Matovičov verdikt Krajčí omilostený, Krátky do klietky hanby

Vopred bola ohlásená iba tlačová konferencia poslanca Mareka Krajčího, ktorý mal oznámiť, k čomu vo chvíľach sebaspytovania, na ktoré ho Igor Matovič vyzval, dospel.

Teda mal oznámiť, aký trest si sám uloží, keďže zradil svoje hnutie. 

Krajčí vedel, že má časovú lehotu, že to nemožno naťahovať. Igor Matovič nebol ochotný dlho čakať, potreboval si upratať v klube v utorok, lebo v stredu chce vyraziť do útoku proti progresívcom. 

Teda čakal na verejný akt kajúcnosti. Aby mal doma čistý stôl.

Rastislav Krátky odkázal, že je chorý, ale zrejme ani nemal potrebu verejne sa kajať. Marek Krajčí to cítil inak. 

Hoci pre citlivého muža, akým on nepochybne je, to musela byť hrozná situácia. Ale odhodlane zvolal tlačovku a postavil sa pred kamery.

Ale zrazu boli tie tlačovky dve, tá druhá bola improvizovaná hneď po tej Krajčího. Vystúpili na nej traja nahnevaní muži, Igor Matovič spolu so Šipošom a Jakabom. Prišli pred novinárov hneď po tom, čo si vypočuli Krajčího vyznanie aj trest, ktorý si uložil. Prišli oznámiť verdikt, čo bude s Krajčím a čo s Krátkym. 

Na obidvoch tlačovkách zneli slová o pokore, hriechu, hriešnikoch, svedomí, sebareflexii, vine, zrade, vyvodení zodpovednosti.

Bola to veľká morálna dráma so silnými slovami aj emóciami.

Marek Krajčí má vôbec v politike zvláštne zážitky. Slzy sú jeho súčasťou.

Marek Krajčí vyzeral na svojej tlačovke utrápene, ponížene, pokorne, slzy na krajíčku. Ospravedlňoval sa svojim kolegom z Hnutia Slovensko, hovoril, ako má rád toto hnutie, ako rád by zostal jeho súčasťou, ako dobre sa v ňom cíti, a že ho mrzí, že sa to s tým hlasovaním neudialo inak, teda že nekomunikoval o svojom rozhodnutí inak.

Bolo to trochu také lutherovské, stojím tu, nemôžem inakšie, čo sa týka novely ústavy, ale teraz necítim ani žiadnu pýchu, ani hrdosť, ani radosť, ani triumf. 

Bolo vidieť oči naliate slzami, počuť lámajúci sa hlas, nepochybne tam stál kajúcnik, ktorý ľutuje, že sklamal dôveru svojich politických súputnikov.

Marek Krajčí má vôbec v politike zvláštne zážitky, slzy k nemu patria. V decembri 2020 mu tiekli po tvári, keď sa ako minister zdravotníctva cítil vo vláde bezmocne. Chcel vtedy pred sviatkami presadiť prísnejšie proticovidové opatrenia, ale Igor Matovič bol proti a vláda Krajčího návrh neschválila. „Ja som neplakal nahlas, len mi tiekli slzy,“ opísal túto legendárnu situáciu.

Teraz mu slzy po líciach netiekli, ale boli na krajíčku alebo stekali len do krku a možno sa spustili mimo kamier.

Pritom tentoraz Krajčí nebol prehlasovaný, novela ústavy, za ktorú hlasoval a ktorú považuje za dobrú a dôležitú, prešla. No ale za cenu, že sa stal pre Igora Matoviča a spol. zradcom.

A tak s bolesťou oznámil, že odchádza z klubu Hnutia Slovensko. 

Jeho pokánie pôsobilo úprimne ani novinári doňho príliš neskákali, v sále bolo cítiť pohnutie. Niektoré otázky, či nešlo v jeho prípade o korupciu alebo či je už dohodnutý, že pôjde do KDH, pôsobili v tejto atmosfére až absurdne.

Potom sa Krajčí so sklonenou hlavou vzdialil od rečníckeho pultu a novinári sa začali rozchádzať. Ale za rečnícky pult sa zrazu postavil nabudený Igor Matovič so stvrdnutými rysmi. Bolo na ňom vidieť rozrušenie, hnev, zlosť.

Ale tieto emócie už nesmeroval na neboráka Krajčího, stačilo mu takéto verejné nasypanie si popola na hlavu. Oznámil, že v klube prešlo, že Krajčímu treba jeho chybu odpustiť a nevyhnať ho.

Potom ho emócia hnevu voči Rastislavovi Krátkemu prevalcovala a slovník bol zase taký matovičovský.

Ale potom ho Igor Matovič dokonca predstavil ako obeť Rastislava Krátkeho, ktorý vraj Krajčího do tejto veci vtiahol, to on vraj všetko zosnoval. Neborák Krajčí sa ním len dal opantať.

Igor Matovič chcel sprvu používať najmä kresťanský slovník, zdôrazňoval, že odsudzuje hriech, ale nezatracuje hriešnika, keď si ten prizná vinu.

Najprv sa snažil hovoriť s bázňou, hovoril o fungovaní kresťana v politike, o klamstve, traume, zrade aj o schopnosti priznať si chybu, lebo každý robíme chyby, o potrebe sebareflexie, o vyvodení zodpovednosti a o tom, že dobro nemôžeme dosahovať nemorálnym spôsobom, lebo účel nesvätí prostriedky.

A pripomenul, že s obsahom novely je aj on pritom úplne stotožnený.

Znelo to tak trochu ako kázeň. Ale potom ho emócia hnevu k Rastislavovi Krátkemu prevalcovala a slovník bol zase taký matovičovský: on (teda Krátky) podviedol milióny ľudí, pustil pred Ficom „bobek“, a je to „vychcaný zbabelec“. 

Zaznelo aj zvolanie: „Ty si nás zarezal ako sviňu!“ Dokonca povedal aj to, že z kresťanov v politike urobil Krátky „vychcaných hajzlov“.

Nuž, Igor Matovič, ako ho poznáme. On je vždy veľmi presvedčivý, keď ide proti niekomu, keď má nepriateľa, zradcu, ktorého treba zničiť. A tým sa teraz Rastislav Krátky stal.

Matovič z neho urobí personu non grata, človeka, s ktorým si nehodno ani ruku podať alebo sa mu pozdraviť. Neodpustiť, zatratiť, odsúdiť.

Igor Matovič dokáže silno nenávidieť a teraz už nie sú cieľom jeho nenávisti iba smeráci, snsáci, hlasisti, ale aj Rastislav Krátky. Bude naňho vystrelených ešte mnoho šípov s Matovičovou nenávisťou. Prejde veľkou skúškou životnej i politickej odolnosti. To neunesie každý.

Pointou celej tlačovky však bolo, že Igor Matovič napokon veľa hovoril o novej politickej kultúre, ktorú on a jeho hnutie presadzuje. Jej základom je, že si jeho politici musia stáť za tým, čo povedia ľuďom.

Lebo „my chceme meniť kultúru“ zdôrazňoval Igor Matovič. A dal krátku prednášku o tom, že kresťan v politike nemôže presadzovať ani dobré veci nekresťanským spôsobom.

Nuž, keď Igor Matovič hovorí, že tu presadzuje novú politickú kultúru, neznie to dobre. To sa človek aj trochu trápne cíti. 

Radšej nech hovorí o haciendách smerákov, tam je uveriteľnejší.