Roztržka pred kamerami Zelenského úlohou je bojovať za svoju vlasť, nie robiť prezidenta USA spokojným

Už sa zdalo, že napäté vzťahy medzi americkým a ukrajinským prezidentom sa trochu upokojili. No búrlivá výmena názorov medzi Zelenským na jednej strane a Trumpom a Vanceom na druhej strane opäť svetu vyrazila dych.

Ak viete po anglicky, pozrite si to:

Trump začal v odpovedi na otázku novinára s tým, že nechce verejne kritizovať Putina, pretože sa s ním pokúša vyjednať zastavenie vojny a to sa dosť dobre nedá, ak druhej strane nadávate. J. D. Vance do toho vstúpil s tým, že bývalá Bidenova administratíva síce verbálne ruského prezidenta silno odsudzovala, no na ukončenie konfliktu to nestačilo. Preto je čas na diplomatické riešenie, o ktoré sa pokúša prezident Trump.

Možno spravil Volodymyr Zelenskyj chybu, že si v tej chvíli nezahryzol do jazyka a nenechal repliky amerického prezidenta a viceprezidenta bez komentára. Na druhej strane, Zelenskyj ako človek i ako hlava štátu (mimochodom druhého územne najrozľahlejšieho v Európe po Rusku a pred Francúzskom) tiež má svoju hrdosť. Jeho úlohou je brániť záujmy a byť hlasom svojej krajiny i svojho národa, nie robiť krovie pre reality show prezidenta Spojených štátov.

Zelenskyj, reagujúc na Vancea, sa pokúsil poukázať na jednoduchú vec. A to, že Rusko si odkrajuje z ukrajinského územia už od roku 2014 a že Putin nie je práve známy tým, že by dodržiaval dohody, ktoré podpísal.

Možno to Zelenskyj spravil rétoricky nešikovne a obšírne. Možno narazil na limity svojej angličtiny, lebo sa začal točiť okolo minulosti a vymenúvať rôzne americké administratívy, počas ktorých už rusko-ukrajinský konflikt trvá. No to, na čo sa snažil poukázať, je skutočný problém a objektívna prekážka rýchleho mieru. 

A je to tiež vec, na ktorú nikto zo zástancov rýchleho a bezpodmienečného mieru medzi Ruskom a Ukrajinou nevie dať odpoveď: čo zabráni Putinovi, aby trebárs o dva roky neobnovil vojnové ťaženie proti Ukrajine?! Určite nie nejaké lajstro.

Ukrajinci majú dosť skúseností s Putinovou vierolomnosťou. Ruský prezident rešpektuje len silu. Preto Ukrajinci žiadajú od Američanov jasné záväzky svojej suverenity. Sú pripravení dať Spojeným štátom exkluzívny prístup k svojmu nerastnému bohatstvu, ale chcú od nich jednoznačné hmatateľné záväzky.

Naproti tomu, Trump chce podpis pod obchodnú dohodu, ale tak, aby si ruky ponechal čo najviac rozviazané. Je pochopiteľné, že Ukrajincom to nestačí. Je z toho Donald Trump nešťastný? Nech je. No Zelenského úlohou je obhajovať záujmy svojej vlasti a jej občanov, nie starať sa o to, aby sa cítil spokojne americký prezident.

Ak sa prehryziete tou nasledujúcou slovnou prestrelkou, Trump na Zelenského výhradu v otázke toho, že Putinovi sa nedá veriť, odpovedal, že jeho – Trumpa – zatiaľ Putin nepodviedol. Naopak, poťažkal si, ako ľudia okolo Bidena podsúvali v Trumpovom prvom období, že Putinova pomoc mu dopomohla k volebnému víťazstvu v roku 2016.

Čiže jadro celej debaty sa dá zhrnúť do nasledujúceho: Zelenskyj upozorňuje, že Putinovi sa nedá veriť, lebo podpísané dohody notoricky porušuje, kým Trump to s Putinom chce skúsiť, lebo on s ním zatiaľ takúto skúsenosť nemá a jeho (na rozdiel od Bidena) vraj bude ruský prezident rešpektovať. Je pochopiteľné, že Ukrajincom takéto uistenia nestačia.

Toto jadro bolo zaobalené do ponižujúceho poučovania zo strany Trumpa a Vancea, že Ukrajina je na tom zle, musí naháňať odvedencov na uliciach, Zelenského karty sú zlé a vraj je nevďačný...

V tej výmene názorov každý uvidí, čo chce vidieť. Komentátori Fox News a niektorí republikánski politici (napríklad Lindsay Graham), ktorých hlavnou náplňou práce sa stalo lichotiť Trumpovi a vychváliť každý náhly poryv jeho nálady, vidia v Zelenskom nevďačníka.

V Európe zase mnohí Zelenského vynášajú do nebies, že sa verejne postavil Trumpovmu a Vanceovmu vyrývaniu. Je však otázka, či je sám s incidentom spokojný a či si nemyslí, že ho mohol zvládnuť lepšie.

Otázne vôbec je, ako k tejto výmene názorov pred kamerami mohlo dôjsť. Britská žurnalistka Christiane Amanpour upozornila, že toto je akýsi čudný formát, ktorý praktizuje súčasná administratíva, keď sa cudzie návštevy dlho rozprávajú v Oválnej pracovni s novinármi. Tam je podobná katastrofa priamo predprogramovaná.

Sú ukrajinsko-americké vzťahy nadobro poškodené? Nie, pokiaľ Spojené štáty naozaj majú záujem o prístup k ukrajinskému nerastnému bohatstvu. Je len dobre, že Zelenskyj nechce Trumpa k surovinám pustiť lacno. Takto sa správa suverénny štátnik.

No aj keď si možno Trump a J. D. Vance teraz hovoria, že vnútropoliticky to dobre zahrali, lebo ich voliči videli na vlastné oči v televízii, aký je Zelenskyj nevďačník, zahraničnopoliticky to pozíciu Spojených štátov poškodí. A v prvom rade v očiach spojencov.

Amerika, ktorá musí presadzovať svoju vôľu tak, že ponižuje verejne pred kamerami spojenca a dáva mu pocítiť, aký je chudák, v skutočnosti nie je taká silná, akou by sa chcela zdať. Zvlášť ak napokon svoju vôľu nepresadila, keďže Zelenskyj v čase písania tohto článku stále dohodu o nerastoch nepodpísal.

Navyše, celá tá dohoda americkej ochrany (veľmi hmlistej) výmenou za ukrajinské suroviny vyzerá, ako keby ste sa topili a druhý by vám sľúbil hodenie záchranného kolesa len za predpokladu, že na neho prepíšete dom. Trumpova administratíva hrubo zneužíva krajnú núdzu, v ktorej sa Ukrajina nachádza.

Mnohí spojenci Ameriky v európskych i ázijských metropolách si dnes rozčarovane uvedomujú, že obrana ich krajín nemôže už ďalej jednostranne závisieť od neistých záruk Bieleho domu. Čiu núdzu sa Trump bude snažiť zneužiť nabudúce?

Zelenského námietka tiež platí. Ak dnes Trump dosiahne rýchle prímerie, lebo sa k nemu sám nerozumne zaviazal počas kampane za cenu tlaku na Ukrajinu, nikde nie je napísané, že vojna sa naplno nerozhorí o dva-tri roky neskôr. Či už za Trumpa, alebo možno za vládnutia jeho korunného princa J. D. Vancea.

V roku 1973 Američania s vydýchnutím odchádzali z Vietnamu. O dva roky neskôr komunistický Severný Vietnam prevalcoval juh. Afganistan padol ešte rýchlejšie. Ak by sa niečo podobné stalo aj Ukrajine, dotlačenej k prímeriu Trumpom, pomaly by sa z toho v dejinách americkej veľmocenskej diplomacie stal vzorec. A doterajší spojenci Ameriky by z toho museli vyvodiť závery.