Boj s veternými mlynmi Veterné turbíny nepotrebujeme v Stupave ani inde. Energeticky, ekonomicky ani ekologicky nedávajú na Slovensku zmysel

Veterné elektrárne vzbudzujú vo viacerých lokalitách vášne, ale aj silný odpor miestnych obyvateľov proti ich výstavbe.

Najnovšie sa boj s veternými mlynmi odohráva v Stupave. Tento utorok (14. októbra) sa tam odohrala istá forma verejnej diskusie, ktorá však nevyústila do žiadneho rozhodnutia.

Nebola to tak úplne verejná diskusia. Keďže sa zámer výstavby možno až jedenástich veterných turbín medzi Stupavou a Zohorom stretol okamžite po zverejnení s nesúhlasom miestnych, vedenie mesta začalo situáciu hasiť.

Zorganizovala niečo, čomu sa hovorí facilitovaná diskusia. Má svojich moderátorov s oficiálnym statusom nestranných sprevádzačov. Diskusia sa vedie v niekoľkých skupinkách a títo sprevádzači následne dajú dohromady závery jednotlivých skupiniek, robia z nich akúsi syntézu a tieto syntetické závery „svojej“ skupinky potom prezentujú celému zhromaždeniu.

Na stupavskú diskusiu sa „pre obmedzenú kapacitu“ mohlo dostať maximálne sto ľudí. Podmienkou bol buď trvalý pobyt, alebo vlastníctvo nehnuteľnosti v Stupave. Kto mal záujem, no nestihol registráciu pred naplnením kapacity, zostalo mu už len sledovanie streamu alebo prísť pred stupavský kultúrny dom a viesť ozajstnú agora debatu.

V Stupave

S teoretickou nádejou, že sa nám dovnútra podarí dostať aj na novinársky preukaz, sme sa pred stupavský kultúrny dom v utorok podvečer vybrali tiež.

Pol hodiny pred začiatkom diskusie (o 17. hodine) je priestor pred stupavských kultúrnym strediskom už pomerne plný. Je tu viacero skupiniek ľudí, priamo pred vchodom stoja členovia miestnych poľovných združení s transparentmi upozorňujúcimi na to, že prevádzka veterných turbín ohrozuje životné prostredie.

Foto: Postoj/Erik Potocký

Obďaleč sú dva improvizované petičné stánky – jedna petícia je priamo proti zámeru postaviť pri Stupave veterný park, druhá má za cieľ nazbierať dosť podpisov na vyhlásenie miestneho referenda o veternom parku.

Dohromady je na mieste niekoľko desiatok ľudí, určite viac ako stovka. V absolútnej väčšine ide o odporcov zámeru, čo je pochopiteľné – zástancovia nemajú veľkú motiváciu prísť podporovať zámer vedenia mesta a investora, o ktorom ešte nie je definitívne rozhodnuté.

Je to teda viac-menej jednostranne orientovaná vzorka miestnych obyvateľov či ľudí z neďalekého Zohora.

Potom tu máme fenomén, keď sa k odporu motivovanému legitímnymi obavami tých, ktorých sa projekt bezprostredne dotýka, prilepí skupinka profesionalizovaných aktivistov.

Podobne sa to stalo aj v Stupave. Skupina, ktorá svoj odpor proti veterným elektrárňam formuluje aj na webovej stránke zapravdu.sk, sama o sebe hovorí, že sa sformovala v čase najväčších obmedzení 21. storočia, čím myslí obdobie pandémie. Ako píše, „korona sa skončila a nebolo veľmi čo riešiť“. Objavila však tému veterných turbín, a tak sa mohla znova zaktivizovať.

Foto: Postoj/Erik Potocký

Rizikom takýchto „putovných“ aktivistov je, že síce dokážu sformulovať výhrady miestnych proti konkrétnym projektom a stať sa akoby ich hlasom, no svojimi rôznorodými aktivitami a odporom proti takmer všetkému môžu oprávnenosť odporu napríklad k veterným parkom delegitimizovať v očiach širšej verejnosti.

S tým, ako sa blíži 17. hodina, začínajú sa pred kultúrnym centrom zbierať aj registrovaní účastníci, prichádza primátor, mestskí poslanci a mieria do pripravenej sály.

Vo vestibule pred vstupom do sály sa už vytvoril malý dav ľudí, ktorý sa na diskusiu snaží dostať aj mimo registrácie s argumentom, že ide o vec verejného záujmu.

Dobre stavaný mestský policajt však akýmkoľvek vyjednávačkám urobí koniec ultimátnym oznámením, že kto nie je registrovaný, dovnútra sa nedostane.

Nepodarí sa to ani pánovi, ktorý síce nespĺňa podmienku trvalého pobytu ani vlastníctva nehnuteľnosti v Stupave, takže teoreticky nemá k veci čo povedať, hlasno však tvrdí, že je majiteľom pozemku, na ktorom má jedna z turbín vyrásť, no samospráva s ním odmieta akokoľvek komunikovať.

Verejne neverejná diskusia

Neverejnosť akcie má mesto ošetrené. Už pri oznámení toho, že sa takáto diskusia uskutoční, sa objavil krátky disclaimer, ktorý nám v reakcii na naše otázky zopakovala aj stupavská radnica: „Upozorňujeme, že podujatie nebolo verejným prerokovaním podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.“ S tým, že podujatie bude dostupné ako stream a neskôr ako videozáznam v archíve na viacerých platformách.

Máme však kontakt s človekom, ktorý sa dovnútra dostal riadnou registráciou.

Sám nemá na výstavbu veterného parku vyhranený názor, no kritický je predovšetkým ku komunikácii zo strany samosprávy. Hovorí, že mesto sa snažilo zo všetkých síl a všetkými možnosťami obmedziť akýkoľvek kritický názor na výstavbu veterného parku.

Stupavské noviny, ktoré (hoci ich vydáva radnica) by mali byť platformou na otvorenú výmenu názorov na dianie v meste, podľa nášho zdroja neuverejnili viacero kritických názorov dokonca ani vo forme plateného inzerátu.

A hoci radnica zriadila tzv. veternú poštu, teda platformu na otázky a odpovede o veternom parku, viacero kritických otázok nebolo podľa nej uverejnených. Ak si túto stránku prezrieme, vidíme, že obsahuje aj kritické otázky – tvrdenia v nich sú však v odpovediach buď bagatelizované ako nedokázateľné či pochybné, alebo zahovorené s odkazom na to, že odpoveď prinesie výsledok posudzovania vplyvov na životné prostredie – EIA.

Ani formu facilitovanej diskusie nepovažuje náš zdroj za vhodnú na takúto pôdu a tému. Na základe mnohoročných skúseností z korporátneho prostredia hovorí, že takáto forma sa dá využívať napríklad vo veľkých firmách, kde „moderátor“ plní úlohu sprostredkovateľa medzi zamestnávateľom a zamestnancami, čím predchádza nežiaducim a nezamýšľaným následkom priamej konfrontácie.

Takýto formát sa vo vzťahu slobodných občanov a volených orgánov podľa neho uplatniť úplne nedá. Navyše demokracia priamu konfrontáciu názorov priamo vyžaduje. Neskôr sa zo záznamu diskusie dozvedáme, že podľa hrubého prieskumu medzi účastníkmi podujatia bolo vyše osemdesiat percent prítomných ľudí proti výstavbe veterného parku.

Bez ohľadu na to, či niekto s výstavbou súhlasí alebo nesúhlasí, je podľa človeka, s ktorým sme boli v kontakte, dôležité, aby sa k takejto otázke mali možnosť vyjadriť všetci, ktorí o to majú záujem. Pričom je nerealizovateľné, aby sa to udialo fyzicky na jednom mieste – z prekrikovania desiatok zástancov jednej či druhej strany by žiadny zrozumiteľný záver nevzišiel.

Rakúske veterné elektrárne videné z Bratislavy. Foto: Postoj/Adam Rábara

Radnica sľubuje referendum až po skončení EIA

Najvhodnejšou formou je v tomto prípade miestne referendum.

To však vedenie mesta v súčasnom štádiu odmieta.

„Referendum by sme chceli uskutočniť po ukončení EIA, resp. po Správe o hodnotení v EIA a jej verejnom prerokovaní. Momentálne nie je jasné, či v lokalite veterný park EIA pripustí, a v akom rozsahu a rozmiestnení. Takisto by mali byť v správe o hodnotení popísané environmentálne dosahy. Súčasne sa dorokujú ekonomické podmienky a toto sa predloží občanom na rozhodnutie v referende,“ uviedla pre Postoj Erika Piesecká z Referátu vzťahov s verejnosťou mesta Stupava.

Namiesto toho v tejto fáze volí prieskum verejnej mienky. Ten má byť reprezentatívny a anonymizovaný. Vyvstáva však otázka, ako v prípade anonymizácie možno preukázateľne dosiahnuť, že odpovedať v prieskume budú iba obyvatelia Stupavy. Výsledok by sa potom dal ľahko spochybniť.

V prípade referenda takéto problémy odpadnú, pretože hlasovať by mohli len ľudia s preukázaným trvalým pobytom v Stupave.

Stupavskej radnice sme sa opýtali aj na možné náklady. Z odpovede vychádza, že prieskum verejnej mienky nie je oproti referendu ani výrazným ušetrením peňazí.

„Finančné náklady na realizáciu prieskumu verejnej mienky predstavujú 9 814,40 eura. Presné náklady na uskutočnenie miestneho referenda momentálne nie sú vyčíslené, avšak odhadované výdavky by sa pohybovali okolo cca 10 000 eur,“ uviedla Piesecká.

Pripomeňme, že radnica a priamo primátor konanie referenda už prisľúbili. To sa uskutoční buď schválením mestského zastupiteľstva, alebo úspešnou občianskou petíciou. V tomto svetle sa tak prieskum verejnej mienky môže javiť ako zbytočný výdavok.

Kruciálna otázka znie, či vôbec energiu z vetra potrebujeme

V debate z oboch strán zaznieva aj veľa odborných argumentov, na ktoré môže druhá strana len ťažko priamo reagovať. Argumentačne podporená odpoveď potrebuje vždy adekvátny čas na preštudovanie argumentácie protistrany.

Veľmi málo sa však hovorí o tej najpodstatnejšej otázke.

A tou je, či Slovensko naozaj potrebuje stavať takéto zariadenia, ktoré prirodzene vzbudzujú odpor a obavy ľudí, ktorých sa priamo dotýkajú.

V mnohých ohľadoch je právom kritizovaný fenomén NIMBY (z angl. Not In My Backyard), ktorý bráni akejkoľvek verejnej investícii či projektu, ktorý sleduje širší verejný záujem. 

Typickým príkladom je spaľovňa odpadu, resp. zariadenie na energetické zhodnotenie odpadu. Niet totiž pochýb, že s odpadom sa treba nejakým spôsobom porátať a jeho skládkovanie je tou najhoršou možnosťou – ekologicky aj ekonomicky. Keďže je kapacitne nereálne budovať spaľovňu v každej dedine, treba vybrať lokalitu, ktorá je logisticky najvhodnejšia na spracovanie odpadu z konkrétneho regiónu. 

V prípade spaľovní odpadu teda platí, že je to infraštruktúra, ktorú spoločnosť potrebuje a, žiaľ, niekoľko lokalít túto potrebu musí zabezpečiť aj na úkor komfortu najbližšieho okolia, za čo by im mala patriť istá forma kompenzácie.

V prípade zariadení, ako sú veterné elektrárne, sú spoločenská potreba, a teda aj široký verejný záujem, otázne.

V prípade zariadení, ako sú veterné elektrárne, sú však spoločenské potreby, a teda aj široký verejný záujem, otázne.

Situácia sa prirovnáva k Rakúsku, kde je veterných elektrární množstvo. Tento príklad je však mimo rámca, ktorý by mal byť v celej debate určujúci – a teda energetiky.

Rakúšania sú totiž známi tým, že si energeticky doslova „strelili do kolena“, keď pred niekoľkými desaťročiami ako štát odmietli jadrovú energiu, dokonca si to zapísali do ústavy. Zostali tak odkázaní na dovoz elektriny z iných krajín (vyrábanej primárne z uhlia, ale paradoxne aj z jadra) a na potrebu výstavby množstva vodných elektrární a veterných parkov.

Na využívanie vody a vetra má na jednej strane Rakúsko svojím geografickým profilom vhodné podmienky, na druhej strane v ére dekarbonizácie nemá na výber.

Čistý slovenský energetický mix

Slovensko na výber má. Veľká časť elektriny sa u nás vyrába bez priamych emisií CO₂. Sekundárne emisie z tejto debaty vynechajme, pretože aj pri výrobe komponentov pre veternú elektráreň či iné druhy OZE vznikajú emisie oxidu uhličitého.

Gro nášho energetického mixu tvorí jadrová energetika. Druhým najväčším zdrojom a najväčším spomedzi OZE je elektrina z vodných elektrární. A rastie aj inštalácia solárnych panelov a fotovoltiky, nielen v podobe veľkých solárnych parkov, ale aj individuálnych inštalácií napríklad na strechách rodinných domov.

Ako ukazujú údaje o „emisnosti“ výroby elektriny na Slovensku, ktoré dal v texte pre energie-portal.sk dohromady expert na energetiku Andrej Hanzel, náš energetický mix má jednu z najnižších úrovní emisií CO₂ na vyrobenú kWh elektriny. Konkrétne v rokoch 2024 a 2025 je to necelých 89 g ekvivalentu CO₂ na kWh.

Menej ako my má len Švédsko, Nórsko, Francúzsko a Írsko, porovnateľnú úroveň má Fínsko.

Zdroj: https://lowcarbonpower.org/region/Slovakia

Rakúsko, ktoré je nám v prípade veterných elektrární dávané za vzor, má 114 g ekvivalentu CO₂ na kWh a podiel nízkouhlíkovej elektriny 82 percent.

Skúsme sa pozrieť na ďalších susedov: Česko a najmä Poľsko majú stále vysoký podiel elektriny z uhlia, takže ich produkcia skleníkových plynov pri výrobe elektriny je omnoho vyššia ako u nás. Vysoko nad nami je aj Maďarsko.

Pozreli sme sa aj na to, aký má vlastne na Slovensku veterná energia potenciál. Použime najoptimistickejšie predpoklady, ktorými operujú zástancovia obnoviteľných zdrojov, aby sme sa vyhli obvineniam zo zaujatosti.

Podľa SAPI (Slovenská asociácia fotovoltického priemyslu a obnoviteľných zdrojov) je tento potenciál na úrovni 168 MW inštalovaného výkonu. To je na porovnanie zhruba tretina inštalovaného výkonu jedného reaktora VVER 440 elektrárne v Mochovciach.

SAPI však tvrdí, že tento potenciál znamená ročnú produkciu 420 TWh elektriny. To je však zjavný nezmysel. Maximálne množstvo elektriny, ktorá by sa z takéhoto inštalovaného výkonu dala vyrobiť, je zhruba 1,5 TWh (inštalovaný výkon krát počet hodín v roku), no aj to len teoreticky, ak by veterné turbíny pracovali sto percent času, čo sa však nikdy nestane. Reálne množstvo je teda maximálne do 0,5 TWh.

Porovnajme si zároveň, koľko priestoru by sme potrebovali na to, aby sme využili všetok potenciál veternej energie.

Odhady sa pohybujú od 10 do 100 hektárov na jeden inštalovaný MW. (Turbíny potrebujú medzi sebou zároveň odstup, napríklad v súvislosti s turbulenciami, ktoré vytvárajú, resp. aby si „nekradli vietor“.)

To pri optimistickom odhade znamená minimálne 1680 hektárov, čo je takmer 17 štvorcových kilometrov. Zostaňme pri porovnaní s jadrovou elektrárňou Mochovce – tá má rozlohu niečo cez 300 hektárov, z čoho zastavaná plocha je okolo 50 hektárov, zvyšok sú rôzne pozemky vrátane lesných – Mochovce majú mať v konečnom variante štyri bloky, teda zhruba 12-násobok teoretického potenciálu veternej energie. *oprava 17. 10. o 17.40 h

SAPI navyše spomína, že do roku 2030 potrebujeme dosiahnuť cieľ inštalovaného výkonu 500 MW zariadení veternej energetiky. Stavať však takéto zariadenia len preto, že je na to akýsi plán, alebo preto, že je to v móde, nedáva žiaden energetický, ekonomický a ani environmentálny zmysel.

* V článku sme pôvodne prevzali nesprávnu interpretáciu správy SAPI, ktorú prezentoval portál energoklub, ktorý prezentuje argumenty zástancov obnoviteľných zdrojov energie. Správne má byť uvedená hodnota 168 000 MW a 420 000 GWh, teda 420 TWh. Na chybu nás upozornil čitateľ. Za výber mylného zdroja sa ospravedlňujeme.