Rehoľná zdravotná sestra Niektorí očakávajú, že budem ticho, ale to, že som rehoľníčka, neznamená, že budem zakríknutá

„Opakujem sebe aj kolegyniam, aby sme sa k pacientom správali tak, akoby sme na lôžku videli seba či svojich blízkych, mamu či otca. To však neznamená, že našou úlohou má byť pacientom posluhovať,“ vraví rehoľná sestra Kristiana Raciak, ktorá pracuje ako sestrička na internom oddelení bratislavskej univerzitnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici v centre mesta.

Ide o nemocnicu, v ktorej v minulosti pôsobila ako sestrička aj blahoslavená Zdenka Schelingová. Dnes už z rehole „krížových sestier“ pôsobí v tejto nemocnici len ona.

Ako ju vnímajú kolegovia a pacienti? V čom ju inšpiruje Zdenka? Prečo sa ohradila voči slovám poslankyne SaS Jany Bittó Cigánikovej na adresu pôsobenia duchovných v nemocniciach? A prečo jej práca sestry dáva zmysel?

Pochádzate z komunity rumunských Slovákov z Gemelčičky. Aké bolo vyrastať v Rumunsku za komunizmu?

Gemelčička sú kopanice, kde bola svojho času najväčšia komunita Slovákov v Rumunsku. Život tam bol namáhavejší, boli sme šiesti súrodenci, mali sme hospodárstvo, kravy, ošípané, ovce. Práce doma bolo veľa, ale zároveň to bolo pokojnejšie. Do pádu režimu tam boli len poľné cesty, elektrika sa k nám zaviedla až v roku 1992, takže celú mladosť som vyrástla pri sviečkach a petrolejke. Žili sme však veľmi komunitne s farnosťou.

Aká bola vaša cesta na Slovensko?

Cez milosrdné sestry Svätého kríža, ktoré po páde totality v roku 1990 prišli do našej dediny na pozvanie pána farára. Dovtedy som ani nevedela, že nejaké rehoľné sestry existujú, nepoznala som takúto formu zasväteného života. S prvými sestrami Oktáviou a Fides, ktoré prišli medzi nás, som mala veľmi dobrú skúsenosť. Fides mala na starosti katechézu a Oktávia zas ošetrovanie. Keďže lekár bol pre nás veľmi ďaleko, zdravotné problémy ľudí riešila Oktávia, ktorá bola zdravotnou sestrou.

Život sestry Oktávie, ktorá sa v 65 rokoch rozhodla ísť na misie, ma veľmi oslovil. Chcela som byť ako ona. Bola veľmi ľudská, blízka, išla z nej láska k Ježišovi a k ľuďom, ktorých prijímala takých, akí sú. Mala nás rada. Jej služba a pozornosť voči ľuďom si ma získali. Po roku som sa rozhodla odísť za sestrami na Slovensko.

Prijala rodina váš odchod?

Keď som to povedala našim, plakali. Otec povedal, že to bude náročné, ale ak som sa pre to rozhodla, musím za tým kráčať a vytrvať. Rodičia nikomu z nás súrodencov nebránili pri výbere partnerov ani mne pri mojej voľbe. Bolo to pre nich síce ťažké, sociálne siete vtedy neboli a list putoval aj tri týždne, ale prijali moje rozhodnutie a podporovali ma, aby som sa nevzdala.

Aké boli vaše začiatky na Slovensku?

Aj keď ma na úradoch neprijímali ako zahraničnú Slovenku vždy milo, cítila som sa bežnými ľuďmi veľmi prijatá, mala som zo Slovenska dobrý dojem. V tom čase bolo celkom inde ako Rumunsko.

Prišla som sem najprv do charitného domu do Cerovej s ukončenou základnou školou v Rumunsku, ale keďže moja slovenčina nebola najlepšia, zopakovala som si tu deviaty ročník, aby som vedela hovoriť spisovnou slovenčinou. Po roku som nastúpila na zdravotnícku školu do Modry a vyučila sa za sanitárku.

Študovali ste už s tým, že budete aj rehoľnou sestrou?

Definitívne som sa rozhodla, až keď som skončila strednú školu. Až po nej som nastúpila do formácie. Svoje prvé sľuby som zložila v roku 1998. Potom som začínala v domove sociálnych služieb na Bojkovej, kde som robila päť rokov. Neskôr som si popri zamestnaní spravila večernú školu zdravotnej sestry.

Kedy ste začali pracovať ako zdravotná sestra v nemocnici?

Prvýkrát v roku 2008. Vtedy som nastúpila na interné oddelenie na Mickiewiczovu v Bratislave. Vtedy nás tu bolo viac rehoľných sestier, tuším až deväť. Dnes, keď som sa do nemocnice vrátila po tretí raz, som už jediná.

Kristiana Raciak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo ste z nemocnice dvakrát odišli?

Miesto svojej práce si nevyberám, rozhoduje o tom naša provinciálna predstavená so svojou radou. Keď bolo treba pomôcť inde, prijala som to. A prijala som aj to, keď som dostala ponuku ísť pracovať na interné oddelenie. Zatiaľ mi sily stačia a som rada. Aj za to, že máme 24-hodinovú starostlivosť, pacientov si nevyberáme, ale máme možnosť byť im nablízku bez ohľadu na to, či je to profesor alebo človek z ulice. Pomáhať každému, ak sa to dá, je pre mňa naplnený čas.

Ako sa vám pracuje práve v nemocnici na Mickiewiczovej ulici, v starej budove, ktorá celkom nespĺňa kritériá zdravotnej starostlivosti 21. storočia?

Je pravda, že nemocnica by potrebovala väčšiu rekonštrukciu a mnohé žiadosti o opravu stoja. Niekedy si aj s lekármi povieme, že sme ako na misiách, len bývame v lepších podmienkach.

Je to výhoda či skôr nevýhoda, že ste v nemocnici jedinou rehoľnou sestrou?

Takto sa na to nepozerám. Bola by som veľmi rada, keby nás tu rehoľných sestier bolo viac, ako to bývalo aj v minulosti, ale necítim sa sama ani opustená.

Ako vás ako rehoľnú zdravotnú sestru v nemocnici vnímajú vaši kolegovia?

Cítim sa prijatá, nezažívam odmietnutie ani od sestier, ani od lekárov. Možno je to aj tým, že zdravotníci sú v tejto nemocnici na sestry zvyknutí, keďže v nej roky pôsobili.

Aký vzťah máte s inými sestrami? Držia si odstup?

Nie, vôbec, s kolegyňami máme na oddelení veľmi pekné vzťahy. Nikto z nich nemá problém s tým, že som rehoľná sestra. Skôr sa ma vždy pýtajú, či som už bola na svätej omši, a keď som to ešte nestihla, tak ma na ňu poženú. (Smiech.) Navzájom si vieme pomôcť, zastúpiť sa či prísť do služby skôr, keď viem, že niektorá nestíha. Hoci sa občas kolegyne posťažujú, že keď som v službe ja, nemôžu si zahrešiť, ale keď niečo prežívajú vo svojich rodinách, delíme sa o to a poprosia ma o modlitbu, sú veľmi zlaté. (Úsmev.)

Mali ste s niekým nepríjemnú skúsenosť len preto, že ste rehoľná sestra?

Jeden príbuzný pacienta chcel do mňa minule hodiť invalidný vozík, lebo ťažko znášal zomieranie svojej mamy, ale nemyslím si, že to bolo preto, že som rehoľná sestra. Skôr preto, že nedokázal uniesť tú situáciu a ja som bola práve v službe. Ako sestry máme medzi sebou dobré vzťahy, a takisto s lekármi. Neberú nás ako podriadené, ale skôr ako partnerov. Opakovane nám hovoria, že bez nás by to nedali.

Práca sestry je náročná, mnohé čelia vyhoreniu a neraz to vidno na prístupe k pacientom. Záťaž určite neobchádza ani vás. Čo robíte pre to, aby sa to neprejavilo na vašom vzťahu s pacientom?

Sama si to riziko uvedomujem, preto si s kolegyňami opakujeme, aby sme sa k pacientom správali tak, akoby sme na lôžku videli seba či svojich blízkych, rodičov, mamu či otca. A aby sme k pacientom pristupovali tak, ako by sme si to samy priali. Byť milý, správať sa k pacientom s úctou, snažiť sa pomôcť, keď sa to dá. Je to niekedy náročné, ale dá sa to, keď sa chce a človek má taký úmysel.

To však neznamená, že našou úlohou má byť pacientom posluhovať, a hovorím to aj im veľmi priamo. Áno, sme tam nato, aby sme sa o pacientov postarali, ale ak sa doma dokážu sami umyť a dovoľuje im to ich ochorenie aj v nemocnici, mali by aj tu vedieť fungovať samostatne. Inak je to potom zo strany pacientov zneužívanie starostlivosti na úkor iných.

Kristiana Raciak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Pacienti zrejme nečakajú, že sa niektorým ich požiadavkám ako rehoľná sestra vzopriete, alebo sa mýlim?

Je pravda, že keď niekedy pre nedostatok času pacientom nevyjdem stopercentne v ústrety, sú prekvapení a povedia mi, že som prísna, ale keď mám s niekým problém alebo s niečím nesúhlasím, tak si to vydiskutujeme. A platí to aj o kolegoch. To, že som rehoľná sestra, neznamená, že budem zakríknutá. Niektorí očakávajú, že v istých situáciách budem ticho. Niekedy treba veci pomenovať, ak nefungujú správne, a to bez ohľadu na to, či ste rehoľná sestra.

Čo vnímate ako najväčší problém vo fungovaní našich nemocníc?

Stále sa prehlbujúci nedostatok ľudí na pracoviskách a, naopak, zvyšujúcu sa zbytočnú byrokratickú záťaž. Niekedy sa pacienta trikrát pýtame a zapisujeme to isté. Je to vyčerpávajúce pre neho aj pre nás a skracuje to náš čas na starostlivosť o chorého človeka.

Vnímam aj to, že mladí zdravotníci, či ide o lekárov, alebo sestry, sú neraz kolegami ťažšie prijímaní. Niektorí sú šikovnejší, prichádzajú s novými metódami, no nie sú vždy pochopení, lebo ich iní vnímajú ako konkurenciu.

Keď sa poslankyňa SaS Jana Bittó Cigániková ostro postavila proti zákonu, ktorý umožnil kňazom ľahší vstup k pacientom do nemocníc, na sociálnej sieti ste sa voči jej slovám ohradili. Vy ste však v nemocnici ako zasvätená osoba aj vtedy, keď si vás pacient neprivolal.

Moja skúsenosť je taká, že ma pacienti ako rehoľnú sestru pri ošetrovaní nikdy neodmietli. Skôr majú akúsi bázeň. Vidím, že niektorí chorí si to veľmi vážia, majú ku mne úctu, dokonca mi hovoria, že by si priali v nemocniciach viac rehoľných sestier.

Nemocniční kňaziĎakujem pani Cigánikovej za reklamu našej profesii, no viac pracovať podľa jej vízie už nevládzem (anketa)

Pavol Rábara

Minule mi jeden pán povedal, že tu zažil dotyk Boha. Hoci od neho predtým odišiel, tu v nemocnici sa k nemu vrátil. Stačil mu úsmev a naša služba. Niekedy netreba robiť veľké skutky, stačí podať pohár vody či zapojiť telefón do nabíjačky a pre chorého, ktorý sa nemôže ani pohnúť, to veľmi veľa znamená.

V komentári na sociálnej sieti ste napísali, že prítomnosť duchovných je pre pacientov neraz posilou a veľkou úľavou, pretože pacienti „mnohokrát potrebujú len to, aby ich niekto vypočul a mal na nich čas“. Máte na nich čas?

Aj ja som v nemocnici stále v prvom rade ako zdravotnícky pracovník, ktorý mnohokrát popri všetkej práci aj pre nedostatok pracovníkov nedokáže mať na všetkých pacientov dostatok času, preto je prítomnosť duchovných v tomto smere nenahraditeľná. Pre mnohých pacientov sú dôležitejší ako ich príbuzní, ktorí neraz nemajú čas alebo ani záujem. Žiaľ, často je to práve tak.

A aj mne niektorí povedia, keď ma na oddelení vidia, že cítia blízkosť Boha, do ktorého náručia smerujú. Aj mnohí neveriaci ďakujú, že sa mohli vyrozprávať a že som ich brala takých, akí sú. Vidím, ako mnohí v nemocnici pristupujú k sviatosti, a nie preto, že niekto na nich tlačí, ale sami si to žiadajú. Teší ma, keď sa cítia nami prijatí, vypočutí, majú v nás povzbudenie a oporu.

Niekto by v tom však mohol vidieť podprahovú evanjelizáciu.

Moja skúsenosť je taká, že duchovní ani ja sme do pacientov nikdy nič netlačili. Kňazi tam chodia už roky v záujme chorých, a kto chce, môže ich službu využiť. Nikto z nich tu nenahliada do zdravotných kariet pacientov ani sa nás nepýta, prečo tu kto leží, je to predsa lekárske tajomstvo.

Mala som teraz napríklad taký zážitok, že mi jeden pán povedal, keď ma uvidel, že on tu kňaza nechce, lebo sa nemodlí. V nedeľu prišiel na oddelenie pán kaplán za pacientom, s ktorým bol tento pán v izbe, a nakoniec sa aj on dal s kňazom do reči. Keď odišiel, tento pán mi poďakoval, že je konečne pokojný a môže už zomrieť. Vidím, ako rozhovory s duchovnými prinášajú pacientom veľkú silu, ktorú nevieme sami ani pomenovať a ani dať.

Kristiana Raciak. Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo je to tak?

Ľudia, ktorí ležia na lôžku, sú mnohokrát medzi životom a smrťou. Vidím, ako vtedy túžia po niečom väčšom a vyššom. Či chceme, alebo nie, ani neveriaci ľudia nemajú len biologické potreby, všetci máme aj dušu. Človek sa vtedy túži spojiť s niečím väčším, čo ho presahuje, a mať istotu, že pri ňom niekto je.

Viackrát sa mi tiež stalo, že ma pacienti poprosili, aby som sa za nich pomodlila, no nerobila som to priamo pred nimi. Nikto tu nerobí nič nasilu, pod nátlakom a každý rešpektuje vierovyznanie aj súkromie pacientov.

Ako na službu duchovných reagujú lekári?

Je pre mňa prekvapením, že často aj neveriaci lekári prídu za mnou, aby sme pacientom zavolali kňaza, alebo ho aj sami zavolajú. Alebo ma poprosia, aby som sa išla pomodliť k lôžku za pacienta, ktorý zomiera.

Uvedomujú si aj lekári, že pracujú v nemocnici, kde pôsobila blahoslavená Zdenka Schelingová?

Mladší asi ani veľmi nie, ale tí starší, najmä veriaci, to registrujú. Celkovo však vnímam, že ide o nemocnicu, v ktorej pracujú väčšinou veriaci zdravotníci, aj keď nie sú praktizujúci.

Vnímate nejako špeciálne, že pracujete v nemocnici, kde slúžila aj sestra Zdenka?

Keď kráčam do práce, uvedomujem si to čoraz viac. Bol to človek veľmi pokorný, jednoduchý, možno na prvý pohľad ničím výnimočný, no dnes je to môj vzor. To, ako žila lásku vo svojej službe na röntgenologickom oddelení, ako skutkami posväcovala to prostredie! Je pre mňa fascinujúce, ako sa jej život a odkaz postupne odhalil. Je mi veľkou inšpiráciou aj v službe chorým. Najmä v tom, že ona nerobila len to, čo sa od nej žiadalo, ale v láske k blížnemu išla ďalej, za hranicu. Urobila viac, hoci nemusela.

Ako to myslíte?

Zdenka nevedela, čo svojím rozhodnutím spôsobí, ale bola odovzdaná. Ani tomu kňazovi nemusela pomôcť až za tú hranicu, za ktorú išla. Stálo ju to život, ale druhý tým zachránila. A mnoho ďalších inšpirovala.

Aký odkaz je v tom pre vás?

Je to pre mňa pozvanie nerobiť len to, čo je moja povinnosť, ale pre dobro pacienta a človeka ísť aj ďalej a nebáť sa niekedy riskovať, aj keď nemusím byť ani pochopená pre tú pozornosť, ktorú pacientom dávam.

Rovnako jej veta, že za mrakmi je milované slnko, môže znieť ako klišé, ale vnímať, že Boh je s nami cez to všetko, čo človeka postretne, pokladám za veľmi dôležité. Aj v tých ťažších chvíľach, keď sa nám nedarí, nevládzeme, aj vtedy je nádej a istota Božej prítomnosti veľmi dôležitá. 

Blahoslavená ZdenkaNa svätorečenie rehoľníčky z Oravy chýba ešte uznanie zázraku. Ctia si ju v Číne aj na Filipínach

Pavol Hudák