Libanon tri mesiace po vojne Ako som tu cestoval spaľovákom Hizballáhu a e-autobusom sponzorovaným EÚ

Keď som sa dočítal, že v libanonskom meste Zahlé premávajú hybridno-elektrické autobusy, ktoré Libanonu darovala EÚ, mal som o dôvod viac, prečo do svojej dlho vytúženej libanonskej cesty zaradiť aj „mesto vína a poézie“.

Zahlé – kresťanská bašta na úrodnej náhornej plošine Bekaa s historickými väzbami na Rím a trochu aj na habsburskú monarchiu – do leta 2024 niečo také ako verejnú dopravu vôbec nepoznalo. Malé veľkomesto trpelo znečistením ovzdušia.

Nie pre priemysel, ktorého tam niet, ale pre libanonský kult áut: všade tam, kde po všetkých vojnách a krízach ešte nejaké tie staré peniaze zostali, je nespochybniteľnou zvyklosťou, že sa každý člen domácnosti starší ako 18 rokov preváža na svojom vlastnom spaľováku.

Jediná naozajstná MHD, ktorá v Libanone existuje, sú rozpadnuté súkromné minibusy, ktoré zastavujú na zavolanie. Jeden z nich ma za jeden dolár odviezol z letiska do Bejrútu. Trasa viedla cez zlopovestné južné šiitské predmestie, kde do 27. septembra úradoval charizmatický vodca Hizballáhu Hasan Nasralláh, kým ho Izrael neeliminoval zhodením 80 ton bômb a kým po zhodení ďalších 73 ton nezomrel aj jeho bratranec a pravdepodobný následník Hašem Safieddín.

Zlopovestné predmestie Dahíja pôsobilo ako bujná preplnená osada, ibaže s panelákmi a s lepším fungovaním upratovania smetí. Jediné, čo sa lesklo, boli všadeprítomné, často gigantické Photoshopom upravené Nasralláhove portréty.

Pre netunajšieho nešiitu je ísť do Dahíje tabu. Ani libanonskí novinári, s ktorými som sa bavil, by tam len tak bez sprievodu nešli, naposledy ich Hizballáh zatkol. Predsavzal som si, že sa ubytujem výlučne v kresťanských lokalitách a do Dahíje a porovnateľných get ovládaných touto teroristickou organizáciou v žiadnom prípade nevkročím.

Nuž, nepodarilo sa.

„Visibility“ angažovanosti EÚ v Libanone

V Beirut Souks – sterilnej zástavbe v centre zničenom občianskou vojnou rokov 1975 – 1990 – som našiel Economic and Social Fund for Development. ESFD od roku 2002 v Libanone implementoval europrojekty za 81 miliónov eur.

Dve kresťanské maronitky, „Public Relations and Communication Officer“ Diana a „Senior Community Development Officer“ Souad, mi povedali, že štyri hybridné euroautobusy talianskej značky IVECO sú po trojmesačnej testovacej fáze „plne operatívne“. S nápadom zaviesť verejnú dopravu prišiel vraj primátor Zahlé, „jeden z najlepších“ v Libanone, a so zameraním na znečistenie v povodí rieky Litani prišla EÚ a belgická veľvyslankyňa EÚ.

Souad priznala, že niektorí ľudia v Zahlé stále nevedia, „ako používať autobusy“. „Prečo, nie sú tam cestovné poriadky?“ „Cestovné poriadky sú,“ odpovedala Diana a slobodne špekulovala o tom, že niektorí dedinčania z (šiitského) okolia Zahlé možno nevedia čítať.

Diana ešte s blýskajúcimi sa bielymi zubami zdôraznila, že „visibility“ angažovanosti EÚ v Libanone je jednou z jej hlavných úloh: „Dbám na to pri každom jednom projekte EÚ.“ Souad prikývla a zdôraznila: „Ide to tak ďaleko, že my z ESFD nie sme pre ľudí na ulici Libanončania, ale Európania. Oni hovoria: Vy ste Európa, dajte nám peniaze!“

Ďalšia porážka iránskej „osi odporu“Libanon má nového prezidenta, Hizballáh sa len nečinne prizerá

Christian Heitmann

Omylom v gete Hizballáhu

Keď som taxíkom išiel ďalej, omylom som sa ocitol v malom gete Hizballáhu, o ktorého existencii som ani netušil. Taxikár bol totiž taký dezorientovaný, že som rozhorčene vystúpil z auta. Bol som v centre Bejrútu, niekoľko sto metrov od parlamentu a sídla vlády, ale ženy odrazu nosili čierne hidžáby, chudoba bola hmatateľná a zase všade tie portréty Nasralláha a padlých „martýrov“ z vojny, ktorá iba pred troma mesiacmi vyústila do krehkého prímeria.

Išiel som rýchlo ďalej, ale keď som sa večer pešo prechádzal Bejrútom, omylom som sa opäť ocitol v tej istej šiitskej enkláve. Volá sa Zoqaq al-Blat. Bola už tma.

Pozrel som sa na vitrínu s koláčmi jedného lepšieho stánkara. Nekúpil som si nič, koláče boli na môj vkus príliš mastné. Až vtedy som si všimol, že predná fasáda vedľajšieho domu síce stála, vnútro však bolo celé rozbombardované. Na stene viseli portréty šiestich „martýrov“ Hizballáhu, ktorí v tomto dome zomreli. Ešte som si všimol, že stánkar sa na mňa veľmi škaredo pozerá, nenávistne.

Volal sa Hosein. Na otázku, čo sa s týmto domom stalo, rozprával, že obeť hore vpravo bol jeho svokor: „Izrael nie je dobrý. Veď svokor nemal s Hizballáhom nič, v tomto dome organizovali zbierku 4-5 miliónov dolárov pre školy v južnom Libanone.“ Sťažoval sa, že „Hizballáh už tri mesiace nestrieľa, ale Izrael každý deň“.

Keď Izrael 18. novembra hodil malú bombu na tento dom, „hral sa u mňa môj trojročný syn“. Hosein ukázal na miesto, ktoré sa nachádzalo iba zopár metrov od prednej fasády dotknutého domu – napriek tejto bezprostrednej blízkosti mal syn iba ľahko zranenú ruku.

Žasol som nad presnosťou zásahu jedinej bomby, ktorú Izrael počas jesennej vojny hodil na Zoqaq al-Blat. Na rozdiel od šiitských dedín v južnom Libanone a na ešte väčší kontrast s Gazou tu neboli žiadne nepriame civilné obete. Všetci okoloidúci vyviazli so zraneniami.

Keď Hosein počul, že som Rakúšan, bol odrazu milý: „Aj keď pre zranenia už dlho nedohral zápas, som fanúšikom Davida Alabu v Reale Madrid.“ Ešte dodal, aké je to pekné, že ramadán a kresťanský pôst sa v tomto roku časovo prelínajú – a pomohol mi, aby som sa rýchlo dostal odtiaľ preč.

Podľa oficiálnych informácií neexistuje priamy autobus z Bejrútu do Zahlé. Existuje a neexistuje: ak totiž idete s prívržencom Nasralláha, ktorý si „za dva mesiace“ obnovil svoj vojnou zničený dvojizbový domček, do Dahíje, máte tam na kruhovom objazde pod vlajkami Hizballáhu odrazu veľa priamych a lacných minibusov.

Zastávka európskeho e-autobusu s tuktukom v meste Zahlé v Libanone. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Zjednotení v rozmanitosti

Takto som šiel do Zahlé, spolu s jednou usmiatou šiitkou v hidžábe a s ôsmimi pochmúrne sa tváriacimi bradáčmi. Bola to prekrásna panoramatická jazda cez čiastočne ešte zasnežené libanonské pohorie. Každých 500 metrov iná konfesia a kultúra, drúzovia, kresťania rôznych cirkví, šiiti a dokonca ešte dávno nebohý Saddám Husajn na jednom plagáte dvíhal svoju päsť.

Zjednotení v rozmanitosti, to je heslo EÚ. Rozmanitosť Libanonu je na zastrelenie. Najväčší kontrast ma čakal práve v Zahlé: husto osídlené predmestia biednych šiitov na jednej strane a militantní kresťania v tereniakoch pripomínajúcich tanky na strane druhej.

Keď sa rovinaté šiitské predmestia zúžia do „Údolia vína“ so strmými svahmi a údajne 57 kostolmi, ste v Zahlé. K červenému vínu „Ksara Reserve du Convent“ sa podávali mrkvy hodené do čerstvej slanej vody a večer pred barmi vo veľmi západnom štýle parkovali tmavomodré bavoráky. Latinské písmo tam do značnej miery nahradilo arabské, ľudia sa zdravili „Bonjour“ a ďakovali „Thank you“. V centre takmer žiadne šiitské minibusy, ale trojkolesové motorové vozidlá, ktorých názov výstižne odráža ich povahu: „tuktuk“.

Miestni kresťania, prevažne gréckokatolíci z melchitskej cirkvi, mali na nové e-autobusy rôzne názory.

Jednému mladému Jozefovi, majiteľovi siete pekární „Nasralláh“ pomenovanej po jeho rodine, sa pozdávali, ale ani on, ani jeho brat, ani stály zákazník do nich nikdy nenastúpili: „Z jazdy autobusom sa mi točí hlava.“ Napokon, všetci mali svoje vlastné vozy.

Jeden starší Jozef považoval projekt za idiotský. Rímsky katolík pracoval ako esbéeskár kresťanského kolégia: „Bývam v dome s rozlohou 600 štvorcových metrov a zarábam tu 300 dolárov.“ Pre finančnú krízu v roku 2019 musel predať dve zo svojich troch áut „vrátane Grand Cherokee“. Jeho starý otec vlastnil veľký statok a „šiiti, ktorí preňho pracovali, mu každý deň bozkávali ruku. A teraz my pracujeme pre nich“. Podľa Jozefa to bol historický úspech Hasana Nasralláha, že šiitov takto pozdvihol. Žeby aj libanonskí kresťania mali takú osobnosť...

Po zmrzačení tisícok teroristov z HizballáhuButlerovej genderisti a Putinovi konzervatívci už kráčajú ruka v ruke

Martin Leidenfrost

Takmer vždy na naftu

Po strmých uličkách Zahlé ma viezol tuktuk. Jeho vodič, mladý kresťan Elie, predpovedal, že autobusy čoskoro skrachujú: „Vždy ich vidím jazdiť prázdne. Sú príliš veľké, niečo také sa hodí do rozsiahlych priestorov vo Francúzsku, ale určite nie sem.“

Raz som cestoval európskym autobusom aj ja. Stál som na novej vyznačenej autobusovej zastávke, ktorá nemala cestovný poriadok, potom som si sadol na nový šesťmetrový betónový chodník tejto zastávky. Ako všade v Libanone to páchlo výfukovými plynmi. Kým som čakal, prešlo 71 tuktukov, z toho 52 s prázdnym zadným sedadlom. Prešiel neplnoletý učeň pekára Nasralláha a súcitne mi potriasol rukou: „Nemáte auto, preto čakáte na autobus?“

Po 79 minútach už autobus prišiel. Ako takmer vždy jazdil na naftu. Stanovený rýchlostný limit 25 km/h spôsobil, že šoféri začali nenávidieť elektrickú prevádzku. Mal som hodinu a pol pripravené pomerne lacné cestovné 70 000 libanonských libier, ale teraz to bolo dokonca zadarmo.

Kapacita európskeho autobusu je 64 osôb, vnútri však sedel iba jeden zanedbaný starček, nikto iný, a potom ešte vstúpili dve usmiate šiitské matky s dcérkami, pre ktoré cesta autobusom predstavovala napínavé dobrodružstvo.

Nepovedzte to sebavedomej bejrútskej fešande Diane z ESFD, ale v Zahlé nikto nevedel, že to bola EÚ, ktorá financovala tieto čudesné autobusy. Zadná strana autobusu bola síce okrem iného vyzdobená aj európskou vlajkou, ale ani šiitský mestský policajt, ktorý šoféra po celý čas sprevádzal, o ničom netušil.

Aby ma nikto nepochopil zle: EÚ minula na štyri ekologické autobusy 1,2 milióna eur, to je štvrť centa na každého obyvateľa Únie. To je nič.

Zdôrazňujem, že plne podporujem európsku snahu o ekologizáciu libanonskej MHD. Mohli by sme dokonca trošičku pridať plyn.