Trénerka krízovej intervencie o agresivite na školách Nehádžme vinu len na deti. Zlyhali sme všetci, keď sme odvrátili tvár, keď niekomu ubližovali

Po útoku na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, kde študent na smrť dobodal spolužiačku Alenu a zástupkyňu riaditeľky Máriu Semančíkovú, sa vo verejnej diskusii začalo hovoriť o mizogýnii a o náraste nenávisti voči ženám u mladých chlapcov.

Psychologička Mária Anyalaiová v rozhovore pre Postoj však povedala, že by to nezovšeobecňovala. Podľa nej sa často za takýmto postojom mladých chlapcov skrýva problém, že sa chcú kamarátiť, ale môžu mať menšie sociálne zručnosti a následné odmietnutie nezvládnu. 

„Títo chlapci často nevidia u svojich otcov, ako mať kontakt so ženou, aby bol rešpektujúci,“ povedala psychologička. Podľa odborníčky im chýbajú správne mužské vzory.

Psychologička Mária Anyalaiová je medzinárodnou trénerkou krízovej intervencie a zastupuje Slovenskú republiku v stálom výbore Európskej federácie psychologických asociácií v sekcii pre krízy, katastrofy a traumu. Pripravila komplexné vzdelávanie krízovej intervencie v detských skupinách a podporné opatrenia pre školy a od roku 2011 vyškolila na Slovensku 950 odborných zamestnancov v poradniach a školách. 

V súčasnosti pracuje v ambulancii klinickej psychológie a venuje sa krízovej intervencii, psychoterapii, sprevádzaniu detí a rodín po strate člena rodiny, paliatívnej starostlivosti o deti a rodiny a terapii traumy detí a dospelých.

Rozprávali sme sa o tom, čo čakalo tímy krízovej intervencie na mieste po útoku, ako sa študenti vyrovnávajú s tým, čo zažili a čo sa odohralo pred ich očami, ale aj o agresívnych prejavoch detí na školách a o ich príčinách.

Žiaci zo zasiahnutého gymnázia sa už vrátili do školy a do priestorov, kde sa to celé odohralo. Vyučuje sa už ako v bežnom režime?

Plne sa vrátila základná škola, gymnazisti mali celý minulý týždeň program, ale nevrátili sa ešte do tried, prišiel medzi nich aj pán biskup Trstenský. Tento týždeň by sa už mali postupne vrátiť tak, že sa už budú aj učiť.

Najťažšie na tom musia byť mladí ľudia z triedy, v ktorej ich spolužiak útočil a z bezprostrednej blízkosti videli, ako na smrť dobodal spolužiačku a ďalšiu vážne zranil. Ako sa s tým vyrovnávajú?

Vo všeobecnosti si ľudia na krízových intervenciách, ak sú kritické udalosti spôsobené človekom, kladú otázku, prečo k tomu muselo dôjsť. Či som si mohol niečo všimnúť, či som mohol udalosti zabrániť, či som niečo nespravil, čo tomu druhému ublížilo, ako je možné, že som si nič nevšimol.

Prečo nad tým takto premýšľajú a prežívajú tú udalosť dookola?

Lebo náš mozog si potrebuje zapamätať udalosť ohrozenia. Evolučne sme tak nastavení. Naša stratégia je pochopiť, prečo sa to stalo, aby som mohol nabudúce tomu zabrániť alebo aby som bol nabudúce pripravený.

Študenti aj smútia, teraz určite nastáva veľmi intenzívna smútková práca. Niekoľkokrát za deň si na udalosť spomenú, na to, čo stratili. Stratili blízkych ľudí, kamarátku a profesorku, a stratili (verím, že dočasne) aj nádej a dôveru, že svet môže byť bezpečné miesto.

Mám skúsenosť, že v takýchto prípadoch sa vracia strach – čo keď to teraz napadne niekomu druhému? –, ľudia sú oveľa viac ostražití, dávajú si pozor. Ak som pohádaný s nejakým spolužiakom alebo spolužiačkou, čo ak mi niečo urobí?

Tento región je špecifický aj silným prežívaním viery, s ktorým sa psychológovia na mieste stretli. Pomáha viera preniesť sa touto ťažkou situáciou alebo, naopak, môže táto situácia vierou otriasť?

Mám obidve skúsenosti. Mám veľmi dobrú skúsenosť na tomto mieste, že je tu silná podpora Katolíckej cirkvi, prišla aj evanjelická farárka, takže každý tam mohol dostať takú duchovnú podporu, akú potreboval. Kolegovia interventi spomínali, že ich viera je veľmi silným oporným bodom pre zasiahnutých.

Ako psychoterapeutka vnímam, že viera a vzťah s Bohom, ako aj spolupatričnosť k spoločenstvu sú veľmi silnou zvládacou stratégiou. Mám aj takú skúsenosť, že keď ľudia zažijú traumatizujúcu udalosť, tak na krízovej intervencii hovoria, že prestali veriť v Boha, že už nebudú chodiť do kostola. V čase krízovej intervencie im to nevyhovárame, uznáme ich emócie aj rozhodnutie. Ale sme si vedomí, že ich potreba spirituality a vzťahu s Bohom sa neskončí. Máme skúsenosť, že sa k náboženstvu a k viere časom vrátia.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V súvislosti s útokom v Spišskej Starej Vsi sa medzi odborníkmi začalo hovoriť o mizogýnii. Útočník mal totiž aj v minulosti problémy len so spolužiačkami, so spolužiakmi mal, naopak, nekonfliktné vzťahy. Máte zo svojej praxe skúsenosť, že neúcta až nenávisť voči ženám je narastajúci problém u dnešných chlapcov a mladých mužov?

Netrúfam si zovšeobecniť to. Často býva u chlapcov problém, že sa chcú kamarátiť, chcú zapadnúť, byť validnou súčasťou kolektívu a nevedia, ako to dosiahnuť. Alebo je dievča atraktívne a dá mu možno najavo, že je mimo jej ligy a odmieta ho. Alebo niektorí títo chlapci môžu mať menšie sociálne zručnosti, keď sa chcú s niekým zoznámiť.

Títo chlapci často nevidia u svojich otcov, ako mať kontakt so ženou, aby bol rešpektujúci, aby bol zaujímajúci sa, aby bol konsenzuálny, nemajú sa to od koho naučiť. Nemajú mužské vzory, od ktorých by to odpozorovali.

Myslím si, že je to stále aj dôsledok lockdownov, keď boli mladí ľudia príliš dlho zavretí doma a boli odrezaní od sociálnych kontaktov. Tie zručnosti, ktoré mali naštartované, sa stratili, zmenil sa ich spôsob, akým vstupujú do kontaktu s druhými. Keď dostanú negatívnu spätnú väzbu, začnú sa hnevať. Majú akýsi pocit oprávnenia, že ja mám nárok, aby si sa so mnou bavila, kamarátila, a keď ty sa nechceš so mnou baviť, cítim sa odmietnutý a v hneve ti budem robiť zle.

Často sa pripomína vplyv influencerov s takýmto nastavením, ku ktorým dnešní mladí chlapci vzhliadajú.

Myslím si, že sociálne siete majú veľký vplyv na rozvíjajúceho sa mladého človeka vtedy, keď tam nie je vyvážená rovnováha z rodiny. Nevieme ovplyvniť, čo všetko naše deti pozerajú a aký dosah to na nich bude mať. Ale pokiaľ má dieťa zdravú rodinu, dobré zázemie, bezpečnú vzťahovú väzbu, tak rodič ho vie usmerniť. Keď tam nie je otec, tak je tam strýko, starý otec, sú tam kamaráti alebo napríklad tréneri, ktorí ho vedia ovplyvniť a zregulovať.

Nevieme niečo úplne zakázať, ale to, čo môžeme urobiť my doma, je venovať sa našim deťom. Zaujímať sa o to, o čom premýšľajú, aké majú názory. Lebo on si tam pozrie hociktorého influencera, ale otec alebo mama sa môžu zaujímať, čo tam videl, čo si o tom myslí, či s ním súhlasí alebo či niekedy videl, že by sa oni dvaja spolu takto rozprávali. Som presvedčená, že rodina za ideálnych okolností má väčší vplyv na rozvoj, postoje a názory toho dieťaťa ako sociálne siete.

Tam, kde rodina nie je taká dostupná z rôznych dôvodov, aj preto, že má rodič tri zamestnania, lebo potrebujú peniaze, alebo je tam nejaké ochorenie či závislosť rodiča, domáce násilie a chýba tam priestor hlbšie sa venovať dieťaťu, potom si ono hľadá prijatie niekde inde. Buď v problémových partiách, alebo aj na internete, kde sa podporujú tí odmietnutí, frustrovaní, nespokojní, ktorí nedokážu zapadnúť tam, kam by chceli patriť. Všetci chceme niekam patriť, chceme ľúbiť a byť ľúbení.

Ako to vyzeralo z pohľadu vášho tímu priamo na mieste krátko po tragickom útoku gymnazistu?

Hneď na začiatku zasahoval Integrovaný záchranný systém a polícia. Tím Modrého anjela a IPčko zabezpečovali prvú psychosociálnu pomoc. Prvá psychosociálna pomoc sa robí, až keď sú všetci v bezpečí a útočník je v rukách polície. Tieto tímy robia prvú pomoc priamo na mieste činu, na ulici. Poskytujú pomoc každému, kto ju potrebuje, či sú to žiaci, pedagógovia, vydesení obyvatelia obce, svedkovia, okolostojaci.

Interventi školského systému zložení z odborných zamestnancov centier poradenstva a prevencie prichádzajú trochu neskôr, aby zistili, kto všetko je zasiahnutý, kto bude potrebovať akú pomoc, aby sa rozdelila práca a mohol sa začať krízový manažment. To znamená, interventi z centra poradenstva a prevencie sa vo štvrtok, keď k udalosti došlo, potrebovali najskôr zorientovať v situácii a určiť, koho treba zastabilizovať najskôr.

Prví absolvovali krízovú intervenciu pedagógovia, pretože zastabilizovaný učiteľ je schopný stabilizovať žiakov. Takže prvá intervencia v školskom prostredí bola smerom k pedagógom.

Išlo o psychológov z najbližšieho okolia?

Vždy hľadáme, pod ktoré centrum poradenstva a prevencie škola, v ktorej k takému činu došlo, patrí. Poradne sú tiež zosieťované a vo väčšine z nich už majú interventov vyškolených v krízovej intervencii v detských skupinách. Prvú sme oslovili kežmarskú poradňu, ale tá bola touto udalosťou osobne zasiahnutá. Sami povedali, že toto nezvládneme, sami sme v šoku, týka sa nás to.

Spolu s nimi som hľadala, ktorú poradňu by sme mohli rýchlo osloviť. V takýchto prípadoch zvažujeme geografickú blízkosť, ale aj skúsenosti, ktoré už majú interventi v poradni za sebou. Rozhodovali sme sa medzi niekoľkými a voľba padla na poradňu v Spišskej Novej Vsi, pretože už majú niekoľko krízových intervencií za sebou. Vo štvrtok teda nastúpili do školy oni.  

S čím sa na mieste krátko po útoku vaši ľudia stretli?

Stretli sa tam so šokom a zmätkom. Mozog zasiahnutých procesuje, čo sa stalo, čo to znamená, čo som videl. Som stále ohrozený? Aký to bude mať vplyv na môj život, čo sa stalo? Ľudia si potrebujú vytvoriť v hlave príbeh o tom, čo sa stalo, aby tomu porozumeli.

Reakcie zasiahnutých bývajú rôzne, aktivuje sa u nich mód na prežitie – útek, útok, zmrznutie.

Čo sa stalo s vnútorným svetom žiakov a učiteľov, ktorí majú za sebou takýto otrasný zážitok?

Ľudia po takejto skúsenosti zaznamenávajú narušenie presvedčenia, že svet je bezpečné miesto, že ja som dobrý človek a mne sa to nemôže stať. Kladú si otázku, prečo sa nám to stalo, veď nič zlé sme nikomu nespravili.

Musíme zasiahnutým ľuďom pomôcť pri rekonštrukcii týchto presvedčení, že síce nemáme vo svojom živote všetko pod kontrolou, ale niektoré veci pod kontrolou stále máme, niektoré veci môžeme zmeniť a ovplyvniť. Takže sústreďujeme sa aj na podporu sebahodnoty, sebaúcty a sebaúčinnosti, podporujeme kompetenciu zasiahnutých znovu rozhodovať o svojom živote, že nie sú úplne bezmocní. 

Ukazujeme im, akým spôsobom sa môžu spájať s druhými, spolu sa podporiť, spolu to zvládnuť. Aj akým spôsobom využívať vlastné zvládacie stratégie a emocionálnu reguláciu.  

Foto: Postoj/Adam Rábara

Povedali ste, že na začiatku hľadajú pomoc aj vydesení ľudia z obce. Čo neskôr, keď nastupujú vaši ľudia do školy? Zameriavajú sa len na tých, ktorí sú so školou priamo spojení?

Ľudí mimo školskej komunity podporujú psychosociálne tímy, ktoré dlhšie zostávajú na mieste. Interventi z centra poradenstva a prevencie sa starajú o školskú komunitu – vo štvrtok začali s pedagógmi, v sobotu absolvovali krízovú intervenciu žiaci, v pondelok pracoval intervenčný tím s nepedagogickými zamestnancami a už sa začalo pracovať aj s inými zasiahnutými z iných miestach na Slovensku – oslovili sme na spoluprácu poradne v Poprade, Kežmarku, Žiari nad Hronom a Košiciach. 

V tejto oblasti sú totiž veľké rodiny, to znamená, že sme sanovali súrodencov, bratrancov, sesternice, strýkov, tety zo všetkých strán. Na krízovej intervencii sa nepozeráme len na priamo zasiahnutých, teda tých, ktorým bolo ublížené, ale pozeráme sa na rodiny zasiahnutých, ktoré tiež potrebujú podporu.

Pozeráme sa aj na rodinu človeka, ktorý ubližoval, v spolupráci s ďalšími kolegami a tímami sme pracovali na tom, aby aj táto rodina dostala pomoc a nezostala v tom sama.  

Prejavujú sa dnešné deti agresívnejšie ako v minulosti?

Deti a dospievajúci vždy zrkadlia svojich dospelých. Keď chceme posudzovať a hodnotiť, či je viac agresívnejších detí, pozrime sa, či je viac agresívnych dospelých, pretože nie je možné, aby nás nezrkadlili. Oni nám to vracajú, ukazujú, pozrite sa, čo sme na vás videli, čo nás vy učíte. Nemôžeme obviňovať deti alebo sociálne siete, že spôsobujú agresivitu, musíme sa pozrieť na nás, akým spôsobom sa my správame, akým spôsobom sa (ne)regulujeme, ako komunikujeme.

Je pravda, že keď sa pozriem, aké problémy sme riešili s deťmi na začiatku mojej praxe pred viac ako dvadsiatimi rokmi a teraz, tak z tohto obdobia si nepamätám také otvorené prejavy nepriateľstva a vyhrážania sa zo strany žiakov. Keď sa z času na čas vyskytli, tak to škola riešila s rodičmi, nepamätám si vyhrážky zabitím, fyzickou likvidáciou.

Teraz sa mi zdá, že v mnohých veciach ako keby tie deti zostali na vývinové krízy a rýchle zmeny v spoločnosti samy, pretože sa zameriavame na výkon, rodičia veľa pracujú a pedagógov zase stále naháňa nejaký plán, nemajú čas budovať so žiakmi vzťah, porozprávať sa s nimi len tak, lebo každá hodina im bude chýbať.

Ako vôbec pracovať s detskou agresivitou?

Agresia je vrodená, konštruktívna, predstavuje zdroj energie a sebapresadenia, je určená na ochranu našich hraníc, aby nám druhí neubližovali. 

Potrebujeme, aby okolie včas rozpoznalo, že dieťa nemá naplnené dôležité potreby, pomohlo mu ich naplniť a aby naučilo dieťa agresivitu regulovať. Získať nad ňou kontrolu. Využiť jej energiu konštruktívnym a tvorivým spôsobom v športe či umení. Musíme ich to naučiť, najlepšie vlastným príkladom. 

Je v poriadku, že sa hnevám, ale nie je v poriadku, ak ubližujem sebe alebo druhým. Preto tu máme nejaké normy, spoločenskú dohodu o tom, že nebudeme ubližovať druhým alebo sebe. Za ideálnych okolností sa dieťa v rodine naučí, čo môžem urobiť, keď som frustrovaný, keď sa hnevám, keď niekto prekračuje moje hranice.  

Pozrime sa na to, čo nám deti ukazujú. Ukazujú nám len to, čo my robíme. Je kontraproduktívne, aby sme ich kritizovali a hľadali vinníka, kto zlyhal. Zlyhali sme všetci, ktorí sme dovolili, aby pred našimi očami niekoho ponižovali alebo mu ubližovali, a keď sme sa ho nezastali alebo odvrátili tvár. Máme spoluzodpovednosť za to, aké máme spoločenské prostredie, či je kultivované alebo nie.

Učitelia a školskí odborní pracovníci pred pár dňami napísali otvorený list premiérovi Robertovi Ficovi, v ktorom ho upozornili, že šírenie nenávisti má ničivý vplyv na deti a spoločnosť. Skutočne má spoločenská atmosféra vplyv na správanie našich detí?

Určite áno. Sú o tom viaceré výskumy, napríklad Murray Straus priniesol teóriu prenášania kultúrnych vzorcov, kde uvádza, že čím viac spoločnosť schvaľuje používanie násilia na dosiahnutie svojich cieľov, ktoré sú spoločnosťou uznané, tým väčšie je riziko násilia v ďalších sociálnych kontextoch vrátane rodín.

To znamená, že keď produkujeme niekde verbálnu agresivitu, tá vlna násilia a agresivity sa nezastaví pred našimi deťmi, ona pokračuje ďalej a zasahuje aj ich. Naše deti ubližujú druhým, ubližujú samy sebe a my dospelí sa potrebujeme pozrieť, čo im to robíme, ako k tomu prispievame. Máme povinnosť správať sa zrelo, keď sa na nás pozerajú deti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spôsobí útok na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi neistotu v rodičoch, začnú sa obávať o svoje deti v školskom prostredí?

Áno, ale podľa mňa je správne, že si začnú svoje deti všímať viac. Ak mám dieťa, ktoré sa uzatvára, nekomunikuje so mnou alebo s učiteľmi, znamená, že moje dieťa má problém. A ja ako rodič musím zistiť, čo ho trápi, čo prežíva, nad čím premýšľa a ako mu môžem pomôcť. V škole pomáhajú školské podporné tímy, ale primárne si myslím, že každý rodič je zodpovedný za svoje dieťa a má si všimnúť zmeny u svojho dieťaťa a vyhľadať odbornú pomoc, ak nie je v jeho silách pomôcť mu.

Čo keď som ako rodič znepokojený zo správania niektorého zo spolužiakov dieťaťa?

Keď má rodič obavy, má nejakú rodičovskú intuíciu, že sa jeho dieťaťu deje niečo zlé, je dobré, aby sa porozprával s triednou učiteľkou či školskou psychologičkou. Výchovní poradcovia na školách zadávajú žiakom dvakrát do roka anonymný dotazník o šikanovaní.

Obsahuje otázky prispôsobené veku žiakov, aby zistil, komu sa dejú zlé veci, na ktorých miestach v škole sa tieto veci dejú, ako často a podobne. Následne podľa smernice o šikanovaní podľa výsledkov týchto dotazníkov začne škola situáciu riešiť. My potrebujeme naučiť mlčiacu väčšinu detí či dospelých, aby zasiahla, aby si uvedomila, že má moc zastaviť ubližovanie, že môže niekomu zachrániť možno aj život. 

Aj prípad v Spišskej Starej Vsi poukázal na viaceré možné systémové zlyhania. Aj keď u nás nie je povinnosťou školy, z ktorej odchádza problémový žiak, novú školu informovať, nemal by z ľudského hľadiska pri takom extrémnom prípade, ako bol tento, keď útočníka riešil pre násilie na spolužiačke aj súd, napríklad školský psychológ predsa len novú školu upovedomiť?

Mal. Potrebujeme riešiť na systémovej úrovni, ako upozorniť školu a zároveň chrániť osobné údaje žiaka. Kým sme nemali GDPR, informácií sa posúvalo viac. Ale odkedy máme takéto nariadenie, tak si školy dajú veľký pozor, čo povedia alebo nie, pretože rodičia sa budú sťažovať a škola môže mať problém.

Môžu udalosti posledných dní niektorých žiakov „inšpirovať“ k podobným skutkom?

Áno, to sa môže stať. Chcela by som však veriť, že nebude nárast týchto incidentov. Útočníci sa však navzájom inšpirujú, napodobňujú jeden druhého, aj to pri výsluchoch priznávajú, že sa inšpirovali nejakou konkrétnou osobou. 

Je však dlhá cesta k tomu, kým sa z normálneho zdravého dieťaťa stane extrémista či agresor. Bohužiaľ, počas tej cesty sa nahnevaný, odmietaný mladý človek utvrdzuje v tom, že má právo na pomstu, lebo iným spôsobom nevie dosiahnuť pozornosť, záujem, uznanie a prijatie.

Dieťa z rodiny, kde je bezpečná vzťahová väzba, láskaví rodičia, ktorí sú k dispozícii, kde sa zaujímajú o to dieťa, podporujú ho, dieťa, ktoré má koníčky, kamarátov, šport, nemá motiváciu pozerať si násilné videá a inšpirovať sa nimi. Nepotrebuje to. Dieťa nezačne ubližovať zo dňa na deň. Sebe alebo druhým ubližujú tí, ktorí nemajú naplnené svoje potreby, sú frustrovaní, nezačlenení, izolovaní a stratili nádej, že sa im podarí zmeniť to.