Pomohli by Churchill a de Gaulle? Porážka sa nezačína na bojovom poli, ale v našom vnútri

V Európe opäť vypukla vojna, namiesto mobilizácie však vidíme debaty. Namiesto hrdinov ponúkanie sloganov. Namiesto odporu – filozofické hádky o povahe zla.

Dnešná Európa nie je pripravená brániť sa – ani inštitucionálne, ani morálne. A aj keby sa zajtra objavili noví Churchillovia a de Gaullovia, pravdepodobne by nedokázali čokoľvek zmeniť. Pretože by sa za nich jednoducho nemal kto postaviť.

Stratená vôľa: čo sa stalo s európskou spoločnosťou?

Zraniteľnosť Európy spočíva v strate kolektívnej vôle k odporu – najmä v starej Európe. Nejde tu o vojenské rozpočty alebo veľkosť armády. Ide o psychologickú a kultúrnu zmenu, ktorá nastala v západných spoločnostiach za posledných päťdesiat rokov – zintenzívnila sa po studenej vojne.

V celej západnej a strednej Európe sa hodnoty posunuli smerom k osobným právam a pohodliu. Občania čoraz viac uprednostňujú individuálne slobody a blahobyt, zatiaľ čo kolektívne povinnosti ustupujú do pozadia.

Medzi mladšími generáciami vychovanými v mieri a prosperite sa mobilizácia a vojenská služba nevnímajú ako občianske povinnosti, ale ako zastarané prežitky.

Zatiaľ čo v krajinách ako Čína, Severná Kórea a Irán sú ideály sebaobetovania a povinnosti voči štátu naďalej ústredné. Od občanov sa očakáva, že budú brániť národné záujmy – aj za cenu osobných strát. To v potenciálnych konfliktoch vytvára výhodu.

História ukazuje, ako takéto zmeny oslabujú impériá. V neskorej Rímskej ríši sa Rimania tak upli na luxus, že preniesli obranu na žoldnierov – a stratili schopnosť bojovať za seba.

Západná Európa čelí podobnému riziku. Bez zmeny hodnôt a návratu k ideálom kolektívnej obrany môžu mať európske demokracie problém udržať sa proti odhodlanejším protivníkom.

Dramatické rokovaniaPred bránami Európy stojí prízrak katastrofy

Jan Rokita

Nesloboda ako ilúzia: prečo je pacifizmus nebezpečný

V posledných rokoch sa v európskom verejnom diskurze čoraz častejšie objavuje vzorec: Je lepšie žiť v neslobode, ako zomrieť za slobodu. Na prvý pohľad humanistická téza, odmietnutie hrdinstva v prospech života. V skutočnosti je však prejavom hlbokej morálnej naivity a straty historickej pamäti.

Takýto postoj sa opiera o falošnú ilúziu, že moderná nesloboda znamená obmedzené práva, určitú cenzúru a politickú zaujatosť. Že je to stále istá forma života – síce neúplná, ale znesiteľná. V mnohých mysliach sa nesloboda spája s autoritárskou Európou 20. storočia – nad budovami sa menili vlajky, nad médiami sa menila kontrola, ale každodenný život zostal relatívne stabilný.

Moderná nesloboda však nie je administratívnou nepríjemnosťou. Je to systémové násilie. Znamená mestá zrovnané so zemou, masové deportácie, miznutia ľudí, filtračné tábory, zámerný teror voči civilistom. Nejde o hypotézu – už sa to stalo.

Tí, podľa ktorých sa v totalite dá jednoducho „pokojne žiť“, zabúdajú: nikto nesľúbil, že budete môcť žiť. Nesloboda je priestor svojvôle. Miesto, kde bezpečnosť nezávisí od zákona, ale od lojality, strachu a náhody. Kde môže byť človek zlikvidovaný – fyzicky alebo morálne – len preto, že sa nachádza na nesprávnom mieste v nesprávnom čase.

Ilúzia „lepšie žiť, ako bojovať“ sa mení na kapituláciu – nie pred nepriateľom, ale pred sebou samým. Pretože takýto pacifizmus nie je o humanizme, ale o strachu. Strach zo zodpovednosti, z námahy, z voľby. A v tomto strachu sa spoločnosť vzdáva budúcnosti.

Pacifizmus, ak nie je podložený jasným pochopením hrozby, sa stáva formou sebaospravedlnenia. Keď protivník popiera hranice, morálku a hodnotu samotného ľudského života, odmietnutie odporu nie je cestou k mieru. Je cestou k zániku.

Ruský útok na SumyMorálne rozhorčenie nestačí

Jozef Majchrák

Žiadna spoločnosť, žiadny vodca: hranice politickej vôle

Častým vysvetlením slabosti Európy je absencia silných a rozhodných vodcov. Problém však nespočíva len v elitách. Aj keby sa objavil nový Churchill, pravdepodobne by nebol schopný zmeniť kurz. Nikto by sa zaňho totiž nepostavil.

Lídri v histórii uspeli, pretože mali spoločnosť pripravenú priniesť obete. Churchill nevytvoril britské odhodlanie, ale dal mu hlas. Francúzsky odboj sa nezrodil z de Gaullovej vôle, ale formoval sa už zvnútra. Dnes by aj strategický líder hovoril do prázdna.

Moderná európska spoločnosť, najmä v starej Európe, zabudla, ako byť účastníkom dejín. Politická energia zdola sa oslabila. Stratil sa inštinkt mobilizácie. Namiesto výziev na akciu sa očakáva ochrana. Namiesto zodpovednosti sa očakáva delegovanie.

Závislosť od volebných cyklov tento problém ešte zhoršuje. Politici uvažujú v krátkom časovom horizonte, zameriavajú sa na ratingy a stranícke záujmy. Každé rozhodnutie, ktoré si vyžaduje námahu, riziko alebo mobilizáciu, je nepopulárne. A v spoločnosti, ktorá nevyžaduje ani netoleruje rozhodnosť, sa elity stávajú rukojemníkmi pasivity.

Kríza teda nespočíva len vo vedení, ale aj v tom, kto a kde by mal viesť. Bez pripravenosti verejnosti konať, bez odhodlania brániť svoje zásady stráca politika zmysel.

Máme niečo, čo stojí za to brániť?

Veľká časť súčasnej Európy je civilizáciou, ktorá už neverí v nutnosť sebaobrany. Nie preto, že by jej chýbali zdroje, technológie alebo spojenci. Práve naopak – z materiálneho hľadiska zostáva jednou z dominantných síl na planéte. Ale sila bez vôle nie je čin. A v tom spočíva hlavná slabina.

Európske spoločnosti sa na desaťročia postupne vzdali mobilizačného myslenia. Vojna sa stala „archaickou“ a násilie niečím, čo sa deje len inde. Národné armády sa zmenšili, záložné sily sa rozpustili a myšlienka strategickej sebazáchovy ustúpila ilúzii večného mieru.

História sa však vrátila v podobe vojenskej agresie, teroru a ničenia. A ukázalo sa, že spoločnosť vychovaná na právach a spotrebe sa nedokáže prispôsobiť prežitiu. Nielenže nechce zomrieť – nedokáže v týchto súvislostiach ani uvažovať. Odmieta uznať, že zlo existuje a že sa s ním nedá diskutovať, iba ho zastaviť.

Strategická porážka sa nezačína neúspechom na bojisku. Začína sa tým, že spoločnosť odmieta uznať, že má niečo, čo sa oplatí brániť. S presvedčením, že môže získať čas, vyjednávať alebo sa skryť. To je skutočná kapitulácia – nie pred nepriateľom, ale pred sebou samým.

Plán naozaj nemámeAko môže vyzerať ukrajinské víťazstvo?

Maciej Ruczaj

Sloboda si vyžaduje námahu

Európa ešte nebola porazená, ale nachádza sa v nebezpečne zraniteľnej pozícii. A hrozba neprichádza len zvonku, z autoritárskych štátov. Najvážnejšia hrozba spočíva vnútri: v morálnom vyčerpaní, v strate vôle, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za svoje zásady.

Kým európske spoločnosti znovu neobjavia chápanie slobody ako povinnosti – a nielen ako práva –, žiadna armáda, žiadni vodcovia, žiadne aliancie ich nebudú schopné ochrániť. Civilizácia, ktorá nie je ochotná bojovať za seba, nezanikne preto, že bola dobytá, ale preto, že odmietla existovať v podmienkach konfliktu.

Voľba, pred ktorou Európa stojí, nie je medzi vojnou a mierom. Je medzi postupným zánikom a vedomým odporom. Buď Európa prehodnotí seba samu a získa späť svoju schopnosť konať, alebo bude sledovať, ako stráca všetko, čo kedysi vytvorila.

Pôvodný text: Defeat Begins Not on the Battlefield, but Within. Uverejnené v spolupráci s The European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.