Slovensko v jedinom grafe Ako robiť pravicovú politiku v ľavicovej krajine?

Pavol je 49-ročný podnikateľ s malou firmou, rodičmi na dôchodku a dvomi deťmi na vysokej škole v zahraničí. Hovorí, že v poslednom čase sa ich rodinné posedenia menia na generačné bojové strety – s ním uprostred. Práve pre pokoj v rodine je ochotný vyjadriť sa len anonymne.

„Keď príde reč na Fica, ekonomiku a korupciu, som na strane svojich detí, ktoré bránim proti mojim rodičom, voličom Smeru a Hlasu,“ vysvetľuje. „Keď príde na témy ako LGBT, woke, utečenci či zákaz spaľovacích motorov, som na strane svojich rodičov proti mojim deťom, voličom Progresívneho Slovenska.“

Pavol má ešte nejaké detské spomienky na neskorý husákovský socializmus. Prvomájové a lampiónové sprievody mu vždy liezli na nervy. Rovnako ako premotivovaní komunistickí nástenkári. Politicky sa zadefinoval v 90. rokoch za Mečiara, proti ktorému chodieval ako študent protestovať. Sám stojí podľa vlastných slov vpravo.

„Vedel som, že generáciu mojich rodičov a už nebohých starých rodičov neprerobíme,“ hovorí. „No aj keď mám svoju rodinu rád, nečakal som, že sa tie ľavicové hodnoty v soft podobe tak rýchlo vrátia a práve u mojich detí.“

Pavol má pocit, že v spoločnosti veľmi počuť hlas starších ľudí, ktorí majú názory ako jeho rodičia, a potom ešte mladších ľudí, ktorí majú názory ako jeho deti. „Nechcem, aby to vyznelo zle, ale aj vzhľadom na stúpajúce daňovo-odvodové zaťaženie mi chýba silnejší hlas strednej generácie, teda ekonomicky aktívnych ľudí, ktorí celý ten cirkus okolo nás momentálne platia.“

Pozoruhodný prieskum

Čo znie ako anekdota z Pavlových rodinných stretnutí, potvrdzuje aj reprezentatívny prieskum agentúry NMS Market Research Slovakia pre denník SME, zverejnený na začiatku septembra. Respondenti dostali sériu otázok, vďaka čomu ich politicky zaradili na ekonomickej osi (viac alebo menej štátu) a kultúrno-hodnotovej osi (tradicionalistické verzus liberálne postoje).

Kto pravidelne sleduje prieskumy verejnej mienky, v ktorých sa na predných priečkach striedajú Smer a Progresívne Slovensko, toho nemohli prekvapiť ani výsledky tohto prieskumu.

Obyvateľstvo Slovenska sa podľa výsledkov dá rozdeliť do štyroch veľkých kvadrantov. Najviac je u nás ľudí, ktorí by sa dali označiť ako tradicionalistická ľavica (44 percent ľudí). Sú to ľudia, ktorí podporujú silné zásahy štátu do ekonomiky, od vlády očakávajú vyrovnávanie príjmových rozdielov, neželajú si príchod utečencov a odmietajú napríklad zväzky osôb rovnakého pohlavia. Volia najmä Smer, Hlas a SNS.

Druhý najpočetnejší kvadrant tvorí liberálna ľavica (18 percent ľudí). Podľa autorov prieskumu: „Liberálni ľavičiari uprednostňujú ochranu prírody pred ekonomickým rastom a volajú po prehlbovaní európskej integrácie. Jednoznačne podporujú manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Očakávajú od vlády, že vyvinie maximálne možné úsilie na zlepšenie ekonomického postavenia chudobných. Nájdeme tu výraznú prevahu voličov Progresívneho Slovenska.“

Tretím kvadrantom je tradicionalistická pravica (8 percent ľudí). Sú konzervatívni v kultúrno-etických otázkach, no popritom si želajú nízke dane a štíhly sociálny štát.

Štvrtý kvadrant je liberálna pravica (4 percentá). Sú to ľudia, ktorí tiež volajú po nízkych daniach a štíhlom štáte, no zároveň nemajú problém s prisťahovalcami či so zväzkami osôb rovnakého pohlavia.

Popri týchto štyroch vyhranených skupinách treba ešte spomenúť, že 17 percent opýtaných na rôzne hodnotové a ekonomické otázky nemá jednoznačný názor. Títo respondenti by sa dali zaradiť do stredu.

Na stránke NMS s informáciami o výsledkoch prieskumu je tiež možné vyplniť si trojminútový anonymný on-line test s dvanástimi otázkami, ktoré čitateľovi pomôžu zistiť, kam sám politicky patrí. Dalo by sa polemizovať o spôsobe, akým sú naformulované. No ľudia majú k dispozícii škálu – teda do akej miery sa s jednotlivými možnosťami stotožňujú.

Požiadali sme o vypracovanie testu aj nášho respondenta Pavla. Keď uvidel výsledok v podobe veľkého čierneho bodu vpravo hore, usmial sa: „To celkom sedí.“

Zjednodušene, Pavol má kultúrne postoje ako kádehák a ekonomické ako saskár. „To sú aj strany, medzi ktorými sa najčastejšie rozhodujem,“ hovorí.

Zároveň nepochybuje, že jeho rodičia by sa ocitli v ľavom hornom kvadrante (tradicionalistická ľavica), kým jeho deti v ľavom spodnom kvadrante (liberálna ľavica). Prekvapuje ho akurát, aké nízke percento Slovákov sa nachádza v dvoch pravicových kvadrantoch.

Opatrný pokoj hodnotových konzervatívcov

Na prvý pohľad sa zdá, že hodnotoví konzervatívci napravo i naľavo od stredu môžu podľa tohto prieskumu pokojne spávať.

Tradicionalistická ľavica a tradicionalistická pravica tvoria spolu 52 percent populácie. Majú teda silu spoločne zablokovať akékoľvek zmeny v kultúrno-etickej oblasti, s ktorými by prišli ľavicoví a pravicoví liberáli (spolu 22 percent obyvateľstva).

To neznamená, že ich hodnotová agenda je stratená. Liberáli sa môžu pokúsiť obísť parlamentný proces a vtisnúť krajine svoje kultúrne témy napríklad cez rozhodnutia nadnárodných súdov.

V skutočnosti sa konzervatívci nemôžu veľmi vytešovať ešte z iného dôvodu: keďže odpor voči progresívnej agende visí z väčšej časti na vypočítavých politikoch zo Smeru a z Hlasu, jemnejšie hodnotové priority konzervatívcov nemajú šancu na presadenie.

A niekde idú Smer a Hlas vyslovene proti záujmom konzervatívnych ľudí. Stačí sa pozrieť na prebiehajúci útok ministra školstva Tomáša Druckera na cirkevné a súkromné školy...

Väčšina má, čo chcela. A nefunguje to

No kultúrne vojny sú pre väčšinu občanov len sekundárnym bojiskom. Je prirodzené, že ľudí zaujímajú hlavne ekonomické a sociálne témy. Či jednoducho: obsah ich peňaženiek.

V tomto zmysle ponúka prieskum NMS Market Research Slovakia dosť tristný pohľad. Na strane ekonomickej slobody a podnikavosti je len 12 percent Slovákov. Najväčšia množina ľudí u nás túži po štáte, ktorý zasahuje do ekonomiky a prerozdeľuje smerom k nim.

Politická ponuka tejto objednávke voličov zodpovedá: z posledných 20 rokov bol pri moci 14 rokov Smer.

Pritom sa nedá povedať, že by Smer nedodal, po čom jeho voliči túžia. Kým v roku 2007, na začiatku prvej vlády Roberta Fica, bola u nás miera prerozdeľovania niečo vyše 36 percent HDP, medzičasom je to viac ako 47 percent HDP. To je približne na úrovni Dánska.

Málo sa u nás tiež reflektuje, že Slovensko má najnižší Gini koeficient na svete. Ide o ukazovateľ nerovnosti, pričom 0 je dokonale rovnostárska spoločnosť, kde každý má úplne rovnaký príjem, a 100 je spoločnosť, kde jeden človek má všetky príjmy, kým ostatní žiadne.

U nás je tento údaj 24,1 percenta, čo je najmenej na svete. Inak povedané, Slovensko je najrovnostárskejšia krajina na svete, pred Slovinskom a Bieloruskom. Nie je to nevyhnutne dobrá správa, pretože to v skutočnosti možno interpretovať aj tak, že nemáme dosť zámožnejších ľudí.

V každom prípade najvyšší Gini koeficient sme mali v roku 2005, za vlády „sociálnych netvorov“ z druhej Dzurindovej vlády. Vtedy bol na úrovni 29,3 percenta. Len pre zaujímavosť, Švédsko má dnes tento ukazovateľ ešte trochu vyšší (a tým aj trošku vyššiu nerovnosť, ako keď u nás nerovnosť vrcholila), na úrovni 29,8 percenta.

Autori prieskumu NMS majú v závere svojho textu pozoruhodný postreh: „Aj keď sa Slováci a Slovenky v mnohých názoroch líšia, v jednom nachádzajú vzácnu zhodu. Len málokto z nich očakáva, že sa ich životná úroveň v priebehu najbližších troch rokov zlepší. Väčšina predpokladá, že ich životná úroveň klesne alebo ostane rovnaká. A tento názor je rovnaký tak medzi tradicionalistami, liberálmi, ľavičiarmi aj pravičiarmi.“

Asi neprekvapí, že pesimisticky vnímajú vyhliadky našej vlasti po rokoch prevažne ľavicových vlád pravičiari či voliči opozičného PS, ktoré ešte nevládlo. No prečo by mali byť pesimistickí ľavicoví voliči Smeru, Hlasu či SNS? Veď strana Roberta Fica tu vládla 14 rokov a dodala presne to, po čom títo voliči volajú: miera prerozdeľovania rástla, nerovnosť sa znižovala...

Iba že by prerozdeľovanie a rovnostárstvo neboli priamočiarymi cestami k blahobytu a plnším peňaženkám. A zdá sa, že aj životná úroveň Dánov či Švédov je založená na iných faktoroch, než sú miera prerozdeľovania či nerovnosť na úrovni Slovenska.

Núka sa tu výrok ekonóma Bryana Caplana, autora knihy Mýtus racionálneho voliča: „Pokiaľ sa voliči systematicky mýlia v tom, ktoré politické opatrenia fungujú, má to zarážajúci dôsledok: nebudú spokojní s politikmi, ktorých si volia.“

Inými slovami: je úplne v poriadku, že voliči Smeru, Hlasu a SNS chcú mať viac peňazí vo svojich peňaženkách (to chceme všetci), no zdá sa, že podporujú politikov a politické opatrenia, ktorí sú s týmto cieľom nezlučiteľní.

Naznačuje to aj kontrafaktuál, o ktorom sme minulý týždeň písali v súvislosti s volebným programom PS, podľa ktorého by priemerná slovenská rodina s dvomi deťmi mala dnes mesačne o tisíc eur viac, keby bola po roku 2006 naša ekonomika rástla ako ekonomiky pobaltských krajín.

Alebo máte pocit, že žijeme v sociálnom štáte severského typu, ako by naznačovala naša miera prerozdeľovania či nerovnosti?!

Mzdy na Slovensku stúpali aj za vlád Smeru, no problém je, že v iných štátoch EÚ stúpali rýchlejšie. Napríklad v roku 2014 boli nižšie hrubé priemerné mzdy ako na Slovensku v Maďarsku, Lotyšsku, Litve, Rumunsku a Bulharsku. V súčasnosti je v tomto ukazovateli na tom v EÚ od Slovenska horšie len Bulharsko a Grécko.

Zdá sa, že Smer najskôr úspešne zmenil tatranského tigra na vypĺznutého starého kocúra. A teraz pracuje na tom, aby sa z neho stala zdochnutá mačka, okolo ktorej na okraji cesty poletujú muchy.

Žiadne svetlo na konci tunela

Súčasná vláda ľuďom ponúka každý rok nekoncepčné konsolidačné balíčky, ktoré z veľkej časti pozostávajú zo zvyšovania daní (a zavádzania nových). Pritom tieto balíčky sú prijímané na poslednú chvíľu, v skrátenom legislatívnom konaní a bez konzultácií so zamestnávateľmi či s odborármi.

A najhoršie je, že svetlo na konci tunela nevidieť. Tým by mohli byť parlamentné voľby v roku 2027.

Po budúcich voľbách môže tradicionalistickú ľavicu pri moci nahradiť druhá najväčšia množina z prieskumu NMS – liberálna ľavica reprezentovaná stranou PS. No napriek viacerým pozitívnym bodom v ich programe, o ktorých sme písali, progresívci podporujú aj niektoré ďalšie prerozdeľovacie politiky, akurát v mene zelených cieľov.

Zvýšenie majetkových daní (rozumej: daní z nehnuteľností) môže v čase krízy s nedostupnosťou bývania vo veľkých mestách tento problém ďalej zväčšiť. A zelená transformácia, ktorej je program PS plný, pôsobí ako bianko šek na nekonečné dane a zadlžovanie.

S trochou nadsadenia sa dá napísať, že Slovensko je krajina, kde sa ako alternatíva k vláde národných socialistov núka progresívny socializmus. Nás, ktorí tvrdíme, že alternatívou k ľavici nie je iná ľavica, ale pravica, je zúfalo málo.

Zelený progresívny TreskTrvanie na zákaze spaľovacích motorov, pre domácnosti a firmy „zelené dane“

Erik Potocký

Ako to zmeniť?

Na úvod zlá správa: nenahovárajme si, že svetonázorové rozloženie z grafu NMS sa dá nejako dramaticky zmeniť. Je výsledkom dlhodobo pôsobiacich a komplexne previazaných faktorov vyplývajúcich z historického vývoja, zo sídelnej štruktúry, z kultúry a podobne.

Väčšina sklamaných voličov Smeru alebo SNS neprebehne k pravici a už vôbec nie k PS. Prejdú k Republike alebo sa zaradia medzi nevoličov.

Ľudí treba prijímať takých, akí sú. Žiadna výmena národa za iný – ako kedysi satiricky písal Bertolt Brecht – nie je možná.

Avšak dobrou správou môže byť, že v politike o zložení vlád rozhodujú už marginálne posuny v náladách a vo verejnej mienke.

Pri stranách s preferenciami okolo 5 percent môže pár desatín percenta ovplyvniť ich parlamentnú účasť a tým aj zloženie a podobu vlády. Ako rozhodujúce sa často môže ukázať mobilizovať naplno rezervoár svojich vlastných potenciálnych voličov a súčasne demobilizovať čo najviac voličov protistrany.

O skupine 8 percent tradičných pravičiarov napríklad autori prieskumu NMS píšu: „Ich záujem o voľby je vlažný a aktivizujú ich až zásadné témy. Najväčšia časť z nich sa nezúčastnila ani na posledných prezidentských voľbách, a ak sa zúčastnili, volili Petra Pellegriniho. Štvrtina z nich momentálne nevie, komu by dala hlas. Takmer 30 percent z nich sa aktuálne pozerá po mimoparlamentných stranách. Jeden z desiatich by volil Republiku.“

Mobilizovať tradičných pravičiarov by mohla aktívna, profesionálna a kompetentná politika štandardných stredopravých strán.

No marginálne posuny by konzervatívna pravica mohla zaznamenať aj v dialógu s dnešnými tradičnými či progresívnymi ľavičiarmi. A keďže Boh dal človeku dvoje uší a jedny ústa, aj tu sa oplatí dvakrát načúvať a len raz reagovať.

Demokracia je diskusia

Kým Pavol si politický názor utváral v druhej polovici 90. rokov počas mečiarizmu, postoje jeho rodičov formovala hlboká transformačná kríza na ich začiatku.

Okrem šokovej terapie patrili k heslám vtedajšej ponovembrovej ekonomickej pravice slová ako privatizácia, deregulácia a liberalizácia. Primnoho ľudí však privatizáciu zažilo ako rabovku, dereguláciu cien ako ich masívny nárast a liberalizáciu ako vytvorenie priestoru pre tých silných s hrubými lakťami, rozťahujúcich sa na úkor slabších.

Za týchto okolností neprekvapuje, koľko ľudí sa utiekalo pod krídla politikov ako Vladimír Mečiar či neskôr Robert Fico, ktorí im sľubovali, že ich pred živelnosťou a krutosťami kapitalizmu ochránia.

No nech už sa na transformačné obdobie pozeráme akokoľvek, dnes sú pred ekonomickou pravicou iné výzvy. Mnohé z toho, čo treba urobiť, aby bolo Slovensko úspešné a konkurencieschopné aj v 21. storočí, by mohli podporiť aj ľudia zo skupiny tradicionalistickej ľavice.

Napríklad je tu dôležitá, hoci na prvý pohľad odťažitá téma decentralizácie, ktorú sa na sociálnych sieťach i v teréne snaží spopularizovať politický influencer Daniel Kojnok. Komunálna reforma v podobe zjednocovania administratívnych kapacít obcí a decentralizácia peňazí a kompetencií zo štátu na samosprávne kraje nie je niečo, čo by bezprostredne ohrozovalo životnú úroveň bývalého baníka z Prievidze, ktorý dvadsať rokov volil Smer.

Pritom by to mohlo priniesť vyšší hospodársky rast, disciplinovanejšie hospodárenie s verejnými peniazmi i adresnejšie riešenie problémov priamo v regiónoch, kam oko bratislavského politika či úradníka nedovidí.

Za slovenské podnikanie

Inou témou, ktorou by ekonomická pravica mohla osloviť časť tradičného segmentu voličov Smeru, SNS či Republiky, je rozvíjanie slovenského podnikateľského stavu.

Hoci heslo „budovanie slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ zdiskreditovalo HZDS rozdávaním podnikov svojim pusipajtášom, na posilňovaní slovenského podnikateľského živlu nie je nič zlé. Musia to však byť ľudia a firmy, ktorí vyrástli a osvedčili sa na otvorenom trhu, nie nejakí štátom vybraní a protežovaní klientelisti.

V príspevkoch čitateľov na Hlavných správach často nájdete ponosy, že zahraniční investori vyvážajú svoje na Slovensku zarobené zisky do zahraničia. Minulý rok na túto skutočnosť poukázal aj pravicový ekonóm Martin Mlýnek v článku pre Hospodárske noviny: „Slovensko má zásadný problém v tom, že zisky a reinvestovanie ziskov, ktoré právnické osoby, ale nielen tie, tvoria v našej ekonomike, sú vyplácané do zahraničia, lebo mnohé veľké podniky majú zahraničných vlastníkov.“

Mlýnek odhaduje, že ide asi o 2 až 3 percentá HDP: „Keby tieto podniky boli vlastnené prevažne domácimi minoritnými akcionármi, slovenské domácnosti by mali výrazne vyššie príjmy. Samozrejme, len tie, ktoré by boli ochotné ísť do rizika a kúpiť cenné papiere, akcie alebo dlhopisy týchto podnikov.“

Tu treba dodať, že zahraničným kapitálom vlastnené spoločnosti slovenským spotrebiteľom predávajú tovary alebo poskytujú služby. Z toho sa tvoria ich zisky. Navyše u nás zamestnávajú ľudí a často patria k tým spoľahlivejším a lepším zamestnávateľom. A aj keď sa to niekomu môže zdať neuveriteľné, existujú tiež slovenské firmy, ktoré investujú v zahraničí a tam vytvorené zisky „dovážajú“ na Slovensko. Akurát ich nie je tak veľa, ako by sme si priali. Otázka teda nestojí tak, či podporovať zahraničný alebo domáci kapitál, ale ako vytvoriť priestor na realizáciu oboch.

Napríklad Martin Mlýnek chce hľadať možnosti, ako na Slovensku oživiť kapitálový trh a pomôcť tak slovenským firmám v získavaní kapitálu i slovenským investorom v zhodnocovaní ich peňazí.

Téma rozvíjania slovenského podnikania leží na zemi aj preto, že súčasná národnosocialistická koalícia fakticky sabotuje domáce firmy. Napríklad transakčná daň slovenských podnikateľov znevýhodňuje pred zahraničnými konkurentmi, ktorí ju platiť nemusia.

Ani ideálne typy, ani USA

Politicko-ekonomická debata už nie je ani o nejakých ideálnych typoch ako v roku 1990. Nediskutujeme o tom, či „čistý trh“ alebo „centrálne plánovanie“, ale o marginálnych posunoch v rámci zmiešanej, sociálno-trhovej ekonomiky, ktorá existuje vo väčšine štátov sveta. Pričom tieto posuny a ich pozitívny či negatívny dosah na hospodársky rast vytvárajú v horizonte niekoľkých rokov vďaka princípu „zloženého úročenia“ hmatateľné rozdiely v životnej úrovni medzi krajinami.

Mimochodom, slovné spojenie „sociálne trhové hospodárstvo“ (soziale Marktwirtschaft) vymysleli a spopularizovali koncom 40. rokov 20. storočia nemeckí ordoliberáli (Alfred Müller-Armack, Ludwig Erhard) v službách Adenauerovej CDU. Akurát vždy treba pripomínať, že predpokladom na „soziale“ je mať v prvom rade „Marktwirtschaft“.

Aj krajiny s ekonomicky liberálnym imidžom ako USA majú dnes prekvapujúco rozsiahle sociálne programy. Dôležité je však slovo „imidž“. Napríklad v Indexe ekonomickej slobody dosahujú už spomenuté severské „sociálne štáty“ vyššie umiestnenie ako „kapitalistické“ USA.

Kým Dánsko je 7., Nórsko 9., Švédsko 12. a Fínsko 13., Spojené štáty sa umiestnili až na 26. mieste. Slovensko je na 42. mieste. Prvú trojku obsadili Singapur, Švajčiarsko a Írsko.

V každom prípade, ak ste videli film Nomadland a odvtedy sa bojíte, že pravica zo Slovenska „urobí Ameriku“, nebojte sa. Keď chce dnešný ekonomický liberál reformovať napríklad slovenské zdravotníctvo, po funkčných modeloch sa poobzerá skôr v Holandsku než v Spojených štátoch.

Nie „štát, ktorý zmizne“ (lebo nezmizne), ale „štát, ktorý bude fungovať ako sluha občanov, nie ich pán“. „Istoty“ áno, ale „istoty cez prácu“ (nižšie odvody, lacnejšie energie). Nie plošným transferom, cez ktorý si politici kupujú veľké voličské skupiny a bankrotujú naše verejné financie, ale cielené a motivačne nastavené transfery pre najzraniteľnejších... Takto nejako môže vyzerať ponuka pravicovej politiky pre ľavicové Slovensko.

No zastavme sa na chvíľu ešte v tej Škandinávii! Trhy i sociálne systémy fungujú severským krajinám zrejme preto tak dobre, že ide o spoločnosti s vysokou úrovňou vzájomnej dôvery. Tá pôsobí ako lubrikant spoločenských záväzkov: obchodní partneri si môžu dôverovať, že dostanú zaplatené a že služba bude odvedená v náležitej kvalite; daňovníci môžu dôverovať, že politici ich dane nespreneveria; štát dôveruje poberateľom sociálnej pomoci, že ju nebudú zneužívať, ale rýchlo sa vrátia na trh práce, a podobne...

Dôvera pomáha znižovať transakčné náklady. Bez nej si podnikatelia musia zmluvy poisťovať drahými právnikmi či záložným právom. A trojuholník medzi daňovníkmi, štátom a poberateľmi štátnych peňazí je sústavne pozlacovaný pravidlami a predražovaný nekonečným najímaním strážcov, ktorí budú strážiť strážcov.

Inými slovami, bez dôvery to funguje ako dnes na Slovensku. Pritom existuje jednoduchý spôsob, ako každý z nás môže prispieť k zvyšovaniu spoločenskej dôvery: stačí pristupovať s maximálnou zodpovednosťou k vlastným záväzkom voči ostatným...

Toto je konzervatívna kultúrna zmena, s ktorou by nemusela mať problém ani progresívnejšia časť spoločnosti.

Kultúrna zmena

Aj keď by ekonomická pravica mala byť empatická a hľadať dialóg s ľavicou, niektoré záležitosti kultúrneho charakteru by mali byť naďalej pranierované.

Napríklad na Slovensku rozšírená snaha „vybabrať“ (máme na to aj írečitejší výraz) so všetkým a s každým. Alebo tendencia vidieť ekonomické vzťahy ako vzťahy s nulovým súčtom, kde niekto získava, kým druhý stráca. Mali by sme baťovsky hľadať v práci i podnikaní príležitosti na „win-win“ situácie, teda vzťahy s nenulovým súčtom, kde môžu profitovať viacerí.

Výzvou pre Slovensko je tiež čudná predstava o solidarite, ktorá v ponímaní mnohých ľudí znamená, nie že „ja mám pomôcť menej šťastným odo mňa“, ale že „ostatní sú povinní pomáhať mne, hoci sa nemám až tak zle“.

O Američanoch sa kedysi hovorilo, že nezvyknú podporovať priveľké prerozdeľovanie, lebo každý sa pokladá za možného budúceho milionára. Ste trebárs nižšia stredná vrstva, ale máte predstavu, že o desať rokov sa na vás môže usmiať šťastie a stanete sa bohatým človekom. Prečo by ste na svoje „budúce ja“ uvaľovali v takom prípade nejaké vysoké dane?!

Je to možno krajnosť a už to asi celkom neplatí ani o Američanoch (ak niekedy vôbec platilo). No na Slovensku máme do činenia s opačným extrémom: ľudia, ktorí si nežijú zle, ale majú pocit, že sú sociálne prípady, ktorým by spoločnosť, štát mali pomáhať viac.

Na mieste je podozrenie, že odtiaľ pramení to volanie po rovnostárstve: nechceme dvíhať tých nižšie na našu úroveň, ale tých, čo sú vyššie, stiahnuť dole k nám.

Autori ekonomického programu PS majú pravdu, ak tvrdia, že v posledných desaťročiach je slovenská politika posadnutá prerozdeľovacími bojmi, kým vytváranie nového bohatstva nikto nerieši. Tie boje sa ešte vyostria, pokiaľ ide o to, kto zaplatí konsolidáciu.

Keď verejnoprávna televízia robila anketu v uliciach, čo hovoria ľudia na to, aby sa aj štátna správa uskromnila, jeden mladý muž povedal, že je to dobrý nápad, ale vláda by to s tým uskromnením štátnej správy nemala preháňať, lebo aj on v nej pracuje. To je typický vypočítavý slovenský postoj.

Zamestnanci sa vytešujú, že konečne viac zaplatia živnostníci. Tí sa bránia, že existujú objektívne dôvody, prečo nemajú byť rovnako zaťažení ako zamestnanci. A keď dôchodcovia počujú, že by sa mohol zrušiť 13. dôchodok, namietajú, že v rozpočte sa prehajdákajú onakvejšie sumy úplne inde...

Vyššie sme spomenuli, že niektoré pravicové iniciatívy (decentralizácia, dôraz na slovenské podnikanie...) môžu podporiť aj ľavicoví voliči. Zároveň existujú opatrenia spojené s konsolidáciou verejných financií, ktoré bude musieť robiť akákoľvek vláda, no všetci budú klásť odpor, aby sa na nich podieľali.

Za týchto okolností ukazuje možnú cestu vpred spoločný zoznam konsolidačných návrhov, na ktorom sa historicky zhodli odbory a zamestnávatelia.

A čo progresívci?

Na tomto mieste by čitateľ mohol namietnuť: Dobre, doteraz ste písali predovšetkým o dialógu konzervatívnej pravice s tradičnou ľavicou. Čo dialóg s progresívcami?

Ten, paradoxne, v nejakom zmysle prebieha. Aj keď so škrípajúcimi zubami, lebo prieskumy straníckych preferencií vyzerajú na nejakú formu budúcej koalície PS so stredopravými stranami.

Pre progresívnu ľavicu sa môže ako najväčší problém ukázať, že ešte nevládla. Napríklad v Nemecku bola klimatická a energetická politika pred pár rokmi celkom populárna, kým sa niesla v rovine návrhov. K posunu spoločenských nálad došlo, keď sa konkrétne opatrenia premietli do peňaženiek občanov.

Kvadrant liberálnej ľavice dnes zahŕňa 18 percent ľudí. No nejaké percentá z tejto množiny sa môžu presunúť k liberálnej pravici či dokonca k tradicionalistickej pravici, ak PS v budúcom volebnom období nenaplní ich očakávania. Alebo ak ich politika dostane konkrétnu cenovku, ktorú časť ich voličov nebude ochotná platiť.

Pri hre na marginálne presuny jednotlivých percent v rámci kvadrantov netreba zabúdať ani na 17-percentnú stredovú skupinu. Práve tá sa totiž môže stať jazýčkom na váhach.

Brať politiku s rezervou

Mať názorovo pestrú rodinu môže byť obohacujúce. Človeku to umožňuje priamo pochopiť dôvody, pre ktoré jeho príbuzní o politike zmýšľajú inak. A naraziť možno aj na otázky, ktoré by ste si inak nepoložili.

Pavol hovorí, že po niekoľkých horlivých politických debatách za rodinným stolom sa už snaží im predchádzať: „Jednoducho, mením tému.“

Aj to je možný prístup. Byť konzervatívcom totiž okrem iného znamená odmietať totalizujúci nárok politiky na každú oblasť ľudského života.

Politika je len jednou sférou ľudskej činnosti, ktorá nestojí za to, aby si ňou človek otrávil medziľudské vzťahy. Vykázať ju preč od rodinného stola a poslať ju čušať do psej búdy znie ako nie zlý nápad.