Tvár maďarského povstania v roku 1956 Keď časopis s portrétom dievčaťa na obálke vyšiel, už bolo zabité sovietskou armádou

Začiatkom roka 2006 začal Henning Schultz, geograf na dôchodku z Kodane, upratovať vo svojej pivnici. V odkladacej schránke zbadal mierne vyblednuté staré čísla dánskeho časopisu Billed Bladet z roku 1956. Obsahovali množstvo fotografií a obálku s mladou bojovníčkou z maďarského povstania.

Maďarské povstanie proti komunistickej diktatúre malo podporu Západu, no ten sa neodvážil zasiahnuť – zo strachu, že porušenie dohody z Jalty môže viesť k jadrovej vojne. Na Jaltskej konferencii v roku 1945 rozdelili štyri víťazné veľmoci z druhej svetovej vojny povojnovú Európu na dve sféry záujmu; Maďarsko a východná Európa sa stali súčasťou sovietskej sféry.

Toto rozdelenie Európy neviedlo k pokojnému povojnovému vývoju. Najprv sme mali berlínsku blokádu v roku 1949, čím Sovietsky zväz už raz porušil jaltskú dohodu, neskôr povstanie v NDR, následne nepokoje v poľskej Poznani a potom revolúciu a povstanie v Maďarsku v roku 1956.

Do strachu západnej sféry z jadrovej vojny navyše v rovnakom čase ako maďarská revolúcia prišla Suezská kríza, Západ rýchlo stratil svoj záväzok voči maďarskej revolúcii, ropa z Blízkeho východu bola dôležitejšia ako revolúcia vo východnom bloku.

Francovo Španielsko bolo jedinou západoeurópskou veľmocou, ktorá márne chcela pomôcť maďarskej revolúcii vyslaním stotisíc dobrovoľníkov pod vlajkou OSN či aspoň poslaním zbraní. Tento nezáujem Západu rozviazal Sovietskemu zväzu ruky...

„Ach, nie, to je ona“

Dlhý príbeh dievčaťa z obálky Eriky Kornélie Szelesovej sa začal v roku 1956, keď bol Henning Schultz bezstarostný tínedžer. Jeho otec bol generálnym riaditeľom dánskej civilnej obrany, v rodine o národnej aj zahraničnej politike diskutovali každý deň.

So svojimi pätnásťročnými kamarátmi boli fascinovaní mladou a peknou bojovníčkou za slobodu so sovietskym samopalom s bubnovým zásobníkom, v maďarskom slangu sa tejto zbrani hovorí davaj-gitár. Henning však na to dievča z obálky postupne zabudol.

Teraz preskočíme v čase do roku 2006 do suterénu pod Henningovým domom. Ten sa pri upratovaní pozerá dolu na spodok starej odkladacej škatule. Znova sa jeho oči stretli s pohľadom tých tmavých očí, ktoré ho už dávno uzamkli hlboko v srdci.

Pozeral na tú obálku obrázkového časopisu Billed Bladet. V texte vnútri magazínu bolo uvedené len to, že sa volá Erika, má pätnásť rokov a bude bojovať až do konca. Teraz, päťdesiat rokov po tom, čo Henning ten obálkový portrét videl prvýkrát, mal naňho znovu silný vplyv.

Dostal bláznivý nápad, že sa Eriku pokúsi nájsť, aby jej dal časopis s jej fotografiou na titulnej strane. Mala by mať už šesťdesiatpäť rokov, možno má ako on deti a vnúčatá.

Erika Szelesová na obálke dánskeho časopisu Billed Bladet. Fotografiu Vagna Hansena dopĺňa titulok Tragický boj Maďarska za slobodu. Reprofoto: Róbert Csere

Naplánoval globálne hľadanie. Najprv si myslel, že musela utiecť z Maďarska, inak by ju boli kádárovskí komunisti zajali a popravili ako 299 ďalších revolucionárov, keby bola zostala v krajine.

Skúšal ju hľadať v Rakúsku, potom v Nemecku, USA, Kanade, Austrálii a nakoniec v Dánsku, ale nenašiel nič. Vyskúšal všetky nadnárodné vyhľadávacie databázy, neprinieslo to žiadne výsledky. Medzitým čítal tony kníh a novín a dúfal, že niečo nájde. Stále nič.

Jeden dokument poznamenal, že Erika zomrela počas revolúcie, ale neuviedol žiadny zdroj. Počas tohto obdobia išiel dvakrát do Budapešti, aby nadviazal na nejaké stopy, ktoré našiel. Žiaľ, ani tie neviedli k ničomu užitočnému. Na revolúciu v roku 1956 sa akoby zabudlo.

Potom kontaktoval pár najväčších novín a televíznych staníc v Budapešti. Na jeho pátraní sa nechcel zúčastniť nikto okrem denníka Magyar Nemzet, no ani ten pri hľadaní neuspel. Henning sa rozhodol pátranie zastaviť. Bol sklamaný z chýbajúcich výsledkov, ale nechcel skončiť ako nejaký idealistický Don Quijote.

Honu na Eriku sa už vzdal, keď v starých dánskych novinách šťastnou náhodou našiel meno človeka, ktorý hneď po povstaní prišiel do krajiny ako maďarský utečenec. Jedného dňa mu Henning zavolal a potom sa stretli.

Na stretnutí mu ukázal časopis s Erikou na obálke. Ten ho chytil a očividne bol veľmi dojatý. „Ach, nie, to je ona, to je ona, to je Erika...“ koktal József Árki, ktorý chodil do školy spoločného stravovania v Budapešti a tu stretol rovesníčku Eriku s ryšavými vlasmi. Stali sa veľmi blízkymi priateľmi. Súbežne so školou varenia Erika pracovala v hoteli Béke (Mier). Mier sa však skončil, vypukla ozbrojená revolúcia.

Tri fázy povstania

Maďarská revolúcia a povstanie proti sovietskemu útlaku mali tri fázy.

Prvá fáza bola od 23. do 28. októbra 1956. V prvé dni sa na Košutovom námestí a v okolitých uliciach zišlo dvestotisíc ľudí. Demonštrácia bola vášnivá, ale pokojná. Revolucionári vystrihli komunistický erb zo štátnej vlajky, ktorý tam obsadil miesto historického košutovského erbu. Dodnes je preto logom týchto udalostí maďarská štátna vlajka s dierou, ktorá v revolučnom roku 1989 inšpirovala na vystrihnutie komunistických symbolov z vlajok revolucionárov z Rumunska a NDR.

Demonštranti potom za spievania národnej hymny zvrhli desať metrov vysokú a takmer šesťtonovú Stalinovu sochu. Ľudia ju v návale zlosti kladivami rozbili na malé kúsky. Na podstavci sochy diktátora zostali len jeho čižmy, Stalinova hlava ležala pohodená na ulici.

Mimochodom, Erikina matka bola presvedčená stalinistka a na výchovu dcéry bola sama.

V noci sa veľa ľudí, medzi nimi aj Erika, zišlo pred budovou rozhlasu. Mnohí už boli vyzbrojení puškami, samopalmi a ručnými granátmi. Vypukli boje a na oboch stranách boli padlí. Erika ako jedna z prvých vošla do budovy s maďarskou vlajkou v jednej ruke a so samopalom v druhej. Išlo o prvé vojenské víťazstvo maďarskej revolúcie.

Napätá situácia sa takto stupňovala hlavne po zmasakrovaní protestujúceho davu. Dodnes sa presne nevie, koľko demonštrantov prišlo o život pri hromadnom zabíjaní, ktoré sa odohralo pred budovou parlamentu. Ostreľovači tajnej polície a sovietske tanky strieľali do davu pokojných civilných demonštrantov zhromaždených na Košutovom námestí: vedľa mužov stáli ženy, deti a starí ľudia.

Správa o krviprelievaní zohrala dôležitú úlohu v tom, že ľudia sa jasne postavili na stranu revolúcie a ozbrojeného boja. Išlo o najkrvavejšiu udalosť revolúcie v Budapešti, ktorá je v histórii známa ako krvavý štvrtok 25. októbra 1956. Očití svedkovia hovorili o dvanástich naložených nákladných autách, ktoré odvážali stovky obetí streľby z námestia.

Následne bojovníci za slobodu a niektoré jednotky maďarskej armády spolu bojovali proti komunistickej tajnej polícii ÁVH a po druhej svetovej vojne rozmiestneným či narýchlo povolaným sovietskym vojakom.

Druhá fáza bola od 28. októbra do 3. novembra. Sovieti sa stiahli z hlavného mesta a väčšiny územia Maďarska. Rebeli poľovali na zvyšok zboru ÁVH. Jeho príslušníkov zabíjali bez súdneho konania.

Aj Erikina skupina lovila komunistických agentov. Jej skupinu tvorili mladí ľudia do 22 rokov, Erika bola najmladšia a jediná žena. Tínedžerským povstalcom sa hovorí peštianski chalani (pesti srácok). V budapeštianskej maďarčine slovom srácok môžete pomenovať mladých ľudí obidvoch pohlaví.

Symbolom revolúcie a povstania sa stala maďarská vlajka s dierou uprostred po vystrihnutom komunistickom štátnom znaku, ktorý obsahoval červenú hviezdu a skrížený klas a kladivo. Budapešť 1956. Foto: Fortepan/Peter Isaac

Revolucionári zvrhli obrovskú sochu sovietskeho diktátora. Po jej rozkúskovaní hlava Stalina ležala pohodená na ulici v centre mesta. Budapešť 1956. Foto: Fortepan/Róbert Hofbauer (darca fotografie)

Sovietske tanky T-54 čeliace demonštrantom na Námestí Lajoša Košuta. Fotografia bola zhotovená v krvavý štvrtok 25. októbra 1956, keď bol protestujúci dav zmasakrovaný. Foto: Fortepan (dedičia Istvána Fótiho)

Revolucionári na tanku T-34. Budapešť 1956. Foto: Fortepan/Franz Fink (darca fotografie)

Rakvy obetí revolúcie na cintoríne na Fiumejskej ceste. Budapešť 1956. Foto: Fortepan/Peter Isaac

Konečné obdobie bolo od 4. do 11. novembra. Rusi sa vrátili s viac ako tridsaťtisíc vojakmi, vyše tisíc tankami, veľkým arzenálom ťažkého delostrelectva a bombardérov. Išlo o dovtedy najväčší sovietsky vojnový čin po druhej svetovej vojne.

Vojenská časť maďarskej revolúcie bola o týždeň porazená, zanechala po sebe skoro tritisíc domácich mŕtvych a vyše sedemsto okupantských. Vagn Hansen, fotograf z magazínu Billed Bladet, hovorí o stretnutí s Erikou takto: „Zbadal som peknú mladú dievčinu s veľmi vážnymi očami, ako stála v alpskej čiapke a cez plece mala ruský samopal. Mala len pätnnásť rokov a volala sa Erika. Práve pracovala ako kuchárska učnica a samopal nemala na dekoráciu. Chcela ho využiť a vedela ako.“

Erika nemala problém dohovoriť sa s dánskymi novinármi, predtým v Dánsku strávila niekoľko mesiacov v rámci jedného nadačného projektu pre deti z chudobných rodín. Okrem Vagna Hansena ju v ten istý deň odfotilo aj niekoľko ďalších fotografov. Po urobení fotografií Eriku presvedčili jej priatelia zo skupiny, že je príliš mladá na to, aby sa zúčastnila ako bojovníčka na takejto revolúcii. Tak zložila zbraň a pridala sa k Červenému krížu ako zdravotná sestra.

V deň svojej smrti zbierala s kamarátom muníciu v suteréne domu, v ktorom bývala, keď jej matka otvorila dvere a s plačom ju prosila, aby nešla bojovať. Erika však odpovedala, že musí ísť pomôcť zraneným vojakom.

Siedmeho novembra sa Erikina skupina dostala do ťažkých bojov so sovietskymi vojakmi. Červená hviezda mala sviatok, bolo výročie ruskej Októbrovej revolúcie z roku 1917, ktorá vyústila do vzniku Sovietskeho zväzu.

Mladého muža zo skupiny zasiahli ruské guľky. Erika bežala vpred, aby ho zachránila. Bola oblečená v uniforme Červeného kríža a neozbrojená. Zdvihla ho a začala ho niesť v bezpečí oblečenia zdravotnej sestry, vtedy ju zasiahla do krku guľka zo sovietskeho guľometu. Zomrela okamžite.

Erika bola už týždeň mŕtva, keď vyšiel jej portrét na obálke dánskeho časopisu a fotografie s ňou obleteli svet. Ten obleteli aj mnohí Maďari, dvestotisíc z nich utieklo na Západ, niektorí až za more.

Maďarský bojovník za slobodu získal ocenenie Muž roka, ktoré každoročne udeľuje americký spravodajský týždenník Time osobnostiam. Foto: Wikimedia Commons

Náhrobný pomník hrdinov z roku 1956 na Národnom cintoríne na Fiumejskej ceste. Uprostred je epitaf: „Spiaci hrdinovia, strážime vaše sny a spomienky, pokiaľ žije národ.“ Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Veniec v maďarských národných farbách na parcele cintorína na Fiumejskej ceste, kde sú pochovaní hrdinovia z roku 1956. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Maďarská vlajka s dierou uprostred na parcele cintorína na Fiumejskej ceste, kde sú pochovaní hrdinovia z roku 1956. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Pamätná tabuľa Neznámemu hrdinovi z roku 1956 na Národnom cintoríne na Fiumejskej ceste. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Mária Thomaová a jej syn a dcéra zomreli hrdinskou smrťou 5. novembra 1956. Zanechali tu otca a manžela Istvána. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

„... jedného dňa si zmizol ako jar.“ Nápis matky na náhrobnom kameni dvadsaťšesťročnému synovi Imrikovi, pochovanému na parcele hrdinov z roku 1956. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Hrob šesťnásťročnej Margóky na parcele cintorína na Fiumejskej ceste, kde sú pochovaní hrdinovia z roku 1956. Budapešť 2019.Foto: Róbert Csere

Šestnásťročný László je tiež pochovaný medzi hrdinami revolúcie na cintoríne na Fiumejskej ceste. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Pätnásťročný Gyula takisto zomrel hrdinskou smrťou. Národný cintorín na Fiumejskej ceste. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Pätnásťročnú revolucionárku Eriku zabila sovietska guľka 7. novembra 1956, v deň výročia boľševickej revolúcie v Rusku. Na cintoríne na Fiumejskej ceste je pochovaná medzi martýrmi z 1956. Budapešť 2019. Foto: Róbert Csere

Na cintoríne

Budapešť sa stala pre svet zakázaným mestom, bežne nedostupným. Tak mesto videl aj kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez desať mesiacov po povstaní v reportážnom cestopise Cestovanie po východnej Európe. V meste si však zapísal aj protestné nápisy v krčmách, ktoré sa týkali Sovietmi dosadeného Jánosa Kádára na miesto odstráneného a následne popraveného premiéra Imreho Nagya: „Kádár, vrah ľudu“, „Kádár zradca“ či „Kádár žoldnier Rusov“.

Naopak, Erika sa stala pričinením dánskeho večného mladíka Henninga po päťdesiatich rokoch zabudnutia ikonou maďarskej revolúcie a povstania.

V súčasnosti som navštívil cintorín na Fiumejskej ceste v Budapešti a položil kópiu obálky časopisu Billed Bladet s peknou bojovníčkou za slobodu so samopalom na kryciu dosku jej hrobu, ktorý je v spoločnosti tu pochovaných martýrov z roku 1956.

Aj na mňa majú silný vplyv tie Erikine tmavé oči, ktoré ma nejako uzamkli hlboko v srdci.

V susedstve Erikinho hrobu vidím návštevníkov mauzólea Ľudovíta Košuta, vodcu uhorskej revolúcie v meruôsmom roku, ani nimi sa však nedám vyrušovať pri svojej osobnej piete.