Donald Trump tu už bol. Volal sa Silvio Berlusconi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Donald Trump tu už bol. Volal sa Silvio Berlusconi

Taliansky premiér Silvio Berlusconi sa pozerá počas brífingu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou v Berlíne, január 2011. Foto – TASR/AP

Trump je pre amerických konzervatívcov rovnakou pohromou, akou bol pred vyše 20 rokmi Silvio Berlusconi pre taliansku pravicu.

„Taliansko je v hroznom úpadku a myslím, že za to všetko môže jeden muž, Berlusconi,“ hovorieval mi môj sused, blízko ktorého som býval počas ročného pobytu v Taliansku. Sused, jemnocitný katolícky intelektuál a spisovateľ, ktorý pracoval na detektívnom románe odohrávajúcom sa v časoch talianskeho fašizmu, stále krútil hlavou nad tým, ako veci v Taliansku nefungujú a akou nekultúrnou sa stala kolíska európskej kultúry. Nedávno na facebooku znechutene písal, že vôbec nerozumie tým Talianom, ktorí 20 rokov podporovali Berlusconiho a dnes sa pohoršujú nad obscénnosťou Trumpa. Veď tí dvaja sú z jedného cesta.

Čo všetko ich spája

Berlusconi a Trump sú si naozaj podobní až príliš: sú takmer jedna generácia, je medzi nimi len desať rokov rozdiel, obaja si pred vstupom do politiky vybudovali svoj imidž na bezbrehej televíznej zábave, podnikali na hrane zákona, ovládli politiku vďaka kríze domácich konzervatívcov, vniesli do politiky prv nevídanú oplzlosť a svojvoľnosť, majú rovnaký vzťah k ženám a v neposlednom rade – obaja trpia zjavnou narcistickou poruchou osobnosti, sú nesmierne cieľavedomí a, áno, aj nezvyčajne inteligentní.

Sú si veľmi podobní, ale len jedného možno sledovať v uzavretej retrospektíve. Talian na rozdiel od Američana skutočne vládol, premiérom bol dokonca štyrikrát a už je jasné, že sa ním viac nestane.

V Taliansku od čias Mussoliniho žiaden jednotlivý politik neformoval miestnu politiku tak ako Berlusconi. Práve preto možno na ňom ilustrovať, kam politici tohto typu vedú svoje štáty aj politcké tábory, z ktorých vzišli.

Na konci septembra, keď Berlusconi oslávil svoje 80. narodiny, viaceré legendy talianskej žurnalistiky hodnotili jeho éru, ktorá sa definitívne skončila pred piatimi rokmi, keď odstúpil z postu premiéra a keď ho postupne zničili obvinenia z plateného sexu s maloletými dievčatami.

Silvio Berlusconi bol na prelome 80. a 90. rokov už pár rokov päťdesiatnikom, mal toho veľa za sebou, to najdôležitejšie ho ešte len čakalo. Patril medzi najbohatších Talianov, podnikal v stavebníctve, stal sa vlastníkom futbalového klubu AC Miláno, od dnešného Trumpa ho líšilo najmä to, že si cieľavedome budoval mediálne impérium, ktorým čoskoro opanoval veľkú časť krajiny (tu by sa viac hodila paralela s Andrejom Babišom).

Moje žienky domáce

Novinár Ezio Mauro v týždenníku l´Espresso po zhruba 30 rokoch spomínal na svoje stretnutie s vtedy ešte len veľkopodnikateľom Berlusconim. Stretli sa na obede, novinár sa ho pýtal, či sú pravdivé šumy, podľa ktorých chce kandidovať za starostu Milána. Berlusconi znudene mávol rukou, Maura sa vzrušene opýtal, koľko listov čitateľov dostávajú každodenne jeho noviny. Mauro odpovedal, že niečo vyše sto, celkom nerozumel zámeru otázky.

Berlusconi sa naštartoval: „Viete, prečo sa vás to pýtam? Pretože ja dostávam dvesto listov denne, sú to listy žien v domácnosti, ktoré sú šťastné, lebo som im svojimi televíznymi stanicami daroval slobodu, sledujú ich už ráno, kým robia domáce práce. Takže keby som pomýšľal na vstup do politiky, nešiel by som za milánskeho starostu, ale založil by som reaganovskú stranu, získal by som väčšinu hlasov a vládol by som celej krajine.“

Mauro to považoval iba za chvastúnsky vtip, až o pár rokov neskôr si uvedomil, že Berlusconi mu vlastne predstavil scenár talianskej budúcnosti.

Megalomanskému miliardárovi to však mohlo vyjsť len preto, že mu v jeho snoch nadovšetko priala doba. Začiatkom 90. rokov sa v Taliansku doslova rozpadol dovtedajší politický systém. Miestni komunisti, ktorí tvorili silnú opozíciu a boli s volebnými výsledkami okolo 30 percent najsilnejšou komunistickou stranou na Západe, po páde Železnej opony skolabovali a rozplynuli sa do viacerých prúdov. Čo však bolo pre Berlusconiho úspech ešte dôležitejšie, rozpadli sa kresťanskí demokrati, dominantná politická strana, ktorá vládla celé povojnové desaťročia.

V roku 1992 však nadišiel čas prokurátorov, ktorí začali rozpletať rozbujnený korupčný systém aj napojenia najvyšších politikov na mafiu. Democrazia Cristiana bola v tom po uši, škandály politicky neprežila. Vzniklo tak obrovské politické vákuum, ktoré v priebehu pár mesiacov vyplnil miliardár so svojou Forza Italia. Táto strana ohlasovala koniec starého systému aj tradičných strán, Berlusconi mal však na rozdiel od Trumpa značne pozitívnejšiu rétoriku – napokon, tradičné strany boli už v čase jeho nástupu celkom na kolenách.

V roku 1994 Forza Italia hneď na prvý pokus vyhrala voľby a Berlusconi odvtedy až do svojho pádu na konci roka 2011 dominantne formoval taliansku politiku.

Komediant kráľom

Samozrejme, bol to paradox paradoxov – Berlusconi sa stal prvýkrát premiérom ako 57-ročný, no sám bol prerastený s korupčným systémom, čo potvrdil aj neskôr, keď jeho poslanci schvaľovali zákony, aby svojho lídra, viacnásobne podozrivého z korupcie či sprenevery, ochránili pred vyšetrovateľmi aj súdmi. Samozrejme, Berlusconi ich všetkých nazýval komunistickými sprisahancami, a keď vykresľoval seba ako obeť, s pokorou to nepreháňal: „Ja som Ježiš Kristus politiky, som obeťou, trpezlivou, pretrpím všetko, pre všetkých sa obetujem.“

Berlusconimu to však neuveriteľne dlho vychádzalo. Podnikatelia videli jeho chyby, ale považovali ho za lepšiu alternatívu než ľavicu. Sám Berlusconi sa vyhlasoval za umierneného liberála a svojou v zásade proreformnou rétorikou oslovoval časť voličov z bohatého severu.

Berlusconi tiež vedel, ako zaobchádzať s cirkvou. Forza Italia sa nedefinovala len ako ekonomicky liberálna, ale aj ako katolícka strana, preto sa s Berlusconim spojilo veľa politikov, ktorí boli predtým súčasťou kresťanskej demokracie.

Výsledkom však bolo, že po Berlusconiho ére ostala pravica celkom zdiskreditovaná, politicky aj morálne.

Krajina je na tom totiž v porovnaní s inými európskymi štátmi oveľa horšie než v roku 1994, keď Berlusconi nastupoval. Týždenník The Economist svojho času vypočítal, že v rokoch 2000 až 2010 rástlo HDP celosvetovo len v dvoch krajinách pomalšie než v Taliansku, a to v Zimbabwe a v Haiti. Berlusconi mal šťastie na ministra financií Tremontiho, ktorý sa snažil držať verejné financie pod kontrolou. Problémom Talianska neboli ani tak dlhy, ale chronická stagnácia a minimum reforiem, pričom vstup do eurozóny tieto problémy ešte zvýraznil.

Zlyhanie vládnutia v Taliansku je komplikovanejšie, než aby sa dala zvaliť všetka vina na jedného človeka. Berlusconi však napriek jedinečne dlhému obdobiu na čele vlády nespravil nič, aby čelil postupnému úpadku. Chodil po Taliansku, všelikomu všeličo sľuboval (čo potom Tremonti pre neudržateľnosť sľubu pochoval), najmä si však chránil svoje záujmy. A keď už prišla kríza, Berlusconi popieral jej existenciu, vravel, že nič také nevidí, veď kaviarne a reštaurácie sú v Taliansku stále plné.

Skrátka, Berlusconi prišiel, aby vyliečil Taliansko z jeho chorôb, dnes však letopočet pred Berlusconim vyzerá ako zlatý vek povojnového Talianska.

Jeho éra nebola katastrofou iba pre krajinu, ale aj pre talianskych kresťanských demokratov, ktorí sa po zániku Democrazia Cristiana roztrúsili v rámci dvoch táborov. Tí ľavicovejšie orientovaní sa spriahli s ľavicou a postkomunistami, výsledkom však boli kompromisy, pre ktoré stratili pôvodnú identitu. Registrované partnerstvá homosexuálov aj adopcie presadzoval ľavicový premiér a katolík Matteo Renzi (jeho rodičia boli členmi starej kresťanskej demokracie), ktorý ešte pred pár rokmi tejto myšlienke oponoval a tvrdil, že Barack Obama určite nie je v tomto bode jeho inšpiráciou.

Ale o čo lepšie dopadli pravicovejšie orientovaní konzervatívci, ktorí sa stali na takmer štvrťstoročie súčasťou Berlusconiho tábora? Dlho síce mohli tvrdiť, že spojenectvo s Berlusconim je prijateľnejšie než akákoľvek iná ľavicovo-liberálna alternatíva – v dnešnej Amerike sa táto dilema vracia v podobe hesla „radšej Trump než Hillary“. Lenže ľavicovo-liberálna alternatíva aj tak prišla, no proti nej nestojí v podstate nič, keďže konzervatívci sú spustošení a nedôveryhodní.

Dnes v Taliansku nemajú žiadnu väčšiu stranu, najsilnejšou pravicovou formáciou je Liga severu, ktorej líder Matteo Salvini dokola opakuje zopár prvoplánových populistických sloganov.

Prečo sme to dopustili?

Pred časom známy vatikanista Aldo Maria Valli, inak konzervatívny kritik pápeža Františka, vyčítal talianskej cirkvi, že aj ona je zodpovedná za nočný prízrak Berlusconiho. „Ako je možné, že toľko rokov, toľko veľa rokov inštitucionálna cirkev, ale aj veľký počet údajných katolíkov podporovali tohto muža? Ako je možné, že toľko katolíkov, na všetkých úrovniach, ho volilo a vyzývalo ho voliť, že mu prejavovali rešpekt a dokonca ho vnímali ako muža prozreteľnosti? Ako je možné, že časť, veľká časť katolíckeho sveta spontánne nevyvrhla zo svojich radov tohto komedianta, ktorý využíval politiku a Talianov pre vlastný prospech?“ Hoci ten natoľko rozlišoval medzi osobnou a verejnou morálkou, až zničil jeden z pilierov sociálnej doktríny cirkvi?

Podľa Valliho taliansky katolicizmus uveril, že v mene deklarovaného antikomunizmu už netreba používať kritický rozum či rozlišovať medzi zmyslom štátu a oportunizmom.

Uzavretý príbeh tohto talianskeho komedianta je návodom aj pre americké konzervatívne hnutie, ako čeliť Trumpovi – či ho pasívne podporovať proti Clintonovej, a to aj z obavy, že inak sa Republikánska strana prepadne do ešte väčšieho chaosu, alebo sa od neho pred voľbami čo najviac dištancovať.

Samozrejme, aj porazený a pomstychtivý Trump bude pre republikánov v ďalších mesiacoch či rokoch nebezpečný. Lenže teraz ide o niečo viac, o zachovanie elementárneho kreditu.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo