Sivá zóna v darcovstve spermií Dokument odhalil, že muži darujú spermie aj mimo dozoru kliník. Nikto nevie, koľko detí takto splodili

Muž so ženou sedia na terase reštaurácie a pri káve sa snažia konverzovať. Žena je nervózna a komunikácia viazne, obaja sa vidia prvýkrát. Žena nakoniec povie: „Rozhodla som sa, že do toho pôjdem.“ Obaja spolu odchádzajú do susediaceho obchodného domu. Muž sa tvári, že si vyberá nohavice, a vezme niekoľko kusov do skúšobnej kabínky.

Po čase z kabínky vychádza s téglikom v ruke, odkráča von z obchodu a podáva ho žene, ktorá na neho čaká. „Najlepšie je použiť to čo najskôr,“ radí muž a podáva jej téglik. Žena odchádza opačným smerom, ponáhľajúc sa do hotelovej izby.

Česká režisérka Eva Tomanová vo štvordielnom dokumentárnom seriáli Sperminátoři odhaľuje darcov spermií, ktorí sú akousi alternatívou k často byrokratickému a pre mnohých aj finančne nedostupnému svetu reprodukčných kliník.

Títo darcovia tvrdia, že ich motivuje túžba pomôcť osamelým ženám či lesbickým párom, ale aj túžba zachovať na tomto svete čo najviac svojich génov. Jeden z účinkujúcich potvrdil, že vie o päťdesiatich deťoch, ktoré takto splodil. Iný hovorí o desiatkach, ale presný počet nepozná.

Osobný príbeh mužov je veľmi rôznorodý a ťažko by sa hľadal nejaký prototyp, ktorý by bol charakteristický pre tento typ darcu. Sú to mladí muži, skôr osamelí, jeden je vdovec, ďalšiemu sa nedarí dlhé roky nájsť partnerku, ale aj ženatí muži v strednom veku.

Niektorí to svojim partnerkám taja, iní nie a je tu aj šesťdesiatnik, ktorý vie, že so svojou staršou partnerkou deti mať nikdy nebudú, a preto pravidelne každý mesiac zazvoní pri dverách bytu lesbického páru, ktorý sa snaží s jeho pomocou otehotnieť.

Túžba zanechať po sebe gény. Najlepšie čo najviac

Jedno však majú títo muži spoločné – túžbu rozšíriť svoj genofond. O tejto túžbe otvorene hovoria a niektorých pohltí natoľko, že ju stavajú nad všetky svoje ostatné záujmy. Cítia sa potrební a žiadaní a dopyt po ich službách je skutočne veľký.

Na druhej strane sú lesbické páry, ale aj osamelé ženy, ktorým v štyridsiatke stroskotal dlhoročný vzťah, alebo ženy s osamelým životným štýlom, ktoré si roky nevedia nájsť vhodného partnera a majú pocit, že toto je ich posledná možnosť, ako sa stať matkou. Z niektorých cítiť ťarchu samoty a strachu, že to už nestihnú.

Režisérka zachytáva ťaživú atmosféru osamelosti u štyridsaťročnej ženy, ktorá túži po dieťati, no vôbec sa jej nedarí stretnúť vhodného partnera. Je skôr introvertka, a keďže navyše pracuje z domu, nenadväzuje takmer žiadne nové kontakty.

„Keď som sama, cítim sa nepotrebná a nechcená, ale to nikto nevidí, pretože o tom s nikým nehovorím. A keď sa o tom snažím hovoriť napríklad so svojou mamou, tak ona tomu nerozumie a povie, že mám myslieť pozitívne,“ hovorí sklamane.

Jej vnútornému rozpoloženiu nepomôže ani informácia od gynekológa, že napriek tomu, že má ešte nejakú zásobu vajíčok, vzhľadom na jej vek už nie sú kvalitné a mala by sa začať snažiť o dieťa čo najskôr. „Najlepšie od dnešného večera,“ hovorí položartom žene bez partnera. Odtiaľ je už len krôčik k zúfalstvu a k rozhodnutiu vyhľadať si darcu spermií na internete.

Ako to celé prebieha?

Spoznajú sa väčšinou cez inzerát. Na webovej stránke zameranej na tento typ inzercie sa dajú nájsť rôzne kategórie, väčšina z nich je v češtine, nájdu sa však aj slovenčine. Muž daruje spermie. Osamelá žena hľadá darcu. Lesbický pár hľadá darcu.

Ďalej sa dajú vyfiltrovať ponuky, v ktorých je podmienka, že otec nebude v rodnom liste dieťaťa, že muž nechce kontakt s dieťaťom. Darcovia si však vo väčšine prípadov želajú, aby boli informovaní, či darcovský pokus bol úspešný alebo nie.

Prvý kontakt je telefonický, niečo si o sebe povedia, ak má žena naďalej záujem, dohodnú si osobné stretnutie. Na tom už zvyčajne dôjde aj k odovzdaniu spermií, po ktorom sa žena snaží čo najskôr zaviesť získanú dávku čo najbližšie ku krčku maternice pomocou injekčnej striekačky. Málokedy dôjde k oplodneniu hneď po prvom pokuse, preto sa tieto stretnutia zvyčajne opakujú.

Tento spôsob nie je úplne anonymný, muži svoju identitu netaja, viacerí z nich vo filme predložili aj informácie o svojom zdravotnom stave. Niektorí z nich boli v minulosti darcami aj v centrách asistovanej reprodukcie, a tak zdokladovali aj zhodnotenie svojho spermiogramu, ktoré však nie je čerstvého dáta.

Lekárske štúdie potvrdzujú, že takzvané domáce inseminácie skutočne môžu viesť k tehotenstvu. Niektoré štúdie hlásia pomerne vysoké kumulatívne miery tehotenstva po niekoľkých cykloch. Zdroje uvádzajú, že u žien mladších ako 35 rokov, ktoré nemajú zdravotné ťažkosti s plodnosťou, je úspešnosť 10 až 25 percent na cyklus. 

„Myslela som si, že túžba po deťoch je skôr na strane žien. Ale seriál nám ukázal, že túžbu mať deti je veľmi silná aj zo strany mužov,“ hovorí o účinkujúcich režisérka Eva Tomanová v rozhovore pre portál iDnes.cz.

Chcú plodiť, nie vychovávať

Títo muži však túžia deti len plodiť, so starostlivosťou a s výchovou už nechcú mať radšej nič spoločné. Vo filme sa našla aj jedna výnimka, muž, ktorý už splodil päťdesiat detí, necháva na matkách, nech rozhodnú, či dieťaťu o ňom povedia. V súčasnosti je tak v kontakte s dvanástimi z nich.

Režisérka Tomanová vo svojich vyjadreniach v médiách kritizuje súčasné praktiky reprodukčných kliník, v ktorých sú darcovia anonymní. Podľa nej nad celým procesom by malo stáť právo dieťaťa poznať svoju identitu a rodičov, a ak si raz v budúcnosti bude želať poznať ich, malo by mu to byť umožnené.

Mnoho žien nechce anonymného darcu, chcú vidieť, ako otec vyzerá, aký je povahovo.

Vo viacerých krajinách zavádzajú preto register darcov, jeho realizáciu pomaly spúšťajú aj v Česku. Na Slovensku sa nielenže niečo podobné neplánuje, ale neprebieha tu ani diskusia o potrebe jeho zriadenia. Pritom práve vďaka týmto registrom sa vo viacerých krajinách podarilo odhaliť existenciu darcov, ktorí splodili aj viac ako sto detí.

Naposledy prepukol takýto škandál v Holandsku, keď vďaka zavedeniu národného registra darcov odhalili 85 „hromadných darcov“ spermií, ktorí splodili 25 a viac detí, pričom u niektorých to bolo 50 až 75 detí. V takejto husto osídlenej malej krajine to podľa odborníkov zvyšuje riziko výrazného nárastu genetických porúch z dôvodu nevedomých incestných vzťahov medzi týmito deťmi.

Podľa Evy Tomanovej táto anonymita prekáža aj ženám, ktoré oplodnenie podstupujú. „To je ďalší dôvod, prečo sa vyhnúť klinike. Tam sú spermie anonymné. Lenže mnoho žien nechce anonymného darcu, chcú vidieť, ako otec vyzerá, aký je povahovo. Často tu funguje zoznamovacia fáza, keď si tí ľudia napíšu alebo sa stretnú. Niekedy sa dokonca stretávajú opakovane, aby zistili, či si vyhovujú. Vo filme mám lesbický pár, ktorý chcel, aby sa darca podobal na matku jednej z nich. Ja by som tiež chcela vedieť, ako bude moje dieťa pravdepodobne vyzerať,“ povedala v rozhovore pre reportermagazin.cz. 

Seriál sa o rizikách veľmi nezmieňuje

K spracovaniu témy sa ozvali aj kritické hlasy, ktoré tvrdia, že film kĺže po povrchu a namiesto hlbokého ponorenia sa do neprebádanej problematiky darcovstva mimo kliník a na vlastnú päsť sa niekedy až bulvarizuje zachádzaním do pikantných skutočností z osobného života darcov či klientiek.

Lekárka, ktorá zistila, že jej otcom je anonymný darca spermiíUž ako dieťa som cítila, že do našej rodiny akosi nepatrím

Alena Potocká

Seriál veľmi neukazuje riziká tohto typu darcovstva, a to ani zdravotné, ani právne. Odborníci totiž poukazujú na skutočnosť, že napríklad darca si môže časom robiť nárok na uznanie rodičovských práv, v rámci ktorého môže požiadať o genetické testy. Keďže bude biologickým otcom dieťaťa, súd mu tieto práva musí priznať. 

Žena sa zároveň nemá ako dozvedieť o zdravotnom stave a rodinnej anamnéze darcu, jedine čo jej on sám prizná. Rovnako pred oplodnením neprebieha žiadne genetické ani iné odborné vyšetrenie. Uvedené riziká neboli vo filme vôbec spomenuté.

Tento dokumentárny seriál možno nepatrí k tým najvydarenejším, otvára však tému o fenoméne, ktorý je u nás absolútne neprebádaný a ktorý na Slovensku riešime tak, že si pred ním zatvárame oči. Keďže nezbierame oficiálne dáta o počte a darcoch pri oficiálnom darcovstve, nemáme ani len potuchy, koľko takýchto darovaní prebieha v sivej zóne pokútne, hoci aj v obchodných kabínkach.

Žena sa nemá ako dozvedieť o zdravotnom stave a rodinnej anamnéze darcu, jedine čo jej on sám prizná.

Hoci takéto konanie nie je ilegálne, je pochybné nielen z etickej stránky. Lekárska kontrola spermiogramu, ako aj genetické vyšetrenie sú zo zdravotného hľadiska veľmi dôležité. Rovnako je toto konanie riskantné vtedy, keď sa realizuje bez testov na pohlavné choroby. Hrozí tiež riziko infekcie, ak sa nedodržia sterilné postupy. A, samozrejme, aj v tomto prípade platí nebezpečenstvo, že sa v dospelosti stretnú súrodenci, ktorí nič netušiac nadviažu partnerský vzťah.

Aké nebezpečné darcovstvo spermií bez jasne vymedzených pravidiel môže byť, ukazuje asi najznámejší prípad Holanďana Jacoba Meijera, ktorý splodil minimálne 550 detí po celom svete, pričom viac ako sto ich bolo počatých na holandských klinikách. Známy je z dokumentárneho filmu Netflixu Jeden otec, tisíc detí. Získané dáta však ukazujú, že Meijer je len vrchol ľadovca nekontrolovanej činnosti holandských reprodukčných kliník.

Podľa týchto údajov v Holandsku žije najmenej tritisíc detí, ktoré majú najmenej 25, ale aj viac súrodencov, informoval Ties van der Meer z nadácie Stichting Donorkind, ktorá pomáha deťom pátrať po ich biologickom otcovi. „Tieto zistenia znamenajú lekársku katastrofu,“ cituje jeho slová The Guardian. 

Takmer sa vydala za nevlastného brata

To, že sa takéto prípady stávajú častejšie, ako by sme si mysleli, dosvedčuje aj príbeh Američanky z Connecticutu Victorie Hillovej, ktorý vo februári 2024 zverejnila CNN. Victoria vôbec netušila, že nie je biologickou dcérou svojho otca.

Keď mala 39 rokov, dostavili sa zdravotné problémy, pričom podľa lekárov boli genetického pôvodu. Ale ani otec, ani matka nemali podobné symptómy.

Zo zvedavosti si kúpila súpravu na testovanie DNA a zaslala svoje vzorky na vyhodnotenie. Výsledky Victoriu šokovali. Zistila, že má oveľa viac súrodencov ako len brata, s ktorým vyrastala, zatiaľ sa ich počet zastavil na čísle 22.

Dozvedela sa tiež, že jej biologickým otcom je lekár na liečbu neplodnosti Burton Caldwell, ktorý jej mame pomáhal otehotnieť s darcovskými spermiami. To, že použil vlastné spermie, údajne jej matka netušila.

Najšokujúcejšie odhalenie však prišlo, keď Victoria zistila, že jeden z jej novoobjavených súrodencov je chlapec, s ktorým chodila od strednej školy. Vzťah trval niekoľko rokov, bol vážny a uvažovali aj o svadbe. „Bola som z toho traumatizovaná,“ povedala Victoria v exkluzívnom rozhovore pre CNN. „Mávala som sex so svojím nevlastným súrodencom,“ hovorí zhrozená Victoria.

CNN označila príbeh Victorie Hillovej za jeden z najextrémnejších prípadov podvodu s plodnosťou, v ktorom lekári liečiaci neplodnosť podvádzali svoje pacientky a ich rodiny tým, že tajne používali vlastné spermie namiesto spermií darcu. Poukázali aj na to, ako nedostatočná regulácie v systéme asistovanej reprodukcie môže viesť k najhoršiemu scenáru – náhodnému incestu.

Možno má až sedemsto súrodencov

Aj Austrália má svoj ťaživý príbeh. Hlavnou postavou je Katherine Dawsonová. Tá síce odmala od svojich rodičov vedela, že sa narodila vďaka IVF, ale až o pár rokov neskôr priznali aj to, že prišla na svet vďaka darcovským spermiám.

Katherine podľa vlastných slov zo začiatku vôbec netúžila vedieť, kto je jej otcom. „Predpokladala som, že to bude pekný a zdravý chlap, presne taký, aký je na propagačných materiáloch reprodukčných kliník,“ povedala pre televíziu ABC News, ktorá jej príbeh zmedializovala. Keď Katherinina mama zomrela, cítila sa osamelo, a preto sa len tak zo zvedavosti rozhodla zistiť niečo viac o svojich potenciálnych súrodencoch.

To, čo našla, bol pre ňu šok. Katherine postupne zisťovala, že je v centre škandálu dvoch najväčších austrálskych reprodukčných kliník. Keďže v Austrálii už nemôžu byť darcovia spermií anonymní, Katherine sa podarilo nájsť otca a skontaktovať sa s ním.

Postupne zistila, že nedostatočná regulácia obrovského biznisu v oblasti asistovanej reprodukcie, ktorá v Austrálii bola v 80. rokoch minulého storočia, mu umožňovala pravidelné darovanie na šiestich rôznych reprodukčných klinikách a v štyroch nemocniciach. Darovanie spermií bral ako zárobkovú činnosť a robil tak pravidelne celých šesť rokov.

Katherine doteraz našla 56 nevlastných súrodencov, ktorí žijú v Austrálii aj v zámorí. Podľa toho, koľko detí počal jej otec len na tejto jednej klinike, sú odhady, že mohol splodiť až 700 detí.

Nikto nevie, čo sa deje na Slovensku

To, že o podobnom prípade, aký majú v Holandsku, Spojených štátoch či Austrálii, nevieme, neznamená, že na Slovensku neexistuje. 

V Holandsku totiž škandál odhalili vďaka novému registru darcov, Katherine Dawsonová môže pátrať po súrodencoch aj preto, že v Austrálii nemôžu byť darcovia anonymní. U nás neexistuje ani jedna z takýchto možností.

V prípade darovania spermií legislatíva neupravuje, koľkokrát môže byť jeden muž darcom. Samotné centrá si určujú, koľkokrát využijú toho istého darcu. Keď si jedno centrum povie, že už stačilo, darca sa môže presunúť do druhého.

Centrám nikto neudeľuje povinnosť sprístupňovať si navzájom informácie o svojich klientoch. A keďže u nás nikto ani len neuvažuje o zriadení národného registra darcov, nechávame centrá doslova robiť si, čo chcú.

Keď si jedno centrum povie, že už stačilo, darca sa môže presunúť do druhého.

Podľa verejne dostupných informácií je len v Bratislave minimálne šesť reprodukčných centier, pričom práve v hlavnom meste majú najväčší potenciál na záujem darcov. Podľa zistení portálu Startitup totiž situáciu využívajú najmä vysokoškolskí študenti, ktorí v tom vidia ľahký zárobok.

A keďže len z jedného darovania vzniká viac dávok na oplodnenie, pri opakovanom darovaní môže jeden darca splodiť značný počet detí, čo sa na takom malom území môže skončiť rovnakým nebezpečenstvom incestných vzťahov a genetických porúch, aké hrozí v Holandsku.

Postoj dlhodobo upozorňuje, že o činnosti reprodukčných centier na Slovensku nevieme vôbec nič. Všetko je dnes len o odhadoch a predpokladoch. Nedisponujeme žiadnymi verejne dostupný dátami o tom, koľko detí sa u nás rodí vďaka IVF, v akom rozsahu sa u nás realizuje darcovský program, ktorý je vo viacerých európskych krajinách, ako napríklad v Nemecku alebo Taliansku, zakázaný. Národné centrum zdravotníckych informácií tieto údaje vôbec nepozná ani ich nezbiera.