Devínskonovoveské Srdce Úspešný príbeh pretvorenia toxickej skládky na súčasť prírody oslavuje desať rokov

Devínska Nová Ves je jedna z najodľahlejších bratislavských mestských častí, ktorá prudko narástla v druhej polovici osemdesiatych rokov po vybudovaní panelákových sídlisk. Od zvyšku mesta ju delí kopec Devínska Kobyla známy napríklad bývalou protilietadlovou raketovou základňou, veľmi vysokou biodiverzitou, no i zaujímavou geológiou.

Kopec lemuje niekoľko bývalých kameňolomov, v ktorých sa ťažil vápenec – napríklad Waitov lom, Štokeravská vápenka či Srdce. Dnes je tu už iba jeden činný lom na Devínskej ceste, no v ňom sa ťaží žula.

Hoci vo väčšine z týchto lomov sa už desaťročia nič nedeje a slúžia nanajvýš turistom či horolezcom, lom Srdce sa zapísal do moderných slovenských dejín ako príklad úspešnej sanácie toxickej skládky a následnej ukážkovej revitalizácie.

V decembri tohto roka uplynie desať rokov, odkedy je Srdce opätovne sprístupnené a stalo sa súčasťou rekreácie v prírode pre návštevníkov. Nájdeme ho na severnom úpätí Kobyly, kúsok za záhradkárskou osadou zvanou Pod Srdcom.

V Srdci sa stretávame s Jánom Madarásom, geológom a generálnym riaditeľom Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied. Bol zapojený do geologického prieskumu, ktorý predchádzal sanácii skládky.

Ján Madarás. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„V devätnástom storočí, keď sa začal intenzívny rozvoj Bratislavy a regulácia riek Dunaj a Morava, bol potrebný stavebný kameň na spevnenie brehov, ale i iné stavebné činnosti,“ začína svoj exkurz Madarás. „Okrem potreby veľkých blokov lomového kameňa vznikalo aj množstvo malých lomov na ťažbu vápenca, z ktorého sa pálilo vápno na maltu, omietky a neskôr na výrobu cementu.“

Keďže dopyt po vápenci bol vysoký a surovina v Srdci mala nízku kvalitu, ťažba sa sústredila do neďalekej Štokeravskej vápenky, kde bola hornina kvalitnejšia. Tento lom totiž zasahoval hlbšie do masívu Devínskej Kobyly. No aj tu sa ťažba skončila z dôvodu ochrany prírody a vyhlasovania chránených území od roku 1964.

Tektonik Ján MadarásTakéto silné zemetrasenie ešte nikto z našich generácií na Slovensku nezažil 

Jakub Lipták

„Okrem Vápenky sa to týkalo aj Sandbergu, keďže v týchto lomoch bolo množstvo paleontologických nálezov. V tom čase už ťažba prebiehala zväčša pre potreby cementární a už bol v prevádzke lom Prepadlé v Borinke. Keď aj ten v osemdesiatych rokoch zatvorili, urobili veľkolom v Rohožníku, v ktorom sa doteraz ťaží kvalitná surovina,“ približuje Madarás.

Dedičstvo mora

Prečo však bol vápenec v Srdci nekvalitný?

„Pred trinástimi až štrnástimi miliónmi rokov sa tu rozprestieralo more, ktoré udieralo na už silno skrasovatené útesy Devínskej Kobyly a ešte viac rozvetrávalo vápenec. Čiže tu vznikli aj krasové dutiny neskôr vyplnené pieskom či hlinou,“ odpovedá.

Keďže surovina bola nekvalitná, lámači sa pokúšali ísť viac do hĺbky, čo však podľa Madarása neprinieslo očakávané výsledky. „Keď som tu mapoval okolie, našiel som niekoľko malých lomíkov a mohli tam dokonca byť malé prieskumné štôlne, v ktorých skúmali kvalitu kameňa. Keby tu bol kvalitný kameň, mali by sme dnes veľký lom rovno nad Devínskou,“ hovorí.

Napriek tomu sa tu aj dnes nájdu kusy kvalitného vápenca, alebo ako hovorí geológ, pekného. Priblížime sa k hŕbe skál na zemi a Madarás chytí do ruky sivú skalu.

Vápenec. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Vidíte, aký je kompaktný, tmavosivo-modrastý, nezvetraný a nerozpukaný. To znamená, že nebol tektonickými procesmi taký zasiahnutý ako zvyšok,“ komentuje a ukáže na žlté až červenohnedé mapy na obnaženej skale lomu. „Tu už vidieť skrasovatenie, vápenec je teda rozpukaný a plný ílu. Toto určite nebola vhodná surovina na spracovanie.“

„Morské vlny rozrušovali skaly a vytvárali v nich rôzne kapsy, ktoré sa vyplnili pieskom či hlinou takejto farby,“ objasňuje. Nad kopou skál na zemi Madarás neskrýva prekvapenie, muselo sa to podľa neho stať nedávno. „Keď som tu bol v januári, táto kopa tu určite nebola,“ hovorí.

Čerstvo napadaná hŕba kamenia. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na stenách lomu sú skobami vyznačené trasy pre horolezcov. Je však bezpečné tu loziť?

„Obávam sa, že ani nie. Ja by som tu neliezol. V Štokeravskej vápenke sú omnoho lepšie lokality na lezenie,“ myslí si.

Balvany na zemi však naznačujú, že zrejme ani pre bežných návštevníkov nie je bezpečné ísť príliš blízko k stene lomu, keďže sa kedykoľvek môže kus skaly odtrhnúť.

„A tu vidíme, že v puklinách je hrdzavá hlina,“ ukazuje na ďalšie miesto. „Tá keď nasaje vlhkosť a napučí, vytvára tlak na skalu a potom to môže takto odpadnúť.“

Stará jaskynná hlina. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na jednom mieste sa dokonca v skale nachádza diera. „Tu vidíme spomínané krasovatenie,“ hovorí. „Vznikla tu dutina, v podstate zárodok jaskyne, a takto bola do hĺbky postihnutá celá skala. Toto je stará jaskynná hlina, v akej sa v Štokeravskej vápenke našli kosti mnohých druhov živočíchov z mladších treťohôr,“ pokračuje a ukáže kúsok vedľa: „A tu zasa vidieť morský piesok. Je to niečo podobné ako na Sandbergu.“

Ako sa hľadajú skamenelinyV teréne s paleontológom Meszárošom, ktorý za polstoročie fosíliami zásobil múzeá

Jakub Lipták

Práve tieto prímesi hliny a morského piesku boli dôvodom, prečo tunajší vápenec bol nekvalitný, nútil miestnych lámačov robiť prebierku suroviny a hľadať lepšie lokality, až napokon Srdce celkom zavrhli.

Krasovatenie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Morský piesok. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Gudróny ešte z Apollky

Keď sa pomyselne presunieme neďaleko centra Bratislavy na miesto, kde dnes už stoja vysoké vežiaky, od konca devätnásteho storočia tu stála rafinéria Apollo, ktorá prežila aj nálety amerických bombardérov v roku 1944 a v prevádzke bola – ako pomocný výrobný priestor Slovnaftu – až do roku 1963.

Pri rafinácii ropy vznikajú odpadové, ďalej nespracovateľné produkty zvané gudróny. Keď sa likvidovala „Apollka“, bolo ich treba niekam premiestniť a ako príležitosť sa ponúkol práve nevyužitý starý lom Srdce.

„Gudróny sú kyslé a vápence zásadité, čiže úmysel dať ich sem bol dobrý – chceli dosiahnuť, že tým, ako budú gudróny dlhodobo reagovať so zásaditým prostredím, budú sa neutralizovať na inertné sírany,“ vysvetľuje geológ. „Keď sem gudróny zaviezli, zakryli ich tesniacou vrstvou ílu, vďaka čomu ostali v suchých podmienkach.“

Zrejme však nerátali s tým, že sa môže stať, čo sa tu deje dodnes, že sa odlomí balvan, padne na povrch a naruší kryciu vrstvu.

Gudrón má pri nízkych teplotách vlastnosti asfaltu, no keď teplota stúpne, zmäkne a má skôr térovitú či voskovitú konzistenciu. Do gudrónov sa tak začali popadané skaly zabárať. Navyše aj samotný íl má dvakrát vyššiu hustotu ako gudrón.

„Tým, že sa to všetko gravitáciou tlačilo dole, gudróny postupne vzlínali a dostali sa na povrch,“ dodáva Madarás.

Gudróny v Srdci v januári 2012. Foto: TASR/Pavel Neubauer

Psychologická aj environmentálna záťaž

Medzičasom sa začala rozvíjať Devínska Nová Ves, pôvodne malá dedinka, ktorá sa v roku 1972 stala súčasťou Bratislavy, a následne sa tu postavili Bratislavské automobilové závody – dnešný Volkswagen. V osemdesiatych rokoch došlo k postaveniu nových sídlisk a počet obyvateľov novej mestskej časti stúpol zo štyroch tisíc v roku 1980 na pätnásťtisíc v roku 1991. Dnes má vyše sedemnásťtisíc obyvateľov.

Prirodzene, toxická skládka vyvolávala obavy, že by mohla kontaminovať podzemné vody. To však podľa geológa nebolo možné, lebo hoci na povrchu boli v teple gudróny mäkšie, v hĺbke, kde bolo stabilných okolo desať stupňov, boli tuhé. Napriek tomu sa spravila jedna séria prieskumných vrtov najprv v osemdesiatych a druhá séria v deväťdesiatych rokoch, pri ktorej už bol prítomný aj priamo Madarás.

Reportáž z geologickej exkurzieJeden z najpestrejších riečnych štrkov sveta máme doma v Dunaji. Našli sme mramor aj zlepenec

Jakub Lipták

„Zisťovali sme, či je vzhľadom na porušenie a zvetranie podložia možné, aby sa gudrón po puklinách dostával do podložia a mohol ohroziť podzemné vody. A zistili sme, že nie. Napriek tomu, Devínska sa rozvíjala a ľudia právom protestovali, že tu niečo také nechcú mať,“ myslí si.

Pre obyvateľov tak táto skládka predstavovala skôr psychologickú záťaž. Druhá vec je, že to čiastočne znečisťovalo ovzdušie, ako aj dažďovú vodu, ktorá na gudrón dopadla a následne sa opäť vyparovala. Podľa Madarása však skládka napriek tomu bezprostredne neohrozovala obyvateľov. „Ale ľudia sa báli, že to začne prebublávať a vylievať sa von,“ hovorí. Pamätá si, že tu aj v tom čase bujnela príroda.

„Keď sme sem chodievali, v gudróne bolo jazierko a v ňom život. Bežne som tu vídal obrovské žaby aj najväčšiu užovku, akú som kedy videl,“ spomína.

Slovnaft, nástupca rafinérie Apollo, si vtedy priznal, že je to jeho environmentálna záťaž a bol ochotný do sanácie dať niekoľko desiatok miliónov korún. Medzi návrhmi bolo aj opätovné prekrytie skládky, ktoré by však bolo opäť len dočasné. Napokon sa rozhodlo o odstránení gudrónov z tejto lokality.

Odstraňovanie gudrónov a kontaminovanej zeminy vo februári 2015. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Úspešná premena

So sanáciou sa začalo v januári 2015 a skončilo sa 14. decembra toho istého roka. Prebiehala v chladných mesiacoch, keďže gudrónmi je potrebné manipulovať v tuhom stave.

Osemnásťtisíc kubických metrov gudrónov sa nákladnými autami prepravilo do Rohožníka, kde sa v cementárenských peciach prostredníctvom procesu pyrolýzy spálili, a dvanásťtisíc kubických metrov kontaminovanej zeminy sa vyviezlo na skládku pri Zohore. Sanácia bola kompletne financovaná z prostriedkov Európskej únie. Náklady dosiahli takmer dvanásť miliónov eur s DPH.

„Toto je jeden zo vzácnych príkladov ukážkovej sanácie skládky,“ hovorí Madarás. „Odvtedy sa nič podobné neurobilo: ani Strážske, ani Predajná, ani Vrakuňa, ani Istrochem – nič,“ vymenúva stále „horiace“ toxické skládky.

Do Srdca sa naviezla nová zemina, vysadilo sa tu niekoľko stromov a zrevitalizovaný priestor sa sprístupnil pre verejnosť. Dnes ho využívajú nielen obyvatelia, ale aj turisti a športovci.