Bratislava za život Organizátori už otvorene hovoria o potrebe zákazu potratov. A je to tak dobre

V sobotu ulice Bratislavy opäť zaplní pro-life pochod Bratislava za život. Koná sa po dvoch rokoch, keďže vlani tento účel plnil Národný pochod za život, ktorý bol v Košiciach.

Tlačová správa k tomuto ročníku však oproti tým predošlým zaujala formuláciou, o ktorej sa kedysi zdalo, že sa jej pro-liferi skôr vyhýbajú – má nadpis V sobotu zaznie v centre hlavného mesta výzva na zákaz potratov a aj ďalej v texte sa vyslovene spomína zákaz potratov.

Pochod Bratislava za životV sobotu zaznie v centre hlavného mesta výzva na zákaz potratov

Postoj

Keď si však pozrieme tlačovú správu spred dvoch rokov alebo dokonca aj samotný manifest pochodu, takúto formuláciu tam nenájdeme. Píše sa v nich o ochrane života od počatia, o odstránení diskriminácie nenarodených detí, o tom, že umelý potrat je tragédiou, či o nespravodlivej potratovej legislatíve.

To, že sa organizátori tentoraz rozhodli otvorene pomenovať cieľ svojho snaženia ako zákaz potratov, je úprimné a správne.

Dá sa síce rozumieť, že sa týmto slovám vyhýbali z marketingových dôvodov, keďže takou klišéovitou poučkou je, že byť „za niečo“ znie lepšie než byť „proti niečomu“. V skutočnosti je to chyták – vždy, keď sme za nejaký cieľ, automaticky sme proti tomu, čo sa s týmto cieľom vylučuje.

V každom prípade formulácia cieľov pro-life aktivistov v jazykovo pozitívnom znení ani najmenej nebráni tomu, aby takéto aktivity ich odporcovia považovali za vylučujúce či exkluzívne.

Z vlastnej skúsenosti o tom rozprávali dvaja moji respondenti z korporácií pôsobiacich na Slovensku – keď chceli zamestnanci pozvať kolegov na pochod za život, vedenie to zamietlo s odôvodnením, že ide o vylučujúcu či „neinkluzívnu“ aktivitu. No keď prešla reč na dúhový pochod, tak to už zrazu bolo zahŕňajúce a inkluzívne podujatie.

Svedectvá šiestich zamestnancovDúhové šnúrky aj pozvánky na pride. Ako firmy na Slovensku vtláčajú inklúziu

Jakub Lipták

Hovoriť otvorene o zákaze potratov je potrebné aj preto, aby verejnosť mala jasno, o čo tu vlastne ide.

Keď som minulý rok robil rozhovor s vtedajšou predsedníčkou poslaneckého klubu kresťanských demokratov Martinou Holečkovou, tá síce dookola opakovala, že v klube „sú za ochranu života“, ale zároveň nebola ochotná či schopná priznať, že by sa potraty mali zakázať. Ba dokonca ani len pomenovať, že súčasný právny stav v tejto téme je nespravodlivý.

V hlave čitateľa a voliča KDH nemohlo ostať nič iné ako chaos. Ochrana života nenarodených detí bez zákazu potratov totiž nie je možná.

Áno, je možné a správne zlepšovať podmienky tehotným ženám, robiť opatrenia na predchádzanie nechceným tehotenstvám, dať ženám možnosť takéto dieťa donosiť a anonymne poskytnúť na adopciu a urobiť kopec ďalších obdobných opatrení.

Keď sa však raz takáto žena napriek všetkému rozhodne, že dieťa nechce, v prípade, že bude mať takú možnosť, na potrat pôjde.

Aj keby sme pre tieto ženy hypoteticky vytvorili skutočne ideálne podmienky, potraty na nulu neklesnú.

A samozrejme, celkom osobitným fenoménom je potratová turistika – máme iba minimálny vplyv na životné opatrenia pre cudzinku, ktorá sem prišla čisto s cieľom potratiť svoje dieťa. Bremeno zodpovednosti za zabitie jej dieťaťa však nesie Slovenská republika, respektíve jej občania.

Žena, ži a nechaj žiť aj svoje dieťa.

Obľúbenou námietkou proti zákazu potratov je, že kto je proti potratom, nech naň nejde. Teda že prečo sa má štát miešať týmto ženám do života, vraj nech sa každý stará o seba a nie o druhých.

Ži a nechaj žiť, mohol by dodať liberál.

Paradoxne, presne tento cieľ zákaz potratov napĺňa: žena, ži a nechaj žiť aj svoje dieťa.

Vari by sa dalo podobne argumentovať aj v prípade zákazu alkoholu za volantom? Že kto je proti tomuto neduhu, nech nešoféruje opitý? Alebo že kto je proti kradnutiu, nech teda nekradne, ale nehovorí druhým, čo majú robiť?

Mohli by sme ísť aj ďalej: ak je niekto proti vraždeniu, stačí, že sám nie je vrahom? Nuž, samozrejme, že táto argumentácia ani v jednom z uvedených príkladov neobstojí.

Obmedzenosť pro-choice naratívu spočíva v tom, že na potrat hľadí ako na súkromné rozhodnutie matky, ktoré nikoho iného neovplyvňuje. V tomto zmysle sa dá chápať, keď prívrženci tohto hnutia používajú rovnakú argumentáciu, ako keď by niekomu radili, že ak nemá rád špenát, nech si ho teda neobjedná, ale nech ani nezakazuje druhým si ho dať.

My však vieme, že umelý potrat nie je operácia slepého čreva ani vypálenie bradavice, ale priame a úmyselné zabitie už žijúceho a v lone matky sa vyvíjajúceho človeka – ktorého mnohí nechcú vidieť.

Volať po zákaze takejto barbarskej praktiky je morálnou civilizačnou povinnosťou.

Preto sa aj tento rok uvidíme na pochode za život.