Koniec Moralesovej ružovej vlny Po dvadsiatich rokoch pri moci sa bolívijskí socialisti vo voľbách prepadli na tri percentá

Bolívijské voľby zo 17. augusta priniesli víťazstvo pravice, víťazom sa stala Kresťanskodemokratická strana (PDC) so ziskom 32 percent hlasov. Na druhom a treťom mieste sa umiestnili pravicová strana Libre (27 percent) a sociálnodemokratická Unidad (Jednota, 20 percent hlasov).

Vládnuca strana Movimiento al Socialismo (MAS – Hnutie za socializmus) vo voľbách získala menej než 3,2 percenta hlasov.

Prezidentskí kandidáti strán PDC a Libre Rodrigo Paz a Jorge Quiroga sa stretnú v druhom kole 19. októbra.

V Bolívii sa týmto končí dvadsaťročná éra vlády socialistov, ktorá sa začala víťazstvom bolívijského socialistu, domorodého aktivistu a pestovateľa koky Eva Moralesa v roku 2005.

Evo Morales bol jednou z hlavných tvárí latinskoamerickej „ružovej vlny“ v polovici nultých rokov, keď voľby v rade latinskoamerických štátov vyhrali tvrdo ľavicoví, ba až socialistickí kandidáti – v Argentíne manželia Kirchnerovci (2003 – 2015), v Brazílii Lula da Silva (2003), vo Venezuele Hugo Chávez (od roku 2002) a v Nikarague Daniel Ortega (2007). Aj v Peru, Uruguaji, Paraguaji, Hondurase či Ekvádore sa v tomto období dostala k moci ľavica.

Morales, ktorý sa roku 1959 narodil do chudobnej rodiny z domorodej skupiny Aymara, postavil svoju kampaň na dvoch témach – odpore voči stúpajúcim cenám vody a voči pokusom o zákaz pestovania koky, ktoré financovali Spojené štáty.

V Bolívii patrí koka medzi tradičné plodiny: popri výrobe drog sa používa aj ako náhrada čaju či kávy. Keďže je takmer nemožné zabrániť tomu, aby z raz vypestovanej koky nebol vyrobený kokaín (na tento účel sa využíva viac než 90 percent celosvetovo vypestovanej koky), Američania financovali kompenzáciu vo výške 2 500 dolárov na každý hektár koky, ktorý farmári nahradili inými plodinami.

Boj proti drogám mal však aj odvrátenú stránku. V roku 1988 jednotky bolívijskej polície vo Villa Tunari zabili 11 pestovateľov koky nazývaných cocaleros, ktorí demonštrovali proti obmedzeniam pestovania tejto rastliny. Polícia vtedy Moralesa zbila, ale ten útok prežil a pokračoval vo svojom aktivizme.

Morales zodpovednosť za výrobu kokaínu odmietal a argumentoval, že listy koky sú „prírodný produkt“.

„My koku vyrábame, prinášame ju na hlavné trhy, predávame ju a tam sa naša zodpovednosť končí,“ hlásal Morales.

Najmä pre domorodých obyvateľov, ktorí v Bolívii predstavujú až polovicu populácie a tvoria veľkú časť hnutia cocaleros, sa Morales stal hlavným zástupcom ich záujmov. Posledných dvesto rokov politiku nezávislej Bolívie ovládali elity európskeho koloniálneho pôvodu, s víťazstvom socialistického MAS sa to po prvýkrát zmenilo.

To sa odrazilo aj na politike: v roku 2008 Morales z krajiny vyhostil americkú protidrogovú agentúru DEA, keď vyhlásil, že jej agentom „nevie zaručiť bezpečnosť“.

Voliči čakajú pred volebnou miestnosťou. Foto: TASR via AP, Natacha Pisarenko

Ekosocializmus

Podobne ako v Chávezovej Venezuele, aj Morales po svojom víťazstve do veľkej miery ťažil z ničím nezaslúžených šťastných okolností.

Bolívia v nultých rokoch zažila prudký rozvoj ťažby zemného plynu. V spojení s rastom cien energií, ktorý nastal takmer súčasne s jeho nástupom k moci, mal bolívijský štát odrazu oveľa viac peňazí v rozpočte než kedykoľvek predtým.

Morales si mohol dovoliť rozdávať plnými priehrštiami a mohol sa oprieť aj o podporu vtedy ešte bohatej Venezuely, ktorá Bolívii pomáhala finančne a napríklad poskytovala bolívijským študentom bezplatné vzdelávanie na venezuelských univerzitách.

V rokoch 2005 až 2011 podiel Bolívijčanov, ktorí žili z menej než 5,5 dolára na deň, poklesol zo 49,5 percenta na 25,3 percenta. Strana MAS bola vtedy autenticky populárna, pretože si ju Bolívijčania spájali s nárastom životnej úrovne.

No rovnako ako v prípade Venezuely, ani bolívijské štedré štátne programy neboli trvalo udržateľné. Vláda MAS zisky z dobrých rokov prejedla, a len čo ceny plynu znovu poklesli, došlo ku kolapsu socialistického ekonomického modelu.

Problém ešte umocňoval Moralesov ekologický populizmus, ktorý bránil rozvoju nových vrtov a viedol k postupnému úpadku ťažby plynu. Ťažba po špičke v roku 2014, keď Bolívia vyťažila takmer 22 miliárd kubických metrov plynu, do roku 2023 poklesla na menej než 13 miliárd kubických metrov. Socialisti tak zabili sliepku, ktorá znášala zlaté vajcia.

Od roku 2014 do roku 2023 sa preto bolívijské zahraničné rezervy vrátane zlata prepadli z viac než 15 miliárd dolárov na menej než dve miliardy, zatiaľ čo štátny dlh v rovnakom období vystrelil z 27 percent HDP na viac než 90 percent.

Aj tento rok bolívijský deficit dosiahne zrejme viac než sedem percent HDP.

Na ceste k diktatúre

Rastúce ekonomické ťažkosti však neboli jediným problémom vlády socialistov. Tým ďalším bolo to, že čím dlhšie vládli, tým viac sa im pri moci páčilo a tým menej boli ochotní sa jej znovu vzdať.

Samotné MAS ešte v roku 2009 presadilo novú ústavu, ktorá mala garantovať práva domorodých Bolívijčanov a podľa ktorej smel prezident zastávať úrad len dve funkčné obdobia.

Už Moralesova tretia kandidatúra v roku 2014 bola preto kontroverzná, aj keď ústavný súd, ktorý kontrolovali lojalisti MAS, usúdil, že keďže nová ústava bola prijatá až po jeho prvom zvolení, toto obmedzenie sa nevzťahuje na jeho prvé funkčné obdobie.

V tom čase už mal najslávnejší cocalero vrchol popularity za sebou. Morales sa ešte v roku 2016 pokúšal presadiť zmenu ústavy, ktorá by mu bola umožnila opätovnú kandidatúru aj v roku 2019, ale referendum sa preňho skončilo neúspechom, keď tesná väčšina hlasujúcich (51,3 percenta) zmenu ústavy odmietla.

Pokles popularity bolívijského socialistu bol už vtedy zjavný. Hoci sa Morales vyhlásil za víťaza, namiesto tradičných výsledkov so ziskom vyše 60 percent v predošlých voľbách v roku 2019 údajne získal už len 47 percent hlasov a pozorovatelia z Organizácie amerických štátov (OAS) hovorili o „jasnej manipulácii“ výsledkov.

Ba čo viac, hoci Morales zrejme nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu, volebná komisia ho pre vraj viac než desaťpercentný náskok oproti druhému kandidátovi vyhlásila za prezidenta a oznámila zrušenie druhého kola.

Do ulíc vyšli Moralesovi podporovatelia aj odporcovia, pri nasledujúcich násilných stretoch zahynulo spolu 33 ľudí. Kríza sa napokon rozuzlila, keď Moralesa vyzvala na odchod polícia, armáda aj odbory. Morales odišiel do exilu a moc prevzala dočasná vláda.

Policajti stoja pred budovou, v ktorej prebieha proces s opozičným politikom Luisom Fernandom Camachom. Foto: TASR via AP, Juan Karita

Drogy, sex a rock and roll

Krátke obdobie dočasnej vlády však sprevádzal chaos. Útoky zo strany Moralesových prívržencov, ktorí hovorili o „prevrate“ a pokúšali sa odrezať mestá od dodávok potravín, vody a elektriny, a, naopak, pokusy štátnych zložiek o represiu protestov len umocnili túžbu Bolívijčanov po normalite, a to aj za cenu návratu MAS k moci.

Nasledujúce voľby tak v roku 2020 opätovne vyhral kandidát socialistov, Luis Arce, i keď tentoraz už bez ústavnej väčšiny v parlamente.

Morales sa po víťazstve svojej strany vrátil z exilu a očakával, že Arce bude jeho poslušnou bábkou. Ten sa však považoval za legitímne zvoleného prezidenta s vlastnou agendou, a tak sa MAS rozhádalo medzi evistami (prívržencami Eva Moralesa) a arcistami.

Tento rozkol ešte umocnil neschopnosť riešiť finančnú krízu, ktorú spôsobila predošlá politika MAS. Bolívia tak napriek zjavným finančným problémom dotáciami naďalej udržiava cenu benzínu na absurdne nízkej výške 50 centov za liter a inflácia za posledný rok vzrástla zo štyroch percent na viac než dvadsať.

Navyše polícia postupne začala konať v čoraz väčšom počte prípadov Moralesových sexuálnych eskapád s maloletými dievčatami, ktoré prinajmenšom v dvoch prípadoch viedli aj k splodeniu niekoľkých detí. Styk s najmenej jedným z nich mal vtedy o 42 rokov starší Morales, keď malo dievča ešte len štrnásť rokov.

Hrdina bolívijských pestovateľov koky sa svojimi chúťkami nikdy netajil. „Raz som povedal, že svoje roky v úrade skončím so svojím cato [akrom] koky, svojou quinceañerou [pätnásťročným dievčaťom] a avojím charangom [andský hudobný nástroj podobný gitare, pozn. red.],“ vyhlásil Morales ešte v roku 2008.

„Keď idem do miest, všetky ženy sú tehotné a ich bruchá hovoria: Dodáva Evo,“ chválil sa vtedajší prezident pri inej príležitosti.

Evo Morales pri stretnutí s prívržencami. Foto: TASR via AP, Jorge Saenz

Nástup pravice

Keď v júni 2024 prezidentský palác obsadila armáda, nakrátko sa mohlo zdať, že karty sa nanovo rozdajú v jednom z najzvláštnejších prevratov v dejinách Južnej Ameriky. Proti prevratu sa však postavili demonštranti a po piatich hodinách sa armáda stiahla späť do kasární.

Čo sa mohlo javiť ako bežný juhoamerický pravicový puč, však získalo novú dimenziu, keď vodca prevratu generál Juan José Zúñiga po svojom zatknutí vyhlásil, že v skutočnosti konal na priamy rozkaz prezidenta Arceho. Ten vraj chcel týmto spôsobom zvýšiť svoju popularitu.

Ba čo viac, o pár dní nato rovnakú tézu prebral aj samotný Morales, ktorý vyhlásil, že Arce „klamal celému svetu“, zatiaľ čo arcisti obvinili Moralesa, že slúži ako „bábka a nástroj imperializmu“.

Rozkol vnútri strany spojený s prehlbujúcou sa hospodárskou krízou a obvineniami voči Moralesovi oslabili vyhliadky MAS natoľko, že Arce sa ani len nepokúšal obhájiť post prezidenta. Namiesto neho kandidoval výrazne mladší minister Eduardo del Castillo.

Ani ten však neuspel – s menej než 170-tisíc hlasmi získal necelých 3,2 percenta hlasov a umiestnil sa až na šiestom mieste. Pre vládnucu stranu, ktorá v roku 2020 ešte presvedčila 55 percent voličov, je to úplné fiasko.

Do druhého kola prezidentských volieb tak postupujú dvaja pravicoví politici: kandidát kresťanských demokratov Rodrigo Paz a bývalý prezident z rokov 2001 až 2002 Jorge Quiroga, ktorý za kresťanských demokratov kandidoval v rokoch 2014 a 2019.

Aj keď je nepravdepodobné, že títo kandidáti dokážu urobiť rovnako ďalekosiahle reformy ako Javier Milei v susednej Argentíne, radikálnemu socializmu v Bolívii zrejme odzvonilo.