U dobrého pastiera Do ružomberskej doliny vdýchli cestovný ruch. Kľúčový je príbeh a poctivosť

Jedna z brán do prírody v Ružomberku, v jeho mestskej časti Nová Černová, nesie názov Čutkovská dolina. Pomenovaná je podľa kopca Čutkovo a preteká ňou Čutkovský potok prameniaci vo Veľkej Fatre.

Na jej začiatku by sme ešte pred dvadsiatimi rokmi našli opustený sklad starých bavlnárskych závodov, s ktorými je Ružomberok spätý od konca devätnásteho storočia. Vyše sto rokov sa v tomto meste vyrábali a farbili látky, pričom závod zamestnávajúci päťtisíc ľudí prežil vznik Československa, druhú svetovú vojnu i zoštátnenie, až ho položila privatizácia.

Mnohé z jeho pozemkov hľadali nové využitie a príležitosti sa začiatkom milénia chopili aj ružomberskí podnikatelia, preto dnes na mieste bývalého skladu nájdeme drevenú kolibu. Postupne pribudol celý areál zameraný na návštevníkov, ale napríklad aj na chov zvierat.

Všetko sa začalo v roku 2004 v hlave priateľa Patrika Haba, ktorý od deväťdesiatych rokov s manželkou v Černovej prevádzkoval dedinské pohostinstvo s malou penziónovou časťou. V podnikaní sa mu darilo, preto si trúfal aj na niečo väčšie, a hoci nemal prostriedky na vybudovanie koliby, rozhodol sa svojmu priateľovi s projektom z organizačnej stránky pomôcť.

Plocha sa nachádzala až na konci obytnej ulice, kde už neboli dotiahnuté siete, preto bol začiatok náročný, vyžadoval prekládku trafostanice a ďalšie nákladné investície. Habo aj so svojím bývalým kolegom Ľubomírom Sidorom onedlho založili Liptovskú stavebnú spoločnosť, ktorá sa špecializovala na inžinierske stavby, preto sa rozhodli do projektu koliby vstúpiť. Vďaka tomu sa v roku 2009 podarilo objekt dokončiť.

Dnešná podoba areálu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Už vtedy však vedeli, že koliba je len začiatok. Vypracovali projekt, v ktorom naplánovali niekoľko ďalších budúcich objektov, ako napríklad ovčín či ubytovacie zariadenia. Po schválení stavebným úradom Habo so Sidorom od mesta dokúpili susediaci pozemok. Ich partner a pôvodný iniciátor medzičasom z projektu vystúpil.

„Chceli sme, aby areál mal myšlienku postavenú na tradícii, nie takej, čo spí, ale na živej,“ hovorí Habo. Budovy preto v spolupráci s architektom Petrom Englerom navrhli v tradičnom slovenskom zrubovom štýle, avšak prispôsobenom súčasným potrebám.

Zakrátko sa vyskytla možnosť uchádzať sa o eurofondy na podporu cestovného ruchu. To sa podnikatelia rozhodli využiť pre druhú kolibu, ktorá nesie názov Richtárka. Projekt bol podmienený polovičnou spoluúčasťou a napokon na objekt získali zhruba osemstotisíc eur.

Liptovská stavebná spoločnosťKeď je voda v krajine prekážkou, často sú potrebné aj tvorivé riešenia

Jakub Lipták

„Zaujímavé je, že keď dnes vychádzajú najavo tie smerácke kauzy, presne v tom istom období sme robili tento projekt aj my, no do bodky sme ho splnili,“ spomína Habo. „Aj po dokončení sme boli tvrdo kontrolovaní, aby sme ciele projektu napĺňali.“

„Bolo tam zadefinované, že nepodporujú vytváranie ubytovacích kapacít, ale kreatívnych služieb. Preto sme to naplánovali tak, že je tu reštaurácia, wellness, pekáreň, obchodík, kancelárske priestory, osvetlenie a tak ďalej,“ hovorí.

Vyrástli aj budovy ako humno pre zvieratá, malý pivovar či kaplnka. Prikúpili aj neďaleko stojacu krčmu zvanú Fatranka, ktorú prerobili do jednotného štýlu.

V kaplnke sa konajú omše raz ročne na nedeľu Dobrého pastiera. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Je to pohostinstvo s nižším štandardom služieb určené najmä pre miestnych,“ vysvetľuje Sidor s tým, že to vytvorili preto, aby miestni nemali dojem, že do areálu chodia len Bratislavčania a všetko je tam drahé. Čapuje sa tam rovnaké pivo ako v reštaurácii, no za priaznivejšie ceny, hostia si tam môžu dať aj zemiakový podplamenník.

To, že areál navštevujú predovšetkým návštevníci zvonka, je realita. Černová sa dnes nachádza na hlavnej trase, keďže diaľnica D1 v tomto úseku ešte nie je otvorená. Malo by sa to zmeniť v budúcom roku, čím dôjde k odklonu tranzitnej dopravy z Ružomberka. Habo so Sidorom si uvedomujú, že ich čaká pokles návštevníkov, preto v súčasnosti v areáli rastie posledný väčší objekt, ktorým je hotel.

„Nechceme byť len zastávkou pre ľudí, ktorí idú zo západu na východ, ale aj cieľová stanica,“ vysvetľuje Habo. Pre mnohých návštevníkov je to tak aj dnes, ak napríklad nesmerujú do reštaurácie, ale do prírody. Počas sezóny je tu pochopiteľne nával áut, čo viedlo k tomu, že parkovanie musia regulovať, no rozhodli sa ho nespoplatniť.

Ľubomír Sidor a Patrik Habo. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pstruhy aj ovce

Neďaleko nad areálom sa nachádza vodná nádrž zo začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia, ktorá mala veľmi praktický význam. Odtiaľto sa totiž odvádzala voda až do bavlnárky na Rybárpoli.

Ľubomír Sidor vysvetľuje, že za komunizmu k nej pristavali rôzne prvky v rozpore s pôvodným technickým riešením. „Chceme to dať preč a vrátiť sa k tomu, ako to bolo pôvodne,“ hovorí. V pláne majú vyrobiť aj repliku pôvodného zábradlia, ktoré sa zachovalo iba sčasti.

„Je to revír s režimom chyť a pusť, teda určený na športový rybolov. Kto si kúpi rybársky lístok, môže si zachytať, ale rybu si neodnesie, musí ju pustiť naspäť,“ pokračuje Sidor. V nádrži plávajú pstruhy, no je tu aj liaheň lipňa. V blízkej budúcnosti by okolo priehrady mal viesť náučný chodník.

Nádrž však má aj energetickú funkciu – voda z nej slúži na vykurovanie objektov v areáli tepelnými čerpadlami.

Vodná nádrž a Čutkovská dolina v pozadí. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Cestovný ruch do tejto doliny prilákal aj samostatného investora, ktorý tu prevádzkuje detské ihrisko Obrovo s tematickými preliezačkami. Pre obe firmy ide o výhodnú symbiózu, keďže rodičia vyhľadávajú miesta, kam môžu vziať deti. Tento účel spĺňa aj gazdovský dvor s hospodárskymi zvieratami, ktoré tu však nie sú len na okrasu.

Riaditeľ strediska Peter Bačkor vysvetľuje, že je za tým hlbšia myšlienka a snaha vrátiť do doliny pôvodné plemená, a to predovšetkým ovcu zvanú pôvodná valaška, naše národné plemeno ovce.

„Dolina bola významná tým, že sa tu páslo veľa oviec, boli tu tri salaše až do päťdesiatych rokov,“ hovorí Bačkor. Salašníctvo sa tak sem vrátilo po sedemdesiatich rokoch a len prednedávnom začali s tradičným košarovaním. Čo to znamená, si ideme spoločne ukázať o trochu hlbšie v doline.

Čoskoro zbadáme viac než stovku oviec vrátane jahniatok a pri nich baču aj so zavracacím psom. „Keby ste tu boli šli vyššie, sú tam dve kôpky od medveďa,“ víta nás bača Jozef Drozd. „Predvčerom tu vraj medvedicu s dvomi mladými videli.“

Ovce v dolinke požierajú trávu pomedzi lopúchy, ktoré im veľmi nechutia, ale už samotným pohybom a prerieďovaním porastu pomáhajú tomu, že lopúchy ustúpia. Zvuk viac než stovky zvoncov počuť zo všetkých strán.

„To ste ešte nepočuli zvonce,“ vraví Drozd, ktorý bačuje od svojich dvadsiatich dvoch rokov. „Keby som vás vlani bol vzal k jaloviciam, isto by ste boli ohluchli. Ja som si uši zapchával, keď poza mňa chodili.“

Riaditeľ Peter Bačkor a bača Jozef Drozd. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Bača má neďaleko maringotku a pri nej košiar – elektrický oplôtok, kam pôjdu ovce na noc a pohnoja pôdu. Keď je vyhnojená, oplôtok sa preloží a takto sa postupne vyhnojí celá dolina. Tento spôsob pasenia sa nazýva košarovanie. Oproti nocovaniu oviec v ovčíne je to rizikovejšie vzhľadom na možný útok medveďa, no zatiaľ ho nezaznamenali.

Podľa riaditeľa strediska sa rozhodli pre tento druh chovu, lebo ovce vplývajú na krajinotvorbu a usilujú sa doline prinavrátiť jej pasienkový ráz. „Kedysi sa dole v dedinách kosilo, lebo sa tam obhospodarovala pôda, a ovce boli užitočné vo vrchoch, kde sa nekosilo. Z oviec bola vlna a mlieko. Tento zmysel už postrádame, lebo už sa pôda okolo domov neobhospodaruje a ovce sa pasú po záhradách, kam by ich v minulosti neboli pustili,“ hovorí Bačkor.

Vlnu však dnes už vraj nikto nechce. „Niekedy sme žili z vlny a mäsa,“ spomína bača Drozd. „Kilo vlny šlo za tristo korún, lebo na ňu boli dotácie. Vtedy gazdovia každý chlp vlny zbierali.“ Voľakedy vlnu kupovali aj horári, lebo ňou obkrúcali stromy proti zveri. Dnes ich natierajú farbou.

Pôvodné valašky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Na Slovensku sa veľmi ojedinele spracúva vlna,“ hovorí Bačkor. „A to aj tak, že to robia remeselne vo veľmi malých množstvách. Viac vlny dokáže zobrať napríklad Poliak, ale iba vo veľmi veľkom množstve a okrem toho chce, aby bola vypratá, čo my splniť nevieme,“ dodáva. Preto vlnu zatiaľ iba odkladajú.

Čím je výnimočná pôvodná valaška? „Sú to vysokohorské ovce, majú pevné ratice. Úžitkovosť na mlieko majú menšiu, aj menej mäsa, ale je chutnejšie ako pri bežne chovaných ovciach,“ vysvetľuje bača.

Podľa riaditeľa Bačkora ide o plemeno pôvodom z Rumunska. Na prelome 19. a 20. storočia sa v týchto končinách valaška rátala na milióny, no na konci 20. storočia z nej zostalo doslova niekoľko kusov a bola na vyhynutie, ide preto o ohrozené plemeno. Chov sa však podarilo zachrániť a z celkového počtu okolo pár stovák je viac než sto práve tu.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Chov takéhoto plemena je veľmi náročný a ekonomicky neefektívny,“ priznáva Bačkor. „Z celého objemu, ktorý venujeme hospodárskemu dvoru, si vie zarobiť asi iba na pätinu svojich nákladov. Pre nás je omnoho zaujímavejší príbeh tejto ovce. Snažíme sa túto tradíciu obnoviť a vrátiť ovcu do jej prostredia.“

„Našou ambíciou je v budúcnosti ovce začať dojiť, tak budeme vyrábať hrudku,“ pokračuje. „Ale nebude v takom množstve, aby sme vedeli fungovať ako mliekareň. Sekundárne je za tým príbeh, ktorý má upútať klienta.“

Produktom z týchto oviec je prirodzene aj jahňacina, ktorá sa spracúva v reštaurácii. No iba v takých malých množstvách, že je to skôr symbolický doplnok.

Okrem oviec nájdeme na hospodárskom dvore ešte niekoľko zvierat, ako napríklad jalovicu pinzgauského plemena, niekoľko králikov liptovských lyskov, sliepky oravky, biele krátkosrsté kozy či tri prasatá.

Pinzgauská jalovička. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pivo od medvediarov

Jedna z budov v areáli nie je drevenica, ale kamenica. Ide o malý pivovar Ursus, ktorého vznik súvisel so zámerom čo najviac produktov vyrábať miestne. Pivovar si tu chlapi postavili sami a naučili sa variť pivo, čo je najmä parketa Petra Bačkora, ktorý je zároveň sládkom.

V pivovare nás víta jeho spolumajiteľ Karol Javorka. „Vyrábame ležiaky v spilke, čo je otvorený typ kvasenia, a pivo po vykvasení leží šesť až osem týždňov,“ vysvetľuje. „Pivo, aké varíme my, vie navariť každý, ale nebude chutiť rovnako, lebo máme jedinečnú vodu z prameňa Budkovica v tejto doline.“

Vyrábajú tu dva druhy ležiakov plzenského typu a príležitostne aj vrchne kvasené špeciály. „Na jeseň varíme Kortešačku, po veľkonočnom pôste zasa Cifrovačku,“ pokračuje Javorka.

Názov pivovaru Ursus znamená medveď, no nielen preto, že tu toto zviera žije. „Vzťahuje sa na to povesť,“ hovorí. „Ružomberčanov volali medvediari, lebo vo Váhu vraj našli mŕtvu kostru, ktorú pochovali ako človeka, a potom prišli na to, že to bol medveď.“

Spolumajiteľ pivovaru Ursus Karol Javorka. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Príbeh a poctivosť

Dve koliby, krčma, humno, hotel, detské ihrisko, čulý ruch. Na areál je pracovne naviazaných šesťdesiat ľudí mimo sezóny a osemdesiat v sezóne. Naskytá sa otázka: nespravili títo podnikatelia z pokojnej vstupnej brány do prírodného prostredia disneyland?

„Myslím, že charakterovo to miestnym nevadí, ale vadí im množstvo ľudí, ktoré sem chodí,“ odpovedá Sidor. „Boli zvyknutí, že po ulici mohli kedykoľvek chodiť peši, ale dnes je to počas sezóny problém. Komunikácia nebola nastavená na takú frekvenciu dopravy.“

„Na mnohých miestach vo svete, keď miestni cítia, že sa tam dokáže sústrediť viac ľudí, prídu s doplnkovou službou, ponúknu parkovanie a tak ďalej,“ pokračuje. „Títo ľudia by však chceli využívať svoj rodinný dom, ako boli zvyknutí. Je to v poriadku a nezazlievam im to, ale keby chceli z cestovného ruchu ťažiť, pozerajú sa na to ináč. Oni to nechcú, tak ich to zaťažuje,“ myslí si.

Poukazuje na príklad Bešeňovej. „Bola to dedinka s tristo obyvateľmi, a keď tam postavili zariadenie, ktoré láka množstvo turistov, jeden začal prenajímať ubytovanie, iný parkovanie, ďalší točiť zmrzlinu, ponúkať elektrobicykle... Dnes je v Bešeňovej deväťdesiat percent miestnych naviazaných na cestovný ruch,“ hovorí.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo je to tu inak?

„Závisí to od toho, či je človek ochotný na svojom živote niečo zmeniť alebo chce robiť, ako bol zvyknutý,“ myslí si Sidor. „Niekto chce prísť o pol tretej domov z fabriky a opekať si na záhrade, ale podnikanie je činnosť, ktorá berie jeho voľný čas.“

Habo priznáva, že Slovákom nie je podnikanie vlastné, čo sa prejavuje aj v postojoch mnohých samospráv. „Ak robíme areál, ktorý má priniesť pridanú hodnotu aj mestu, tak my ako podnikatelia očakávame, že nám pomôže s parkovaním, statickou dopravou, infraštruktúrou,“ hovorí.

„Osemdesiat percent starostov povie, že nič nechce, len mať pokoj a nech je všetko, ako bolo doteraz,“ dopĺňa ho Sidor. „Je to aj tým, ako sa politici vyjadrujú o podnikateľoch, že sú to zbojníci a treba ich daňovo zaťažiť. Ale napríklad v Taliansku je už úplne iný pohľad, veď podnikatelia vytvárajú pracovné miesta.“

Habo vysvetľuje, že vzorom sú pre nich alpské krajiny. Ľudia radi chodia do areálu, ktorý má nejaký príbeh a vlastný štýl. „Často je to postavené na tradícii aj na tom, že hosť musí cítiť, že majiteľ aj zamestnanci sú radi, že prišiel. Toto na Slovensku treba ešte dlhodobo budovať. Očakávame, že hosť príde a automaticky bude spokojný, ak mu dáme posteľ a pivo. Ale to je málo,“ dodáva.

„Podnikateľ, ktorý chce začať v cestovnom ruchu, by nemal rozmýšľať iba tak, že spraví lôžko, ale že k nemu vytvorí pridanú hodnotu. Hosť sa nechce len prísť vyspať, hľadá niečo, čo ho pritiahne. Lôžko je len sekundárna záležitosť,“ pokračuje Habo.

Podľa Sidora je tiež dôležité, aby sa v rezorte stále niečo dialo a rozvíjal sa. „Nemožno ostať v štandarde služieb spred niekoľkých rokov. Hostia sa zaujímajú o to, čo od ich minulej návštevy pribudlo, a potom sa znova chcú prísť pozrieť,“ vraví.

Pekáreň, v ktorej sa vyrába pečivo či cestoviny. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako konštatuje jeho kolega, zastať a nerozvíjať sa v cestovnom ruchu znamená začať klesať.

Podnikanie v cestovnom ruchu a obzvlášť v gastronómii však nie je ľahké, notoricky známa je skutočnosť, že je problém zohnať zamestnancov. Čo na to hovoria majitelia areálu U dobrého pastiera?

„Je to aj chyba nás podnikateľov. Ak sme odsunuli túto pozíciu iba do roviny, že ťa potrebujem len v sezóne a mimo sezóny choď, kam chceš, tak to nebuduje vzťah zamestnanca k majiteľovi,“ myslí si Habo.

„Našou víziou je udržiavať kolektív, čo síce stojí viac peňazí, ale ak má zamestnanec istotu, buduje sa kvalita. Myslím, že tento model je spravodlivý a dlhodobo udržateľný,“ dodáva.

„Stretávam sa s tým, že nám klient povie, že toho a toho čašníka si obľúbil, rád sa s ním stretne, je to takmer osobný vzťah. No ak je to anonymizované, nestojí to za nič,“ hovorí Sidor.

Mnohí podnikatelia v gastronómii sa obávajú aj okrádania zo strany zamestnancov. Podľa Haba to možno očakávať v prípade, ak sa firma nevenuje nastaveniu systému a kontrolných mechanizmov.

„Ešte dôležitejšie však je, že ak majiteľ alebo vedúci toleruje, že čašník môže niekomu napríklad predať niečo bez bločka, tak musí očakávať, že pri inventúre spraví to isté,“ upozorňuje. „Ak dovolím zamestnancovi krátenie daní, nákup necertifikovaného tovaru, ak ho zamestnávam na minimálku a zvyšok dám bokom – zamestnanci to vnímajú tak, že okrádame štát a viac ostáva majiteľovi.“

Patrik Habo. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Podľa Sidora je v tomto podnikateľskom segmente nevyhnutná trpezlivosť. „Ak podnikateľ hovorí, že byť poctivý mu nevychádza, nech sa pozrie, či začal na sebe. Naše prvé dva roky boli stratové, ale potom sa dostavil výsledok. Zisk v cestovnom ruchu nie je okamžitý ako v niektorých oblastiach, ale treba dlhodobo pôsobiť na klienta, budovať si meno, aby sa človek vrátil,“ vysvetľuje.

Tento areál je už desať rokov sebestačný a schopný vytvárať zisk, ale podľa slov ich majiteľov to musí byť založené na aktualizácii cenníka voči nákladom. „Naše služby nie sú lacné, ale vieme ich obhájiť,“ hovorí Habo. Spomína aj na covidové obdobie.

„Mnohé zariadenia počas korony ľudí vyhodili, ale tým, že my sme im dávali oficiálne mzdy, oni dostávali podporu od štátu a neodišli nám. Podpora od štátu vyžadovala doklad o tom, že zamestnanci boli oficiálne zamestnaní, ale mnohí iní zamestnávali na minimálku,“ pokračuje.

Keďže všetok obrat U dobrého pastiera je oficiálne zdanený, Habo so Sidorom si pochvaľujú aj zníženie dane z pridanej hodnoty na reštauračné a ubytovacie služby. Ušetrené prostriedky im slúžia na pokrytie ostatných zvýšených nákladov, ako sú napríklad DPH na ostatné produkty či transakčná daň, ktorá im vytvára náklad takmer tisíc eur mesačne. Zároveň stúpajú aj náklady na mzdu.

Čo by poradili nádejnému podnikateľovi v cestovnom ruchu?

„Aby začal v malom,“ odpovedá Habo. „A aby nebol nastavený na rýchle zbohatnutie,“ dodáva.

„Časom sa mu to vráti a môže ísť do ďalšieho rozvoja. Ale je mi jasné, že veľakrát potrebuje finančnú injekciu, preto si musí zrátať, či vie zvládnuť úver, vziať si spoločníka,“ pokračuje.

„Ľudia chodia za tým, čo je výnimočné. Nemusí to byť megalomanské, ale treba veci robiť dobre a poctivo,“ uzatvára.