Oslobodenie Na čo Robert Fico a rusofili pri tomto výročí pravidelne zabúdajú

Keď premiér Robert Fico v rozhovore pre ruskú televíziu Rossija 1 avizoval svoj záujem oslavovať výročie 9. mája spoločne s Vladimirom Putinom, použil slová, že prísť pri tejto príležitosti do Moskvy by pre neho bola veľká česť.

„Ja takéto pozvanie prijmem a pôjdem tam, lebo je za čo poďakovať vojakom Červenej armády. Urobím to, lebo je to našou morálnou povinnosťou,“ povedal Fico.

Premiér a politici Smeru sa pri príležitosti rôznych osláv spojených s oslobodením Československa dopúšťajú jedného pomerne rozšíreného stereotypu. Hovoria o Červenej armáde tak, akoby bolo išlo o ruskú armádu a jej bojovníkom sa dalo poďakovať iba v Moskve.

Je faktom, že Rusi zohrali počas druhej svetovej vojny dôležitú úlohu, ale ak sa bavíme napríklad o oslobodení Československa, nemali by sme zabúdať ani na iné národy, ktoré na ňom mali podiel.

Konkrétne, na oslobodení územia nášho niekdajšieho spoločného štátu sa zúčastnili jednotky 1., 2. a 4. ukrajinského frontu, ktoré boli z veľkej časti sformované na Ukrajine a v ich radoch bojovalo množstvo etnických Ukrajincov. Tí podľa údajov zo samotných ruských archívov tvorili 60 až 80 percent vojakov týchto armádnych zoskupení.

Napríklad v jednotkách 1. ukrajinského frontu bojovalo 559 557 Rusov a 342 510 Ukrajincov. Dôvodom tohto vysokého počtu Ukrajincov bolo to, že personálne vyčerpaná Červená armáda mobilizovala počas oslobodzovania Ukrajiny veľké počty miestnych obyvateľov. Vojenská povinnosť sa na týchto územiach vzťahovala na celú mužskú populáciu od 18 do 50 rokov.

Celkovo v Červenej armáde slúžilo približne 3,7 milióna Ukrajincov, pričom išlo najmä o radových vojakov, keďže medzi dôstojníkmi mali Rusi výraznú prevahu. Okrem Ukrajincov sa na oslobodení územia dnešného Slovenska v radoch Červenej armády zúčastnilo aj množstvo príslušníkov iných národov, napríklad Bielorusov či vojakov z Kaukazu a zo strednej Ázie.

Netreba zabúdať ani na to, že 30 až 40 percent územia Slovenska oslobodila rumunská armáda a približne šestnásťtisíc Rumunov tu padlo.

V Kyjeve či Bukurešti by sa na oslobodenie Slovenska dalo určite dôstojne spomínať. Bez Putina a ďalších diktátorov po boku.

V Kyjeve či Bukurešti by sa na oslobodenie Slovenska dalo určite dôstojne spomínať. Bez Putina a ďalších diktátorov po boku.

V týchto májových dňoch sa už pravidelne objavujú diskusie aj o tom, či oslobodenie Československa netreba nazývať skôr dobytím alebo ovládnutím.

Tento názor má svojich zanietených zástancov, len sa pri ňom niekedy zabúda, že pre Československo platí trochu iný kontext ako napríklad pre Poľsko, Maďarsko či Rumunsko. Teda pre krajiny, kde bolo nastolenie komunizmu z veľkej časti naozaj záležitosťou Červenej armády.

V prípade Československa a najmä českých krajín totiž nemožno ignorovať skutočnosť, že komunizmus bol do značnej miery voľbou obyvateľov.

Komunistická strana tu bola legálna a pomerne populárna už pred vojnou a komunisti regulárne vyhrali voľby v roku 1946. Nehovoriac o tom, že myšlienky usporiadania spoločnosti podľa socialistického modelu tu vtedy nehájili len oni, ale aj sociálni demokrati či národní socialisti.

To však neznamená, že si oslobodenie máme idealizovať a pri jeho pripomínaní zabúdať na nepríjemné fakty. Napríklad na to, ako Stalin pripravil Československo o Podkarpatskú Rus, ako boli tisícky československých občanov deportované Červenou armádou do gulagov alebo na to, čo podnikali na našom území niektoré sovietske jednotky. Napríklad príslušníci vojenskej kontrarozviedky Smerš.

Jeden z nich, Michail Mondič, ktorý neskôr emigroval do Nemecka a pôsobil v rádiu Slobodná Európa, o tom podal výpovedné svedectvo vo svojej spomienkovej knihe Smerš. Rok v tábore nepriateľa.

O praktikách Smerša pri oslobodzovaní Československa v nej napríklad píše: „Nadšenie Čechov nepoznalo hranice. Vítali nás ako osloboditeľov, záchrancov, dlhoočakávaných hostí. Ale my sme neprinášali slobodu. Prinášali sme smrť, veď sme boli ,smeršovci‘. Čo nás po tých usmievajúcich sa a vyobliekaných chlapcoch a dievčatách. My sa musíme dostať do Prahy, zatknúť tisíce ľudí, vypočuť ich, mučiť a nakoniec zabiť.“

Okrem toho, že históriu treba hovoriť celú, pri výročí oslobodenia by sme si mali nahlas povedať aj ďalšiu dôležitú vec, na ktorú náš premiér a niektorí ďalší vládni politici zabúdajú.

Fakt, že nás v roku 1945 oslobodila Červená armáda, pre nás nemôže znamenať konzekvenciu toho typu, že to budeme používať na ospravedlnenie Ruska, keď šliape po medzinárodnom práve a dopúšťa sa agresie voči Ukrajine.