Prezradili nás stopy v snehu

(Rozhovor vyšiel pôvodne v novembri 2015.)

Patril do partie mladých ľudí, ktorí riskovali svoju slobodu, aby do Boha zbaveného komunistického Československa pašovali náboženskú literatúru. Branislav Borovský spolu s Tomášom Koncom a Alojzom Gabajom skončili napokon v polovici 80. rokov vo väzení, ale nikdy to neľutovali. Za svoj čin sa stali symbolom slobody aj za hranicami, v jednej svojej reči sa o nich dokonca priamo zmienil aj vtedajší americký prezident Ronald Reagan. V týchto dňoch si môžete v našich kinách aj o nich troch pozrieť dokumentárny film Stopy v snehu.

Tento rozhovor venujeme Jurajovi Kušnierikovi, ktorý si November niesol v srdci.

Keď sme robili s Vladimírom Krčmérym knižný rozhovor, prišli sme na to, že už za socializmu existovalo aj niečo ako disident tínedžer. Vy ste takisto ako veľmi mladý človek začali pašovať knihy a boli ste odsúdený. Koľko ste mali rokov?

Začal som s tým ako osemnásťročný, keď ma chytili na hranici a uväznili, bol som čerstvý dvadsiatnik.

Pre dnešných mladých ľudí to je niečo nepredstaviteľné, myslia na cestovanie, školu, zábavu, priateľstvá. Ako ste sa dostali k takej riskantnej veci, za ktorú vám stále hrozilo väzenie a zničený život?

Dostal som sa k tomu cez kapucínov v Bratislave. Tvorili sme spoločenstvo mladých ľudí, stretávali sme sa, takýchto spoločenstiev bolo vtedy neúrekom, bolo to vlastne jadro tajnej cirkvi na Slovensku. Komunisti do toho nevedeli dobre preniknúť, keďže nešlo o žiadnu inštitúciu, ktorá by bola mala svoju formálnu organizačnú štruktúru, stanovy, všetko to fungovalo na celkom inej báze. Komunisti to neboli schopní pochopiť.

Čo v rámci tejto neformálnej štruktúry znamenali postavy ako Korec, Krčméry, Jukl? Vnímali ste ich ako svojich lídrov?

V tom čase som ich ešte osobne nepoznal, len z počutia, vnímal som ich ako veľké osobnosti. V tomto spoločenstve mladých ľudí som sa spoznal s Tomášom Koncom a Alojzom Gabajom, okrem nich aj s Petrom Žaloudkom, študentom teológie, ktorého za rôzne disidentské aktivity vyhodili z teologickej fakulty. Keď som mal osemnásť rokov, povedal mi o možnosti pašovať náboženskú literatúru, bolo to niekedy v roku 1980. Neváhal som, keďže v tom čase v Československu nemohla vychádzať žiadna takáto literatúra. Považoval som za samozrejmosť pomôcť a tu sa začali prvé výjazdy.

Ruksak naplnený knihami mohol vážiť 40 aj 50 kíl

Ako to technicky vyzeralo? Pašovali ste literatúru z Poľska, takže aj tam ste museli mať sieť spolupracovníkov, ktorým ste dôverovali.

Z poľskej strany nás zásobovali priatelia, organizoval to poľský kňaz Stašek Lugowski. Stretali sme sa na turistických miestach najmä na Orave, tu sme sa našli na hraničnej línii, vymenili sme si navzájom identické ruksaky, tie ich boli, samozrejme, naplnené náboženskou literatúrou. V tom čase neboli žiadne mobily, telefonovať si cez pevnú linku bolo nebezpečné, keďže to mohli tajní odpočúvať, takže sme si tam vždy ústne dohodli, kedy a kde presne sa najbližšie, povedzme o mesiac, stretneme. A to potom muselo platiť.

Mladšia generácia si to už dnes nevie celkom dobre predstaviť. Ako vyzerali tie vtedajšie slovensko-poľské hranice? Keby ste napríklad boli išli s ruksakmi cez normálny hraničný priechod, bolo by sa dalo prejsť?

Cez hraničný priechod sa dalo normálne prechádzať, ale, samozrejme, priechody boli kontrolované, skôr či neskôr by na nás prišli. Cez takéto priechody chodili iné skupiny, ktoré prevážali literatúru v autách.

Koľko sa toho zmestilo do vášho ruksaku?

To boli pálky, ruksak naplnený knihami mohol niekedy vážiť 40 aj 50 kíl.

Koľko kníh ste mohli takto za celý čas preniesť?

Nikdy som to nerátal, určite sa bavíme o mnohých stovkách kníh.

O aké knihy išlo?

Detské náboženské knihy, detské Biblie, rôzne druhy náboženskej a teologickej literatúry, ale aj obrázky svätých, magnetofónové pásky s náboženskou tematikou.

Väčšina kníh bola v poľštine?

Nie, v slovenčine, boli priamo určené pre Slovákov. Tieto knihy sa šírili dominovým efektom, nikdy neboli majetkom jedného človeka, putovali. Knihy sa pripravovali a tlačili v Ríme v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda či vo fiktívnom nakladateľstve v Mníchove, ktoré viedol Anton Hlinka. Odtiaľto knihy putovali rôznymi cestami do Poľska a z Poľska k nám.

Ešte možno pre vás naivná otázka: vieme, že knihy sa pašovali aj v autách cez hranice s Rakúskom, nedalo sa to aj touto trasou?

To v našom prípade naozaj nebolo možné, tam by sme si nikde neboli mohli vymeniť ruksaky, hranica bola prísne strážená, k tomu ešte ostnaté drôty. Tam sa k hranici nedalo ani priblížiť. Poľsko bolo teda prirodzenou cestou, navyše aj postavenie cirkvi v Poľsku bolo značne lepšie než u nás, v Poľsku sa mohla vydávať aj náboženská literatúra, ktorú u nás komunisti bez milosti zakazovali. Ani v Maďarsku to nebolo také prísne ako u nás.

Vráťme sa späť do roku 1983. Tie miesta na poľskej hranici, kde ste sa stretali s poľskými spolupracovníkmi, boli frekventované?

Niektoré miesta boli frekventované viac, iné menej, spoločné mali to, že to boli turistické cesty so značkami, aby sme pôsobili čo najnenápadnejšie. Samozrejme, boli sme maskovaní ako všetci ostatní turisti. Riziko bolo teda v tom, že by nás boli zastavili a prezreli knihami naložené ruksaky.

To sa však napokon stalo 12. decembra roku 1983.

Mali sme dohodnuté stretnutie v lokalite Mníšek nad Popradom, problém bol v tom, že začalo snežiť. Rozhodovali sme sa, či tam naozaj prísť, práve pre stopy, ktoré sme zanechávali. Napokon sme išli, stretli sme sa na hranici. Väčšinou sme z nášho miesta stretnutia na hranici ako prví odchádzali my Slováci, keďže z našej strany bola hranica viac strážená, až potom odišli Poliaci. V tomto prípade však museli odísť skôr naši poľskí priatelia. Rozlúčili sme sa, chvíľu sme čakali v úkryte, až odrazu sme zbadali, ako sa k nám zozadu priblížili poľskí vojaci. Uvažovali sme, čo urobiť, či sa rozutekať, ale bolo to také miesto, to by nás boli rýchlo chytili.

To ste boli teda na poľskom území?

Na centimetre presne sa to nedá povedať, bolo to priamo na hraničnej línii. V tomto ani nebol problém, z tohto dôvodu sme ani nemohli byť podozriví, keďže tadiaľto nikto z krajiny na Západ neutekal. Je len úsmevným paradoxom, že prvým oficiálnym dôvodom, pre ktorý nás držali vo vyšetrovacej väzbe, bolo opustenie republiky. Vedeli, že je to absurdné, to by ani v tej dobe nebolo obstálo, takže vyšetrovatelia aj prokurátor pochopili, že musia kvalifikáciu trestného činu zmeniť.

Spätne sa mi zdá vtipné, že v Mníšku nás chytili aj s dokumentom Všeobecnej deklarácie ľudských práv s akcentom na náboženské slobody, ktorý podpísalo aj Československo, k tomu bol pripojený aj komentár Antona Hlinku. Počas vyšetrovania sa akoby zázrakom tieto dokumenty stratili. Samozrejme, toto sa im nechcelo vyťahovať na súde, bolo by bývalo úplne absurdné, že nás súdia za pašovanie Československom schválenej deklarácie ľudských práv. (Úsmev.) Vo svojej reči na súde som aj povedal, že keby sa to všetko, čo nám našli v ruksakoch, bolo dalo normálne kúpiť, nebol by som chodil s ruksakmi kníh a nebol by som riskoval, že ma niekde na hranici zastrelia.

Tri mesiace na samotke

Čo sa stalo, keď vás zatkli?

V Poľsku bol v tom čase vyhlásený výnimočný stav, takže aj možnosti silových zložiek boli celkom iné než v čase pokoja. Vojaci boli ozbrojení, boli dvaja, my traja, nemalo význam vzdorovať či pokúšať sa o útek.

Ako na vás prišli? Nemohlo sa stať, že vás niekto prezradil?

Touto myšlienkou som sa nikdy nezaoberal ani sme nemali žiadnu takúto indíciu. Ani naši rodičia či súrodenci o tejto našej činnosti nevedeli, čo sa po tomto dolapení ukázalo ako úplne správna vec. Myslíme si, že nás jednoducho zavetrili na základe stôp v snehu.

Keď vás uvideli, už sa teda asi nedalo hrať na zablúdených turistov.

To teda nie, hneď nás vyzvali otvoriť ruksaky. Vojaci potom kontaktovali veliteľov a už sa riadili ďalej podľa pokynov.

S možnosťou, že vás chytia, ste úzkostlivo rátali alebo ste boli skôr typy dobrodruhov, ktoré si to nepripúšťali?

Samozrejme, rátali sme s tým, aj sme sa na takúto eventualitu pripravovali, ale v skutočnosti sa na niečo také ani nedá pripraviť. Život priniesol situáciu, na ktorú sme museli reagovať spontánne.

Čo bolo potom?

Odviezli nás autami do Nového Sonču, povedal som Tomášovi aj Alojzovi: Kamaráti, skúsme vydržať a čo najdlhšie nepovedať nič, žiadne mená. Najskôr nás vyšetrovala vojenská kontrarozviedka, prvá fáza vyšetrovania bola dosť tvrdá, rozdelili nás, lietali facky, bili nás obuškami. Bol som tri mesiace na samotke. Strážilo nás tam pätnásť vojakov základnej vojenskej služby, ktorí sa striedali po dvojiciach. Nemohol som rozprávať nahlas, čo však bolo pre mňa úplne najhoršie: deň aj noc svietilo svetlo. Keď som si ľahol spať a prehodil som si niečo cez oči, keďže som túžil aspoň na chvíľu po tme, vošli dnu a strhli mi to.

Na samotke ste takto prežili aj Vianoce. Boli k vám vojaci aspoň v tie dni lepší?

Prvé Vianoce vo väzení som prežíval veľmi emocionálne. Večer som počul ruch za dverami, zrazu sa dvere pootvorili a jeden z vojakov, čo ma strážili, mi povedal: Poď von. Zľakol som sa, čo idú so mnou robiť. Skoro všetci vojaci až na jediného stáli v polkruhu. Jeden mi povedal: My vieme, za čo tu ty sedíš, aj my sme veriaci. V Poľsku máme taký zvyk, že na Vianoce si v rodine a s priateľmi lámeme oplátky. Chceme to teraz robiť aj s tebou. Mal som slzy v očiach, bolo to dojímavé. Vrátil som sa do cely a oni nechali pootvorené dvere a pustili mi polnočnú omšu.

Takže závan ľudskosti.

O týždeň nato na Silvestra sa otvorili dvere, dovnútra vbehol ten vojak, ktorý si ako jediný so mnou nelámal oplátky. Bol opitý, namieril na mňa pištoľ a kričal, že ma zastrelí, lebo kvôli mne tu musí trčať. Našťastie prišla hliadka a opatrne ho odtiahli. Dobre to dopadlo.

Čo ste si mysleli po takých dvoch mesiacoch na samotke, že s vami bude? Zrejme ste nemali vôbec žiadne informácie o ničom...

Nie, vôbec nič, to bolo rovnako zlé ako to neustále svetlo. Nemal som poňatia, koľko to bude trvať a čo so mnou bude. Potom prišlo isté vyslobodenie, keď ma po týchto troch mesiacoch na samotke poslali ešte na mesiac do civilnej väznice v poľskom Tarnove. Až tam som konečne zažil počas prvej noci tmu. To bolo niečo úžasné, nevedel som si to vynachváliť. Odvtedy chápem, ako človek potrebuje na spánok tmu a aké je pre psychiku dôležité striedanie dňa a noci. (Úsmev.)

Je človek schopný bezprostredne po takomto zážitku na samotke ešte normálne myslieť a hovoriť?

To som naozaj nevedel. Bol pre mňa zážitok tu v Tarnove prvýkrát po troch mesiacoch počuť väzňov, ako sa medzi sebou po večeroch rozprávajú, len som sa do rozhovoru vôbec nevedel zapojiť, taký som bol vyprázdnený. Ale ani tu v Tarnove to nebola zábava, napríklad ma umiestnili do cely, kde bol akýsi kápo, trénovaný karatista, zhruba tridsiatnik, ktorý sa so mnou normálne rozprával a zrazu z ničoho nič ma udrel alebo zmlátil.

Tie poľské výsluchy boli celý čas veľmi tvrdé?

Len na začiatku, potom už neboli a vlastne to bolo pre mňa horšie. Lebo keď aj počas tvrdých výsluchov vidíte, ako ten policajt či tajný nedokáže od rozčúlenia ovládať svoje emócie, máte dobrý vnútorný pocit z toho, že fajn, ešte vlastne nič nevedia, tajomstvo držíme medzi sebou. Horšie bolo, keď ma tri týždne nechali len tak a ešte boli ku mne aj milí, hovorili, že radšej nech niečo poviem ja, než kým príde ŠtB zo Slovenska, že tí ma potom zničia. To šlo na psychiku, každý deň sa totiž zastavovali pred väznicou autá, stále som riešil, či už po mňa prišli.

Aká bola vyšetrovacia línia Poliakov? Odkryť celú sieť?

Áno, ale oni vlastne celkom nerozumeli, čo sa deje, či sme vôbec súčasťou veľkej siete alebo len nejakí jednotlivci.

Vaša rodina bola o vašom väznení v Poľsku informovaná?

Nie, najskôr nič nevedeli. Neskôr eštebáci našich rodičov navštívili, ale vyslovene klamali. O niekom povedali, že sa pobil v krčme a leží v Poprade v nemocnici, o ďalšom, že mal ťažkú autohaváriu.

Čo si však mysleli po troch-štyroch mesiacoch? Nepomýšľali na to najhoršie?

Našťastie sa z Hlasu Ameriky cez Antona Hlinku dozvedeli, čo sa deje, on povedal do éteru aj naše mená. To bolo pre nás fajn, odvtedy sa trochu zmenilo aj správanie vyšetrovateľov, ktorí pochopili, že pozor, o nich sa môže zaujímať aj celý Západ. Mimochodom, neskôr v roku 1986 sa nás priamo zastal vtedajší americký prezident Ronald Reagan pred konferenciou o ľudských právach a uviedol náš proces, dokonca s uvedením môjho mena, ako príklad porušovania ľudských práv v strednej a vo východnej Európe v 80. rokoch.

Prečo bolo vlastne to vyšetrovanie v Poľsku, kde mala cirkev lepšie postavenie než u nás, také tvrdé?

Aj mňa samotného prekvapilo, že v Poľsku to bolo o dosť tvrdšie než potom na Slovensku, predtým by som bol aj napriek výnimočnému stavu v Poľsku čakal opak. Predsa len, pašovali sme náboženskú literatúru, ktorá bola v Poľsku povolená, aj tí vyšetrovatelia mali matky či ženy, ktoré chodili do kostola.

Odolali ste počas tých najtvrdších výsluchov?

Podarilo sa, že nikto z tých našich poľských priateľov nebol prezradený ani nikto nebol v súvislosti s nami odsúdený.

Čo bolo po štyroch mesiacoch v Poľsku?

Previezli nás na Slovensko, prebrali nás eštebáci a skončili sme v Justičáku v Bratislave.

Aké tam boli podmienky?

Tvrdé, ale s Poľskom sa to už nedalo porovnávať. Správanie vyšetrovateľov bolo síce nepríjemné, ale už bez fyzického násilia. Po štyroch mesiacoch ma prepustili z vyšetrovacej väzby, čakalo sa na súd. Medzičasom mňa aj Tomáša vyhodili z vysokej školy, bol som vtedy druhák na chemickotechnologickej fakulte.

Čo ste robili?

Robil som v pohostinstve, roznášal som a zbieral krígle, ďalej som robil skladníka v Bratislavských automobilových závodoch, potom ošetrovateľa v nemocnici na Heydukovej. V roku 1985 nás povolali na základnú vojenskú službu, v apríli sme narukovali, ale ešte predtým v marci nás okresný súd odsúdil bezpodmienečne na 18 mesiacov, Tomáša na 16 mesiacov.

„Porušovanie obehu s cudzinou“

Za čo presne vás odsúdili?

Ľudovo sa tomu povie pašovanie, právne tomu hovorili porušovanie obehu s cudzinou či tak nejako. V tom čase som sa spoznal s Františkom Mikloškom, ktorý nás veľmi povzbudzoval, za čo som mu dodnes nesmierne vďačný. Na súdne pojednávanie prišiel on aj biskup Korec, aj americký či taliansky a rakúsky veľvyslanec. Paradoxom je, že sme vtedy priebeh súdu vnímali ako svoje veľké víťazstvo, s Ferom sme si išli po poslednom pojednávaní večer aj sadnúť a osláviť víťazstvo. Mali sme statočných advokátov, ktorí mali dobré vystúpenia. Postupne sa aj tu upustilo od obvinenia z opustenia republiky, keďže to bol nezmysel, ostalo im len pašovanie. V príslušnom paragrafe však bolo taxatívne vymenované, čo je zakázané prenášať cez hranice, lieky, umelecké predmety a tak ďalej, ale knihy tam neboli. O to sa opierala aj naša obhajoba.

Kto boli títo advokáti?

Tibor Böhm, ktorý sa stal po Novembri generálnym prokurátorom, Štefan Detvai, ktorý bol neskôr šéfom advokátskej komory, a už nebohý doktor Rampášek. Boli naozaj statoční.

Vaše optimistické očakávania sa však nenaplnili.

Na druhý deň po pojednávaní prišlo vytriezvenie, sudca Lešták nás odsúdil. Do trestu sa už započítalo tých osem mesiacov, ktoré sme strávili vo väzbách v Poľsku a na Slovensku, zvyšok sme si však museli odsedieť. Pre mňa to znamenalo ešte ďalších desať mesiacov. Samozrejme, výška aj spôsob trestu sa v skutočnosti neurčovali v súdnej sieni, ale na ústrednom výbore strany.

Čo ste cítili?

Bola to studená sprcha. Bol som však mladý a slobodný, vtedy sa takéto veci ľahšie znášajú. Nezabudnem na jedného človeka, s ktorým som sedel v Poľsku. Volal sa Leonard, mal okolo štyridsaťpäť rokov a udal ho sused. Bol to vdovec, jeho najstaršia dcéra mala osemnásť rokov a najmladšie dieťa dva roky. Napriek tomu ho nezlomili. Bol veľkou osobnosťou a jeho správanie mi dodávalo silu.

Odvolali ste sa proti rozsudku?

Áno, ale medzičasom ma zobrali na vojnu. Súd nám potom potvrdil nepodmienečný trest, ale znížil nám ho o štyri mesiace. Súdil nás doktor Šamko, ktorý aj po roku 1989 pôsobil a myslím, že ešte stále pôsobí v justícii na vysokých postoch. To je tiež taký paradox. Nečakal som, že všetci sudcovia, ktorí súdili v politických procesoch, z justície odídu, ale aspoň mohli povedať slovko prepáčte.

Spomedzi tých všetkých nielen sudcov, ale aj policajtov či prokurátorov sa nenašiel nikto, kto by sa vám po roku 1989 ozval?

Nikto, ale nielen nám, ani ľuďom, ktorí trpeli omnoho viac ako my. Napriek tomu tí ľudia dostali v demokracii šancu, aby pôsobili ďalej.

Z vojenskej služby vás teda vzali priamo do väzenia. Čo nasledovalo?

Cez dve väznice som sa dostal do Nitry, kde sa skončila moja väzenská púť. Bol som tam niekoľko mesiacov a potom ma na podmienku prepustili. Tá podmienka však bola pre mňa najhoršia, bola na štyri roky, čo znamenalo, že ma za hocakú maličkosť mohli opäť zavrieť a hrozil mi vysoký trest.

Aké bolo väzenie v Nitre?

To už bolo normálne väzenie, ale tá strata slobody sa znáša ťažko. Kto to nezažil, nepochopí to.

Boli ste veľmi mladý a sedeli ste v base. Aj ste v tom čase aspoň na chvíľu oľutovali tie aktivity, pre ktoré ste sa dostali do väzenia?

Nie, nikdy. Ani ja, ani moji priatelia. Neprajeme to nikomu, ale na druhej strane ďakujeme Bohu aj za túto skúsenosť. Vedel som, že to, čo sme robili, bola správna vec. Vo väzení ma držala nad vodou viera v Boha a v tých najťažších chvíľach som si vždy spomenul na slová svojho priateľa, ktorý sa ešte v 80. stretol s pápežom Jánom Pavlom II. Povedal mu o všetkých týchto aktivitách, nielen o našich, ale aj o ďalších, pretože ich bolo veľa. Keď sa ho opýtal, čo si o tom myslí, Svätý Otec mu odpovedal: To, čo robíte, je správna vec a dávam vám na to požehnanie. To ma držalo. Hovoril som si, že ja som sa ešte mohol pomýliť, ale pápež sa určite v tomto nemýli. (Úsmev.)

Čo vám ešte okrem viery pomáhalo vo väzení prežiť?

Snažil som sa udržiavať si pevný denný režim, ale keď už všetko zlyhávalo, ta posledná nitka bola viera. Do tej poslednej vnútornej komnaty som si nikoho nepustil.

Ako ste prežili tie štyri roky od prepustenia z väzenia až do 17. novembra?

Tesne pred revolúciou nám Ján Čarnogurský a František Mikloško poradili, aby sme si podali prihlášky na vysoké školy do Česka. Na Slovensku nebola šanca dostať sa na školu, ale českí a slovenskí eštebáci si niekedy robili navzájom zle, čo otváralo isté možnosti. Do tlačiva som nenapísal, že som bol súdne stíhaný, a skúsil som to. Vyšlo to. Prijali ma do Brna na geofyziku, môjho priateľa Tomáša prijali do Prahy na biofyziku.

Neskôr som si v spisoch našiel, že ŠtB v Bratislave sa tesne pred revolúciou o tom dozvedela a profesori o mne museli podávať správy. Keby nebol padol režim, tak by sme to zrejme neboli dokončili. Sedemnásteho novembra 1989 som tak dostal dvojitý dar z neba. Narodila sa mi dcéra a splnil sa mi sen o slobode, ktorý som sníval vo väzení.

Boli ste aj na Sviečkovej manifestácii?

Nie. Chcel som, ale po konzultácii s Ferom Mikloškom som sa pre tú svoju podmienku rozhodol neriskovať.

Čakali ste pád komunizmu?

Ani nie. Dúfal som, ale neveril som, že to bude tak skoro.

Ako ste si ešte pred pádom komunizmu predstavovali svoj ďalší život?

Nad tým si najviac lámali hlavu moji svokrovci. (Smiech.) Ešte pre pádom režimu som sa totiž oženil a na svojich svokrovcoch si vážim, že hoci v prvom momente asi neboli nadšení z toho, koho si priviedla ich dcéra, nakoniec ma prijali. Hoci perspektíva pre ich dcéru a vnúčence v tom čase nevyzerala vôbec ružovo.

Mali ste predstavu, že budete pôsobiť v disidentskom hnutí, alebo ste chceli mať veľkú rodinu a žiť bežný život?

Boli nejaké pokusy zo strany režimu nahovoriť nás na spoluprácu, ale nedali sme sa na to. Takže do konca života by sme asi boli na čiernej listine. Nemienil som sa strániť svojich priateľov, ako boli Ján Čarnogurský a ďalší, takže by som bol asi pokračoval v tejto ceste.

Nesloboda sa celkom neskončila

Povedali ste, že sen o slobode, ktorý ste snívali vo väzení, sa vám naplnil 17. novembra 1989. Platí to stále aj s odstupom dvadsiatich šiestich rokov?

S odstupom mám pocit, že tá nesloboda sa celkom neskončila. Má len iné prejavy a formy, oveľa zložitejšie a skrytejšie. Za komunizmu bol protivník jasný. Teraz vnímam ako nebezpečenstvo pre slobodu rôzne formy genderovej a LGBTI ideológie. Teda veci, ktoré napádajú rodinu a podsúvajú nám, že iba tento pohľad na ňu je ten jediný správny.

Vy teda za aktuálne ohrozenie slobody považujete súčasný liberalizmus?

Áno, nezdravý liberalizmus.

Čo ste robili po Novembri?

Bol som tajomníkom Hnutia kresťanských rodín a okrem toho som pracoval ako manažér vo viacerých firmách. Nerobil som to, čo som vyštudoval, pretože to je taká špecializovaná vec, že by som tak nebol uživil rodinu.

Neuvažovali ste nad vstupom do politiky?

Stretával som sa s Jánom Čarnogurským, keď ho prepustili z väzenia, ale do veľkej politiky som nikdy nemal ambíciu ísť. Nejaký čas som bol komunálnym poslancom v Karlovej Vsi. Až teraz som po prvýkrát na kandidátke KDH, na 109. mieste.

Koho považujte za svoje politické vzory?

Vážim si Čarnogurského a Mikloška, vždy som ich považoval za skutočné osobnosti s veľkým morálnym kreditom. Z tých súčasných sú to pán Figeľ a pán prezident Kiska. Z mnohých ďalších mám zmiešané pocity, cítim až výslovný paradox. Istý vrcholný a populárny politik, ktorý má podobný dátum narodenia ako ja, mal v čase, keď som ja sedel vo väzení, už sľubne rozbehnutú kariéru. Zatiaľ čo sme si my obúvali väzenské baganče, on si priväzoval kravatu, a keď sme my mali na obed suchý chlieb s vodou, oni na schôdzach jedli chlebíčky. To sa potom nečudujem, že si November 1989 ani nevšimli.

Čo vo vás prevažuje, keď týchto ľudí vidíte dnes vo funkciách? Pocit rozčarovania alebo hrdosť na to, čo Slovensko za tých dvadsaťpäť rokov dosiahlo?

Najmä som hrdý na to, ako tá zmena u nás prebehla. Že to bolo bez násilia.

Máte veľkú krásnu rodinu a deti, ktorým sa darí. Ako sa dá takto úspešne vychovať v meste osem detí?

Mám dobrú manželku. (Úsmev.) Deti považujem za svoju najlepšiu životnú investíciu. Všetky akcie časom stratia hodnotu, ale to, čo vložíte do detí, sa vždy vráti.

Foto: Pavol Rábara