrbinu prvého múru. Pamätník Gedenkstätte Berliner Mauer ukazuje šesťdesiat metrov zachovaného múru. Medzi múrmi bolo pásmo smrti. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Svetelný box s portrétom sovietskeho vojaka na bývalom hraničnom priechode Checkpoint Charlie. Patril k najznámejším priechodom rozdeleného mesta a spájal americký a sovietsky sektor. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Svetelný box s portrétom amerického vojaka. Boxy inštaloval nemecký umelec a fotograf Frank Thiel. Obidvaja vojaci sa pozerajú na územie pod kontrolou toho druhého, čím označujú deliacu čiaru a prechod medzi bývalými sférami vplyvu. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Berlínsky múr s pásmom smrti. Východonemeckí vojaci zbierajú odpadky, ktoré cez múr vyhodili obyvatelia západného Berlína. Múr na západnej strane pokryl nástennými maľbami francúzsky Západoberlínčan Thierry Noir, ktorý je považovaný za prvého umelca, ktorý tak urobil. Berlín, Nemecko 1986. Foto: Thierry Noir/Wikimedia Commons

Ostnatý drôt museli znovu postaviť

Demolácia železnej opony sa začala na jar koncom marca 1989 v obci Rajka. Susediaci Rakúšania a Čechoslováci či neďaleko umiestnená sovietska armádna skupina mohli dobre vidieť, čo sa deje: Maďarsko vyráža prvú tehlu z Berlínskeho múru. 

Začiatkom mája bolo desiatkam západných novinárov na medzinárodnej tlačovej konferencii v blízkom hraničnom meste Hegyeshalom oficiálne oznámené, že Maďarsko začne s demontážou technického hraničného uzáveru. Vtedy však už boli dve tretiny drôteného plotu odstránené. 

Keď koncom júna pri burgerlandskej obci Klingenbach maďarský a rakúsky minister zahraničných vecí Gyula Horn a Alois Mock pred kamerami symbolicky prerezali bariéru z ostnatého drôtu oddeľujúcu obe krajiny, museli ju najskôr Maďari na dvestodvadsaťmetrovom úseku znova postaviť, pretože tam už bola železná opona strhnutá.

Budapeštianske znovupochovanie Imreho Nagya, revolučného premiéra a jeho spoločníkov z roku 1956, v strede júna bolo jednou z najvplyvnejších symbolických udalostí maďarského prechodu od komunizmu k demokracii. 

S prejavom, ktorý vyvolal najväčšiu búrku, vystúpil mladý Viktor Orbán, ktorý žiadal stiahnutie sovietskych vojsk a obvinil maďarskú štátostranu, že v roku 1956 zobrala budúcnosť aj dnešnej mládeži. Začiatkom júla zomrel šéf štátostrany János Kádár, ktorý s týmto pohrebným aktom nesúhlasil.

Emblematický bol aj Paneurópsky piknik ohlásený maďarskými opozičnými organizáciami v druhej polovici augusta pri maďarsko-rakúskych hraniciach neďaleko mesta Šopron. Na podujatí bol otvorený dočasný hraničný priechod, cez ktorý mohli stovky východonemeckých utečencov prejsť do Rakúska bez toho, aby im v tom bránila maďarská pohraničná stráž. 

Táto pokojná demonštrácia bola posledným krokom pred úplným otvorením hraníc, a keďže sovietske vedenie na útek stoviek východonemeckých občanov nereagovalo, maďarská vláda pre nich oficiálne otvorila hranice 11. septembra. Desaťtisíce v tom čase v Maďarsku čakajúcich ľudí zo socialistickej Nemeckej demokratickej republiky potom mohli cez Rakúsko odísť do demokratickej Nemeckej spolkovej republiky. 

Tieto otvorené hranice sa stali predzvesťou pádu železnej opony a komunizmu v celej Európe, zjednotenia Nemecka a neskoršej východnej expanzie Európskej únie.

Súdružský bozk medzi Brežnevom a Honeckerom, sovietskym a východonemeckým straníckym pohlavárom. Dielo ruského maliara Dmitrija Vrubeľa v East Side Gallery, v stálej galérii pod holým nebom, kde na najdlhšej vyše kilometrovej zachovanej časti Berlínskeho múru sú nástenné maľby. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

„Niet Európy bez Berlína.“ Nápis na Berlínskom múre pri Brandenburskej bráne. Berlín, Nemecko 1989. Foto: Aad van der Drift/Wikimedia Commons

Berlínsky múr rozdelil východný a západný Berlín na takmer tridsať rokov. Pozostával z dvoch múrov vysokých takmer štyri metre a dlhých dohromady viac ako stopäťdesiat kilometrov. Príroda si cez ňu našla cestu. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Pád Berlínskeho múru pri Brandenburskej bráne. Berlín, Nemecko 1989. Foto: Raphaël Thiémard/Wikimedia Commons

Pád Berlínskeho múru pri Brandenburskej bráne. Berlín, Nemecko 1989. Foto: Raphaël Thiémard/Wikimedia Commons

Nemecko-iránsky umelec Kani Alavi nazval svoju nástennú maľbu výstižne „Stalo sa to v Novembri“. East Side Gallery vzniklo ďalší rok v roku 1990. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Zatvorené hranice

Pre niekoho však zostali hranice vtedy zatvorené. Môj priateľ József Pócs bol zadržaný na úteku začiatkom jesene 1989 neďaleko Rajky pri osade Albertkázmérpuszta pri maďarsko-rakúskych hraniciach maďarskou pohraničnou strážou. 

Keďže ako slovenský Maďar bol československým občanom a navyše dezertujúcim vojakom základnej vojenskej služby komunistickej armády, bol prevezený československou vojenskou políciou najprv do väznice v Bratislave. Veľa toho nevidel, aby mohol identifikovať presné miesto pobytu, akurát mreže klietky, do ktorej bol zatvorený. 

Potom bol postupne eskortovaný do väznice v Českých Budejoviciach, v Prahe na Pankráci, aby skončil v Plzni vo väznici Bory. V druhej polovici novembra z ulíc mesta cez väzenské okienko začali prenikať zvuky protestujúceho davu, akoby sa vonku niečo nezvyčajné dialo, veď za socializmu boli demonštrácie zakázané. 

Počul dobre, prišla Nežná revolúcia a v novom roku mu demokratický prezident Václav Havel udelil milosť v kontexte revolučných udalostí, veď bol vyšetrovaný hlavne za predrevolučné opustenie republiky a dezerciu, nebol odsúdený zločinec a dlhoročné väzenie ho tak napokon v nových politických pomeroch minulo.

Môj otec v dramatickom roku 1968 slúžil v Rusovciach ako záložný vojak. Na tomto konci Bratislavy sa zbiehajú hranice troch štátov, Slovenska, Maďarska a Rakúska. Tento bod je označovaný ako trojmedzie. Predtým si svoju povinnú vojenskú službu odbil ako pohraničník v českom meste Aš pri inom vtedajšom trojmedzí Československa a dvoch podôb Nemecka, východného a západného. V Aši ešte v päťdesiatych rokoch nepoznali paradajky, ktoré nosil z južného Slovenska.

Paradajkový kečup na umelú krv však pohraničníci nepotrebovali, veď nenatáčali filmový krvák, boli len komparzistami reality, krv tu tiekla skutočná. Veľmi rušné časy som prežíval počas revolučných dní v roku 1989, študoval som na brnianskej vojenskej akadémii, zapojil sa do revolúcie, kamarát bol vojenský dezertér, otec zas presvedčený komunista. 

Otec sa veľmi obával toho, že skončím vo väzení. Radšej som mu nehovoril, že keby nevyšiel November a revolúcia by nebola nežná, najskôr by ma zastrelili niekde v kasárni ako zradcu. 

Po brutálnom zásahu polície 17. novembra 1989 proti študentom na pražskej Národnej triede počas povinného nácviku spartakiády na vojenskej akadémii som si zlomil ruku, keď ma cvičenec, člen komunistickej strany, nepodržal pri riskantnom akrobatickom kúsku. 

Mohlo to byť iba náhodné zranenie, mohla to byť jasná nečinnosť cvičenca pri zachytávaní môjho lietajúceho tela aj súdružská objednávka na moje vyradenie z normálneho života a revolúcie či akási odplata za moje kritické reči voči komunistom či za to, že patril som medzi kadetov, ktorí sa vyhýbali osloveniu súdruh. Radi sme sa oslovovali ako pán brat, nečítali komunistický denník Rudé právo, ale Lidovú demokraciu, tú vydávali ľudovci. 

Keď som sa objavil doma s rukou v sadre, v otcových očiach som videl strach. Hartmut Tautz, východonemecký študent z mesta Magdeburg, svoju tragickú smrť našiel v Pressburgu. V roku 1986 pri pokuse o prekročenie hranice v Petržalke ho roztrhali vlčiaci. Stalo sa to v kukuričnom poli iba dvadsaťdva metrov od demarkačnej čiary, pričom psovodi mu po útoku psov ani neposkytli prvú pomoc. 

Búranie Berlínskeho múru pravdepodobne v blízkosti Brandenburskej brány. Počas existencie múru sa táto brána nachádzala v hraničnom pásme a nebola prístupná. Berlín, Nemecko 1989. Foto: Raphaël Thiémard/Wikimedia Commons

Vystavený fragment Berlínskeho múru na Postupimskom námestí. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Birgit Kinderová si ako motív zvolila svoj Trabant, východonemecké auto prelamuje múr bez toho, aby utrpelo najmenšiu ujmu. Umelkyňa je východná Nemka a jej nástenná maľba je v East Side Gallery. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

Priezor z Východu na Západ cez dieru vydlabanú v novembrových dňoch v Berlínskom múre. Dnes je súčasťou historického múzea Topografia teroru. Berlín, Nemecko 2019. Foto: Róbert Csere

„Ďateľ múrový“ Andree Werder zo západného Nemecka počas novembrového búrania Berlínskeho múru pri Brandenburskej bráne. Berlín, Nemecko 1989. Foto: Werdersen/Wikimedia Commons

Strhnutie opony v ČSSR

Bratislava a jej okolie sa v komunistickom Československu stali vyhľadávanou lokalitou pre ľudí z vtedajšieho socialistického bloku, ktorí sa pokúšali cez železnú oponu dostať na Západ. Od polovice šesťdesiatych rokov tvorili cudzinci tesnú väčšinu z celkového počtu ľudí, ktorí sa snažili prekonať železnú oponu na jej slovensko-rakúskom úseku. 

Bratislava totiž bola jedným z mála veľkých miest východného bloku, ktoré ležalo na trase železnej opony, rovnako ako východný Berlín, kde boli bezpečnostné opatrenia ešte drastickejšie. Blízkosť rakúskeho hlavného mesta Viedeň a rakúska hranica vôbec, paradoxne, spravili zo slovenskej metropoly namiesto vstupnej brány na Západ zakázané mesto, aké v bývalom Československu ťažko hľadať. 

Komunistická moc to hraničné mesto ohyzdila zakázanými a hraničnými pásmami či plotmi ako pre dobytok. Zakázané pásmo bolo zväčša až do vzdialenosti dvoch kilometrov od štátnej hranice a označovali ho tabule s nápisom: Pozor, zakázané pásmo, vstup zakázaný! 

Do zakázaného pásma smeli iba prísne preverené osoby a vždy v sprievode členov pohraničnej hliadky. V Bratislave sme také pásma mohli nájsť v Petržalke či Devínskej Novej Vsi, tá celá ležala v hraničnom pásme. Zakázané pásmo nemohlo byť vôbec obývané a v hraničnom pásme mohli bývať len takzvaní spoľahliví a režimu oddaní občania. Od hraničnej čiary ležalo aj desať kilometrov.

V Československej socialistickej republike strhli železnú oponu ako prví Bratislavčania. Vyše stotisícový dav sa prešiel v „Deň ľudských práv“ 10. decembra 1989 po vtedy ešte prísne stráženej štátnej hranici v Petržalke do blízkeho rakúskeho mesta Hainburg, aby videl hrad Devín z druhej strany Dunaja. Tento pochod pod heslom Ahoj Európa iniciovali čelní predstavitelia Verejnosti proti násiliu, revolučného demokratického hnutia, Ladislav Snopko, Ján Budaj, Martin Bútora a Milan Kňažko. 

Na opačnom brehu Dunaja nežní revolucionári inštalovali srdce z ostnatého drôtu, aktuálne vytvorené dielo výtvarníka Daniela Brunovského. Vznik tohto srdca mohol inšpirovať Václav Havel, líder politických zmien v Československu v novembri 1989, milovník otvorených sŕdc a hraníc.  Inšpirujúca bola aj pieseň Ivana Hoffmana „Sľúbili sme si lásku“, ktorá sa na Slovensku stala neoficiálnou hymnou nežnej revolúcie.

Výtvarníkov otec Albín Brunovský bol pre zmenu autorom poslednej emisie československých bankoviek. Zelená stokorunáčka s prvým komunistickým prezidentom Klementom Gottwaldom z októbra 1989 sa stala mimoriadne nepopulárnou bankovkou, dochádzalo k jej poškodzovaniu, rôznemu dotváraniu, často boli Gottwaldovi prepichované oči. Bankovka sa tak stala aj nefalšovanou rozlúčkou s neobľúbeným režimom.

Nový československý prezident Václav Havel počas svojej návštevy Nemecka na úplnom začiatku januára pri vydlabanom Berlínskom múre pri Brandenburskej bráne. Berlín, Nemecko 1990. Foto: Wolfgang Kumm/DPA/ČTK

Ostnatý plot v Múzeu železnej opony ako pripomienka totalitného režimu. Železná opona bola po celom úseku našej štátnej hranice so Západom. Bola vysoká 2,2 m, miestami až 3 m. Devínska Nová Ves, Bratislava, Slovensko 2019. Foto: Róbert Csere

Betónový bunker pod Cyklomostom slobody vedúcim ponad rieku Morava a spájajúcim slovenský a rakúsky breh. Obranné hraničné opevnenia Československo vybudovalo ešte pred druhou svetovou vojnou. Komunistická moc zahrnula takmer všetky bunkre do hraničného pásma a zostali za ostnatým plotom. Devínska Nová Ves, Bratislava, Slovensko 2019. Foto: Róbert Csere

Maketa tanku vybudovaná z tehál a betónu sa nachádza na kukuričnom poli pri hranici s Rakúskom. Je z nej výborný výhľad, zjavne za socializmu slúžila hraničiarskym hliadkam, ktoré tu patrolovali. Neďaleko odtiaľ sa pokúsil o prekročenie hranice aj východonemecký študent Hartmut Tautz, ale roztrhali ho vlčiaci. Petržalka, Bratislava, Slovensko 2018. Foto: Róbert Csere

Nadšenci vojenskej histórie čiastočne zrekonštruovali na okraji mestskej časti pri vojenskom cintoríne na hranici Slovenska a Rakúska železnú oponu, ktorá pripomína bývalú tunajšiu ostro stráženú hranicu pred pádom komunistického režimu v roku 1989. Petržalka, Bratislava, Slovensko 2018. Foto: Róbert Csere

Vojaci odstraňujú železnú oponu pri slovenskej metropole 11. decembra. Bratislava, Československo 1989. Foto: Robert Jäger/APA/AFP/Profimedia

Manifestácia študentov začiatkom decembra pred Štátnou bankou československou. Študenti požadovali zmenu portrétu na novej stokorunovej bankovke. Chceli, aby Klementa Gottwalda nahradil Tomáš Garrigue Masaryk. Praha, Československo 1989. Foto: Libor Hajský/ČTK

Zelený Gottwald bol mimoriadne neobľúbený. Bankovka s komunistickým prezidentom bola zavedená v októbri tesne pred Nežnou revolúciou a o rok sa stiahla z obehu. Autorom grafického návrhu bankovky a poslednej emisie československých bankoviek bol Albín Brunovský. Československo 1989. Reprofoto: Štátna banka československá/Papirovaplatidla.cz/Wikimedia Commons