Manhattan na súši Bude Praha o pár desaťročí chudobným príbuzným rozvinutej Varšavy?

Trochu cynický vtip z obdobia vrcholného komunizmu znel, že francúzska a sovietska delegácia sa vypravili vlakom, jedna do Moskvy a druhá do Paríža. Ich vlaky zastavili vo Varšave a obe delegácie vyzreli z okna a domnievali sa, že už sú v cieli...

Ešte okolo roku 2000, keď som bol vo Varšave prvýkrát, to celkom sedelo. Mesto bolo očividne oveľa chudobnejšie ako Praha, nehovoriac o rôznych iných západných metropolách, čo bolo vidieť úplne na všetkom: vek vozového parku, výklady obchodov, stav rôznych verejných priestranstiev a oblečenia ľudí.

Dnes, o štvrť storočia neskôr, sa rozdiely v blahobyte zmazali. Sem-tam ešte narazíte na nejaké zanedbané zákutie, ktoré pamätá generála Jaruzelského a výnimočný stav, ale dnes sa Varšave darí očividne dobre. Nutne vám napadne, či o ďalšie štvrťstoročie, niekedy okolo roku 2050, nebude zreteľne chudobnejšia, naopak, tá Praha.

Varšava vstala z mŕtvych na dve etapy. V roku 1945, po Varšavskom povstaní a prechode frontu, tu nebolo viac-menej nič okrem trosiek plných mŕtvol. Hitler mal voči Varšave obzvlášť silnú averziu a špeciálne nemecké oddiely začali likvidovať tunajšie pamiatky hneď po dobytí mesta v roku 1939.

Dve povstania, ktoré nasledovali (v židovskom gete a neskôr aj v poľskej časti mesta), boli potom dobrou zámienkou na úplné zničenie poľského hlavného mesta. Z druhého brehu sa na ničenie v roku 1944 prizerali sovietske vojská, pretože Stalinovi zrejme vyhovovalo, že v meste krváca nekomunistický poľský odboj.

Univerzita v stalinskom štýle, ktorá dlho dominovala Varšave. Nočné osvetlenie ju robí trochu ľudskejšou. Foto: kechlibar.net

Pomník Neznámemu vojakovi v zimnej noci. Zimné dni sú tu ešte kratšie ako u nás, koncom decembra asi o pol hodiny. O to väčšia pozornosť sa venuje nočnému osvetleniu. Foto: kechlibar.net

Dnešný návštevník to nemusí na prvý pohľad spoznať, pretože ak príde do historického centra mesta, uvidí starý kráľovský palác, katedrálu a rozkošné staré domy na námestí – lenže to je všetko postavené znova, tehla po tehle, na základe predvojnových fotiek a pamäti tých, kto prežili veľký armagedon.

Povojnová obnova Varšavy sa ešte úplne neskončila. Predvlani sa začala rekonštrukcia Saského paláca, veľmi drahý projekt; ukončená má byť v roku 2030 za cenu 530 miliónov eur. Húževnatosť Poliakov je jednoducho legendárna.

Čo však spoznáte hneď po opustení rekonštruovaného centra mesta, je absencia „medzivrstiev“. Nie sú tu ani secesné Vinohrady, ani prvorepublikovo elegantné Dejvice, to všetko padlo za obeť vojne. Ďalšie stavby sú až z päťdesiatych rokov.

Vedľajším efektom povojnovej obnovy je aj sieť niekoľkoprúdových mestských diaľnic križujúcich centrum, ktoré mu, úprimne, veľmi nepridávajú.

Jedna zo zrekonštruovaných ulíc v historickom centre. Foto: kechlibar.net

Druhá etapa zmŕtvychvstania sa začala po páde komunistického režimu, keď Poliaci konečne získali priestor na plné uplatnenie svojho obchodného nadania. V meste, kde nezostalo veľa pamiatok, nie sú ani veľmi tvrdohlaví pamiatkari a výstavbe moderných budov nikto príliš nebráni.

Počas poslednej generácie tu vyrástlo viac ako desať mrakodrapov, ktoré zatieňujú predtým dominantnú „stalinskú“ univerzitnú budovu, a ten najvyšší, Varso Tower, je dnes najvyššou budovou v celej EÚ. Počas mojej návštevy na konci decembra som ho však uvidel iba raz, inak sa jeho horná polovica skrývala v...

… no, a tu som chcel pôvodne napísať slovo oblakoch, lenže to bol skôr smog. Aby sme Poľsko len nechválili, má aj nejaké problémy a jedným z nich je príšerná kvalita ovzdušia, pre zmenu najhoršia v celej EÚ.

Na mape zimnej Európy má Poľsko tendenciu trčať ako červená škvrna rozťahujúca sa do okolia (vrátane mrzutej severnej Moravy a českého Sliezska, kde začína dovezený dym prevládať nad tým miestnym). Epicentrom smogu však nie je Varšava – býva ním Hornosliezska panva so svojím lacným uhlím.

Je to problém, pretože skutočnosť, že dym z pevných palív poškodzuje zdravie, si ekológovia nevymysleli. Poľská vláda chce tento problém riešiť výstavbou hneď niekoľkých jadrových elektrární na baltskom pobreží (zatiaľ nie je v krajine ani jedna), ale stavať sa ešte nezačalo.

Kvalita ovzdušia na konci decembra 2024. Foto: kechlibar.net

Čo sa týka pamiatok, vidieť možno ešte jednu, tentoraz v autentickom stave: na samotnom juhu mesta leží mestečko Wilanów, dnes „rozvojová zóna“ plná nových bytoviek, kam bola natiahnutá električka a chystá sa tu aj výstavba metra.

Za druhej svetovej vojny ležal Wilanów ďaleko od Varšavy a vďaka tomu bol ušetrený – ako mestečko samotné, tak najmä veľký kráľovský palác v barokovom slohu, vybudovaný Jánom III. Sobieskym. Palác obklopujú rozsiahle záhrady a jeho vnútro zahŕňajúce aj dve skvostné kráľovské spálne je spomienkou na slávu poľsko-litovskej rzeczpospolitej skôr, než ju zomlelo brutálne 18. storočie.

Za separátnu návštevu rozhodne stojí, aj keď električkou a pešo sem z centra pôjdete skoro hodinu.

Palác vo Wilanówe. Foto: Wikipedia (Przemysław Jahr)

Stojí za to navštíviť Varšavu. Historickú krásu jej už nikto naplno nevráti, ale je to mesto, ktoré prežilo, a tú energiu prežitia a vôle ďalej rásť tu cítiť dodnes. Ak tu niečo zásadné nepokazia, počas ďalších dvadsiatich piatich rokov bude Varšava jedným z najdôležitejších miest Európy.

Pôvodný text: Varšava: Manhattan na souši. Uverejnené so súhlasom autora.