Reportáž z múzea holokaustu Seredský tábor bol prestupnou stanicou aj do Auschwitzu. Ten oslobodili pred 80 rokmi

Dvadsiateho siedmeho januára 1945 bol Červenou armádou oslobodený najväčší nacistický koncentračný a vyhladzovací táborový komplex Auschwitz-Birkenau, v ktorom zahynulo 1,1 milióna ľudí, z čoho takmer milión tvorili Židia. Drvivá väčšina z nich bola zavraždená v plynových komorách hneď po príchode do tábora.

Od roku 2005 sa tento deň pripomína ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, pričom v tomto roku si pripomíname už osemdesiate výročie oslobodenia auschwitzského tábora. Dnes sa na jeho mieste nachádza múzeum patriace do svetového dedičstva UNESCO.

Na Slovensku sa síce nenachádzali tábory určené na vyhladzovanie Židov, no boli tu tri pracovné a koncentračné tábory – v Seredi, vo Vyhniach a v Novákoch, odkiaľ sa vypravovali deportačné vlaky do iných koncentračných táborov. Okrem toho existovali aj menšie tábory zvané pracovné strediská.

Drvivá väčšina ľudí transportovaných zo slovenských táborov do tých nacistických sa z nich nikdy nevrátila.

Na Slovensku sa zachoval iba seredský tábor, a to vďaka tomu, že po vojne slúžil ako kasárne. Tie sú tu dodnes, no časť, ktorá slúžila ako koncentračný tábor, z nich bola vyčlenená a od roku 2016 sa tu nachádza múzeum holokaustu.

Dovedna ide o štyri objekty so stálymi expozíciami a o ďalšie objekty, ktoré buď slúžia na administratívne či iné účely, alebo zatiaľ neboli zrekonštruované. Múzeum sa nachádza hneď vedľa železničnej stanice, čo v čase táborovej prevádzky pochopiteľne malo svoj pragmatický význam.

Deportačný vozeň. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Žiaci aj príbuzní obetí

„Zameriavame sa predovšetkým na základné a stredné školy,“ hovorí zástupca riaditeľa Matej Beránek. „Poskytujeme im komentovanú prehliadku múzea, počas ktorej majú možnosť zoznámiť sa s históriou tohto miesta a s témou prenasledovania Židov v Slovenskom štáte, no majú aj možnosť výberu vzdelávacích programov a workshopov, ktoré tu môžu absolvovať,“ pokračuje.

Na workshopoch sa študenti môžu zoznámiť napríklad so životom v seredskom tábore či s propagandou počas prvej vlny transportov a s jej porovnaním s realitou.

Podľa Beránka múzeum navštevujú predovšetkým školy zo západnej časti Slovenska. V uplynulom roku doň prišlo vyše 21-tisíc návštevníkov, pričom študentov, ktorí absolvovali niektorý z programov, bolo viac ako 13-tisíc.

Nechodia sem, samozrejme, iba školopovinné deti, ale aj bežní návštevníci a pravidelne ho navštevujú aj príbuzní ľudí, ktorí týmto táborom prešli.

„Deti veľakrát nemajú znalosti o tom, čo sa v tom období dialo a aké to malo dosahy na jednotlivcov, a práve na to sa snažíme dávať dôraz. Teda čo sa stalo konkrétnemu človeku,“ vysvetľuje Beránek, ako sa túto ťažkú tému pokúšajú sprostredkovať deťom. Na tento účel využívajú aj nahraté svedectvá preživších, z ktorých niekoľko si možno vypočuť aj v rámci expozície.

Matej Beránek. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Dve vlny transportov

Tábor v Seredi bol otvorený na konci septembra 1941 a Židia doň boli presídľovaní najmä zo západného Slovenska. Spočiatku sem niektorí prichádzali aj dobrovoľne v domnení, že sa tak uchránia od transportov.

Tábor mal fungovať na princípe samosprávy – Židia si tu pestovali plodiny na poliach, piekli a varili si, nachádzala sa tu tiež židovská nemocnica. V barakoch ľudia nielen bývali, ale aj pracovali v dielňach. Prvotný zmysel tábora bol totiž najmä ekonomický – z výrobkov miestnych Židov v dielňach profitoval štát, no súčasne sa už v tom čase plánovali transporty do vyhladzovacích táborov, ktoré boli realizované počas prvej vlny transportov v roku 1942. Okrem pracovnej a koncentračnej funkcie tak mal tento tábor aj funkciu tranzitnú.

Táto prvá etapa fungovania tábora trvala až do vypuknutia Slovenského národného povstania. V auguste 1944 sa situácia výrazne zmenila a Židia z tohto tábora mohli odísť. No iba nakrátko.

„Veľakrát nemali kam ísť a kde sa ukryť, preto mnohých pochytali a vrátili späť do tábora, ktorý bol už v septembri 1944 reaktivovaný,“ vysvetľuje Beránek. „Prišli sem jednotky SS a vtedy aj priamo v tomto tábore dochádzalo k prípadom vrážd.“

Ženy museli pracovať nahé a prsami zametať hobliny 

Jozef MajchrákJaroslav Daniška

Na konci septembra sa do pozície veliteľa dostal Alois Brunner, ktorý okamžite začal organizovať transporty. V tomto prípade hovoríme o druhej vlne transportov, ktoré sa realizovali v rokoch 1944 a 1945.

Kapacita tábora bola niekde medzi tisíc a tisícdvesto osôb, no v prvých transportoch, ktoré odtiaľto odchádzali v druhej vlne, bolo okolo dvetisíc ľudí. Znamená to, že v tom čase musela byť kapacita tábora niekoľkonásobne prekročená. Celkovo táborom prešlo viac ako 16-tisíc ľudí.

„To, že sa sem dostal Brunner, vôbec nebola náhoda. Patril k blízkym spolupracovníkom Adolfa Eichmanna, človeka, ktorý priamo zastrešoval logistiku holokaustu a organizáciu transportov v Európe,“ hovorí Beránek.

Po vojne Brunner ušiel spravodlivosti, pričom bolo známe, že sa nachádza v sýrskom Damasku. Izraelským spravodajským službám sa dvakrát úspešne podarilo doručiť mu listovú bombu, v dôsledku čoho prišiel o prsty jednej ruky a o oko. Zomrel pravdepodobne v roku 2001 alebo dokonca až 2010.

Propaganda a realita

Za pletivovým plotom vedľa zrekonštruovanej časti múzea sa ponúka pohľad na bývalú veliteľskú budovu nasmerovanú na veľkú plochu. Bol to Appellplatz – nástupisko či zhromaždisko.

„Appellplatz bolo miesto, kde sa Židia v tábore zhromažďovali predtým, než boli rozdelení do jednotlivých dielní. Využívala ho však najmä Hlinkova garda a neskôr jednotky SS na organizáciu transportov,“ vysvetľuje Beránek.

„Ľudí, ktorých tam zhromaždili, vyberali do dobytčích vagónov, ktoré odchádzali z vedľajšej železničnej stanice. Bolo to jedno z centrálnych miest tábora a jedno z najtragickejších. Rozdeľovali sa tam rodiny a mnohí tam svojich rodinných príslušníkov videli poslednýkrát,“ dodáva.

Appellplatz a bývalá veliteľská budova. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prvá budova múzea je venovaná prenasledovaniu Židov v Slovenskom štáte. Nájdeme tu dobové fotografie z transportov v roku 1942. Slovenský štát ich dobrovoľne organizoval a za každého vyvezeného Žida platil nacistickému Nemecku päťsto ríšskych mariek. Sú tu aj plagáty vykresľujúce Židov ako nepriateľov slovenského národa.

„To je on, poznáš ho podľa hviezdy! To je on, čo všetko hrabe k sebe!“ píše sa na jednom plagáte. Ďalší vykresľuje Žida ako rozsievača kúkoľa.

Nachádzajú sa tu však aj sklenené tabule s asi tritisíc menami ľudí, ktorí boli deportovaní zo Slovenska v roku 1942. „Vo väčšine prípadov sa nikdy nevrátili. Je to však len fragment celkového počtu ľudí, ktorí boli odtransportovaní. V roku 1942 na Slovensku žilo asi 88-tisíc Židov, z nich takmer 58-tisíc bolo transportovaných do vyhladzovacích táborov a prežila to len malá čiastka,“ vysvetľuje Matej Beránek.

Mená časti deportovaných zo Slovenska. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V ďalšej z budov si návštevník môže pozrieť, ako mohol vyzerať tábor počas prvej etapy svojho fungovania. Na základe dobových fotografií tu boli zrekonštruované ubikácie, dielne či školská trieda. Beránek však upozorňuje, že táto podoba nemusí zodpovedať realite v danej dobe.

„Tie fotografie boli vyhotovené pre ministerstvo vnútra, čiže takisto ako nástroj propagandy, ktorým ukazovali, ako Židia v tomto tábore pracujú a ako tu žijú, teda že je o nich dobre postarané. Neukazovali však to, že sa odtiaľto realizovali transporty,“ hovorí.

Jedným zo stereotypov o slovenských Židoch bola predstava, že nie sú zvyknutí manuálne pracovať. „Takto to aj odôvodňoval Slovenský štát – že konečne naučili Židov pracovať,“ približuje Beránek.

Rekonštrukcia stolárskej dielne. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Rekonštrukcia ubikácie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vidieť tu preto môžeme stolársku, zámočnícku, betonársku či krajčírsku dielňu. Výrobky tu vytvorené sa ponúkali v katalógoch pre domáci i zahraničný trh. Chovali sa tu tiež angorské králiky na srsť.

Táto budova sa však využívala aj ako miesto zaistenia ľudí. V mnohých prípadoch tu museli ležať na slame a čakať deň či dva na transport.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prestupná stanica

Ďalšia časť expozície je venovaná Slovenskému národnému povstaniu, no v tomto objekte nájdeme aj pamätnú stenu z pálených tehál postavenú z rovnakého materiálu ako baraky pre väzňov. „Môžete napísať svoju myšlienku, pocit či modlitbu a nechať lístoček v stene,“ píše sa na tabuli.

Posledná časť expozície sa venuje miestam, kam boli Židia zo Slovenska transportovaní. „V prvej vlne smerovali do vyhladzovacích táborov ako Auschwitz-Birkenau, Treblinka, Sobibór a Bełżec. Možnosť záchrany z nich bola minimálna, keďže ľudia, ktorí tam prichádzali, hneď putovali do plynových komôr,“ hovorí Beránek.

V rokoch 1944 a 1945, teda počas druhej vlny transportov, boli Židia transportovaní spočiatku do Auschwitzu, neskôr do táborov Ravensbrück, Bergen-Belsen, Dachau či Terezín.

V tejto časti sa dočítame aj o Alfrédovi Wetzlerovi, ktorý bol v seredskom tábore väznený. Spolu s Rudolfom Vrbom, ktorý bol pôvodne v nováckom tábore, v apríli 1944 utiekli z Auschwitzu a dostali sa až do Žiliny, kde spísali správu o masovom zabíjaní v auschwitzskom tábore.

Napokon sa tu nachádza časť venovaná oceneniu Spravodliví medzi národmi udeľovanému ľuďom, ktorí počas holokaustu pomohli Židom pred smrťou. Na Slovensku toto ocenenie získalo 639 ľudí, čo je v prepočte na počet obyvateľov v roku 1939 tretie najvyššie číslo – po Holandsku a Litve.

Pamätná stena. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Kočík patriaci deportovanej žene symbolizuje, že matky boli transportované aj s deťmi a spravidla hneď putovali do plynových komôr. Foto: Postoj/Jakub Lipták

O oslobodení seredského tábora v pravom zmysle slova ani nemožno hovoriť. Keď bola oslobodená Sereď, tábor bol už prázdny. Všetkých Židov stihli deportovať.

Krátko po skončení vojny bola na tábore umiestnená tabuľa informujúca o tom, že tu boli väznení „ilegálni pracovníci odboja, účastníci Slovenského národného povstania a rasove prenasledovaní“. Vyslovene o Židoch na tabuli nebola zmienka, hoci tvorili viac ako 90 percent väznených.

Trikrát v Seredi

I keď od posledného transportu zo seredského tábora, ku ktorému došlo 31. marca 1945, uplynulo už osem dekád, dodnes je nažive niekoľko ľudí, ktorí tu boli väznení. Patrí medzi nich aj pani Herta Vyšná, ktorá bola ako malé dievčatko spolu s rodičmi v Seredi väznená až trikrát a odtiaľ napokon deportovaná do tábora Auschwitz-Birkenau.

Pre Postoj spomína: „V roku 1943 sme sa dostali do pracovného tábora v Seredi. Moja mamička bola v krajčírskej dielni, otecko v stolárskej a ja som chodila do školy.“

„Mali sme jedného veľmi dobrého priateľa, ktorý bol poslancom v Slovenskom štáte, Jána Líšku. Ten za nás zaplatil zrejme niekomu zo 14. oddelenia ministerstva vnútra a dostali sme sa domov,“ pokračuje.

Jej rodina sa napriek tomu opätovne dostala do tábora v Seredi a bola v ňom až do vypuknutia SNP. „Mysleli sme si, že je koniec všetkému zlému, ale Slovensko obsadili Nemci. My sme ušli do Bratislavy, kde sme sa skrývali,“ hovorí.

Preživšia holokaust Herta Vyšná. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Bol práve nálet na Apolku, keď sme museli ísť do krytu. No miestni, ktorí tam boli doma, videli, že sme cudzí a že sme Židia. Udali nás, a tak som sa aj s rodičmi dostala do seredského tábora tretíkrát. No iba na krátku chvíľu, keďže nás deportovali do Osvienčimu,“ opisuje hrôzy, ktoré zažila v detstve.

„Je nutné, aby každý, kto neverí, že existoval holokaust, išiel do múzea v Osvienčime, aby sa presvedčil. Sú tam všetky pozostatky týrania a trápenia nášho národa,“ dodáva.

Kto nemá možnosť navštíviť auschwitzský tábor, môže ísť aspoň do toho seredského.

Pochopiteľne, životné podmienky v tábore Auschwitz-Birkenau sa podľa Vyšnej nedali s tými v seredskom tábore porovnať. „Bolo to neľudské a nezaslúžili sme si to. Moji rodičia nikdy nikomu neublížili a ja dieťa už vôbec nie,“ uzatvára.

Herta Vyšná prišla o svojich rodičov v koncentračných táboroch ako trinásťročná.