Rozhodnutie českého Ústavného súdu Spovedné tajomstvo alebo Všetkých kráľov do času

V roku 2021 sa vo francúzskom parlamente objavil návrh na „prelomenie spovedného tajomstva“, ktoré, samozrejme, aj táto krajina – vybudovaná na omnoho prísnejšej definícii oddelenia štátu a cirkvi, než je v Európe zvykom – bez väčších výhrad rešpektuje.

„Spovedné tajomstvo stojí vyššie než právo republiky,“ odpovedal – na cirkevného hierarchu prekvapivo odvážne a jednoznačne – predseda francúzskeho episkopátu. To vyvolalo búrlivé reakcie ľudí, pre ktoré v plnom rozsahu platí Böckenfördeho paradox.

Slávny nemecký politológ kedysi napísal, že liberálna demokracia stojí na základoch, ktoré sama nevytvorila, a, naopak, čoraz menej im rozumie, čím podkopáva samu seba.

Odpovedal im vtedy Rémi Brague, jeden z najznámejších súčasných filozofov. Na jednej strane pripomenul príbeh Franza Jägerstättera, rakúskeho roľníka, ktorý v roku 1943 odmietol nastúpiť do Wehrmachtu a bol za to popravený. A na druhej strane obžalovaných v norimberských procesoch, ktorí sa unisono obhajovali tým, že len konali tak, ako im prikazoval (svetský) zákon.

Brague tým jednoducho poukázal na to, že za zdanlivo marginálnou otázkou spovedného tajomstva sa v skutočnosti skrývajú základy toho, čo nazývame západnou civilizáciou.

Na jednej strane myšlienka autonómie duchovnej a svetskej sféry, ktoré sú prepojené, ale nezávislé a jedna by nemala dominovať nad druhou – zásadný rozdiel oproti východnému kresťanstvu a väčšine iných veľkých náboženstiev, ktorý umožnil vývoj smerom k myšlienke náboženskej slobody a napokon aj „neutrálneho“ štátu.

Na druhej strane princíp nezrušiteľnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti, ktorý sa opiera o koncepciu individuálneho svedomia, ktoré je „morálnym sprievodcom“ každého človeka. Možnosť, že sa tento individuálny „mravný zákon vo mne“ dostane do konfliktu s pozitívnym právom, vytvoreným politickou mocou, bola kľúčovým impulzom stojacim na začiatku moderného konceptu individuálnych práv.

Bohužiaľ, dnes sa predstavy o koreňoch našej civilizácie opierajú skôr o romány Dana Browna než o klasickú filozofiu. A tak od prvého apríla trvá v českej verejnej debate festival nadšenia nad rozhodnutím Ústavného súdu vo veci zmluvy medzi Svätou stolicou (teda z hľadiska medzinárodného práva plnoprávnym aktérom, ktorý je zároveň zástupcom globálnej inštitúcie – Katolíckej cirkvi) a Českou republikou.

V Česku schvaľujú zmluvu s VatikánomPozornosť vo verejnej debate vyvolal aj paragraf podobný tomu v zmluve Slovenska

Pavol Rábara

Samozrejme, spory medzi Vatikánom a Prahou majú dlhú tradíciu, spomeňme Masarykovo „Tábor je náš program“ a snahy o definovanie modernej českej národnej identity ako bytostne „protirímskej“. Aj preto rozhodnutie Ústavného súdu padá na úrodnú pôdu.

Barikáda proti „zlým prelátom“

Pobavil jeden z účastníkov diskusií po vyhlásení rozhodnutia, ktorý na sieti X zanietene vykrikoval, že „sme Husov národ“, čo však – vzhľadom na to, že Hus bol celý život katolíckym kňazom a jeho odpor voči pokrytectvu cirkvi i slávne „Neodvolám“ priamo vyrastajú z kultúry postavenej na princípe individuálneho svedomia – vyznelo trochu komicky.

Vo väčšine sa však debata riadila pravidlom konvergencie, ktoré formuloval poľský filozof Ryszard Legutko: radikálny liberalizmus a komunizmus sa napokon vždy stretnú, pretože ich cieľ – emancipácia jednotlivca od všetkých väzieb, uskutočňovaná, ak je to potrebné, pomocou štátneho aparátu – je rovnaký. Aj preto sa na tej istej barikáde v boji proti „zlým prelátom“ ocitli Kateřina Konečná, Piráti a radikálnejšie krídlo Starostov.

Niet pochýb o tom, že Katolícka cirkev a českí katolíci bez konkordátu prežijú. Vzhľadom na uvedené okolnosti takto fungujú už sto rokov.

O to nepríjemnejšie je však rastúce presvedčenie (ktoré, prirodzene, nenájdeme explicitne v náleze Ústavného súdu, no v sprievodnej diskusii áno), že je potrebné všetko, čo z pohľadu dnešného neskorého liberalizmu nedáva zmysel alebo odvodzuje svoju legitimitu z iných zdrojov, obmedziť, kontrolovať a najradšej odstrániť.

V tomto ohľade je dobré, že Ústavný súd odmietol všeobecnú logiku sťažnosti senátorov, ktorá spochybňovala zmluvu ako takú, a sústredil sa len na dva konkrétne body – jeden týkajúci sa prístupu k cirkevným archívom (kde, mimochodom, zasiahol proti zneniu, ktoré navrhovala vládna strana, a nie cirkev) a druhý práve v otázke spovedného tajomstva.

Pre veľkú časť účastníkov diskusie by bolo prekvapením, keby sa dozvedeli, že české právo už teraz inštitúciu spovedného tajomstva rešpektuje a rozhodnutie Ústavného súdu na tom zatiaľ nič nemení.

Pravdepodobne by ich prekvapilo aj to, že tento princíp uznáva väčšina európskych právnych systémov – od Španielska po Nemecko – a v posledných troch dekádach ho prijala (alebo skôr znovuobnovila po období komunistickej totality) aj väčšina krajín bývalého sovietskeho bloku, napríklad Poľsko či Litva.

V Taliansku dokonca nájdeme v trestnom práve postih pre duchovného, ktorý by spovedné tajomstvo porušil.

Je príznačné, že k rozhodnutiu Ústavného súdu sa objavil celý rad disentných stanovísk. Veľmi dobre argumentačne podložených, no zároveň miestami až prekvapivo sarkastických – tak voči aktivistickým senátorom, ktorí zmluvu napadli, ako aj voči stanovisku zvyšku súdu.

Nepochopenie spovede

Menší rozdiel medzi väčšinou európskych právnych úprav v tejto otázke a českou úpravou spočíva v tom, že český právny poriadok obmedzuje spovedné tajomstvo na prečiny, ktoré sa už stali, no teoreticky prikazuje konať v prípade, ak by sa objavili informácie o zločinoch, ktoré sa kajúcnik ešte len chystá spáchať.

Zápis v konkordáte by teda mohol znamenať zrušenie tohto rozlíšenia. Toto rozlíšenie však samo osebe vychádza z pomerne úsmevného nepochopenia spovede.

Sudkyňa Dita Řepková sucho poznamenáva, že predstava o duchovných, ktorí v dôsledku spovedného tajomstva nezabránia zločinu, o ktorom sa dozvedeli v spovednici, je skôr „filmového či beletristického charakteru, majúceho od reality dosť ďaleko – jednak veľmi často spovedník nepozná identitu spovedajúceho sa (kajúcnika), no predovšetkým sa kajúcnik pri spovedi tradične vyznáva z minulých hriechov, nie z plánovania budúcich“.

Kto ohrozuje demokraciu?Vývoj nemôže byť iba liberálny. Musí pripúšťať aj možnosť návratu k predchádzajúcemu statusu quo

Maciej Ruczaj

Argumentácia Ústavného súdu sa opiera predovšetkým o tvrdenie, že prijatie konkordátu by v prípade chápania spovedného tajomstva ohrozovalo princíp rovnosti náboženstiev, teda by dávalo Katolíckej cirkvi väčšie výsady než ostatným.

Je však zarážajúce, že ostatné štátom uznané náboženské spoločnosti, ktoré taktiež uplatňujú v nejakej forme princíp spovedného tajomstva, nemali k zneniu zmluvy námietky, prípadne ju vítajú ako posilnenie priznaných osobitných práv napokon aj pre ne samotné.

Ako poznamenáva v ďalšom disentnom stanovisku sudca Tomáš Langášek: „Ústavný súd im oznamuje, že sa mýlia, pocit diskriminácie im nanucuje a voči všetkým direktívne nastoľuje rovnosť. V tom horšom.“

V čom horšom, by sme sa mohli opýtať, keď už tieto „osobitné práva“ cirkvi existujú? Sudca Langášek poukazuje na niekoľko trendov, ktoré vníma v odôvodnení.

Po prvé je zarážajúce, prečo prekáža konštatovanie zo zmluvy: „Česká republika uznáva spovedné tajomstvo“, keď „len vyjadruje to, čo platí už viac než 30 rokov a čo je zrejmé z viacerých zákonných ustanovení naprieč právnym poriadkom“. Ide tu o akési hypotetické prípravy na situáciu, keď budú tieto osobitné práva obmedzené?

Tomu by mohla nasvedčovať aj ďalšia z námietok sudcu Langáška: skutočnosť, že Ústavný súd sa vo svojej úvahe o spovednom tajomstve odvoláva len na „značne redukované chápanie spovedného tajomstva“ ako „inštitucionálneho privilégia cirkvi“ a nespomína, že sa opiera o podstatne pevnejšie základy – základné práva na slobodu svedomia, náboženského vyznania a súkromia.

O Böckenfördeho paradox budeme zakopávať čoraz častejšie, ako bude postupne klesať povedomie o základoch, na ktorých je naša civilizácia postavená.

Ale aby sme neprepadali skepse – práve sme vo veľkonočnom období. Básnik Jan Zahradníček uprostred stalinskej tmy končil svoju báseň Znamení moci pripomienkou toho, že „všech králů do času“ s výnimkou Jedného.

„Vaše moc je veliká
a váš strach ještě větší
před tou nocí ze soboty na neděli
před tou Velikou nocí,“

napísal Zahradníček. V porovnaní s tým, čo zažíval vtedy (o niekoľko mesiacov neskôr sa ocitol vo väzení ako údajný člen „protištátneho sprisahania inšpirovaného Vatikánom“) sú také malichernosti ako zápisy konkordátu úsmevnými drobnosťami.