Summit dvoch prezidentov Prežije suverénna Ukrajina?

Dni predchádzajúce stretnutiu amerického a ruského prezidenta na Aljaške sú celkom prirodzene plné špekulácií, informácií zo zákulisia, zaručených prognóz a rôznych scenárov. V takomto informačnom pretlaku sa stráca hlavná pointa tohto summitu.

Tou je odpoveď na otázku, nakoľko je Donald Trump pripravený a ochotný hájiť ukrajinskú suverenitu.

Už samotné ohlásenie summitu je totiž malým Putinovým diplomatickým víťazstvom. Bola prelomená jeho izolácia a zároveň bola odložená hrozba zaviesť sekundárne sankcie voči krajinám, ktoré dovážajú ruské energonosiče, čo by Rusov, ktorí vojnu financujú hlavne z týchto zdrojov, určite zabolelo.

Rusi tiež zatiaľ nemajú dôvod protestovať voči naratívu, ktorý sa šíri z amerických vládnych kruhov (senátor Lindsey Graham či veľvyslanec pri NATO Matthew Whitaker), že jadrom možnej americko-ruskej dohody by mala byť „výmena území“.

Takéto slovné spojenie sa síce v histórii viaže k ukončeniu viacerých vojnových konfliktov, ale v prípade dnešného Ruska a Ukrajiny nezodpovedá realite. Nikto neočakáva, že Ukrajina dostane časť ruského územia, ale ide len o to, koľko ukrajinského teritória zaberie Putin.

To, o čom sa zrejme bude na Aljaške rokovať, je zastavenie bojov na aktuálnej línii frontu a uznanie okupovaných území za de facto ruské. Niečo podobné tomu, ako keď Západ síce nikdy formálne neuznal sovietsku okupáciu Litvy, Lotyšska a Estónska, ale v realite ju akceptoval.

Pohľad z Moskvy pred summitom na AljaškePutin hodil Trumpovi novú návnadu. Na pozadí sa mihol tieň jadrovej vojny

Jiří Just

Tento bod by však nepredstavoval ten hlavný útok na ukrajinskú suverenitu. Skutočnú hrozbu treba hľadať za Putinovými slovami o nutnosti demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny.

Pod demilitarizáciou Rusko nemyslí len zákaz členstva v NATO, ale aj takú redukciu ukrajinskej armády, ktorá by Kyjev v budúcnosti vydala na milosť a nemilosť vládcov Kremľa.

Na ilustráciu toho, o čom je reč, si pripomeňme ruské požiadavky, ktoré sa dostali na verejnosť začiatkom tohto roku a ktorých autenticitu potvrdil v Davose aj prezident Zelenskyj.

Moskva od Ukrajiny žiadala také zníženie veľkosti armády, že počet vojakov by nesmel prekročiť hranicu 85-tisíc osôb, čo by znamenalo redukciu oproti dnešnému stavu o približne 700-tisíc osôb.

Zároveň Rusko napríklad žiadalo obmedziť dolet ukrajinských rakiet na maximálne 40 kilometrov, ako aj záväzok, že zbrane v držbe ukrajinskej armády, ktoré boli dodané členskými krajinami NATO, nebudú môcť byť nikdy použité proti Rusku.

Ruský oligarcha Konstantin Malofejev, ktorý patrí do okruhu Putinových blízkych spolupracovníkov, to vyjadril jednoznačne, keď povedal, že Ukrajina bude môcť mať v budúcnosti iba malú armádu schopnú plniť len policajné funkcie a chrániť hranice pred migráciou.

Čiže žiadne bezpečnostné garancie ani skutočná armáda.

Putinove slová o denacifikácii zase slovníkom reálnej politiky znamenajú vynútenie si zmeny kyjevskej vlády na takú, ktorá bude submisívna voči Kremľu. Čiže koniec demokratickej Ukrajiny a jej pretvorenie na protektorát riadený z Kremľa.

Zriekol sa Vladimir Putin týchto svojich zámerov, ktoré znamenajú premenu Ukrajiny na vazalský štát Ruska? To je len málo pravdepodobné.

O to, aby Trump nehodil ukrajinskú suverenitu cez palubu, prebieha v týchto dňoch ťažký diplomatický zápas. A aj o to, aby zodpovednosť za prípadné zlyhanie stretnutia nepadla v očiach amerického lídra práve na Ukrajinu.

Dá sa, samozrejme, namietať, že tým kľúčovým bodom, o ktorý tu ide, nemôže byť zachovanie ukrajinskej suverenity, ale ukončenie bojov a utrpenia.

V realite je to však tak, že podmienky ukončenia vojny musí prijať ukrajinská spoločnosť, inak sa ich nikto neodváži podpísať. Taká dohoda, ktorá by bola pre väčšinu ukrajinskej spoločnosti akceptovateľná, sa však len veľmi ťažko dá dosiahnuť na rokovaniach, kde Ukrajina nie je zastúpená.

Rovnako platí, že rokovania o ukončení vojny sú len ťažko možné bez Európy, keďže parametre prípadnej mierovej dohody budú mať veľký vplyv na európsku bezpečnosť.

Preto tie obavy, že summit na Aljaške sa skončí ako súkromný večer dvoch prezidentov bez reálneho výsledku. Čo by ešte nebol ten najhorší scenár.

Tým by bola rezignácia najsilnejšej krajiny Západu na prežitie Ukrajiny ako suverénneho štátu.