Ako sa hľadajú skameneliny | V teréne s paleontológom Meszárošom, ktorý za polstoročie fosíliami zásobil múzeá

V bratislavskej Dúbravke na ulici Pod záhradami sa nachádza nenápadný rodinný dom. Že je to v skutočnosti Dúbravské múzeum, hovorí až nápis.

Nič však neprezrádza, že vnútri sa nachádza skutočný poklad vykopaný najmä z okolia, konkrétne z Devínskej Kobyly, teda vrchu medzi mestskými časťami Dúbravka, Devínska Nová Ves a Devín.

Nejde však o zlatý poklad, ale kamenný – respektíve skamenený. Takmer celé prvé poschodie múzea je plné fosílií. Netradičné exponáty pre múzeum mestskej časti. Má to však svoje vysvetlenie – mnoho z nich totiž pochádza priamo z Dúbravky.

Dúbravské múzeum. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V múzeu nás už víta jeho kustód Štefan Meszároš, ktorý tieto fosílie vlastnoručne vykopal. No je to len zlomok z toho, čo za svoj život našiel. Paleontológii sa totiž venuje polstoročie.

„Pred pár rokmi prišli za mnou z miestneho úradu Dúbravka s tým, že zriaďujú centrum pre deti a či by som nepripravil tri vitríny so skamenelinami,“ hovorí Meszároš.

„Veľmi sa im to páčilo, tak povedali, že ešte ďalšie tri skrinky. Nakoniec z toho bolo celé prvé poschodie,“ pokračuje.

Fosílne exponáty v múzeu sú prebytky zo skrine v jeho byte, no väčšinu tvoria nálezy z Devínskej Kobyly za ostatné štyri roky.

Múzeum nemá štandardné otváracie hodiny, je otvorené na vyžiadanie. Na prehliadku, ktorá je bezplatná, sa dá objednať telefonátom alebo e-mailom na dúbravský miestny úrad. V múzeu sa okrem fosílií nachádzajú rôzne expozície, napríklad zamerané na vývoj sekier v stredoeurópskom regióne, ale aj na dejiny Dúbravky.

Štefan Meszároš. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Začalo sa to rozbitým pomníkom

„Mal som asi trinásť rokov, býval som na Trenčianskej ulici a vedľa bola velikánska nezastavaná plocha,“ začína svoj príbeh Meszároš.

„Raz tam z nejakého cintorína doviezli rozbité pomníky. Upútal ma jeden pieskovcový hranol, neviem, čo mi napadlo, ale rozbil som ho. A to bol presne ten správny hod, pretože praskol a vnútri bol nádherne žltý. Keď som ho prezeral, zbadal som v ňom maličkú, pármilimetrovú vec s komôrkami v špirále. Dnes viem, že to bol numulit, teda dierkavec,“ pokračuje.

„V tých časoch bolo veľa rečí o živote vo vesmíre, rozmýšľal som, či to nie je odtiaľ. O horninách som vtedy nevedel nič. Ukázal som to svojmu učiteľovi prírodopisu, či nevie, čo to je. Povedal, že nevie, ale že najskôr to bude skamenelina, a dal mi o nich knižku,“ spomína Meszároš.

Prvé svoje skameneliny našiel na Sandbergu, kam dnes platí prísny zákaz vstupu. „Vtedy to nebolo chránené územie, ale pieskolom na výrobu panelov,“ vraví.

Koncom sedemdesiatych rokov Meszároš založil detský tábor v rámci takzvaného Pipexu (Pionierskej prírodovedeckej expedície) a zobral deti do Dobšinej, keďže v jej blízkosti, na vrchu Jeruzalemberg, našiel skameneliny trilobitov.

„V Dobšinej sme stanovali asi týždeň a deti tam kopali skameneliny,“ spomína. „Ten materiál potom spracovala doktorka Vaňová z geologického ústavu a aj to publikovala.“

Študovať paleontológiu však Meszároš nešiel. Vysoká škola preňho najprv nebola možná pre existenčné otázky a potom to podľa vlastných slov už nepotreboval. Po strednej škole pár rokov robil asistenta hygienickej služby, potom šiel pracovať ako bezpečnostný technik do pozemných stavieb a napokon skončil vo vodárňach, kde robil tridsaťšesť rokov až do dôchodku.

„Bol som strojník čerpacej stanice na ostrove Sihoť v hraničnom pásme. Nikto tam za mnou nemohol, dokonca ani moju manželku tam nepustili. Bola to jednoduchá práca a paleontológii som sa mohol venovať popri svojej práci,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že bol laik, spolupracoval s Katedrou geológie a paleontológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. „Zobrali ma medzi seba. To bolo proste niečo neskutočné,“ spomína.

Istý čas dokonca viedol predmet praktická paleontológia, v rámci ktorého chodil so študentmi do terénu.

Expozícia Dúbravského múzea. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Tuleň a ropucha z Bonanzy

Väčšina fosílnych exponátov v múzeu sú rôzne schránky či odtlačky mäkkýšov. Lepšie povedané, morských mušlí. Kde sa však vzali na Devínskej Kobyle?

„Devínska Kobyla bola pred 13,6 milióna rokov ostrov,“ vysvetľuje Meszároš. „Ako Európa stúpala vyššie, more začalo ustupovať. Asi pred jedenástimi miliónmi rokov stratilo kontakt s okolitými morami a rieky a dažde ho začali vysladzovať, napokon sa zmenilo na brakické jazerá, ktoré sa postupne rozpadali,“ pokračuje.

Medzi exponátmi sú však aj rôzne časti suchozemských zvierat, ktoré sa dostali do mora – napríklad kosti suchozemských korytnačiek.

Prichádzame k najvzácnejšiemu nálezu z Devínskej Kobyly – k lebke tuleňa. Respektíve k jej sadrovému odliatku.

Replika vzácnej skameneliny najstaršieho tuleňa na svete Devinophoca claytoni z lokality Bonanza. Originál je deponovaný v SNM. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Originál je v Slovenskom národnom múzeu v trezore, lebo je to holotyp. To znamená, že podľa tohto nálezu bol opísaný nový druh tuleňa Devinophoca claytoni. No toto nie je len nový druh, ale aj nový rod a nová čeľaď. A to sa už dnes len tak nestáva,“ hovorí Meszároš.

V depozite národného múzea sú vraj dve skrine Meszárošových nálezov, časť je však aj v expozícii.

„Kvôli tomuto tuleňovi tu boli traja vedci z Ameriky. Dostali grant z časopisu National Geographic a mali porovnať všetky tulene na svete, lebo na východnom pobreží Spojených štátov sa našiel jeden tuleň a oni si mysleli, že odtiaľ sa dostali tulene do celého sveta, teda že to je ich pravlasť,“ usmieva sa Meszároš.

„No keď prišli sem, dostali do ruky tuleňa dvakrát takého starého – tento má štrnásť miliónov rokov,“ dodáva.

Nálezu bola v roku 2022 venovaná aj poštová známka.

„Je to z lokality, kde sa striedali sladkovodné a morské vrstvy. A v tých sladkovodných bola žaba,“ ukazuje Meszároš ďalší sadrový odliatok. „Profesor Zdeněk Vlastimil Špinar určil, že ide o ropuchu. Je to prapredok našich dnešných ropúch,“ hovorí.

Kostra žabky nového druhu, spoločného predka ropuchy obyčajnej a ropuchy zelenej, Bufo priscus. Severné svahy Devínskej Kobyly, lokalita Bonanza. Sadrový odliatok, originál je v SNM. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Oba nálezy pochádzajú z lokality, ktorú Meszároš nazval Bonanza.

„Je to v kameňolome bývalej Štokeravskej vápenky medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou,“ opisuje. „Kedysi sa v ňom našla trhlina, v ktorej bola obrovská kopa kostí všelijakých živočíchov. Keďže sa nič nedostalo do nášho národného múzea, šiel som tam kopať,“ hovorí.

„Nad Technickým sklom som našiel štvormetrovú trhlinu plnú nádherného morského piesku. Vždy keď som šiel so študentmi okolo, ukazoval som im to a vravel im: ,Aha, tam je trhlina vyplnená pieskom, tam bude toľko kostí, to bude bonanza!‘ Nechceli mi veriť a smiali sa mi, že keby tam niečo bolo, už dávno je to známe,“ pokračuje.

„Naštval som sa a šiel som tam s lopatou. Keď som odhrabal piesok, narazil som na čisto bielu vrstvu. Trochu som to pohladkal a porezal som si prsty. Keď som sa lepšie prizrel, bolo tam obrovské množstvo rybích kostičiek. Boli to rozpadnuté tulenie koprolity.“

Čo je to koprolit?

„Hovno,“ odpovedá Meszároš a smeje sa: „Vážne.“

Koprolit je totiž skamenený trus. Aj ten sa nachádza medzi exponátmi.

„Bolo to pravdepodobne tulenie ležovisko,“ pokračuje Meszároš. Na tomto mieste našiel nielen kostru ropuchy a lebku tuleňa, ale aj kusy rôznych rýb či vrchnú čeľusť mastodonta, teda pravekého slona.

Jadrá veľkých morských ulitníkov rodu Persististrombus. Devín, nad vinohradmi. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Táto ochrana Sandbergu? Barbarstvo

Môže však hocikto prísť do prírody a len tak hľadať skameneliny? Štefan Meszároš hovorí, že v zásade áno.

„Existuje vyhláška o chránených nerastoch a chránených skamenelinách, ktorá hovorí, že ak nájdete napríklad skelet nejakého cicavca, ktorý je kompletný aspoň na 70 percent, musíte to ohlásiť a odovzdať do národného múzea. Ale kedy sa nájde taký skelet?“ pýta sa.

V chránených lokalitách sa však, pochopiteľne, kopať nesmie. To však údajne ani netreba.

„Prečo by sme kopali v chránenej lokalite, keď máme okolo ďalšie a ďalšie miesta, ktoré chránené nie sú?“ hovorí Meszároš.

Viaceré z jeho vzácnych nálezov boli objavené v dnes už chránených lokalitách, ktoré ešte vtedy chránenými neboli. Paradoxne, niektoré sa chránenými stali práve vďaka týmto nálezom, dnes už sa tam však ďalšie hľadať nemôžu. Podľa Meszároša je takáto ochrana kontraproduktívna.

„Vezmime si Sandberg. Je tam prísny zákaz zberu skamenelín, ale aj vstupu. Je to hlúposť, to nie je ochrana, ale čisté barbarstvo,“ rezolútne hovorí Meszároš.

„Mali by to chrániť ako ostrov Gotland vo Švédsku, tam je prekrásny silúr. Môžete si tam nabrať skamenelín, koľko chcete, len nesmiete mať kladivo. Chráni sa tam celistvosť stien,“ pokračuje.

„To, čo vypadne zo steny, nemá zmysel chrániť, samo sa to rozloží. Má to skalnú vlhkosť, a keď to zamrzne, mráz to roztrhá a zo skameneliny nič neostane. Čiže treba to postupne zbierať, no nesmie sa to,“ krúti hlavou.

Paleontológ ďalej vysvetľuje, že Sandberg pôsobením poveternostných podmienok a ročného obdobia zimy prirodzene zvetráva a každý rok z neho malá vrstvička ubudne, čím sa z piesočných stien uvoľnia skameneliny, ktoré popadajú na zem.

K erózii Sandbergu prispieva aj jeho zarastanie náletovými drevinami, no aj činnosť obľúbených farebných vtáčikov včelárikov, ktoré si v piesočných stenách hĺbia hniezda.

Možným riešením by podľa Meszároša bolo obnažené steny zakonzervovať a lokalitu Sandberg zastrešiť, čo by však stálo veľké finančné prostriedky. Ak sa to nestane, postupom času sa celý svah zaoblí a zarastie. Skameneliny budú zvetrávať naďalej, a to aj tie vnútri, pôsobením priesakovej vody.

„Prichádzame takto o úžasné veci,“ smutne konštatuje Meszároš. „Ochranári sú často zúriví a chcú chrániť za každú cenu, ale nevedia, ako to majú robiť. Nikdy sa neopýtali,“ dodáva.

Veľké hrebenatky druhu Gigantopecten latissimus zo Sandbergu. Staré zbery ešte z obdobia tesne po ťažbe. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hľadanie skamenelín v teréne

Exponáty v múzeu sú síce zaujímavé, ale paleontológia sa nezaobíde bez terénnej práce, teda hľadania fosílií v krajine. Z múzea sa preto presúvame do mestskej časti Devín. Okolo drahých víl prechádzame na betónovú cestičku vedúcu k záhradkárskej osade.

Meszároš odstaví auto, vystúpi a vlezie cez pŕhľavu do húštiny hneď vedľa cesty. Tam sa má nachádzať veľká konkrécia, na ktorú má zálusk už tri roky. Vyzerá ako veľký guľatý balvan, ktorý je však plný fosílií schránok mäkkýšov.

„Konkrécia vzniká nahromadením schránok, ktoré sa postupne rozpúšťali, čím sa z nich do okolia vylučoval uhličitan vápenatý, ktorý vykryštalizoval, teda horninu spevnil,“ vysvetľuje Meszároš. „Keďže to preniká všetkými smermi, má to guľovitý tvar. Pri následnom zvetrávaní sa konkrécia dostáva na povrch.“

Štefan Meszároš pri konkrécii. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Odtlačok ulitníka rodu Turritella na povrchu veľkej konkrécie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V Dúbravskom múzeu je konkrécií niekoľko, no žiadna z nich nie je taká veľká ako táto pri ceste.

„Je krásne guľatá. Túto by som potreboval pred múzeum. Nádherná ukážka konkrécie,“ hovorí s nadšením Meszároš. „Tu je krásna Turritella, to si musíte odfotiť. Je úplne ukážková!“

Na povrchu konkrécie sú viditeľné odtlačky rôznych mušlí. Keby sme sa pozreli do jej vnútra, našli by sme nespočetné množstvo rôznych skamenených schránok druhov, ktoré obsahovali viac kalcitu, respektíve jadrá druhov, ktoré obsahovali viac aragonitu. Ich schránky sa totiž rozpustili.

S konkréciou nepohneme ani o milimeter, na jej presunutie by sme zrejme potrebovali ťažkú techniku.

Prechádzame smerom k vinohradom nad Devínom, kde sa majú nachádzať ďalšie skameneliny. „Voláme to Lingulová lavica. Vyskytujú sa tu skameneliny jadier a odtlačkov, ale aj pôvodné schránky. Sú tu aj veľké ježovky,“ berie do rúk murárske kladivo a začne sa ním dobýjať do pieskovcovej steny vo svahu.

Štefan Meszároš v lokalite Lingulová lavica. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keď sa odlomí väčší kus, skontroluje, či v ňom niečo je. „Treba dôkladne prezerať všetky úlomky, ktoré odfrknú, pretože tam sú zaujímavé veci. Vyskytuje sa tu ramenonožec, ktorý nikde inde nie je, zatiaľ ho zistili len v Maďarsku,“ pokračuje počas kopania Meszároš.

Nehrozí však, že údermi kladiva skamenelinu rozbije?

„Viete, koľko som ja toho rozbil? Niekedy sa mi o tom sníva,“ hovorí. „Darí sa tu nájsť aj rybie stavce a kostičky z rýb, ako aj žraločie zuby. Riadne veľké ježovky boli hlbšie, pod touto vrstvou, ale to by sme museli veľmi veľa kopať,“ pokračuje.

Jeden kúsok odpadnutej horniny vezme do rúk a rozlomí ho. Vnútri sa nachádza lesklý, krásne zachovaný žraločí zub. Je to šťastný nález, keďže inak nachádzame takmer iba fosílie schránok, respektíve jadrá – teda výplne schránok, keď sa tie rozpustili.

Pri terénnom výskume na vlastnej koži cítiť krásu paleontológie. „Keď rozbijete kameň, ste prvý človek na svete, ktorý vidí skamenelinu živočícha, na ktorého milióny rokov nepadlo svetlo,“ hovorí Meszároš.

Zúbok žraloka druhu Odontaspis cuspidata v pieskovci. Lokalita Lingulová lavica v starých vinohradoch nad Devínom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Fosília ako informácia

Po vykopaní skameneliny je potrebné ju vyčistiť a v mnohých prípadoch aj zakonzervovať, aby vydržala. „Keď sa rozpadáva, treba ju napustiť lakom, najlepší je geolak. Rozriedený ho nakvapkáte na skamenelinu, ona to vypije, to, čo zostane na povrchu utriete a necháte zaschnúť. To je jedna možnosť,“ vysvetľuje Meszároš.

„Kosti a zuby z jaskýň treba konzervovať úplne inak, lebo ležia desiatky tisíc rokov vo vlhku. Keď vyberiete napríklad zub a voľne ho necháte vyschnúť, o chvíľu sa ozve rana a sám sa roztrhne. Také veľké je tam pnutie,“ pokračuje. „Vymyslel som si konzervačnú metódu, ktorá sa osvedčila, a takto konzervované zuby sú dodnes v perfektnom stave.“

Fosílie sa najskôr musia odvodniť, takže ich treba aspoň na týždeň namočiť do benzínalkoholu. Potom ich treba na týždeň vložiť do acetónu, ktorý vytlačí alkohol. Napokon sa na dva týždne dajú do rozriedeného kopolymérneho penetrátora zvaného Fano. Na záver je potrebné utrieť povrch, fosílie sa nechajú vyschnúť a sú stabilné.

Jadro lastúry druhu Glossus humanus z rozbitej konkrécie v starom vinohrade nad Devínom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Takto zakonzervovanú fosíliu je možné vystaviť, no nemožno zabudnúť na ešte jeden dôležitý údaj.

„Ku každej skameneline musí byť uvedená lokalita. Názov, prípadne súradnice. Ani tá najkrásnejšia skamenelina bez lokality nemá cenu,“ upozorňuje Meszároš.

„Na skameneliny sa pozeráme ako na fosílnu informáciu o prostredí, kde ten organizmus žil. Keď nájdeme koral, vieme, že tam bola teplá, dobre preslnená morská voda s množstvom planktónu, lebo také prostredie pre život potreboval. Iný príklad sú ramenonožce rodu Lingula z Lingulovej lavice. Tie živočíchy žijú dodnes a vieme, že potrebujú zníženú slanosť. Preto sa im darilo tam, kde ústil sladkovodný tok do mora, čiže vieme, že na tom mieste taký tok bol,“ vysvetľuje.

K fosíliám, ktoré sme našli, však nestačí uviesť, že pochádzajú z Devínskej Kobyly, lebo je to príliš všeobecné. Preto by sme ako lokality uviedli názvy „Lingulová lavica“, „nad starými vinohradmi“ a podobne, čo lepšie špecifikuje konkrétne miesto nálezu.

Preto v každej správnej paleontologickej expozícii okrem fosílií nájdeme aj informáciu s ich určením. Ako v Dúbravskom múzeu.

Toto múzeum má ešte jedno špecifikum: všetky exponáty je dovolené vybrať z vitríny a vziať do ruky, čo obzvlášť rady využívajú deti. Práve školy múzeum často využívajú ako učebnú pomôcku, ale prístupné je, samozrejme, pre všetkých.