35 rokov po Novembri ’89 Čo sa stalo s našou slobodou

Pred tridsiatimi piatimi rokmi som bol žiakom siedmeho ročníka základnej školy. Dianie v spoločnosti ma vždy zaujímalo, ale vtedy, ešte pred samotným sedemnástym novembrom, si dobre pamätám, ako sme so spolužiakom začali kriticky vnímať informácie, ktoré sme dostávali na občianskej náuke. Učiteľku naše ironické úškrny v niektorých situáciách znervózňovali. Ktovie, ako by sa veci vyvíjali, keby sa nebola udiala novembrová revolúcia.

Keď to prišlo, zrazu som objavil, že viac ako polovica spolužiakov chodila do kostola. Vznikli nové politické strany a my sme sa o tom v škole rozprávali. Dokonca sme si urobili pred prvými slobodnými voľbami také malé simulované v našej triede.

Ako siedmak som, pochopiteľne, málo vedel o štyridsiatich rokoch neslobody, hoci niektoré signály som cez rodičov vnímal. Zrazu ľudia, ktorí vieru desaťročia ukrývali, lebo sa báli o seba a najbližších, nabrali odvahu a začali chodiť do kostola. Všetci sme si v tých pamätných mesiacoch priali, aby sa z našej vlasti stala slobodná, demokratická, do Európy integrovaná a prosperujúca krajina.

Francis Fukuyama v tých euforických časoch po páde železnej opony a najmä rozpade Sovietskeho zväzu hovoril o konci dejín a definitívnom víťazstve liberálnej demokracie.

Dnes je veľa vecí inak. Po tridsiatich piatich rokoch od novembrovej revolúcie už máme generácie, ktoré sa narodili v slobode a o socializme vedia len z počutia. Liberálna demokracia vo svete je na ústupe, stali sme sa otrokmi digitálnych technológií, súkromie fakticky prestalo jestvovať, na Slovensku zvlášť cítime frustráciu a čoraz viac koketujeme s myšlienkou silného vodcu, až sa mi žiada pýtať sa: Kde sú novembrové ideály a túžba po slobode?

Už v Starom zákone pri kľúčovej udalosti židovských dejín zaznieva dôležité posolstvo: niet politickej slobody bez vnútornej, duchovnej slobody. Kto nemá tú druhú, nebude túžiť ani po tej prvej a nebude vidieť zmysel brániť ju. 

Keď Izraeliti utekali z Egypta, chceli sa striasť otroctva a žiť slobodní v zasľúbenej krajine, ale najskôr sa tam museli dostať. Pri čítaní Knihy Exodus si môžeme uvedomiť, že putovanie nebolo jednoduché. Prišli hraničné situácie, ktoré sa mohli skončiť vzdaním sa zápasu o slobodu a návratom do otroctva. Keby Boh prezradil vopred tomuto ľudu, čo ho čaká pri ceste za slobodou, ktovie, či by vôbec niekto z Egypta odišiel. Kým sa duchovne neočistili od starých zvykov v čase neslobody, do zasľúbenej zeme nevstúpili.

My máme politickú slobodu, hoci je deformovaná. Intuitívne cítime, že táto podoba spoločenského systému je viac mocenskou hrou ako reálnym úsilím vtiahnuť ľudí do záujmu o život spoločnosti. Hovoríme, že žijeme v zastupiteľskej demokracii, ale v praxi sú parlamentné voľby anketou popularity lídrov politických strán. 

Parlament je svojím spôsobom odtrhnutý od voličov. Nikto z poslancov nemá formálny pocit zodpovednosti za región, kde žijem; ani necíti vďačnosť za dôveru konkrétnym ľuďom, ktorí ho zvolili. Neviem, ktorý poslanec je ten „môj“, aby som sa na neho mohol v prípade potreby obrátiť. Inými slovami, táto podoba zastupiteľskej demokracie len prehlbuje pocit odcudzenia elít a zvyšku krajiny.

Veľké voľby sú najmä otázkou peňazí a silnej marketingovej personalizovanej kampane. Ľudia dobrovoľne odovzdávajú digitálnym korporáciám mnohé exkluzívne privátne informácie. Tie s nimi obchodujú, aby nakoniec voliči dostali od politikov také odpovede, aké očakávajú, a pomohli im dostať sa k moci. Navonok to naozaj tak vyzerá, že rozhodujú peniaze, nie ideály a program.

Nečudujem sa, že akosi podvedome sa nám taká podoba liberálnej demokracie bridí, lebo ak je výber iba hrou a máte pocit, že vás neustále ktosi manipuluje, tak sa o budúcnosť systému buď prestanete zaujímať, alebo si poviete, že sa prestanete hrať na slobodu výberu a dáte moc do ruky niekomu, kto vám férovo povie, že ju naozaj chce, aj za cenu, že vám niečo zoberie, ale nechá vás pokojne žiť. Tá druhá voľba je ilúziou, ale znie ľúbivo.

Je to zvláštne: po slobode sme túžili, ale dnes máme pocit, že ju nemáme a že nemáme reálny dosah na to, čo sa s krajinou a so spoločnosťou bude diať; preto všeobecná frustrácia, rezignácia a rastúca túžba po silnom vodcovi.

Ak časť spoločnosti má tendenciu takto premýšľať, tak sa pýtajme: Nebojíme sa, že v spoločnosti, kde odovzdáme niekomu do rúk priveľkú moc, ju ten niekto mne a mojim najbližším obmedzí? Kto nám dá záruku, že silný vodca neobmedzí slobodu slova, slobodu zhromažďovania alebo pre nás takú dôležitú náboženskú slobodu?

Súčasný systém je z hľadiska reálnej funkčnosti skôr hrou na demokraciu, ale aké máme alternatívy? V roku 1989 sme sa vyslobodili z politického otroctva, stali sme sa slobodnou, demokratickou spoločnosťou a od roku 1993 žijeme v samostatnom demokratickom štáte. 

Chceli by sme toto všetko zahodiť preto, že tomu, čo sa deje, dobre nerozumieme a že to nezvládame? Neuvedomujeme si, čo všetko môžeme pri svojej pasivite stratiť?

„Ukázalo sa, že liberálna demokracia je nateraz najlepším prostredím na realizáciu náboženskej slobody. Nastal čas, aby jej kresťanstvo pomohlo očistiť sa a postaviť sa znovu na nohy.“

Budovanie demokracie sa v niečom podobá na duchovný život. Je to nikdy sa nekončiaci zápas, ktorý sa končí až prechodom do večnosti. Žiť ju s Bohom stojí za to, aby sme sa nevzdávali. Ako spovedník viem, že ľudia sú často sklamaní z neúspechov v duchovnom zápase, aby boli lepší a bližšie k Pánovi. 

Frustrácia môže byť veľká, ale rezignácia znamená stratu večnosti. Nejako podobne je to aj s demokraciou. Sklamanie z nej môže byť veľké – a politici nám to často neuľahčujú –, ale rezignácia na jej budovanie takmer isto znamená nové politické otroctvo a stratu vonkajšej slobody.

Vždy je pohodlné vzdať sa, prijať za svoju myšlienku, že nejaká strata slobody by bola lepšia ako toto, čo máme dnes. To by znamenalo novú formu politického otroctva. Autokracia neurobí našu spoločnosť slobodnejšou a zrelšou, bola by prejavom našej slabosti a nepripravenosti znášať, biblicky povedané, bremeno dňa. 

Štyridsaťročné dedičstvo socializmu a praktický materializmus v sekulárnej spoločnosti urobili svoje: viac myslíme na krátkodobé ciele, sme málo solidárni a nemáme pocit komunitnej spolupatričnosti.

Keď sa takto ako jednotlivci i spoločnosť uberáme, akoby sme si nevážili obety tisícov laikov, zasvätených osôb a kňazov, ktorí v minulom storočí boli ochotní v mene zachovania vonkajšej slobody, ľudských práv a spravodlivosti podstúpiť väzenie, stratu práv, majetku, dobrého mena a spoločenského uplatnenia. Vari bola ich obeta márna?

Ak pod liberálnou demokraciou chápeme zachovanie rovnováhy medzi zákonodárnou, výkonnou a súdnou mocou; rešpektovanie občianskych práv a slobôd a ochranu menšín, tak by sme sa ako kresťania mali usilovať o jej zachovanie. Byť si vedomí, že uchovať ju je neustály proces, ktorý si vyžaduje očisťovanie. Základné ľudské práva a slobody, samotná náboženská sloboda, sú príliš veľké a dôležité hodnoty, než aby sme ich nechali ležať na ulici.

Opakom demokracie je totalita či autokracia. Hodnotovo neutrálny štát je ilúzia, ale nemali by sme dopustiť, aby sa demokracia zideologizovala zvnútra. Hrozbou pre demokraciu nie je len strata rovnováhy moci, okliešťovanie práv a slobôd, ale aj dnes pápežom Františkom často spomínaná „cancel culture“. 

Vytesňovanie „nesprávnych“ názorov; izolácia jednotlivcov a subjektov, ktorí ich majú; zosmiešňovanie a ponižovanie oponentov, vychovávanie či dokonca donútenie voličov k tým „správnym“ názorom, čo je doména progresivizmu. Demokraciu ohrozujú obe cesty.

Pre kresťanov sú nadchádzajúce roky ideálnym časom na sprevádzanie ľudí i spoločnosti k vnútornej slobode a očisťovaniu liberálnej demokracie. Je to paradox, ale kým osvietenstvo vtlačilo kresťanom výčitku z nerešpektovania hodnoty ľudského rozumu, v ostatnom polstoročí všadeprítomného agnosticizmu je to Katolícka cirkev, ktorá sekulárny svet presviedča, že rozum sa vie dopátrať pravdy. 

Kým Katolícka cirkev vždy bola spoločnosťou považovaná za monarchickú totalitnú inštitúciu, tak práve synoda o synodalite ukázala, že v našom spoločenstve môže mať reálne hlas každý, kto chce niečo povedať. Azda to môže byť inšpirácia k obnove zastupiteľskej demokracie.

Liberálna demokracia sa zrodila z osvietenských ideí v lone kresťanstva. Spočiatku bola vnímaná ako jeho hrozba. Dnes je čoraz slabšia, lebo jej promótori zabúdajú na známu Böckenförderovu vetu, že sekulárny štát žije z hodnôt, ktoré sám nedokáže vyprodukovať. Ukázalo sa, že liberálna demokracia je nateraz najlepším prostredím na realizáciu náboženskej slobody. Nastal čas, aby jej kresťanstvo pomohlo očistiť sa a postaviť sa znovu na nohy.

Cirkev má jednu stáročnú skúsenosť, ktorá nám v zápase o zachovanie slobody môže výrazne pomôcť. V zápase o budúcnosť, ktorej výsledkom bude dlhodobé udržateľné riešenie, nemôže ísť o porážku a poníženie toho druhého. Ak v tých kľúčových zápasoch nevyhrá veľká väčšina, prehráme všetci. Inými slovami: bez poctivého, férového a úprimného vnútorného zápasu v nás a v spoločnosti nebude ani skutočnej vonkajšej slobody.

Buďme vďační za život v slobode. Vďační Bohu i ľuďom, ktorí sa o to pričinili. Nebojme sa zápasiť o našu slobodu, vnútornú i vonkajšiu. Nič nie je stratené.

Všetkým prajem pokojný a inšpiratívny sedemnásty november.