Pred 45 rokmi vznikla Solidarita Hnutie, ktoré otriaslo základmi komunistického režimu nielen v Poľsku

K polookrúhlemu výročiu vzniku Solidarity, ktoré si susedné Poľsko v týchto dňoch s hrdosťou pripomína, možno pristúpiť z rôznych uhlov pohľadu.

Z historickej retrospektívy nemožno pochybovať, že robotnícke štrajky a vznik Solidarity v auguste a septembri 1980, jej masový rozvoj v rokoch 1980 – 1981 a následné pôsobenie v ilegalite zásadným spôsobom oslabili komunistický režim v susednom Poľsku. V širšom zmysle však ovplyvnili aj vývoj v ďalších štátoch sovietskeho bloku.

Slovenské dejiny 70. a 80. rokov sú pritom navonok zahalené do „sivej“ farby tzv. normalizácie, spod ktorej len ťažko presvitajú viditeľnejšie udalosti. Čas u nás sa až do polovice 80. rokov akoby zastavil.

Pod dojmom šoku z invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, zo zlomenia odporu občianskej spoločnosti a z následných čistiek a vlny emigrácií (vrátane tých vnútorných) sa spoločnosť uchýlila k rezignácii na veci verejné, čo sa dalo eufemisticky pomenovať aj ako „vedúca úloha KSČ v spoločnosti v praxi“. Radšej ako sa nechať ohrozovať možnými spoločenskými postihmi či perzekúciami za vyjadrenie názoru sa ľudia utiahli do súkromia a všetkých dostupných (či nedostupných) istôt konzumného života „reálneho socializmu“, ktorý u nás pevne vládol. 

Poľský príbeh je bohatý na silné momenty, preto je vnímanie komunistického režimu v Poľsku iné, než poznáme z diskusií na rovnakú tému z našej scény.

Táto situácia však rozhodne neplatila pre všetky štáty sovietskeho bloku, kde bol vývoj dynamickejší. Osobitne v susednom Poľsku, ktorým viac ako inými štátmi otriasla voľba Karola Wojtyłu za pápeža Jána Pavla II. v roku 1978.

Pravda, komunistický režim v Poľsku nikdy nenachádzal medzi obyvateľstvom významnejšiu podporu. Napriek tomu, že nepatril v sovietskom bloku k najtvrdším (v Poľsku napr. neprišlo ku kolektivizácii poľnohospodárstva). 

Príkladom bola aj akási nepísaná dohoda medzi vládnucou stranou a poľským episkopátom na čele s prímasom Wyszyńským, na základe ktorej cirkev pre niektoré menej konfliktné postoje voči režimu získala výdobytky pre náboženský život. Tieto „slobody“ boli najrozsiahlejšími v celom socialistickom bloku.

Režim však prežíval najmä vďaka prítomnosti sovietskych vojsk a systematickému potláčaniu odporu občanov. Od brutálnej likvidácie protikomunistického odboja vrátane bojovníkov z Domácej armády (Armia Krajowa) po druhej svetovej vojne cez vzburu robotníkov v Poznani v roku 1956 a študentské hnutie v roku 1968 až po december 1970 (Decembrová revolúcia), keď vyšli do ulíc robotníci v lodeniciach v Gdansku a Gdyni – aby sme spomenuli aspoň tie najdôležitejšie míľniky odporu.

Poľský príbeh je bohatý na silné momenty, preto je vnímanie komunistického režimu v Poľsku iné, než poznáme z diskusií na rovnakú tému z našej scény.

Napokon, v každom štáte za železnou oponou boli prejavy odporu v 70. a 80. rokoch odlišné. Na Slovensku si ich spájame najčastejšie s pojmami ako tajná cirkev, disent, Charta 77 či Sviečková manifestácia v marci 1988. V Poľsku bolo symbolom odporu voči režimu v 80. rokoch jedno slovo: Solidarita (po poľsky Solidarność).

Odpor k elitám pred 45 rokmi a dnesSolidarita medzi globalizmom a lokalizmom

Maciej Ruczaj

Šestnásť mesiacov „Karnevalu Solidarity“

Vznik hnutia mal svoju históriu. Začiatkom 70. rokov došlo po robotníckych vlnách protestov k výmene Władysława Gomułku, u nás smutne známeho podporou vojenskej invázie do Československa v auguste 1968, na pozícii prvého muža Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Nahradil ho technokrat Edward Gierek, ktorý režim nakrátko hospodársky stabilizoval.

„Zlaté časy“ však dlho netrvali. Od polovice 70. rokov sa začala prejavovať ekonomická kríza zasahujúca až do rozsiahlych výpadkov v zásobovaní potravinami a nespokojnosť obyvateľov narastala. Režimom otriasla aj prvá návšteva rodnej krajiny pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1979. Všetky tieto okolnosti vplývali na nálady spoločnosti.

Keď potom v júli 1980 prišlo k zvýšeniu cien mäsa, spustilo to reakciu, ktorú komunistické orgány nedokázali riešiť. Vlna štrajkov sa začala v polovici augusta 1980 v Gdansku. Paradoxne, v lodeniciach pomenovaných po zakladateľovi sovietskeho štátu Vladimirovi I. Leninovi.

Popri všeobecnej nespokojnosti bolo stimulom aj prepustenie populárnej Anny Walentynowiczovej, známej bojovníčky za práva robotníkov. Prepustili ju päť mesiacov pred dôchodkom, čo ľudia vnímali ako pomstu za jej aktivity. Walentynowiczová sa stala legendou a „prvou dámou“ Solidarity, autoritou, ktorá dôsledne trvala na rešpektovaní požiadaviek štrajkujúcich.

Štrajky sa rýchlo rozšírili do ďalších miest na severe Poľska a nadobudli masový charakter. Silové riešenie nebolo vzhľadom na počet štrajkujúcich, a osobitne robotníkov, reálne. Vedenie vládnucej strany preto pristúpilo k rokovaniam so zástupcami štrajkujúcich robotníkov na čele s Lechom Wałęsom.

Východiskom sa stali tzv. gdanské dohody podpísané 31. augusta 1980. Štrajkujúci robotníci presadili väčšinu svojich požiadaviek. Kľúčovou medzi nimi bolo právo na nezávislé odbory, ktorými sa stala práve Solidarita. Dohody však zahŕňali aj ďalšie požiadavky, ktoré mali závažné spoločenské a politické dôsledky. Týkali sa totiž aj náboženských slobôd, odstránenia cenzúry, prepustenia politických väzňov či zlepšenia zdravotnej starostlivosti a sociálnej politiky.

Aj preto Solidarita už od začiatku nebola len odborovým, ale aj občianskym hnutím: za ľudské práva, zákonnosť a ekonomickú reformu. Mala výrazné vlastenecké črty. Hoci nebola náboženskou organizáciou, zdôrazňovala význam kresťanských hodnôt ukotvených v historickej tradícii poľského národa. Oficiálne vznikla 17. septembra 1980 na stretnutí zástupcov jednotlivých štrajkových výborov, ktoré sa zlúčili do celoštátnych nezávislých odborov: Nezávislého samosprávneho odborového zväzu Solidarita.

50 rokov od prelomovej konferencieHelsinki. Dohody, ktoré pohli dejinami

Peter Jašek

Solidarita mala regionálne štruktúry po celom Poľsku. Jej sídlom bol Gdansk. Vydávala vlastné noviny: týždenník Solidarność s polmiliónovým nákladom, ktorý vychádza dodnes. S takmer 10 miliónmi členov bola v pravom zmysle slova masovým hnutím, ktorého názov inšpiroval stovky ľudí k odvážnym vystúpeniam proti režimu – a to nielen v Poľsku, pretože na Solidaritu sa s nádejou pozerali aj milióny občanov žijúcich za železnou oponou.

Obdobne ako Pražskú jar, aj Karneval Solidarity charakterizuje silné kultúrne vzopätie. Za všetky žánre ho navonok vari najviac reprezentuje tvorba protestsongov od viacerých „bardov Solidarity“: Andrzej Garczarek, Zbigniew Stefański (a. i.), no hlavne trojica Jacek Kaczmarek, Zbigniew Janusz Łapiński a Przemysław Gintrowski a ich pieseň Múry, ktorá sa stala neoficiálnou hymnou Solidarity.

Videoreportáž poľského Ústavu pamäti národa (IPN) venovaná štrajku robotníkov v gdanských lodeniciach v auguste 1980

Reakcia na Slovensku

Každý prejav odporu proti režimu v jednom zo socialistických štátov vyvolával u jeho susedov obavy, aby sa nerozšíril cez hranice a neinšpiroval domáce obyvateľstvo. Nie inak to bolo aj v prípade Solidarity. Dlhá spoločná hranica a dosah poľskej televízie a rádia v severných častiach Slovenska robili zo Solidarity pre režim Gustáva Husáka reálnu a obávanú hrozbu.

Obávajúc sa exportu „revolúcie Solidarity“, československé orgány pristúpili k obmedzeniam na hraniciach s Poľskom. Na plné obrátky sa rozbehla aj protipoľská propaganda, ktorá štrajky robotníkov za lepšie podmienky demagogicky vykresľovala ako „neochotu pracovať“.

Rozvoj Solidarity násilne uťal 13. december 1981, keď poľská vláda vyhlásila stanné právo, do ulíc poslala vojakov a zatkla jej popredných predstaviteľov. Prežila však v ilegalite a po páde režimu z jej radov vzišli premiér a prezident.

Na druhej strane v prostredí disentu bol rozmach Solidarity vnímaný veľmi pozitívne. Medzi odporcami režimu boli kontakty s poľskou stranou už pred Solidaritou, fungovala vzájomná podpora či výmena informácií a pravidelné osobné stretnutia na hraniciach a hrebeňoch hôr.

Solidarita bola veľkým povzbudením pre všetky skupiny disentu na Slovensku. Poľsko sa zrazu stalo obľúbenou destináciou na cestovanie aj pre bežných občanov, ktorí cítili, že za našimi severnými hranicami to na rozdiel od nás „žije“.  

Netrvala dlho, ale predsa mala šťastný koniec

V totalitnom režime bola existencia masovej legálnej a nezávislej organizácie ťažko mysliteľná. Poľské vedenie hľadalo cesty k mocenskej likvidácii Solidarity, k čomu prispieval aj tlak Sovietov. Historici sa dodnes sporia, aký reálny bol scenár podľa vzoru Československa v roku 1968 – teda vojenská intervencia.

Napokon sa dejiny uberali iným smerom. Mocenské riešenie prišlo, no nie spoza hraníc, ale zvnútra režimu. Viedol ho generál Jaruzelski, ktorý sa v roku 1981 stal najmocnejším politikom v štáte, keď popri pozícii ministra obrany a predsedu vlády prevzal aj post prvého tajomníka vládnucej strany. Aj keď tlak z Moskvy nebol bezvýznamným faktorom pri jeho rozhodovaní...

Rozvoj Solidarity násilne uťal 13. december 1981, keď poľská vláda vyhlásila stanné právo, do ulíc poslala vojakov a zatkla popredných predstaviteľov Solidarity. Bola oficiálne zakázaná a jej lídri prenasledovaní, napriek tomu pôsobila až do pádu komunistického režimu v podzemí. Týmito represiami bolo ukončené obdobie „Karnevalu Solidarity“.

Aktivity hnutia však nezlikvidovalo ani prenasledovanie tajnou politickou políciou. Solidarita v ilegalite aj v emigrácii prežila a v „roku zázrakov“ 1989 bola jedným z hlavných aktérov okrúhleho stola.

Stala sa najsilnejším politickým subjektom po poloslobodných voľbách, v ktorých dosiahla zdrvujúce víťazstvo. Predsedom novej vlády sa stal jej člen Tadeusz Mazowiecki a jej líder Lech Wałęsa bol v decembri 1990 zvolený za poľského prezidenta.