Matka, ktorá utopila svoje deti Psychologička: Je ťažké zveriť sa druhým s trápením, lebo sa to spája so stigmou. A zdravotne znevýhodnení majú stigiem naozaj dosť

Počas leta sa udiali tri prípady, v ktorých matky siahli na život svojich detí. Tento týždeň Slovenskom otriasla tragédia, keď matka z bratislavského Ružinova utopila svoje malé dcéry vo vani a následne podpálila byt. V tomto prípade z Ružinova aj predtým na Spiši išlo o nepočujúce ženy. So psychologičkou Máriou Anyalaiovou sme hovorili o možných motiváciách i o tom, čo sa stane, keď matka dokáže vypnúť svoj ochranný materinský inštinkt. 

Psychologička Mária Anyalaiová je medzinárodnou trénerkou krízovej intervencie a zastupuje Slovenskú republiku v stálom výbore Európskej federácie psychologických asociácií v sekcii pre krízy, katastrofy a traumu.

V súčasnosti pracuje v ambulancii klinickej psychológie a venuje sa krízovej intervencii, psychoterapii, sprevádzaniu detí a rodín po strate člena rodiny, paliatívnej starostlivosti o deti a rodiny a terapii traumy detí a dospelých.

Matka v Bratislave utopila svoje dve malé deti vo vani a následne podpálila byt. Matka z Lendaku v júni dobodala svoje dieťa. Matka v Liptovskej Mare v júni utopila svojho syna. Toto leto ide o už o tretí prípad, keď matka siahla na život svojho dieťaťa. Čo môže byť za tým, že v takom krátkom čase tu máme tri tragédie tohto typu?

Je ťažké zovšeobecňovať. Čítam to ako osobné tragédie, ku ktorým došlo veľmi pravdepodobne v dôsledku viacerých faktorov. Napríklad vysokej záťaže v dôsledku zdravotných, sociálnoekonomických a psychologických faktorov a nedostatku zdrojov, či už z prostredia, alebo vlastných, vnútorných zdrojov jednotlivcov. 

Ľudia, ktorí sa ocitnú v náročnej životnej situácii alebo dlhodobo žijú v ťažkých podmienkach, prirodzene hľadajú možnosti riešenia. Ak ich nenájdu alebo sa subjektívne cítia okolím nevidení či odmietnutí, alebo neschopní ťažkú situáciu riešiť, môžu v zúfalstve s nedostatkom nádeje alebo premyslene siahnuť po ultimátnom riešení. 

Ak sa ľudia v ťažkej situácii z médií dozvedia, ako v podobnej situácii zareagoval iný človek, s ktorým sa vedia identifikovať, je veľmi veľké riziko, že tento spôsob riešenia napodobnia. Identifikovať sa s ním môžu v rôznych smeroch: napríklad jednorodič s deťmi, zdravotné znevýhodnenie rodiča alebo dieťaťa, podobný životný príbeh.

Ako je však možné, že dôjde k narušeniu prirodzeného materinského puta a inštinktu ochraňovať svoje dieťa a prejde to do takéhoto extrému?

Je to možné ako reakcia na vonkajšie psychosociálne faktory, ohrozenie alebo provokáciu. Poznáme aj inštrumentálnu agresiu, ktorej cieľom je dosiahnutie nejakého cieľa. Obe môžu byť sprevádzané zraniteľným terénom. 

Napríklad špecifickým typom osobnosti, traumatickou skúsenosťou, psychosociálnou záťažou či duševným ochorením, o ktorom okolie nemusí vedieť, lebo najmä začiatok ochorenia nemusí byť nápadne viditeľný pre okolie.

Môžu byť za tým nejaké konkrétne patológie?

Človek takto môže konať v dôsledku oslabeného kontaktu s realitou, emocionálnej dysregulácie, neschopnosti uvedomiť si dôsledky svojho konania, môže mať hlboké, neodkloniteľné presvedčenie o tom, že z ťažkej situácie nie je iná cesta von.

Požiar v bratislavskom RužinoveŽena utopila vo vani svoje dve deti a podpálila byt

TASR

Je reálne, že mama je príkladnou matkou a zrazu sa niečo zmení? Ide o nejaký krátkodobý skrat? 

Na ulici vidíme také konanie, aké nám človek ukáže. Do žiadnej rodiny, osobného príbehu jednotlivých členov, nevidíme. Robíme unáhlené úsudky, hoci nemáme dostatok informácií. Takže často si svoje interpretácie dopĺňame podľa fantázie a typu vlastnej osobnosti. 

V dôsledku náhlej udalosti, ale aj dlhodobej frustrácie môže človek v akútnom strese konať skratkovito, zvonka nepochopiteľne aj agresívne.

Bulvár spomína informácie, že mohlo ísť aj o plánovaný pripravovaný čin. Čo by to naznačovalo?

Počas mimoriadnych udalostí som sa niekoľkokrát stretla s informáciami z médií, ktoré hrubo skreslili realitu. Spôsobilo to množstvo bolesti zasiahnutým a pozostalým, preto by som bola opatrná. Pozorujem však – ale je to len moja skúsenosť –, že ľudia, ktorí plánujú, si pripravia aj ďalší postup: napríklad si nachystajú veci na odchod, rozlúčia sa, prosto sa pripravia.

Spomínajú sa aj partnerské nezhody v rodine. Dokáže zdravá matka vraždiť z pomsty k partnerovi?

Emočne stabilný človek s dobrým prístupom k sociálnej opore a vlastným zdrojom má tendenciu hľadať adaptívnejšie spôsoby zvládania náročných situácií. Ale za krízovú udalosť považujeme tú, ktorá prekoná bežné zvládacie stratégie človeka. 

Povedzme, že určité typy osobnosti majú vyšší sklon k reaktívnym reakciám ako iné. Človek so zdravotným znevýhodnením patrí medzi zraniteľnú populáciu, je zároveň znevýhodnený aj v prístupe k psychoterapeutickým službám, nemusí im dôverovať, nemusí mať poznanie o potrebe a možnostiach využitia psychoterapeuta aj z dôvodu komunikačnej bariéry, nemusí mať finančné prostriedky alebo možnosti sa k nim fyzicky dopraviť.

Foto: Postoj/ Adam Rábara

Matka z Ružinova, rovnako aj matka z Lendaku z júna tohto roka boli obe nepočujúce. Nie je to tak, že tieto mamy mohli byť špeciálne izolované pre svoj hendikep?

Byť súčasťou akejkoľvek minority býva spojené s „minoritným stresom“, so skúsenosťou z odlišnosti a častým zážitkom izolácie a odmietnutia. 

Nepočujúci sa, samozrejme, od seba odlišujú napríklad v stupni straty sluchu, v čase, keď k strate prišlo, v spôsobe komunikácie a adaptácie vo svete počujúcich, v postoji k vlastnému zdravotnému znevýhodneniu. 

Majú však sťaženú komunikáciu s počujúcimi, môžu mať menej sociálnych vzťahov v spoločnosti počujúcich. Pán profesor Požár referoval o preceňovaní počujúcich a prejavoch nedôvery voči počujúcim. Môžu sa dostávať do nových situácií, ktoré sú pre nich ťažké v orientácii a štruktúre, nemusia si situácie správne interpretovať a následne na ne neadekvátne reagovať. 

Ich psychosociálny vývin bol ovplyvnený poruchou sluchu a následne aj reči. Vývin reči je úzko spätý s vývinom myslenia, nepočujúci môže mať oslabené abstraktné myslenie, môže horšie čítať s porozumením. Vývin osobnosti, obranných mechanizmov aj zvládacích stratégií je poznačený zdravotným znevýhodnením. Majú menej možností profesionálnej realizácie, čo môže spôsobovať frustráciu. 

Následne im izolácia od sveta počujúcich dokáže poskytnúť útočisko v exkluzívnych komunitách nepočujúcich a môže byť bezpečná, nároky na nich sú tu splniteľné, sú uchránení od frustrácie a úzkosti. Izolácia však znamená menej sociálnej opory, menej možností realizácie a zdrojov na zvládanie.

Myslím si, že pre nepočujúcich je ťažké dostať sa ku psychológovi, psychoterapeutovi, ktorý ovláda posunkový jazyk. Mnoho kolegov nemá skúsenosti alebo si nevie predstaviť psychoterapiu v trojici s tlmočníkom v posunkovom jazyku z obavy narušenia súkromia a intimity klienta. 

Veľký kus práce v tejto oblasti robia mimovládne organizácie pre nepočujúcich, napríklad aj občianske združenie EFFETA – Stredisko sv. Františka Saleského, ktoré pomáha pri sprostredkovaní aj psychologických služieb podľa potrieb nepočujúcich. Často vyvinie iniciatívu vyhľadať odborníka počujúci člen rodiny či mimovládne organizácie pre nepočujúcich.

Často sa myšlienky na ublíženie deťom spájajú s fenoménom popôrodnej depresie, hoci to asi v týchto prípadoch nehralo rolu. Ženy niekedy po pôrode uvádzajú, že im napadlo takéto konanie. Mali by okamžite vyhľadať pomoc? 

Áno, je dôležité vyhľadať lekársku pomoc a následne aj psychoterapeutickú podporu.

Dokáže nejako okolie vopred vytušiť, že matka môže siahnuť na život svojich detí?

Je ťažké vytušiť to, ak je táto žena, respektíve rodina, izolovaná. Ak navonok žena napĺňa svoje roly, ktoré od nej kultúrne očakávame, napríklad nakupuje, primerane svoje deti oblieka, keď idú von, neubližuje im na verejnosti, okolie si nič nemusí všimnúť. 

Tí, ktorí si môžu všimnúť, že žena nie je v poriadku, nevládze, veľmi sa hnevá, nevidí východisko zo svojich problémov, mení sa im pred očami, sú blízki členovia rodiny, kamarátky. Tí, ktorí sú blízko a vidia. Vyjadria obavy a ponúknu pomoc. Je ťažké zveriť sa druhým s trápením, lebo to býva spojené so slabosťou, stigmou a hanbou. A zdravotne znevýhodnení ľudia zažívajú vo svojom živote stigiem naozaj dosť.