Testovanie Na žolíkovi moldavskej politiky som vyskúšal test, ako rozpoznať proruského kolaboranta

Keď napríklad ruská armáda testuje NATO vyslaním devätnástich dronov na rôzne poľské regióny a keď to robí tak okato, koordinovane a demonštratívne, že sa aj Putinov bieloruský rukojemník Lukašenko zľakne a na veľké prekvapenie veliteľa poľského generálneho štábu dokonca varuje Poľsko, a keď človek zastávajúci veliteľskú funkciu na Západe potom tvrdí, že môže ísť o omyl, tak sa ten človek prinajmenšom javí ako nedôveryhodný.

S tým omylom, to povedal Donald Trump.

Rusko začalo v stredu testovať NATO, a to dva týždne po tom, čo som v nevinnom letnom fejtóniku o ceste do Bieloruska, Litvy a Poľska špekuloval o infraštruktúrnych, geografických a ľudských predpokladoch možnej malej testovacej invázie Ruska do pohraničia NATO.

A bum, už je to tu!

Ďakujem Kremľu za neúmyselné zvýšenie svojej autorskej kredibility.

Ja som v týchto dňoch cítil potrebu vyvinúť iný test: Ako rozoznať proruského kolaboranta?

Mal som pred sebou rozhovor s moldavským politikom, ktorý sa po parlamentných voľbách 28. septembra môže ocitnúť v úlohe rozhodcu: keďže prieskumy naznačujú, že proeurópska vládna strana PAS, ale ani proruský opozičný Patriotický blok pravdepodobne nezískajú väčšinu, budú potrebovať koaličného partnera a ten bude mať potom veľký vplyv na geostrategickú orientáciu krajiny.

Moldavský politik, s ktorým som pripravoval rozhovor, je úplne iná liga.

Opozičná štvorkoalícia Alternatíva je zaujímavá tým, že pochádza skôr z (obrovského) rusofilného tábora Moldavska, ale vyslovuje sa jednoznačne za vstup do Európskej únie.

Eurointegráciu Moldavska by však bolo možné zachrániť iba v prípade, že Alternatíva nie je – ako to tvrdí propaganda čoraz autokratickejšej proeuroatlantickej vlády PAS – skrytý kremeľský projekt.

O niečom takom zatiaľ neexistujú žiadne dôkazy.

Kremeľ v posledných rokoch stavil na iného koňa: na zlodeja storočia Ilana Șora, ktorého stranícke projekty sú medzitým všetky zakázané.

Ovplyvňovanie moldavskej politiky cez Șora bolo iba trošku úspešné: Șorove baby síce prepašovali vysoké sumy v hotovosti z Moskvy do Moldavska, aby nimi hojne kupovali hlasy, ale tieto dokonale upravené krásavice zanechali nemálo stôp a podľa uniknutej internej správy pre ruskú rozviedku FSB údajne ešte aj ukradli 70 percent čiernych moskovských peňazí.

Nuž, takto to býva, keď robíš so zlodejom.

Moldavský politik, s ktorým som pripravoval rozhovor, je úplne iná liga.

Priznávam, že Marka Tkaciuka poznám už dlhšie, zoznámil nás kedysi spoločný kamarát. Sedeli sme neskoro večer uňho v záhrade starého domu v centre Kišiňova a v tom vidieckom, no zároveň veľkomestskom dome sa nachádzala najkrajšia knižnica, do akej som v živote vkročil.

„Antropologická knižnica“ archeológa a antropológa Tkaciuka. Ani ja nevlastním na tejto zemi nič iné než tisícku skvelých kníh, ale Tkaciukova bibliotéka s jej starožitným čalúneným nábytkom prekonala aj moje najdivokejšie sny.

Bývalý mozog komunistického, pravoslávneho a občas dokonca proeurópskeho prezidenta Vladimira Voronina pôsobil vtedy mimo politiky.

Ruskojazyčný syn Arménky a Ukrajinca pôsobil na mňa ako jeden z najmúdrejších intelektuálov Európy.

Dokázal napríklad len v niekoľkých vetách vysvetliť tajomstvo, prečo má liberalizmus, ktorý je v európskej straníckej politike notoricky neúspešný, takú veľkú moc.

Prerozprávam jeho vysvetlenie vlastnými slovami: lebo sa liberalizmus v prvom rade presadzuje ako životný štýl, nie ako ideológia. Každá pipka, ktorá trávi život v nákupných centrách, volí nevedome liberalizmus.

Kolaborant je podľa mňa iba ten, kto pomáha cudzej krajine a škodí tej svojej.

Teraz, keď je z Tkaciuka potenciálny žolík v otázke moldavskej orientácie na Západ alebo na Východ, som sa k nemu do knižnice vrátil.

S cieľom zistiť, čo je on zač.

Na začiatku bolo potrebné definovať pojem „proruský kolaborant“.

Jediná zmysluplná definícia podľa mňa je, že daný človek sa správa ako zradca svojej krajiny a je ochotný zúčastniť sa na okupácii svojej vlasti cudzou mocou, v tomto prípade na okupácii alebo ovládnutí Ruskom.

Viem si predstaviť, že mnohí z vás by uplatnili prísnejšie kritériá, ale ja to urobiť nemôžem. Inak by som musel prepadnúť paranoji, prerušiť nespočetné množstvo priateľstiev a v konečnom dôsledku možno aj seba samého identifikovať ako proruského kolaboranta.

Je prípustné, že človek má rád ruský jazyk, hudbu, literatúru, krajinu, ruského človeka.

Je prípustné, že človek vníma dôvody ukrajinskej vojny širšie ako len cez tvrdenie „Rusko napadlo Ukrajinu“.

Je prípustné aj to, že človek chce dobré vzťahy s Ruskom, nechce žiť v podmienkach večnej studenej vojny a nechce byť v NATO.

Som občanom neutrálnej krajiny, drvivá väčšina mojich rakúskych spoluobčanov si neutralitu obľúbila, za čo síce nevyhrávame súťaže morálnej krásy, ale je to tak v poriadku.

Neutrálne je aj Moldavsko, aj tam si mnohí obľúbili neutralitu, za moldavskými hranicami zúri vojna, mnohí Moldavčania sa chcú držať bokom, nedráždiť medveďa a jednoducho prežiť.

Aj to je v poriadku.

Kolaborantstvo nemôže byť výlučne o „názoroch“. Kolaborant je podľa mňa iba ten, kto pomáha cudzej krajine a škodí tej svojej.

Deň pred odchodom do Moldavska som sa spýtal slovenských odborníkov, ako môžem rozoznať proruského kolaboranta. 

Jeden odvetil stručne: „Bradavica, blond vlasy, pochádza z Topoľčian.“ 

Tú radu som v Moldavsku nevedel aplikovať.

Napokon som sa rozhodol spýtať sa Tkaciuka hneď v úvode, či nie je trójskym koňom Kremľa.

Iný analytik mi poradil: „Spýtaj sa ho, s kým by si vedel predstaviť ísť do koalície.“

Povedal som: „Opýtam sa ho, ale veľké očakávania z jeho odpovede nemám, veď je to predsa len politik.“ 

Napokon som sa rozhodol pre najprimitívnejšiu stratégiu: spýtať sa Tkaciuka hneď v úvode, či nie je trójskym koňom Kremľa.

A sledovať, ako sa tvári.

Antropologická knižnica bola v pondelok stále taká úžasná, ako mi utkvela v pamäti.

Police sa stále týčia do výšky štyri a pol metra. Na vlastné počudovanie som opäť nevidel rebrík, až teraz pri pozeraní svojich pondelkových fotografií vidím, že jeden rebrík stál hneď za čalúnenou pohovkou (presnejšie chaise longue), z ktorej som viedol rozhovor.

Začal som rozhovor s komplimentom, že keby som bol Moldavčan, pravdepodobne by som ho volil, potom som však dodal: „A práve preto sa vás musím kriticky opýtať, či nie ste trójskym koňom Kremľa.“

„Áno, samozrejme,“ odpovedal s unavenou rutinou, „kôň a navyše trójsky...“

Vysvetlil, že proeurópska PAS ho očierňuje ako „Rusa, komunistu, stalinistu, kouča rumunského fašistu Simiona“, kým proruskí patrioti zase ako „trockistu, globalistu, britského agenta“.

Unavene ešte dodal: „Nie som chladnokrvný, ale zvykol som si na to.“ Z výrazu jeho tváre som nemohol nič vyčítať.

Ľavičiar v inak skôr centristickej volebnej štvorkoalícii chce rozprávať o chudobe a vyľudňovaní, ktoré podľa neho podrývajú existenciu štátnosti, ja ho však podrobujem ďalšiemu chytráckemu testovaniu: „Na koľko percent sú podľa vás Rusko, Ukrajina a Západ vinní za ukrajinskú vojnu?“

Jeho odpoveď ma milo prekvapí.

Môj test dopadol takto: Mark Tkaciuk mi nepripadá ako proruský kolaborant.

Rázne, až s ľahkým dešpektom hovorí, že považuje percentuálne výpočty za nezmyselné: „Rusko napadlo Ukrajinu, to je všetko.“

Priznáva, že to trvalo osem mesiacov, kým mu zjazd jeho straničky Občiansky kongres schválil odsúdenie ruskej invázie a záväzok územnej celistvosti Ukrajiny. Musel za to bojovať, lebo „k tejto otázke existovali rôzne postoje“.

Mňa v tejto chvíli už presvedčil.

O prípadnom vstupe Alternatívy do vládnej koalície hovorí, že majú na to svoje podmienky: prvá je vstup do EÚ, druhá je zachovanie moldavskej neutrality.

Majiteľ kníh v desiatkach európskych jazykov si síce všimol krízu, v ktorej sa EÚ nachádza, „ale pre krajinu takú degradovanú ako Moldavsko neexistuje žiadna iná páka na dosiahnutie demokratickej modernizácie s rešpektom pre ľudské práva ako EÚ“.

Bavíme sa ešte o všeličom, ale viac som nemusel počuť.

Keby sa aj teoreticky dal vydierať alebo kúpiť Kremľom, to by asi nefungovalo na strane dopytu: Rusi si spravidla vyberajú sprostejších a skorumpovanejších kvislingov.

Môj test dopadol takto: Mark Tkaciuk mi nepripadá ako proruský kolaborant.

Možno sa raz ukáže, že som sa naivne mýlil.

Ale ja mu v tejto chvíli verím.