Palestínsky lekár z Lučenca, ktorý preváža deti z Gazy To nie je vojna, ale peklo na zemi. V Gaze chcú radšej smrť, ako by ju mali opustiť

„Izrael psychiku Palestínčanov za dlhé roky nepochopil. Palestínčanov z Gazy nevyženú. Radšej tam zomrú, ako by mali ísť von,“ hovorí palestínsky lekár Zaher Mahmoud, ktorý vyštudoval medicínu na Slovensku a viac ako 30 rokov je chirurgom v Lučenci. Ako člen Asociácie samaritánov Slovenskej republiky sa v spolupráci so slovenskou vládou podieľa na transportoch chorých detí z Pásma Gazy.

V rozhovore približuje, ako slovenská pomoc vyzerá, opisuje utrpenie Palestínčanov z Gazy i to, čo pri tom sám prežíva. Hoci Hamas nepokladá za teroristov, vysvetľuje, prečo nie je na jeho strane. Prečo podľa neho Gaza nesmie padnúť a v čom tamojším Palestínčanom nerozumie? 

Okrem svojho osobného príbehu hovorí aj o tom, prečo sa ako moslim pridal k liberálnej SaS a prečo z nej po odchode Sulíka odišiel. Ako vníma postoj Slovenska vo vojne v Gaze? V čom kritizuje slovenských lekárov a čo by podľa neho najviac pomohlo nášmu zdravotníctvu?

Na Slovensko ste prišli v roku 1979 z Kuvajtu. Pôvodom ste však z Palestíny. Aký je váš príbeh?

Narodil som sa v roku 1958, desať rokov po tom, čo vznikol Izrael na krajšom, lepšom aj bohatšom území Palestíny. Naša rodina žila na Západnom brehu, kde bola chudoba. Keďže sa otec musel starať o rodinu, odišiel pracovať do Kuvajtu na ropné polia, ako vtedy takmer všetci naokolo, a zarobené peniaze posielal domov.

Bol som ešte chlapec a otec už nebol doma. Trvalo to do roku 1967, do šesťdňovej vojny, po ktorej začal Izrael okupovať Pásmo Gazy, Západný breh Jordánska, východný Jeruzalem, Golanské výšiny a Sinajský polostrov.

Vtedy ste odišli do Kuvajtu?

Áno. Otec sa po tejto vojne už nemohol vrátiť späť, tak sme my išli za otcom. Teda on prišiel po nás s mamou a bratom do Jordánska a autobusom nás zobral do Kuvajtu. Pamätám si to veľmi dobre, mal som už desať rokov. Bývali sme tam v malom domčeku v palestínskej štvrti. V Kuvajte som dokončil základnú aj strednú školu s vyznamenaním, takže som mal nárok na medicínu.

Prečo ste ju neštudovali v Kuvajte, ale odišli ste do Československa?

V Kuvajte bolo vtedy pol milióna Palestínčanov a na vysokých školách bol pre nás obmedzený počet miest. Na celý Kuvajt bola vtedy len jedna fakulta medicíny. Hoci sme mali dobré výsledky, veď pred vznikom Izraela celý arabský svet chodil študovať práve do Palestíny, museli sme sa hlásiť inde, ak sme chceli študovať niektoré odbory. Tak som skončil v Československu.

Bola to vaša prvá voľba?

Pôvodne som mal vybrané Západné Nemecko, ale moje meno bolo pre dobrý prospech medzi prvými, a keď prišli štipendiá z Československa, rozhodol som sa nečakať viac na Nemecko a zobral som to, aby sa mi nestalo, že nakoniec nepôjdem nikam.

O Slovensku som nevedel nič, hovorilo sa len o Česku, aj to tak, že je to chudobná komunistická krajina. Keď som odchádzal, mama plakala. Bála sa, že budem hladovať.

Také zlé to v realite hádam nebolo.

Keď sme prileteli do Prahy, bol október a bolo sychravo. Bol to zvláštny pocit, lebo v Kuvajte bolo ešte horúco. No väčšie prekvapenie bolo, keď nám povedali, že v Prahe nezostaneme, ale pôjdeme do Bratislavy. Jeden rok prípravy pred začiatkom štúdia medicíny som strávil na internáte v Senci, kde sme sa učili latinčinu a slovenčinu. Na Senec mám krásne spomienky, je to pekné mestečko, na jazerách sme sa korčuľovali aj kúpali, prvýkrát som tam aj spadol na ľade. Na škole som nemal žiaden problém, ale veľa som sa učil.

Ako vás ľudia ako moslima z Kuvajtu po príchode prijali?

Ľudia sa na nás pozerali normálne, správali sa k nám pekne, ale neviem, čo si naozaj mysleli v srdciach. Bolo pár mladých ľudí, ktorí na nás občas pokrikovali, že sme ich prišli „vyžrať“, ale to len neboli zvyknutí na našu farbu pleti, ktorá je trochu iná, ako majú Rómovia. Ale nemôžem povedať, žeby ma tu niekto neprijal. Mám veľmi veľa priateľov v Bratislave aj tu v Lučenci. No možno je to aj tým, že mám priateľskú povahu, som komunikatívny a ľuďom prístupný.

Rodičia nechceli, aby ste sa vrátili do Kuvajtu?

Chceli, ale tam by som začínal bez atestácie od nuly a nemohol by som pokračovať v chirurgii, ktorú som chcel robiť, tak som zostal tu.

Do Lučenca vás priviedla vaša manželka?

Áno. Padli sme si do oka, ako sa hovorí, v roku 1987. Vzali sme sa v júli pred revolúciou a po nej sme sa museli rozhodnúť, kde sa usadíme. Vtedy lekári zarábali veľmi málo a ceny bytov išli rýchlo hore. Manželka je z Poltára, kde mali jej rodičia dom, tak sme išli tam.

Keď som sa prišiel pýtať na prácu v lučeneckej nemocnici, vtedajší riaditeľ Zemáček ma srdečne prijal, bol to veľmi dobrý človek. Keďže som päť rokov robil na chirurgii v Bratislave na Mickievičke, pokračoval som v nej aj tu. Mal som v živote šťastie, že ma tu dobre prijali, no možno je to aj tým, že keď som prišiel, vedel som už operovať. Dodnes tu máme pekné vzťahy a dobre nám to funguje. Robíme 6 500 operácií ročne a darí sa nám.

Zaher Mahmoud. Foto: Postoj/Peter Kocúr

Ako sa za ten čas zmenilo slovenské zdravotníctvo?

Niektorí tvrdia, že sa zhoršilo, ale ja to neviem posúdiť, lebo som tu na tomto chirurgickom oddelení už 31 rokov. Prístrojová technika je lepšia, postupy idú vpred, napriek tomu všetci vidíme, že štátne zdravotníctvo je dnes na tom horšie. A nemyslím si, že je chyba len v štáte a v nemocniciach, ale aj v doktoroch. Každý má na tom svoj podiel.

Na čo narážate?

Nepáči sa mi, že niektorí prídu do nemocnice na dve hodiny a potom odídu do svojej ambulancie. Až tak veľmi sa nezmenil ani vzťah lekára k pacientovi. Ja sa správam k pacientom slušne, no nespráva sa tak každý lekár. Doktor vie, že ho pacient potrebuje, je od neho závislý, a tak si niektorí myslia, že si môžu dovoliť viac, sú arogantnejší, správajú sa, akoby im patril svet. Platí to však aj o pacientoch. Je dobré, že poznajú svoje práva, no niektorí by sa chceli hneď sťažovať, hoci veľakrát nemajú pravdu.

Čo by pomohlo slovenskému zdravotníctvu?

Viac vzdelávania. Ak sa má v zdravotníctve niekde naliať viac peňazí, tak práve do vzdelávania. Platy nie sú všetko a teraz sa na ne už ani nikto nemôže sťažovať, naozaj nie sú zlé. No nečudujem sa, ak niektorí lekári odchádzajú, a to preto, lebo sa nemajú v niektorých nemocniciach ako rozvíjať a cítia sa byť odborne obmedzovaní.

Voľakedy sa chodilo na kongresy častejšie. Dnes je menej lekárov, a tak ich zamestnávateľ často nepúšťa vzdelávať sa, ale ísť na kongres dva razy do roka nestačí. Lekári musia chodiť častejšie na školenia aj do iných nemocníc, učiť sa nové metódy vo svojich odboroch. Niektorým sa však nechce. Pacientovi viac pomôžem, ak sa chcem učiť nové veci, nie ak to odmietam a všetko robím roky po starom.

A určite treba zaviesť aj spoluúčasť v zdravotníctve, štát to takto dlho neutiahne. Aj v Dubaji a v Jordánsku musia ľudia pri návšteve lekára prispievať na štátne zdravotníctvo, ale nie cez poplatky pre lekára.

Ako lekár ste sa pridali k slovenským samaritánom. Čo vás k nim priviedlo?

Rád pomáham, humanitárna pomoc mi je blízka. Keď vidíte na mieste tú radosť ľudí a vďačnosť, prirastie vám to k srdcu. K samaritánom som sa dostal cez generálnu sekretárku asociácie Renátu Penazzi, ktorá ma oslovila, keď chodievala do Lučenca.

So slovenskými samaritánmi ste boli pomáhať na Haiti po zemetrasení, teraz s nimi chodievate do Egypta, kde robíte špeciálne transporty pre niektoré európske krajiny, ktoré chcú prijať choré deti z Pásma Gazy. Odkedy to robíte?

Prvýkrát sme slovenským špeciálom prevážali ťažko choré deti s rakovinou v júli 2024, a to do Bruselu. Išlo o 21 detí od bábätiek až po mladých do 20 rokov. Vždy ide s nimi aj niekto z rodičov, ak ho ešte majú. Odvtedy som tam bol ešte tri razy, naposledy teraz v apríli, keď sme prevážali deti do Madridu. Lietadlá boli vždy plné. Dokopy sme takto previezli už asi 150 Palestínčanov do Belgicka, Francúzska, Írska a Španielska.

Prevážate ich priamo z pohraničia Gazy?

Červený kríž, keď ešte mohol, dopravil chorých z Gazy do Egypta a odtiaľ ich rozvoz do ďalších krajín zabezpečuje Európska komisia. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí ponúka vládny špeciál, ktorým letíme vždy z Bratislavy do Káhiry, a tam nás čakajú ranení. Deti tvoria až 30 percent všetkých zranených. Vždy s nami chodia ľudia z ministerstva zahraničia aj vnútra a ďakujem im za to. K humanitárnej pomoci majú správny postoj.

Aká je vaša skúsenosť z prevozov týchto palestínskych detí?

Videl som zanedbané deti v ťažkých pokročilých štádiách cukrovky i rakoviny, mali také nádory mozgu či brucha, aké som ešte nevidel. Tie deti neboli vôbec liečené. Niektoré nám skoro zomreli v lietadle. Nemyslel som si, že ešte v živote uvidím také vychudnuté deti, bez nôh, očí. Aj úradníci z ministerstiev len krútili hlavami, ako toto niekto môže v 21. storočí dopustiť. V Gaze boli pritom vynikajúce nemocnice, kam chodili operovať špičkoví lekári z celého sveta. Teraz tam však liečiť nemôžu.

Keďže viete po arabsky, zrejme ste to práve vy, kto v lietadle s rodinami komunikuje. O čom s vami v týchto chvíľach hovoria?

Keď s nimi komunikujem, aby som zistil, čo potrebujú, čo ich bolí, mnohí ani nechcú hovoriť o tom, čo zažili. Niektorí sú utrápení, iní veľmi zdržanliví. A niektorí sú po tom všetkom úplne bez emócií, až apatickí. Po všetkom tom vraždení, denno-dennom bombardovaní, strate svojich blízkych akoby strach už ani nepoznali.

Dal som sa do reči s jednou paňou s tromi deťmi. Manžel jej zomrel a má ešte dve deti, 10-ročného a 14-ročného syna, ktoré ostali žiť v ruinách Gazy. Čo jedia, netuší. Plakala. A čo sa tam deje teraz, pri druhej vlne obsadenia Gazy, to si ani nevie predstaviť.

Zaher Mahmoud. Foto: Postoj/Peter Kocúr

Čo pri tom ako palestínsky emigrant prežívate vy?

Veľký smútok. To zabíjanie v Gaze je strašné. Už to dlho nie je vojna, ale peklo na zemi. To hovoria všetci humanitárni pracovníci, s ktorými som sa rozprával. Vraveli to aj zahraniční doktori v OSN, že niečo také na svojich misiách ešte nevideli. Európska únia si už uvedomila, že pri Gaze pochybila, no zobudila sa neskoro. Priveľa detí už zbytočne zomrelo. Keď zastavia paľbu a dajú možnosť odísť zraneným, som ochotný po nich prísť kedykoľvek. Treba ich liečiť.

Čo hovoríte na obvinenia voči palestínskemu militantnému hnutiu Hamas, že aj pod nemocnicami mal tunely a používal ich ako svoje úkryty? A rovnako civilistov ako ľudské štíty?

Mnohému, čo sa podľa Izraela v Gaze deje, neverím. Netanjahu je klamár, a to hovorí aj jeho národ v Izraeli. Ide mu vo vojne len o politiku, správal by sa inak, keby mu naozaj šlo o oslobodenie rukojemníkov. Ak by mal Hamas pod nemocnicami úkryty, bola by to veľká chyba, ale doteraz som nevidel jasný dôkaz, ktorý by to dosvedčil. Zatiaľ sú to pre mňa len reči. Neverím, že by toto Hamas svojim ľuďom urobil.

Ako sa potom pozeráte na teroristický útok Hamasu a Islamského džihádu zo 7. októbra 2023 v blízkych izraelských osadách?

Pre arabský svet Hamas nie sú teroristi, ale radikáli. Nemôžu byť teroristi tí, čo sa bránia a chcú slobodu. Ja nie som na strane Hamasu, ale na strane palestínskeho ľudu, ku ktorému patrím. Nemyslím si, že to, čo spravil Hamas, bolo naozaj potrebné, ale chápem, že chceli, aby svetom zabudnutý palestínsky štát ožil.

Takýmto brutálnym spôsobom?

Viete, všetci hovorili, ako dajú Palestínčanom štát, ale nič sa nestalo. Ľudia, ktorí boli 20 rokov zavretí v Gaze ako v koncentráku, sa potom zachovali 7. októbra takto. Nejakým spôsobom sa museli brániť, to predsa dovoľujú národom všetky medzinárodné dokumenty. Ja si myslím, že palestínsky štát má vzniknúť mierovou cestou, ale Izrael taký štát nechce, hoci už v minulosti prisľúbil, že raz vznikne.

Chcú ho pritom aj Američania a zmena prichádza aj z Európy. Teraz o tom hovorí francúzsky prezident Macron a tlačia na to ďalšie štáty Západu. Po 20 mesiacov izraelského vraždenia v Gaze zmenili názor. Uvedomujú si, že na Palestínčanov zabudli. Odpoveď na útok Hamasu prísť mala, ale vraždenie bežných ľudí? To nie!

Uznávate teda obranu Izraela po tom, čo teroristi Hamasu vykonali masakre v kibucoch a uniesli stovky rukojemníkov?

Áno, Hamas s izraelskou armádou nech bojuje, ako chce, nech sa zabíjajú. Ale keď prvý, druhý, tretí aj štvrtý rád veliteľov Hamasu už bol vo väčšine vyvraždený aj so svojimi rodinami, tak načo potom Izrael ďalej bombarduje školy, nemocnice, vraždí deti aj novinárov? Ako novinár to musíte odsúdiť. To je neprimeraná odpoveď.

Tak ako sme odsúdili teroristický útok Hamasu, odsudzujeme aj to, ako tvrdo dnes postupuje izraelská armáda.

Je to čistý masaker a zabíjanie. Nechávajú národ vyhladovať, bombardujú tábory utečencov, to sa nedeje ani na Ukrajine. To je niečo neľudské. Všetko sa to deje iba preto, lebo názor extrémistov v Izraeli je taký, že z palestínskych detí budú raz bojovníci.

Konflikt v GazeDá sa hovoriť o spravodlivej vojne?

Jozef Majchrák

Ako sa táto vojna môže skončiť?

Hlavne sa musí skončiť. Ak porazia Gazu, Palestína naveky skončí. No Gaza nesmie padnúť, musí bojovať.

A dá sa to ešte vôbec, keď vidíte, aké to má dôsledky?

Tu ide o celú Palestínu, nielen o Gazu. Ak si niekto myslí, že pád Gazy bude znamenať mier pre Palestínu, je to lož. Izraelčania budú pokračovať ďalej, chcú zničiť celý palestínsky národ a už sa tým ani netaja, otvorene o tom hovoria a každý ich počuje. Gaza musí vydržať. V Gaze chcú radšej smrť pre seba aj deti, ako by ju mali opustiť.

Ani vy ste neostali na Západnom brehu, a to tam nebol až taký zložitý život ako v Gaze. Vy rozumiete mentalite Palestínčanov v Gaze?

To je iný národ, ani ja ľuďom v Gaze nerozumiem. Oni veria v Boha neuveriteľným spôsobom, takú vieru ako u týchto ľudí som ešte v živote nevidel. Hovoria vám, ako musia bojovať, trpieť a vydržať, len aby nežili celý život ako emigranti. Lebo to sa stalo Palestínčanom po príchode do okolitých štátov, kde milióny z nich doteraz žijú bez práv v táboroch. A ľudia v Gaze to vedia.

Ako potom vnímate protesty proti Hamasu priamo v Gaze? Neukazujú, že už aj domáci majú Hamasu dosť?

Veľké protesty to neboli, ale svedčia o tom, že niektorí bojovať nechcú a nepáči sa im, čo sa v Gaze deje. Ale väčšina miestnych Hamas zastáva. Nechcú okupáciu, ako každý národ chcú slobodu.  

Zaher Mahmoud. Foto: Postoj/Peter Kocúr

Izrael teraz zintenzívňuje operácie, aby mal Gazu pod kontrolou. Dá sa to?

Izrael psychiku Palestínčanov za dlhé roky nepochopil. Chyba. Čím viac ich tlačia von, tým viac oni prirastajú k zemi. Palestínčanov z Gazy nevyženú. Radšej tam zomrú, ako by mali ísť von.

Izrael túto vojnu prehral už dávno. A teraz už prehráva aj v očiach sveta, masky padli. Ako v Európe vraždili Židov, tí to teraz robia Palestínčanom, ktorí im nepovedali nie, keď utekali pred holokaustom. Ja nechcem, aby Židov niekto teraz vyhnal, len chcem, aby sme tam spolu žili v mieri. Ja tam žiť už nepôjdem, ale môj brat a bratranci zostali žiť na Západnom brehu, kde denne zabíjajú ľudí a podpaľujú im domy. Strašne ma to mrzí.

Môžu podľa vás Palestínčania a Izraelčania ešte žiť spolu v mieri, keď vzájomná nenávisť nabrala až takéto rozmery? Vidíte nejaké riešenie na spolužitie?

Myslím si, že arabskí židia, kresťania a moslimovia žili stovky rokov v mieri, veď veria v toho istého Boha. Cesta je jasná, ktorej sa dožaduje celý svet aj OSN - vytvoriť Palestínsky štát podľa rezolúcie bezpečnostnej Rady, stiahnuť sa zo Západného brehu Jordánu, z Pásma Gazy, Východného Jeruzalema a dosiahnuť návrat emigrantov domov. 

Palestínčania nechcú vyhnať Izraelčanov do ich pôvodných krajín, ale izraelská okupácia Palestíny musí skončiť. Ak si myslia vládcovia Izraela, že porazia celý arabský svet, sú na omyle. Dlhodobo prehrajú, preto nech akceptujú mier, ktorí im núkajú Arabi v prospech oboch strán.

Čo hovoríte na postoj Slovenska k vojne v Gaze?

Za humanitárnu pomoc ďakujem, ale som sklamaný, že ani jeden z vysokých slovenských politikov nekritizuje dostatočne Izrael za vraždenie v Gaze. Pred voľbami pán Fico aj Pellegrini rozprávali o utrpení v Gaze a kritizovali Izrael, ale po voľbách sa ich názor oslabil. Nepochopil som to. Ani pán minister Blanár sa doteraz podľa mňa nevyjadril jednoznačne. Nepridal sa ani k tým, ktorí vyzvali na neobmedzený prístup pomoci do Gazy. 

Tvrdo kritizujú a útočia na Izrael len nerelevantní nižší politici. Aj Progresívne Slovensko je, bohužiaľ, na strane Izraela.

Im sa pritom často vyčíta, že sú na strane palestínskych radikálov, ktorí sú za zničenie Izraela, hoci Ivan Korčok nedávno odsúdil to, akým spôsobom bojuje Izrael v Gaze.

Ale Šimečka to neodsúdil.

Ste dlhoročný člen SaS. Ako hodnotíte jej prístup k tejto veci?

V Saske nikdy o Palestíne nebola reč a Dostála z OKS som neriešil. Ten je viac proizraelský ako domáci Izraelčania. Je slepý podporovateľ Izraela, nevidí nič, tvári sa, že sa nič nedeje, hoci sa to už nedá zakryť. No ja už nie som členom SaS.

Prečo ste odišli?

Keď došlo k výmene Richarda Sulíka na čele strany, viacerí sme odišli. V Lučenci ostali v strane len dvaja zo šiestich či siedmich členov. So Sulíkom som si názorovo aj politicky dobre rozumel, mám s ním dobré skúsenosti, dalo sa s ním rozprávať o všetkom. Nehovorím, že tí, ktorí SaS vedú dnes, sú zlí, ale sú progresívnejší. Sulíkova SaSka bola iná, liberálnejšia. Ja som Sulíkov typ.

Myslí si Richard Sulík o vojne v Gaze to, čo vy?

Neviem, od začiatku vojny sme spolu neboli. Ale o vojne na Ukrajine si myslíme asi to isté, na Ukrajine treba mier. Nezhodujem sa úplne s tým, čo hovorí Fico, ale platí to, čo v Gaze. Ak chceme zastaviť vojnu a nechceme, aby Izrael ďalej útočil, nemôžeme mu dávať stále ďalšie zbrane. Však zomierajú hlavne chudáci civili, nevinní ľudia, načo to je dobré?

Ale ak by Ukrajina nedostávala zbrane, ako by sa bránila pred silným agresorom, teda Ruskom?

No aj tu treba rokovať o mierovej dohode a tlačiť viac na jej uzavretie. Ale vidíme, ako to robí prezident Trump. Aj v prípade mieru pre Gazu Amerika ako jediná vetovala rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Pritom táto rezolúcia bola hlavne o neobmedzenom prísune humanitárnej pomoci. Tak kto potom tlačí tú vojnu v Gaze? Som z Ameriky sklamaný.

Ako môže moslim vstúpiť do liberálnej strany, ktorá presadzuje napríklad registrované partnerstvá?

Ani v Saske neboli všetci za registrované partnerstvá, debatovali sme o tom. Ja by som nikdy za ne v hlasovaní nezdvihol ruku, lebo by som išiel proti sebe, proti svojmu presvedčeniu. Boh stvoril Adama a Evu, aby vznikol svet. To isté je napísané v Biblii, Koráne aj v Tóre. Adam s Adamom ani Eva s Evou by nikdy ďalší život nestvorili. Ja týchto ľudí neodsudzujem, buďme kamaráti, ale nikdy nesmiete klamať sám seba.

Tak prečo ste boli potom roky práve v SaS?

Ja nemiešam vieru s politickými názormi a to, že som moslim u liberálov, nikomu neprekážalo. Nebol som jediný, boli sme tam asi traja. Do Sasky ma pritiahol Sulík, a on bol iný liberál. Nemám na všetko liberálne názory, ale rozumeli sme si. Žijem v Európe a musím sa tomu prispôsobiť. Myslím si, že každý by sa mal prispôsobiť miestu, kde chce žiť a pracovať, prijať miestne zvyky. Ak to chce bojkotovať, potom nech ide radšej domov.

Prežije podľa vás SaS bez Sulíka?

Pozeral som si posledné prieskumy, a keď som videl tie čísla nad sedmičkou, myslím, že to je skreslené. Neverím tomu, že bez Sulíka by SaS mala toľko percent. Sulík v Saske je ako Fico v Smere. Uvidíme, či sa Saska politicky udrží.