Patrícia Hirschnerová Ako si plánovať týždeň tak, aby tam bolo všetko podstatné? Plánuj si vzťahy, nie úlohy

Ako si správne nastaviť osobný aj rodinný kalendár, aby v ňom bolo to, čo je pre nás v živote najdôležitejšie? Ako zladiť prácu a rodinu, aby sme nežili s neustálymi výčitkami svedomia?

Aj o tom sme hovorili s Patríciou Hirschnerovou z organizácie Pracujúce mamy, ktorá je i spoluautorkou kurzu Spokojná v práci, ktorý absolvovalo už viac ako 600 žien. Vystúpi v máji na Ženskej katolíckej konferencii. 

Každý zrejme zažil výčitky, že keď je v práci, nestíha sa venovať dosť deťom, rodine, a keď je naplno doma, nestíha dokončiť projekt do práce. Prečo sa nám to deje?

Náš mozog funguje nejakým spôsobom: ak mám prácu, ktorá je mentálne náročná, mozog si to potrebuje uzavrieť. Ide o princíp kognitívneho uzavretia, keď je úplne normálne, že to chvíľku trvá, a keď prichádzame domov, potrebujeme do nejakej miery mať nastavenú výhybku.

Teda byť milosrdný k sebe samému, keď sa nám to deje, a druhá vec je, ako tomu pomôcť, ako prepnúť medzi rodičovskými, domácimi povinnosťami a tými pracovnými.

Často nevieme byť prítomní tam, kde sme, pretože dobiehame. Žijeme zo dňa na deň a nemáme naplnené potreby vo vzťahoch doma alebo v práci. Nevieme, čo je pre nás priorita, a preto sa nám to celé zamieša. Tam je práve to riešenie – strategicky si plánovať a nastaviť, čo je pre mňa dôležité v práci, čo v osobnom živote.

V skutočnosti si myslíme, že máme život naplánovaný a pod kontrolou, ale nemáme upratané priority?

Keďže je doba čoraz rýchlejšia, kladú sa na nás obrovské nároky, nielen v práci. Celkovo žijeme dobu extrémov. Máme tu diskurz o práci a statuse, ale aj v osobnom svete máme voči sebe veľmi veľké nároky, osobitne keď sa rozprávame o rodičoch, mamách. Každý človek kladie na seba nároky, a keď ich nesplní, cíti výčitky.

Keď nevieme, kam ideme, nezáleží, ako rýchlo ideme. Existuje o tom vtip: manažérka nasadne do taxíka a hovorí: „Rýchlo.“ Taxikár sa pýta: „Kam?“ A ona odpovedá: „To vás nemusí zaujímať, rýchlo.“

Často to funguje tak, že sa naháňame doma, naháňame sa v práci a nemáme pomenované, čo je pre nás dôležité. Verím, že každý človek chce s niečím odchádzať z tohto sveta, chce po sebe niečo zanechať. Pre nás kresťanov je to nejaké povolanie, ktoré nám Boh dáva. Keď viem, prečo som tu, čo sú moje hodnoty, čo je moja misia, ktorú sa snažím na tomto svete plniť, viem sa na svoj každodenný život pozrieť inou optikou. A to nemusí byť len vecou kresťanov.

Ak chcem, aby som raz zomierala s týmto a mám to napísané a pomenované, tak to, za čím sa teraz zháňam, ide tým smerom, ktorým chcem? Často zistím, že kopec vecí, ktoré robím, mám preto, lebo mi ich zadal niekto iný, ale nepomáha to tomu, kam chcem ísť ja.

Väčšina príručiek efektívneho plánovania sa začína organizáciou času. Vy začínate tým, že je potrebné zamerať sa na vzťahy. To je celkom iný pohľad.

Je to možno trúfalé tvrdenie, ale time management je vlastne oxymoron, my nevieme manažovať čas. Čas proste plynie a problém s úlohami je, že keď sa pozeráme na ich zoznamy, na metodiky práce s úlohami, úlohy sa nikdy nekončia a je ich veľmi veľa. Nemáme kľúč, na základe ktorého sa máme rozhodovať, čo má menšiu a čo väčšiu prioritu.

Namiesto toho, aby sme sa snažili sústrediť na to, čo je podstatné, snažíme sa robiť všetko. A to je ten problém: nestihneme všetko. Jednoducho tento svet má toľko možností, že aj keby sme boli dokonale zorganizovaní, stihneme skončiť akurát tak niekde na infúziách alebo vyhorieť.

Práve tá metodológia, s ktorou pracujem ja, kde sa pozeráme na vzťahy a definujeme, ktorý vzťah konkrétne je pre mňa dôležitý, pomáha uvedomiť si, čo je pre mňa zo zoznamu úloh priorita.

Čo znamená konkrétne, ak chceme zmeniť mentalitu a nezačínať plánovanie týždňa od toho, čo všetko musíme urobiť, čo si máme nastaviť ako prvé?

Vo svojej podstate aj v práci je to vlastne o vzťahoch. Máme vzťahy so svojimi nadriadenými, so svojimi klientmi, so svojimi kolegami. Štandardne sa deje to, že ľudia nám hádžu do kalendára rôzne stretnutia a skončíme so zoznamom pätnástich úloh, ktoré musíme spraviť. A my prídeme do práce a robíme jednu vec po druhej.

To je však spôsob, ktorý je veľmi neefektívny, pretože úlohy budú stále pribúdať. Poznáte hru Tetris, kde kocky neustále padajú, zbavíte sa spodného radu kociek, ale ony stále padajú ďalej. A je to úplne normálne, že život sa deje.

Ten pohľad, ktorý ponúkam, je na základe konceptu Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí, kde sa hovorí o tom, že život sa neskladá z úloh, ktoré plním, ale zo vzťahov, ktoré v živote mám. Aj tých pracovných.

Keď sa pozriem na to, ako trávim týždeň, tak buď budem reaktívne plniť úlohy, ktoré mi niekto dáva alebo ktoré si možno dávam ja sama, lebo mám pocit, že musím veľa stihnúť, alebo sa pozriem, čo sú kľúčové vzťahy v mojom živote, a na základe toho plánujem.

Keď sa pozriem len na zoznam úloh v práci, môžem stráviť v práci aj pätnásť hodín denne a moje deti ma neuvidia. Krátkodobo to bude mať zmysel, lebo sa mi bude dariť, ale dlhodobo sa raz zobudím a deti ma nebudú ani poznať a to je, žiaľ, často realita mnohých ľudí.

Alebo, naopak, druhý extrém, také to extrémne rodičovstvo, keď celý svoj život popriem a chcem sa venovať len deťom. Ale ony raz odídu z hniezda a čo vlastne so mnou bude, kto som?

Keď hovoríme, že život sa skladá zo vzťahov, tak sa pozriem, s kým mám vzťahy. Mám vzťah v prvom rade so svojím manželom, so svojimi deťmi, s rodičmi, s kolegami. Teda mám rolu manželka, matka, dcéra, kolegyňa. Tie roly môže mať každý v niečom iné. Pozriem sa v nedeľu večer na týždeň, ktorý ma čaká, a ku každej tejto role si zapíšem jednu vec, ktorá je pre ňu dôležitá. Povedať si, čo je ten veľký kameň, ktorý si dám do svojej pomyselnej nádoby života, a čo je to, čo potrebujem v tej konkrétnej role spraviť.

Keď hovorím o veľkom kameni, vôbec to nemusí byť časovo náročná vec, stačí, ak je to strategická investícia do vzťahu. Nemusí to byť výlet s deťmi do Disneylandu, môže to byť, že prídeme domov a pustíme si hudbu, ktorú máme radi, alebo s deťmi v puberte si pozrieme nejaké tiktokové trendy, ktoré sú pre ne dôležité.

Potom máme napríklad rolu kolegyňa, v ktorej máme podriadených, nadriadených, šéfa. Máme hypotéky, takže musíme robiť, potrebujeme splniť pracovné úlohy. Do kalendára si v role kolegyňa dajme najdôležitejšiu vec, ktorú potrebujeme tento týždeň splniť. Keď si vezmem svojho nadriadeného, čo bude pre neho najdôležitejšie, najväčšia pridaná hodnota?

Môžu to byť veci, ktoré nie sú časovo náročné, len ich napríklad veľmi dlho odkladám, lebo sa mi do nich nechce. Lebo keď mám pätnásť úloh, ktoré potrebujem pracovne stihnúť, a tú jednu, ktorú skutočne potrebujem splniť pre svoju šéfku, a práve tá je pre mňa posledná, tak prehltnime žabu a urobme tú poslednú vec. Lebo ak dám prioritu tomu, čo je kľúčové vo vzťahu k šéfke, potom stihnem aj tie ostatné úlohy.

Myslím, že väčšina rodín zrejme funguje tak, že si cez víkend sadne a povie si, čo ju čaká nasledujúci týždeň. Aké máme krúžky, čo treba doma urobiť, kedy pôjdeme na rodinný nákup, čo nás čaká v práci, aké máme akcie večer. To je bežný spôsob, ako ľudia rozmýšľajú o svojich kalendároch. Vy tvrdíte, že je potrebné zmeniť mentalitu a tvoriť si kalendár cez vzťahy. Skúste konkrétne povedať, čo to znamená vo vzťahu k plánovaniu a čo ku ktorej svojej role napríklad zapísať do kalendára.

Ja stihnem aj ten krúžok, aj ten nákup a budem tam aj mentálne prítomná, keď viem, že napríklad pre moju dcéru je veľmi dôležité, aby som si s ňou vyfarbila omaľovánku.

Poviem to na príklade: keď sa v nedeľu večer zamýšľam, aký týždeň ma čaká, tak si ku každej svojej role, ktorú mám, napíšem jednu konkrétnu vec. V role manželka musím napríklad zohnať babysitting, aby sme mohli ísť na rande. Alebo sa len porozprávať pri šálke čaju, nemusí to byť nič drahé. Teda pýtať sa, čo v mojej role manželka bude tá vec, ktorú keď spravím, vzťah bude posilnený. Napríklad dať si jeden večer, keď sa nerozprávame o logistike, o deťoch, keď nemáme pri sebe telefóny, sme len my dvaja a rozprávame sa. 

To je investícia do vzťahu, na ktorú si treba vyhradiť v kalendári čas. U nás je to napríklad vo štvrtok večer.

Potom sa pozriem na rolu mamy. Mám tisíc vecí, ktoré robím v role mamy každý deň. Zavediem deti do škôlky, periem, riešim milión vecí, ale čo je tá jedna vec, ktorá posilní puto s dieťaťom, aby sa nám lepšie fungovalo? Pretože viem, že keď to spravím a sadnem si, hoci je všade naokolo neporiadok, a urobím s dcérou omaľovánku, tak sa medzi nami udeje niečo, čo spôsobí, že ona potom bude lepšie spolupracovať a stihneme spolu vybrať umývačku.

V kontexte práce viem, že mám veľmi obmedzený čas, a čo je tá jedna vec, ktorú keď spravím, posilním ten vzťah?

Napíšem si na zoznam rola mama – omaľovánka, rola manželka – rande, rola kolegyňa – dokončiť účtovnícke faktúry. Keď si to takto napíšem, pozriem sa do kalendára a tie kamene si tam zapíšem. Funguje to tak, že keď splním túto jednu vec v každej role, splním aj všetky ostatné úlohy na zozname úloh. Lebo budem mať čistejšiu hlavu a viem, že vzťah je naplnený. A aj keby som tých ďalších štrnásť vecí nestihla, tak je to v poriadku, lebo nikdy nestihneme všetko.

Je to teda spôsob, ako sa vyhnúť výčitkám svedomia a splniť najhlbšie potreby, ktoré máme, čo je potreba hodnôt a vzťahov. Tým, že ich dáme dopredu a pochopíme, čo je pre nás skutočne dôležité, a začíname od toho plánovať svoj týždeň, tak ostatné veci už stihneme, lebo sme spokojní. Lebo to, čo je pre nás dôležité, je už hotové.

Áno, lebo inak nám to niekde hrá akoby v pozadí. Je to podobné, ako keď nemáme sústredený čas na oddych, na psychohygienu, tak to, čo urobíme, je, že prokrastinujeme, lebo mozog si to jednoducho vypýta. Preto jedna z rolí, ktorú si plánujem, je aj starostlivosť o seba.

Hoci výčitky sú aj prirodzená vec, prichádzajú a každý z nás to má. Aj ja mám milión výčitiek, ale je rozdiel mať výčitky a dať sa nimi zomlieť a je rozdiel s nimi pracovať a brať to ako súčasť, že keď vonku prší, beriem si dáždnik, keď prichádzajú výčitky, tak sa zastavím a riešim, čo je pre mňa dôležité. Začínam sa s niekým porovnávať? Napríklad s kolegyňou, ktorá má úplne iné pracovné podmienky ako ja, má úplne iné dary a ambície ako ja? Prečo sa s ňou porovnávam, keď ja mám iné nastavenie, iné ambície a je to v poriadku?

Napísať svoje roly a priority k nim nám má teda pomôcť zostať verný sám sebe a tomu, čo v živote chceme skutočne robiť?

Ono to vychádza ešte z niečoho hlbšieho. Keď pracujem so ženami, robíme jedno cvičenie, kde im hovorím: Predstav si, že si na svojom vlastnom pohrebe. Kto tam je a čo hovorí? Čo by si chcela, aby o tebe povedal tvoj manžel, tvoje deti? Napíš si to.

Keď ma začínajú zožierať výčitky, že som napríklad ako mama neurobila pre svoje dieťa krásnu narodeninovú oslavu v téme labkovej patroly, tak sa opäť vrátim k tomu, čo chcem, aby moje dieťa povedalo na mojom pohrebe. Ja nechcem, aby mi povedalo: Ďakujem, mami, že si mi urobila oslavu v téme labkovej patroly, a tak sa prestávam zožierať tým, že to nedokážem zorganizovať tak ako iná kamarátka.

Rovnako je to v pracovnej oblasti. Niekto má naozaj ambíciu, že chce vybudovať firmu, a je to v poriadku, niekto má ambíciu, že sa nechce dať vyhodiť, lebo má hypotéku, dom v satelite a deti, a to je úplne v poriadku.

Na základe toho, ak ja mám ako manželka, mama alebo zamestnankyňa pomenované, čo chcem, čo je moja osobná misia a čo je pre mňa dôležité.

Mnohé firmy už prichádzajú s tým, že majú zadefinovanú svoju misiu, rehole to majú ako svoju regulu. A aj rodiny to môžu mať pomenované ako svoju misiu. Aj ja ako človek mám svoju misiu a to mi pomáha zastaviť sa a pracovať s výčitkami.

Je teda dôležité mať pomenované, čo je plán pre našu rodinu, z čoho vychádzame, čo sú naše priority, ku ktorým chceme viesť deti, ktoré sú dôležité pre nás ako pre pár. Vy ste si v rodine pomenovali svoju misiu, svoje priority?

My sme s manželom mali šťastie, že sme obaja absolvovali manažérske školenie o siedmich návykoch efektívnych ľudí, teda mali sme spoločný jazyk, ktorým sme sa o tom rozprávali. No nie je to podmienka.

Nepotrebujete však na to kurz, stačí si sadnúť ako manželia a povedať si, čo sú naše hodnoty. My sme si napríklad najprv napísali svoje vlastné, teda čo každý z nás vníma, že sú hodnoty dôležité pre našu rodinu, a potom sme si to porovnali. Zistili sme, že niektoré veci pomenúvame inými slovami, ale hovoríme vlastne o tom istom.

Bez ohľadu na to, v akej partnerskej dynamike sme, akú máme úroveň vzdelania, vôbec to nie je podstatné. Keď sa ľudia naozaj stretnú, tak si vedia povedať, čo je pre nich naozaj dôležité. Je podstatné si to aj napísať, my to máme napríklad vytlačené na stene a každý deň okolo toho chodíme.

Máte tam nejaké heslá?

Máme jednu vetu ako svoju rodinnú misiu a okolo toho máme na obrázkoch hodnoty, ktoré máme ako rodina a čo pod tým myslíme.

Jedna z hodnôt našej rodiny je: spolu. Definovali sme si to tak, že sme tím a kryjeme si chrbát a že radosť z toho, že sme spolu, je väčšia ako pohodlie samoty. Táto hodnota visí u nás na stene a vraciame sa k nej aj s deťmi, keď majú napríklad problém rozdeliť sa alebo majú súrodenecké nezhody.

Je to veľmi dobrý základ na budovanie manželského vzťahu. Každý týždeň si sadneme a venujeme sa jednej hodnote. Toto môže pre niekoho znieť veľmi korporátne, ale nenúťme sa do nejakého šablónového spôsobu.

Napríklad jedna z ďalších hodnôt našej rodiny je úžas, a keď sme v kríze a máme náročné obdobie, lebo napríklad deti sú často choré alebo v práci je niečo, tak poviem: „Pre mňa je veľmi ťažké žiť úžas tento týždeň,“ a už to otvára diskusiu, ktorá buduje puto.

Mať to napísané je spôsob, ako sa nevzdialiť od hodnôt svojej rodiny a vracať sa k nim aj v ťažkých časoch?

Áno, lebo nezáleží, ako rýchlo pôjdeme, keď nevieme, kam ideme. Aj ja často bojujem s porovnávaním sa, že pozri sa na Luciu, ako dokáže tamto, ale ja neviem byť Katka aj Lucia zároveň.

Ak si nesplním ten plán ja, tak to spraví za mňa niekto iný. Či už v práci, kde mám nulovú kontrolu nad tým, čo robím, len potrebujem prežiť, alebo sa nechám viesť svojou závislosťou od sociálnych sietí.

Čo sa týka efektivity v práci, tak sú na to štúdie, že ak sa človek rozvedie, niekedy mu trvá až dva roky, kým sa mu vráti pôvodný pracovný výkon. Dupeme na techniky času, ako byť totálne efektívny, ale zabúdame na základnú pravdu, že ako ľudia sme vzťahové bytosti. Keď máme naplnené potreby vzťahov, potom ide všetko ľahšie.

To platí aj v rodičovstve. Pracujem s mamami, ktoré sú veľakrát vyčerpané, frustrované, lebo majú pocit, že nonstop robia. Aj ja sa tak niekedy cítim, ale je to moment, keď sa musím zastaviť a zistiť, že neviem rozlievať z pohára, ktorý je prázdny. Tu sa dostávame k téme starostlivosti o seba ako k jedinej ceste, ako byť udržateľne v službe, či už v práci, alebo v rodine.

Spomínali ste doteraz rôzne roly, človeku skutočne napadne, kde je v tom celom vzťah k sebe samému a naplnenie vlastných potrieb.

Vždy keď robím webináre a začnem hovoriť o rolách, čakám, či sa niekto ozve s otázkou, kde som v tom celom ja. A veľmi sa teším, že zaznieva táto otázka, lebo bohužiaľ mám aj skúsenosť, že to nikomu na webinári nenapadne, že nemôžem zomrieť a vykrvácať v službe svojim deťom.

Ja verím, že človek je trojrozmerná bytosť, že má telo, ducha a dušu. Často ideme do takého extrému, že sa staráme len o jedno z toho. Napríklad si poviem, že si začnem viesť denník, čo je super. Ale potom je moje telo usadené, unavené. Alebo idem do iného extrému, napríklad ignorujem duchovno a idem päťkrát týždenne do posilky a riešim len to, aký mám obvod bicepsu. Alebo riešim len duchovno, len sa modlím a vôbec nevnímam iné rozmery svojho života. Telo, duch a duša sú prepojené.

Teda opäť, keď si sadnem pred svoj kalendár, kde mám napísané svoje roly, napíšem tam aj svoju rolu moje telo, moja duša a môj duch a ku každej z nich si niečo zapíšem. Nemusia to byť veľké veci, ale ku každému je dobré si niečo naplánovať. Je ilúzia myslieť si, že keď sme uprostred sťahovania, tak si pre svoje duševné zdravie nájdem tri dni a pôjdem do lesa. Niekedy postačí, keď si dám stopky na desať minút a zavriem oči. Aj v ťažkých časoch si treba naplánovať aspoň udržiavaciu hladinku a nerezignovať na tieto rozmery.

Viem si predstaviť, že dať prioritu v kalendári vzťahom je jednoduchšie zrejme pre ženy, predstavujem si však manažéra vo vysokej pozícii, ktorému teraz poviete: Musíte zmeniť mentalitu a plánovať si týždeň podľa toho, čo je pre vás dôležité. Máte skúsenosť s tým, ako na tento štýl reagujú muži?

Autorom tejto koncepcie je Stephen R. Covey, ktorý to učil vysokých manažérov. Je to paradox, že keď hovoríme o vzťahoch, tak povieme, že je to ženská téma. Nie, toto sa učia manažéri na vysokých pozíciách, lebo sme pochopili a máme na to dáta, že keď chcete mať výkon ako manažér, tak človeka a telo neoklamete. Budem efektívny vtedy, keď budem mať v poriadku iné rozmery svojho života.

Je pokrytecké, keď sa stretávame s pohľadom: ja sa chcem rozdať pre ostatných. Často je za tým sebectvo, že chceme byť oslavovaní za výkon. Nie je nič sebecké na tom povedať, že potrebujem čas pre seba a vzťahy. Naopak, toto je ten najväčší dar, ktorý môžem dať ľuďom vo svojom okolí, či sú to kolegovia, alebo rodina.

Sú obdobia, keď môže byť niektorá zo spomínaných rolí v úzadí, napríklad keď je potrebné dokončiť nejaký dôležitý projekt v práci. Alebo mnoho rodín žije v situácii, keď majú malé deti, ale už je potrebné starať sa o rodičov, ktorí sú už vo veku, že potrebujú pomoc. Je možné v závislosti od životných období tieto roly posúvať podľa toho, čo je aktuálne dôležité?

Nepovedala by som, že posúvajte, ale zmenšujte časovú a psychickú náročnosť priorít. Poviem príklad. Sú obdobia v živote, keď môžem chodiť cvičiť raz do týždňa, ale ak sa stane niečo vážne v rodine, tak buď úplne rezignujem na svoje fyzično a opustím sa, alebo si poviem: Už nemôžem robiť to, na čo som bola zvyknutá. To je objektívny fakt, ale viem si nájsť desať minút na to, že si doma zacvičím.

Keď je kríza, tak automaticky osekávame zo života veci, ktoré nám najviac pomáhajú. To sa proste deje. No dôležité je nevzdať sa a začať od nového týždňa. Preto hovoríme o plánovaní týždňa, nie dňa. Mnoho ľudí plánuje na báze dňa. Tieto veľké priority však nedám do jedného dňa, ale rozvrhnem si ich na týždeň.

Ak nám to celé nevychádza a mnohé z naplánovaných vecí nevyjdú, môže byť, že sme si to nastavili s príliš ružovými okuliarmi a je potrebné prehodnotiť to?

Otázka znie, prečo to nevyšlo. Často plánujeme veci, na ktoré vôbec nemáme dosah. Napríklad dám si tam, že sa chcem stretnúť s mamou vo svojej role dcéra, ale ona môže mať zdravotné problémy a skončiť v nemocnici alebo sa pohádame, z nejakého dôvodu to jednoducho nevyjde. Čo môžem spraviť, aby to nabudúce fungovalo inak? Spýtam sa, na čo vplyv mám, môžem jej napríklad zavolať.

Očakávania, ktoré od seba máme, sú extrémne vysoké a život sa deje, nevieme to zastaviť. Ale keď máme mechanizmy, ako sa k tomu nabudúce postaviť a akým smerom máme ísť, tak si to vieme nastaviť.

Často si myslíme, že ideme za niečím, čo je pre nás dôležité, ale je to len zástupná téma. Napríklad v práci je pre mňa dôležité, aby som bola povýšená, aby mi zvýšili plat, aby sme si mohli dovoliť dom? Je potom pre mňa dôležité, aby som stihla všetko, čo mi dajú v robote urobiť, alebo aby som dokázala, že viem priorizovať, a vedela povedať nie veciam, ktoré objektívne nepomáhajú nikomu?

Nechcime urobiť všetko, ale naučme sa, čo je to najdôležitejšie, a to je veľmi ťažké.

Ak plány niekomu stále nevychádzajú, nie je čas napríklad zmeniť úväzok alebo zmeniť širší životný kontext?

Máme napísané svoje priority a misiu? Ja ich mám napísané a vraciam sa k nim. To, ako plánujem týždeň, korešponduje s tým, čo chcem v živote dosiahnuť a s čím chcem raz zomrieť.

Môj obchodnícky mentor mi povedal: Never tomu, čo ľudia hovoria, ale ver tomu, čo robia. Často je to tak, že sa tvárime, že niečo je pre nás dôležité, ale keď sa skutočne pozrieme, ako trávime čas, tak je férové povedať, že to pre nás nie je dôležité.

Máme aj falošné očakávania od seba. Napríklad keď tvrdím, že je pre mňa dôležitá rodina, mala by som mať navarenú každý deň teplú večeru. To je hlúposť. To nie je cesta pre každého. Ak je rodina pre mňa na prvom mieste, vzdám sa napríklad predstavy perfektnej vyluxovanej domácnosti a skladám si so synom puzzle, pretože vzťah s ním je dôležitejší.

Pre niekoho môže toto všetko znieť umelo a môže sa pýtať, kde je v tom celom spontánnosť a načo je potrebné si to všetko písať a vizualizovať.

Môj manžel hovorieva, že predpoklad je matka prúseru. Ak niektoré veci v manželstve nemáme vypovedané, môžeme zistiť, že aha, ty to máš úplne inak ako ja.

Nerada by som tu tvorila ilúziu, že toto je jediná cesta, ako bude človek šťastný. Napríklad ja ani nie som veľmi plánovací typ, som skôr hurá systém. Napriek tomu som prišla v živote do bodu, keď som si uvedomila, že sú veci, ktoré sú pre mňa dôležité, ale ak si nenájdem systém, ako ich dosiahnuť, tak utečú.

Opäť, buď si ten čas naplánujem ja, alebo mi ho naplánuje niekto iný. Či už práca, alebo môj mozog nebude schopný byť prítomný v tom okamihu s mojím dieťaťom a bude si radšej brať dopamín zo sociálnych sietí.

Plánovanie a spontánnosť sa nevylučujú, pretože si viem naplánovať čas, keď sme spontánni. Viem si naplánovať, že v utorok od 15.00 do 17.30 som len so svojimi deťmi. Nemám tam nastavené, čo presne budeme robiť. Mám tam nastavené to, že nebudem odpovedať na maily, nebudem zapínať práčku a nebudem riešiť milión logistických vecí. A spýtam sa detí, čo by chceli robiť. Tam je ten priestor na spontánnosť.

Tu by sa mnohé ženy spýtali: Veď sme s deťmi stále, prečo si treba zvlášť plánovať stretnutie s nimi?

Keby sme boli úprimné samy k sebe, tak nie sme s nimi stále. Často sme mentálne niekde úplne inde. Môžem sedieť vedľa svojho dieťaťa na gauči a ono môže pozerať rozprávku, to neznamená, že som s ním.

Aj o manželstve môžete povedať: Veď spolu bývame, sme spolu často. Aj spolubývajúci spolu bývajú a nie sú spolu, nie je to manželstvo. Ak nemám ten čas, keď si sadneme a naozaj budeme riešiť logistiku, obrazovku a deti, tak sa staneme spolubývajúcimi.

A rovnako je to s deťmi: ak si nenájdem priestor, keď sa vedome na ne napojím, tak budem ich animátorka, budem ich bezpečnostná garantka, kuchárka, ale nebudem tam mať prepojenie.

Veľakrát sa mi vo víre povinností deje, že mi ide hlavou, že ak teraz nevyklikám ten nákup, tak budeme mať prázdnu chladničku, alebo ak nezapnem práčku… už to ide. Aj ja s tým bojujem, ale pomáha mi mať nejaký ideál.

Dovolím si tvrdiť, že ak mám takto zasanované vzťahy, moja hlava je oveľa schopnejšia byť prítomná, byť šťastná a produktívna.

Ak sme dlhodobo v móde prežitia, tak nie sme schopné podávať výkon, nevieme prichádzať s riešeniami dilem, ktoré máme. No ak máme mozog pod kontrolou a ideme vedome týmito cvičeniami, plánovaním, tak sa nám často podarí urobiť aj štvorhodinovú prácu za desať minút.

Foto: Postoj/Adam Rábara