Pohľad z Moskvy Prímerie v nedohľadne, v Rusku skôr čakajú nový útok na Ukrajinu

„Tak čo, bude prímerie?“ pýta sa ma moja ruská svokra pri sobotňajšom obede. „Putin predsa povedal, že prímerie chce.“ 

Z mojej zápornej odpovede nemala radosť. Keď som jej vysvetlil, že Ukrajina a vlastne ani Amerika nehodlajú pristúpiť na ruské požiadavky, otočila a opáčila, že za pokračovanie vojny si teda môžu sami. Rusko predsa chce spravodlivý pokoj zbraní...

Ruský prezident sa pred pár dňami po tvrdom „nie“ svojho zahraničnopolitického poradcu Jurija Ušakova k prímeriu na Ukrajine vyjadril kulantnejšie. Napriek tomu zastaviť bojovanie odmieta.

„Súhlasíme s návrhmi na zastavenie bojov, ale vychádzame z predpokladu, že prímerie by malo viesť k trvalému mieru a odstrániť základné príčiny krízy,“ povedal Putin na tlačovej konferencii po rokovaní s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom v Moskve. Šéf Kremľa ďalej uviedol, že je potrebné diskutovať o niektorých záležitostiach.

„Ako sa budú riešiť otázky na celej línii kontaktu?“ povedal Putin a vzniesol okrem iného otázku, „kto určí, kde a kto porušil prípadnú dohodu o prímerí“. Moskva podľa jeho slov podporuje myšlienku o ukončení konfliktu. Šéf Kremľa s odkazom na vývoj bojov uviedol, že tridsaťdňové prímerie by vzhľadom na vývoj bojov bolo výhodné pre Ukrajinu. Podľa neho je tiež otázkou, či by ho Ukrajina mohla využiť na pokračovanie mobilizácie a prezbrojenie svojich síl.

Často sa v tejto súvislosti skloňujú minské dohody. Išlo o pokusy zastaviť ozbrojený konflikt na východe Ukrajiny medzi Kyjevom a proruskými vzbúrencami, ktorým aktívne pomáhala Moskva. Prvá dohoda zo septembra 2014 vznikla po tom, čo ukrajinské sily utrpeli porážku pri operácii na obkľúčenie rebelujúceho Donecka.

Ozbrojené strety však znovu začali o niekoľko mesiacov neskôr. Vzbúrené sily za pomoci Ruska najprv dobyli donecké letisko a neskôr dôležitý železničný uzol Debalcevo. Potom, v polovici februára 2015, bola podpísaná druhá minská dohoda. Platila formálne do februára 2022. A bola viac-menej úspešná. Ak sa objektívne podarilo znížiť intenzitu bojov (nehľadiac na to, Moskva tvrdí opak), integrovať Donbas späť do Ukrajiny a ďalšie podstatné body vyplnené neboli.

Rusko v minských dohodách vidí pascu. Západ vraj podviedol Moskvu a separatistov a Kyjev vyzbrojoval a cvičil na plnohodnotnú vojnu. Údajne to potvrdila dokonca samotná nemecká exkancelárka Angela Merkelová. 

V skutočnosti je pravda taká, že prvá dohoda z Minska vyriešila ruskú intervenciu – teda ruská armáda nemusela ďalej pokračovať v bojoch proti Ukrajine (Moskva nebola na jeseň 2014 pripravená pohltiť po Kryme aj Donbas) a separatisti dostali čas pripraviť sa na ďalší stret.

Druhá dohoda poskytla možnosť Ukrajine modernizovať a reformovať ozbrojené sily, nie však do takej miery, aby boli hrozbou pre „druhú najsilnejšiu armádu na svete“. Smrtiace zbrane, teda protitankové strely Javelin, dostala Ukrajina od vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa v obmedzenom množstve. A neprekvapivo výmenou za zastavenie vyšetrovania partnerov lobistu a Trumpovho volebného manažéra Paula Manaforta. Donald Trump si vždy dal za pomoc platiť.

Pohľad z MoskvyUbráni Európa Ukrajinu alebo z toho bude druhý Green Deal?

Jiří Just

Neprekvapivo vidí v minských dohodách pascu aj nemalá časť ukrajinskej spoločnosti. Ale je to z oblasti mýtov a legiend. Nič racionálneho v tom nie je. Horšie sú už azda len vyhlásenia najvyšších ukrajinských predstaviteľov.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj označuje minské dohody za ústupok Ukrajiny. Vnútené prímerie, ktoré nikdy nechcel splniť, pretože neposkytovalo krajine zabezpečenie suverenity. Zato predchádzajúci ukrajinský prezident Petro Porošenko je presvedčený, že dokument „dal Ukrajine osem rokov na vybudovanie armády, ekonomiky a globálnej proukrajinskej protiputinovskej koalície“. Ruská propaganda si na týchto výrokoch zgustla.

Ale vráťme sa do súčasnosti. Prímerie nebude. Zatiaľ. Aspoň nie, kým Ukrajina nekývne na ruské požiadavky. Sama alebo ju k tomu donúti Donald Trump. O čom pochybujem.

„Pochopiť vyjadrenie Vladimira Putina v otázke prímeria je veľmi jednoduché. On hovorí: prímerie by som chcel, ale vy ste nepristúpili na moje podmienky. Pripomína to aforizmus amerického spisovateľa Marka Twaina: ,Keď sa s manželkou nezhodneme, väčšinou robíme, čo chce ona. Manželka tomu hovorí kompromis.‘ Možno ruský prezident tento citát pozná, ale v každom prípade to vyzerá, že sa ním riadi,“ povedal mi v rozhovore Konstantin Kalačov, politológ a šéf organizácie Politická expertná skupina.

Ruský expert sa domnieva, že sa Putin riadi klasickou poučkou pruského generála Clausewitza (ktorý, mimochodom, slúžil ruskému cárovi Alexandrovi I. počas napoleonských vojen). Vraj mu nejde o bojovanie ako také – hoci sám ruský prezident naznačoval, že vojna je pre neho aj pre ruský ľud istý druh zábavy a spôsob, ako sa zbaviť nudy. Putin to robí pre vlastnú popularitu.

„Putinovi sa páči byť stredobodom pozornosti. Vojna je iba pokračovanie politiky inými prostriedkami, ako povedal Carl von Clausewitz. A pre Putina je nástrojom na riešenie dvoch úloh. Revanš výsledku studenej vojny. A zjednotenie spoločnosti okolo vládnej moci.

Putina zaujíma domáce publikum. Dôležitý je pre neho mandát od väčšiny ruskej spoločnosti. To je zásadný rozdiel medzi ním a klasickými diktátormi, ktorí sa spoliehali a spoliehajú na represívny aparát.

Putinova podpora po vypuknutí zvláštnej vojenskej operácie sa zvýšila a stále rastie. A zároveň sa vo svete stal akýmsi predstaviteľom zmien. Pre sebavedomie človeka, ktorý sa považuje za demiurga ruského rozsahu, je postava historického rozmeru. Bojovanie mu prináša samé plusy.

Putina zaujíma domáce publikum. Dôležitý je pre neho mandát od väčšiny ruskej spoločnosti. To je zásadný rozdiel medzi ním a klasickými diktátormi, ktorí sa spoliehali a spoliehajú na represívny aparát. Ruská vládna moc sa ukrýva pod dáždnikom Putinovej verejnej podpory. Táto podpora systém legitimizuje. A navyše sa Rusom páči, ako sa Putin správa k západným politikom,“ uvádza Kalačov.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v reakcii na odmietnutie prímeria ruským lídrom uviedol, že „Putin sa, samozrejme, prezidentovi Trumpovi bojí povedať, že chce vo vojne pokračovať a že chce zabíjať Ukrajincov“. Podľa ruského politológa to nie je tak. Ruský prezident vníma americký náprotivok inak, strach s tým nemá čo robiť.

„Putin sa nemieni hádať s Donaldom Trumpom. Putin sa amerického prezidenta nebojí. Ruský prezident sa, naopak, snaží mať všetko pod kontrolou. Putin je majster manipulácie. Dá sa vlastne povedať, že Putin a Trump majú mnoho spoločného. Obaja napríklad veria, že pravidlá sú napísané pre ostatných, nie pre nich.

S Trumpom si môže deliť sféry vplyvu. S nikým iným nemôže. Opäť sa vraciame k téme existenciálnej osamelosti. Pamätáte sa na Putinove slová, že sa po Gándhího smrti nemá s kým porozprávať? (Bonmot Vladimira Putina z roku 2007, ktorým odpovedal na otázku nemeckého novinára z časopisu Spiegel, či sa považuje za pravoverného demokrata, pozn. autora.) Putin si váži vzťahy s Trumpom. Spájajú ich spoločné svetonázory,“ myslí si ruský expert.

Pohľad z MoskvyO čo vlastne Putinovi ide?

Jiří Just

Ruského politológa som sa spýtal na to isté, čo vyzvedala moja svokra. Skončí sa tento rok vojna?

Kalačovova odpoveď nie je príliš optimistická, ale realistická.

„Pravdepodobnosť, že konflikt sa tento rok skončí, závisí od ochoty ruského vedenia obetovať dve veci: požiadavku demilitarizácie Ukrajiny a požiadavku odovzdať ukrajinské mestá Cherson a Záporožie, ktoré sú teraz pod kontrolou Kyjeva. Ruská vláda aj samotný Putin sa odvolávajú na ruskú ústavu, podľa ktorej sú územia Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti uvedené ako súčasť Ruskej federácie v ich niekdajších hraniciach. Pravdepodobnosť, že sa vedenie Ruska pokúsi v lete zasadiť rozhodujúcu porážku ukrajinskej armáde, je zatiaľ vyššia ako reálne mierové rokovania tento rok na jar,“ vysvetľuje Konstantin Kalačov.