Učiteľ Štefan Murárik Rodičia chránia svoje deti, aj keď očividne zlyhali na plnej čiare

Hovorili sme o tom, aké je to dnes vyučovať náboženstvo na cirkevných školách, keď väčšina z triedy už nepatrí medzi praktizujúcich kresťanov, ale aj o tom, aká je budúcnosť týchto škôl, keď si najangažovanejší veriaci rodičia volia skôr komunitné školy alebo domáce vzdelávanie.

Štefan Murárik učí na spojenej cirkevnej škole v Nitre náboženstvo a angličtinu a pravidelne pre Postoj píše texty zo školského prostredia.

Tvrdí, že motivovať dnes žiakov je čoraz náročnejšie a slovenské školy i prístup učiteľov sa budú musieť zmeniť.

Vyzerá to tak, že odborári nevybojovali zvýšenie platov v takej výške, ako plánovali, učitelia tak dostanú oveľa menej, ako žiadali. Ste spokojný s výsledkom?

Čo by som bol za učiteľa, keby som povedal, že som. Samozrejme, spokojnosť nemôže byť úplná, ale učitelia sú už takí, veľakrát vyjadrujú spokojnosť, aj keď spokojní úplne nie sú. Východisková pozícia nie je veľmi dobrá. Zvýšenie platov, ktoré avizoval minister, poteší, ale je to naozaj veľmi ďaleko za nejakým optimom.

Otázka by mala byť postavená tak, či učitelia vnímajú, že ich odborové zväzy skutočne reprezentujú, či sú to ľudia, ktorí stoja na ich čele, či sa s tým učitelia vedia stotožniť. Výsledok je, že sa učitelia prikrývajú perinou, ktorá má rovnakú veľkosť, tá perina sa pretiahne na nejakú stranu, kde sa niečo zakryje, ale zase iná strana systému sa odhalí. V podstate asi nič nové v tom našom prostredí.

Vyzerá to tak, že ani plánovaný štrajk učiteľov zrejme nebude.

Učitelia by mali byť oveľa agilnejší v tom, vedieť pomenovať svoje požiadavky, svoje potreby, hovoriť nahlas o tom, kde nás veci pália, že školstvo na Slovensku nie je v poriadku, systém, ako je nastavený, nie je optimálny. Hovoriť by sa o tom malo čoraz viac, pokojne aj štrajkovým spôsobom.

Vy ste v poslednom texte písali, že financie ste mali sľúbené najprv pre stredný manažment a na supervízie, pre skúsenejších kolegov, aby sa mohli venovať projektom na školách, ale teraz sa preliali na zvyšovanie platov.

Tie financie budú chýbať vo veľkom. Slovensko malo v posledných rokoch šťastie na ministrov školstva, poslední ministri školstvu, myslím si, rozumeli a obklopili sa ľuďmi, ktorí boli odborníci, do kľúčových funkcií sa im podarilo dosadiť ľudí, ktorí to so školstvom mysleli dobre. Konkrétnym ovocím je samotná kurikulárna reforma.

Nemyslím si, že chyba išla z ministerského postu. Je to len začiatok obnovy, ktorá ide dlhodobo zdola a trošku aj zhora. Obnova školstva a systému bude vyžadovať naozaj oveľa viacej peňazí a ľudí, oveľa viac profesionality a to sú všetko veci, ktoré bude treba zaplatiť.

Potreby stredného manažmentu na školách sú obrovské, je veľmi veľká priepasť medzi topmanažmentom, medzi vedením školy, ktoré poväčšine tvorí riaditeľ so zástupcami. Stredný manažment absentuje a nemá to kto robiť.

Čo si máme predstaviť pod stredným manažmentom školy?

Ak máme použiť firemný jazyk, tak vrcholový manažment tvorí riaditeľ školy, ktorý si volí svojich zástupcov, tí sú delegovaní na to, aby mu pomáhali riadiť procesy v škole, a väčšinou riadia jednotlivé úseky školy, ďalej väčšina škôl menuje zástupcu, ktorý riadi ekonomicko-hospodársky úsek.

V strednom manažmente je však prázdno. Nie je nikto, kto by riadil procesy, ktoré na škole bežať musia, styční dôstojníci sú dnes vedúci predmetových komisii, čo sú často prázdne funkcie.

Prečo je to v našom systéme problém a tieto funkcie absentujú?

Pretože školu a procesy, ktoré v nej úplne prirodzene bežia, nemá kto riadiť. Napríklad aj RCPU, ktoré koordinuje kurikulárnu reformu a aj pomenúva rolu supervízora, v materiáloch, ktoré nedávno vydalo, spomína viac ako päťdesiat oblastí, ku ktorým by bolo dobré stanoviť nejakých supervízorov z pozície stredného manažmentu, ktorí by procesy riadili.

Teda kompetencie pre stredný manažment sú veľmi široké, ľudia, ktorí sú do toho povolaní, sú z toho aj trochu vystrašení, lebo si uvedomujú, že nával práce je veľmi veľký. Zároveň ministerstvo školstva vyčlenilo peniaze iba na proces, ktorým je zavádzanie kurikulárnej reformy, a zároveň bude supervízorstvo uhrádzať iba školám, ktoré sa zapojili do pilotovania toho programu.

Čiže na jednej strane sme akoby odkryli a pomenovali, že je tu obrovské množstvo práce, ktoré treba na školách robiť, predovšetkým keď si uvedomujeme, že škola musí prechádzať inovačným procesom, musí nanovo definovať svoju víziu, svoje poslanie. Tú prácu musí niekto spraviť, zástupcovia to neurobia.

Plus čaká nás reforma, na ktorú nie sú mnohé školy pripravené.

Školy nie sú vôbec pripravené. Výnimočné prípady tvoria tie školy, kde je uvedomelý riaditeľ a obklopil sa ľuďmi, ktorí si uvedomujú tú potrebu. Ak sa tých procesov nikto nechopí, školstvo bude vyzerať ďalej tak, ako vyzerá.

Poďme od týchto systémových vecí k žiakom. Ako sa vám učí dnes?

Ak otázku myslíme tak, ako sa učí učiteľovi dnes, tak do veľkej miery záleží na tom, aký je to učiteľ. Sú učitelia, ktorým sa učí veľmi dobre, sú učitelia, ktorí sa trápia, a možno učitelia, ktorí sa netrápia, ako sa im učí, lebo to vnímajú ako prácu ako každá iná.

V školstve nájdete učiteľov, ktorí sú v preddôchodkovom veku a sú spokojní s tým, ako učia, nevnímajú potreby na strane žiakov, nepýtajú si spätnú väzbu, fungujú zo zotrvačnosti a uspokojili sa s tým, ako to dlhodobo beží, zaťali zuby a povedali si, že to vydržia do dôchodku. Ťažko sa púšťajú do akýchkoľvek zmien, čo je aj prirodzené v súvislosti s vekom, ale je to aj tým, že zmeny prinášajú riziko, výsledky sú ťažko predvídateľné a bude sa im treba prispôsobiť.

Potom sú začínajúci učitelia, ktorí z vysokej školy vstupujú do systému nepripravení.

Nepripravení v akom zmysle? Sú plní entuziazmu, prídu s novými nápadmi a narazia alebo nemajú nadšenie, už ako vyjdú zo školy?

Aj to je rôzne. Učitelia, ktorí robia s praktikantmi, vidia veľký typologický rozptyl. Sú absolventi, ktorí prichádzajú s entuziazmom a narazia na ťažkú realitu, lebo práca v škole je aj o mnohom inom ako o učení. To sú veci, na ktoré ich vysoká škola nepripraví, a potom sú prekvapení.

Potom k nám prichádzajú aj praktikanti, ktorí majú veľmi ďaleko od toho remesla. Príklad z nedávneho obdobia: v našej predmetovej komisii sme mali praktikantov, ktorým bolo veľmi ťažké odučiť dve hodiny za sebou, lebo sa obávali, že budú vyťažení, že je to pre nich príliš veľa. Čo bolo úsmevné, keď si predstavíte, koľko práce denne učiteľ vykoná.

Pýtam sa, ako sa vám učí, lebo váš posledný text pre Postoj bol dosť skeptický. Vy ste učiteľ, ktorý uplatňuje inovatívne prístupy, no spomínali ste, že ste sa snažili zatiahnuť žiakov do diskusie, no narazili ste. Podľa vás to nie je len tým, že učitelia sa málo pripravujú na hodiny. Čo ste tým mysleli?

Išlo o triedu, ktorú som prebral tento rok, to znamená, že to neboli žiaci, ktorí so mnou pracujú dlhodobo, nie sú zvyknutí na môj štýl a na moje očakávania. To bol jeden faktor. 

Druhý je, že žiaci nie sú vedení rovnakým spôsobom, na školách pracujú učitelia, ktorí sa od seba výrazne odlišujú. Sú takí, ktorí od svojich žiakov očakávajú samostatnú prácu, rozmýšľanie, diskusiu, tvorbu riešenia problémov, kde ťažisko je presunuté na stranu žiakov, a potom sú učitelia, ktorí ťažisko majú celý čas na sebe, učenie si predstavujú ako odovzdávanie vedomostí a od žiakov sa očakáva počúvať, všetko si zapísať a potom to reprodukovať.

Aj pre študentov je potom veľmi náročné prejsť z jednej hodiny na druhú, z jedného očakávania na iné. Veľakrát sú ťažké dni, učitelia si pripravia hodinu, na ktorej chcú so žiakmi niečo rozdiskutovať, ale žiaci sú absolútne nesústredení. Hlavu majú na hodine, ktorá nasleduje a na ktorú sa mali naučiť a zreprodukovať dvadsať A4 strán z biológie. Bifľujú sa pod lavicou a sú v stave ohrozenia, tak sa snažia tomu ohrozeniu vyhnúť. Pracovať v tom momente s týmito žiakmi je potom veľmi náročné.

Veľakrát si kolegovia neuvedomujú, že ich práca má vplyv na prácu ďalšieho učiteľa. Často sú žiaci najmä v čase uzatvárania známok preťažení.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Učitelia sa sťažujú, že žiakov je dnes ťažké motivovať k nejakej diskusii, k tomu, aby vyjadrili svoj názor. Je to aj vaša skúsenosť?

Príklad z tohto týždňa, keď si učiteľ pripraví hodinu a tú istú hodinu odučí v jednej skupine a tá hodina vyjde fantasticky a v druhej je to absolútny prepadák. Mnohokrát sú tam faktory, ktoré nedokážete ovplyvniť, je za tým aj konkrétna situačná nálada triedy, ktorú neovplyvníte.

Ale vo všeobecnosti naozaj platí, že zaujať dnes deti je extrémny problém. Vieme, s čím táto generácia vyrastá, aký životný štýl vedie, že sú to deti, ktoré sú prestimulované, podnetov majú extrémne veľa a tie podnety sú mimoriadne silné. Mozog si, samozrejme, na tú stimuláciu zvykne.

Deti sú kognitívne vyčerpané, životný štýl ich vedie k tomu, aby málo spali, potom chodia do školy unavené, to všetko vplýva na to, ako sú na hodinu pripravené, aký výkon sú ochotné podať. 

Učitelia vám potvrdia, že schopnosť sústrediť sa je veľmi malá. Ja učím aj angličtinu a vo vyšších úrovniach sú texty aj náročné a dlhé, keď musíte dokázať, že viete čítať s porozumením. Na čítanie takého textu potrebujete dvadsať minút a to je pre niektoré deti absolútne nesplniteľná úloha.

Má sa tomu učiteľ prispôsobovať a meniť svoje postupy, konkurovať prostrediu sociálnych médií?

Do istej miery musí, ak mu naozaj záleží na tom, aby hodina bola dobrá, aby prebiehala v dobrej atmosfére, aby sa splnil jej cieľ. Do istej miery musí vyjsť v ústrety žiakom a modulovať aktivity, stimulovať motiváciu detí. Niektorému učiteľovi to ide ľahšie, inému je to veľmi neprirodzené, ale myslím si, že je to jeho povinnosť.

Na druhej strane aj žiaci si musia schopnosť sústrediť sa trénovať, to nie je vec, ktorá nabehne len tak. Zdôraznil by som však, že to sa netýka len školy, tieto dôsledky vznikajú mimo školy, v rodinách, ráno, večer, do dlhej noci. To, akým spôsobom deti strácajú pozornosť, je najmä na rodičoch.

Funguje spolupráca školy a rodičov dobre?

Ideálne to naozaj nie je. Záujem rodičov o vzdelávanie detí je vysoký na začiatku v prvých ročníkoch, vtedy rodičia vnímajú výsledky detí, čítajú všetky správy, zúčastňujú sa na rodičovských združeniach, konzultujú výsledky a prejavujú svoj názor, aj sa stavajú do opozície. No časom záujem ubúda. 

Som učiteľom na gymnáziu a tam sa už stretávam s tým, že rodičia dávajú deťom slobodu, miestami sa za to aj schovávajú. Mnohokrát som počul argument, že môj syn je už veľký, už musí rozmýšľať sám za seba. Cítim v tom miestami alibizmus.

Čo s týmto systémom urobil Edupage?

Na jednej strane priniesol veľa dobrého. Zväčšil možnosti komunikácie do veľkej šírky, komunikácia sa zefektívnila, je oveľa rýchlejšia a promptnejšia, adresnejšia. Rodičia sa môžu dozvedieť relevantné konkrétne informácie v pravý čas.

Ale možnosti, ktoré priniesol, sa, prirodzene, dajú aj zneužiť. Napríklad keď ide o typ protektívneho rodiča, ktorý má tendenciu dieťa chrániť alebo byť príliš subjektívny v hodnotení na jednej strane, alebo pri učiteľoch, ktorí si nevedia ustrážiť svoj voľný čas, nedokážu si stanoviť hranice, kde sa ich pracovný čas začína, kde sa končí, veľakrát aj s dobrou motiváciou tvoriť vzťahy, byť blízko. 

Veľa hovoríme o tom, že školy by mali mať komunitný ráz, že by mali byť školy rodinného typu, že by vzťah učiteľ, žiak a rodič mal prinášať ovocie, robí sa o tom mnoho programov, učiteľ preto v dobrej vôli do komunikácie vstupuje aj v čase, keď by ju už mal vypnúť. Tak vzniká preťaženie a vyhorenie. A niektoré situácie sú naozaj extrémne a komunikácia niektorých rodičov je mimo akéhokoľvek zdravého rámca.

Aký najväčší extrém ste zažili v komunikácii s rodičmi?

Teraz mi v hlave bežia všetky školenia o GDPR. (Smiech.) Náročnejšie situácie sú tie, keď rodič chráni dieťa aj vtedy, keď očividne zlyhalo na plnej čiare. Napadá mi situácia z nedávneho obdobia, keď dieťa propagovalo nacizmus, čo sa v našom trestnom rámci pohybuje na hranici trestného činu, a rodič dokázal ešte aj túto situáciu odkomunikovať tak, že išlo o nevinnú zábavu, a dieťa chránil a obhajoval spôsobom, ktorý bol smiešny a absurdný. 

Tých situácií je naozaj veľa, povedal by som, že k nim dochádza každý týždeň, predovšetkým keď sú rodičia príliš aktívni.

Vy učíte aj náboženstvo na cirkevnej škole a v poslednom rozhovore ste nám povedali, že vo vašej triede sú z dvadsiatich žiakov dvaja aktívne veriaci. Je to tak aj všeobecne?

Za tým číslom by som si asi stál, aj keď hodnotiť vieru je dosť odvážna vec. Ak sa pýtate, či viera v ich živote zohráva aktívnu rolu a žijú ňou, či sa zúčastňujú na sviatostiach, tak to sedí a za tým číslom by som si stál. Tých desať percent je číslo, ku ktorému by som sa vrátil, zdá sa, že platí aj vo všeobecnosti. Aktuálne učím tri triedy a to číslo nebude veľmi odlišné.

Prečo potom dali rodičia svoje deti na cirkevnú školu?

Tých dôvodov bude veľa, budú tam prípady, keď to bola posledná voľba, každá škola funguje v prostredí konkurencie, rozhodovanie rodičov je veľakrát racionálne. Pravdepodobne si volili pre svoje dieťa gymnázium, lebo ďalej plánujú pokračovať na vysokú školu. Všeobecne cirkevné gymnáziá majú stále imidž škôl, ktoré ponúkajú bezpečné prostredie, to mnohým rodičom zarezonuje. Poznám mnohé rodiny, kde sa rodičia definujú ako veriaci, ale dávajú svojim deťom v tejto otázke slobodu a dieťa to v tomto období života takto nevníma.

Aké je to potom vyučovať náboženstvo v triede, kde to osemnásť detí z dvadsiatich berie s rezervou?

Je to veľmi náročné, samozrejme, pretože nemáte rovnakú štartovaciu čiaru, musíte sa prispôsobiť väčšine, aby väčšina bola spokojná a aby stanovené ciele boli realistické. Môj druhý predmet je angličtina, to isté platí aj pri výučbe jazykov.

Potom sú metódy a formy, ktoré tomu dokážem prispôsobiť. Mnohé nepochádza odo mňa – keď sa potrebujeme dostať ku konkrétnym poznatkom, rád použijem skúsenosti a vedomosti tých veriacich žiakov, ktorých v triede mám. Dávam detí do skupín a pomiešam ich tak, aby to bolo vyvážené. Musíte kúriť drevom, ktoré v tej triede máte, musíte vychádzať z toho morálneho vedomia, presvedčenia.

Učenie cirkvi, to sú dané veci, no pre väčšinu žiakov nemusia byť jasné. Nezažívate výsmech a iróniu?

V každom prípade áno. Je to normálna vec a nie niečo, čo by nás prekvapilo. Ťažšie nesiem, keď ten výsmech padne na triko tých dvoch veriacich žiakov, to vnímam citlivo. Mám aj spätnú väzbu od rodičov, že to trápi aj ich. To sú rodičia, ktorí dávali svoje dieťa na cirkevnú školu preto, aby dieťa vo viere rástlo, a napokon sú tam vo výraznej menšine.

Samozrejme, je to nepríjemné a nie je to želané, na druhej strane to zase prináša aj isté výhody. Deti sa musia naučiť si svoju vieru obhájiť, čo nebýva vždy ľahké. Povedzme si pravdu, žijeme v spoločnosti, kde sa im táto zručnosť zíde. V prípade mojich tried to deti zvládajú veľmi dobre.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo je vlastne misia učiteľa náboženstva dnes? Máte ešte nejaký ideál alebo je to už len o odovzdaní vedomostí?

V tomto všeobecne nastávajú na Slovensku posuny, redefinície pozícií, kým by učiteľ náboženstva mal byť. Diecézne katechetické úrady sa tiež snažia reformovať kurikulum, teda to, čo sa vzdeláva, ale aj to, čo je konečná cieľová požiadavka a ako by vyučovanie náboženstva malo vyzerať. V tomto smere posuny sú.

Je to skutočne iné učiť deti, ktoré majú živú vieru, v takom prípade môže naozaj nastúpiť katechizácia, teda miesto, kde môžeme pracovať na prehĺbení viery alebo vysvetlení niektorých právd. Ak prídete do triedy, kde väčšina vieru nemá alebo ju nežije, teda buď je to formálna, alebo neexistujúca záležitosť, tak v tom prípade nastupuje evanjelizácia, tam je pozícia učiteľa prinášať kerygmu a svedčiť o tom, čo je pravda.

Svedectvo je v prvom rade svedectvom života, je tak na citlivosti učiteľa, do ktorých tém a do akej hĺbky vstúpi. Je dôležité, aby učiteľ bol autentický a priamy, aby bol sám sebou. Veľakrát to je o rozhovoroch. Pri niektorých témach vnímate, že deti sú zvedavšie a citlivejšie, do niektorých tém potom idete radšej, ale v niektorých témach musíte prekorčuľovať po povrchu, lebo na to nie sú pripravené. Nedá sa siať do pôdy, ktorá nie je pripravená.

Viete s nimi viesť diskusiu na citlivejšie témy?

Samozrejme sa o to pokúšam. Ja mám vo svojej praxi nastavený trojitý rámec a vždy to hovorím, keď začínam pracovať so skupinou. Prvú množinu tvorí to, čo si myslí Katolícka cirkev, snažím sa učenie cirkvi predstaviť ako učenie, ktoré je krásne, logicky usporiadané, ktoré má zmysel, s ktorým však žiaci nemusia súhlasiť. To je úplne v poriadku, ale je dôležité, aby to poznali. 

Druhú množinu tvorí to, čo si myslím ja, čo žijem ja a čo vnímam osobne ako pravdu, a tretia množina je to, čo si myslia oni. Snažím sa tieto tri množiny nemiešať v tých oblastiach, kde to nie je žiaduce.

Napríklad pri písaní esejí nehodnotím názor, ale to, akým spôsobom si ten názor obhájili. Je však pre mňa mimoriadne dôležité, aby v tomto veku, keď je ich hľadanie veľmi intenzívne, aby keď už vieru odmietnu, vedeli, čo odmietajú. Aby to nebolo odmietnutie nepoznaného. Aby vedeli, čo je na stole, k čomu sa môžu pridať alebo sa od toho odvrátiť.

Sexuálna výchova ako predmet neexistuje, ide o prierezovú tému, časť z nej patrí aj do náboženstva ako výchova k manželstvu a rodičovstvu. Nemáte problém otvárať aj tieto témy?

Nemám s tým vôbec problém bez ohľadu na to, na akom stupni viera žiakov je. Sú to témy, ktoré ich zaujímajú, ktorými žijú aj mimo školy výrazným spôsobom, radi sa k tomu vyjadrujú, majú vytvorené názory alebo si myslia, že ich majú vytvorené. Často ich nekriticky preberajú, kdesi niečo počuli a osvojili si to bez zamyslenia. Rád im tieto názory konfrontujem, rád sa ich pýtam na dôvody, rád s nimi hľadám argumenty. V prvom momente majú aj šok, lebo ich otváram explicitnejšie, ako by čakali, ale diskutujú o nich radi.

Ak otvoríte napríklad tému, že pred manželstvom nemajú mať sex alebo že v manželstve má cirkev isté očakávania v tejto oblasti, aké reakcie zažívate?

Žiaci svoj postoj vyjadria veľmi rýchlo a promptne, ale snažíme sa ísť veciam na koreň. Tú tému je potrebné začať niekde úplne inde, začať sa rozprávať o tom, kým je človek, akým je človek v Božom pláne, treba položiť základy antropológie, ako ju vníma kresťanstvo. Treba sa pýtať na cieľ a zmysel ľudského života, čo sú otázky, ktoré si mladí zvyčajne nekladú, a vnímajú veci vytrhnuté z kontextu. Ak ich dáme do kontextu, tak tieto otázky naberajú celkom iný význam. 

No a potom je dobré si tie veci racionálne rozoberať. Často len nekriticky preberajú, čo hlása nejaký ich vzor, ale keď sa potom na to racionálne pozrú, vnímajú za a proti a pýtajú sa svojich túžob, ako by mal vyzerať ich vzťah, tak prichádzajú k zisteniam, ktoré ich samých prekvapia. Uvedomia si, že vlastne zastávajú názory, ktoré nie sú úplne kompatibilné s tým, po čom túžia. Potom prehodnocujú. No tento proces považujem už za intímny a do toho už nechcem vstupovať, nechcem byť ten, kto definuje ich názory, ale chcem, aby si ich vytvorili nanovo po tom, čo ich rozoberieme na drobné.

Hovoríte teda, že vaši žiaci sú konzervatívnejší, ako v skutočnosti tvrdia?

Neviem, či by som si to dovolil povedať. No trúfam si povedať, že svedomie žiakov a ich túžba im dokáže osvietiť cestu pre ich vlastný život. Že tie názory, ktoré prvoplánovo prijali, nie sú definitívne a že sú pripravení diskutovať a tie názory modulovať. A že hľadanie pravdy je niečo úžasné, je to cesta plná prekvapení a priestorom na hľadanie je práve diskusia, ak je kvalitná. 

Keď sú otázky dobre položené, tak deti dokážu reálne pracovať so svojimi túžbami, morálnym cítením a je to často prekvapujúce, že to aj funguje a je to kompasom pre ich uvažovanie. Kompas im funguje správne, akurát čaká na dobrú otázku.

Úlohou učiteľa náboženstva by teda mohlo byť, aby deti nechali spochybniť správnymi otázkami vlastné presvedčenia?

Myslím si, že napríklad v téme sexuálnej výchovy je na to priestor a je to správna vec. Je to aj cesta, ako viesť deti k zodpovednému správaniu a k napĺňaniu predstáv, ktoré samy o svojom živote majú.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aká je budúcnosť cirkevných škôl? Budú to elitné školy otvorené pre všetkých alebo komunitné školy, ktoré si zachovajú hodnoty pre úzky okruh praktizujúcich kresťanov?

Cirkevné školstvo na Slovensku je naozaj špecifické, myslím si, že príliš sa od štátneho školstva neodlišuje. Dovolil by som si povedať, že väčšina cirkevných škôl funguje na veľmi podobnej báze ako štátne školy, s tým, že vyučovanie náboženstva je istým príveskom toho kurikula. V niektorých prípadoch je to výraznejšie, v niektorých menej. Sú to školy, ktoré do istej miery akcentujú hodnotovú formáciu, výchovu k charakteru, ale rozdiel medzi cirkevným a štátnym školstvom nie je taký výrazný, ako by som očakával.

Často sa nás rodičia aj pýtajú, v čom sú cirkevné školy iné a prečo by tam mali zapísať svoje deti, a je to otázka, na ktorú sa ťažko odpovedá. Myslím si preto, že cirkevné školstvo musí prejsť nejakou reflexiou, je čas nanovo definovať víziu, kam by sa tieto školy mali uberať. Vidím priestor na obidve možnosti.

Respektíve by som rozhodovanie nestaval čierno-bielo, myslím si, že na Slovensku je priestor aj pre verejné cirkevné školy alebo pre školy, ktoré vychádzajú z katolíckej paradigmy, ale školským vzdelávacím programom sa až tak nelíšia od štátnych škôl. 

No myslím si, že je priestor aj pre úplne nové alternatívy, odvážne komunitné školy, ktoré sa budú snažiť vzdelávanie definovať na úplne inej báze. Školu totiž v prvom rade tvorí kurikulum, to je to, k čomu deti vedieme, a potom sú to učitelia, ktorí kurikulum vedú. Toto je obrovský priestor vytvoriť školy, ktoré budú alternatívou v tomto smere.

Pýtam sa preto, lebo v deväťdesiatych rokoch, keď cirkevné školy vznikali, bola nádej, že ich úlohou bude zachovanie kresťanských hodnôt a konzervatívneho životného štýlu. Táto misia sa podľa vás podarila?

Bolo by dobré spýtať sa ľudí, ktorí tú misiu stanovili, či sú s tým spokojní. Ja si myslím, že školy urobili maximum. Chcel by som obhájiť mnohých kolegov na Slovensku, ktorí svoju prácu vykonávajú na úkor vlastného života, vlastného pohodlia, najlepšie, ako vedia. Tieto školy to, na čo mali potenciál, splnili. Ale či to bolo dosť, či to bolo to, čo si predstavovali zriaďovatelia alebo otcovia biskupi, to je mi ťažké povedať.

Škola nie je izolovaná v prostredí, v ktorom pôsobí. Vplýva na ňu mnoho iných faktorov a aj spoločnosť sa zmenila, prišli mnohé zmeny, ktoré nebolo možné predvídať. Ako ďalej, to ukáže čas.

Veľa závisí od toho, ako sa k cirkevným školám postaví samotný štát, akú pozíciu si cirkevné školy budú chcieť zachovať, ale aj do akej miery bude chcieť samotná cirkev školstvo podporovať. Či táto misia stále platí a či je cirkev ochotná do tohto investovať, či si uvedomuje potrebu, ktorá tu reálne je, alebo budeme spokojní so stavom, aký aktuálne máme, a pôjdeme zotrvačnosťou. 

Mnohí rodičia v mestách, najmä tí najangažovanejší kresťania, svoje deti už dávajú do komunitných súkromných škôl alebo si dokonca volia domáce vzdelávanie, lebo cirkevné školy už nereprezentujú spôsob, ako nazerajú na výchovu alebo celkovo na školstvo. Kto potom zostane na cirkevných školách?

Cirkevné školy, ktoré poznám, netrpia nezáujmom žiakov. Záujem o cirkevné školy v poslednom období skôr stúpa. Cirkevné školy patrili medzi prvé, ktoré sa odhodlali prejsť na inovačné procesy. Na vlnu, ktorá sa v školstve postupne dvíha, ktorá sa snaží dosiahnuť zmenu zdola, nastúpili ako prvé.

Cirkevné školy majú imidž škôl, ktoré okrem bezpečného prostredia ponúkajú aj vzdelávanie, ktoré prináša inovácie. Snažia sa zostať na tepe doby.

Ak sa však rozprávame o rodinách, pre ktoré je viera mimoriadne dôležitá hodnota, tak spôsob, ako chcú svoje deti viesť, ich vedie do komunitných škôl.

Ja sa tomu na jednej strane teším, osobne poznám niekoľko priateľov, ktorí sa pre túto cestu rozhodli, patrí im môj obdiv, a školy, ktoré sa rozhodli ísť touto cestou, podporujem a som ich fanúšikom. Myslím si, že v našom systéme je priestor pre obidva typy škôl. Dá sa ísť súbežne a nechať rodičov rozhodnúť sa, ktorá cesta je najlepšia pre ich deti. 

Bezpečnostná situácia vo svete sa otriasa, témy ako školstvo a zdravotníctvo budú zrejme na nejaký čas okrajové. Nemali by sme na školách aj v rodinách viesť deti k väčšej odolnosti vzhľadom na to, čo nás zrejme čaká?

V každom prípade áno, s týmto môžem iba súhlasiť. Téma odolnosti je témou v školskom prostredí už niekoľko mesiacov. Otázka by tiež mohla znieť, kde odolnosť vzniká a kde sa oslabuje. Nemyslím si totiž, že školské prostredie je miesto, kde sa deti stávajú krehkými, odolnosť sa vytvára v priestore mimo školy. Úzko súvisí najmä s tým, aké životy vedú deti. 

Je to predovšetkým úloha rodín a výchovy. Rodiny by si tento cieľ mali zobrať za svoj. Aj keď doba už bola v posledných rokoch náročná, samotná koronakríza priniesla pre celú spoločnosť situácie, s ktorými sa veľmi ťažko vyrovnávala, krehkosť tejto generácie sa tam možno len ukázala v tom najhoršom možnom svetle. Témy odolnosti sa musí chopiť spoločnosť ako taká.

Celý rozhovor si môžete pozrieť na Postoj TV.

Foto: Postoj/Adam Rábara