Ženy museli pracovať nahé a prsami zametať hobliny

Ženy museli pracovať nahé a prsami zametať hobliny

Rozhovor s riaditeľom Múzea holokaustu v Seredi Martinom Korčokom o tom, aké pomery vládli v seredskom koncentračnom tábore a čo je na tomto mieste dnes.

Ste riaditeľom múzea, ktoré sa nachádza priamo v tábore, expozícia je v barakoch, kde boli kedysi koncentrovaní Židia pred deportáciami mimo nášho územia. Je to z tohto dôvodu asi najviac autentické múzeum u nás. Čí to bol nápad?

Vznik tohto múzea je staršia vec, každý rok sa 9. septembra koná pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, je to výročie schválenia židovského kódexu na Slovensku, ktorý vymedzoval postavenie Židov na našom území. Hlavná spomienka sa koná na Rybnom námestí v Bratislave, kde kedysi stála neologická synagóga a dnes je tam pamätník venovaný obetiam holokaustu. Pri tejto príležitosti vznikol aj nápad zriadiť na mieste bývalého koncentračného tábora v Seredi múzeum holokaustu.

Čo tu bolo dovtedy? 

V tom čase tu boli vojenské kasárne. Majetky boli prevedené na ministerstvo kultúry, začala sa samotná práca na príprave múzea, výskum, zber údajov, príprava expozície, samotné múzeum bolo otvorené v januári 2016. Nachádzame sa v pôvodných objektoch pracovného a koncentračného tábora. Od septembra 1944 mal tábor oficiálne štatút koncentračného tábora, tak je aj vedený v oficiálnych medzinárodných dokumentoch. Niektoré budovy sú pôvodné, niektoré boli neskôr dostavané armádou po roku 1945. Postupne chceme dať celý areál do pôvodného stavu, ako vyzeral v rokoch 1941 – 1944, aby zostali iba pôvodné objekty.

Svojím spôsobom je šťastie, že objekt spravovala armáda a zostal vďaka tomu zachovaný.

Áno, súhlasím. Už pôvodne to boli kasárne čs. armády, po vzniku Slovenska v roku 1939 ostal priestor prázdny, vláda SR ho po 9. septembri 1941 začala využívať ako tábor pre Židov.

Koľko tu zahynulo ľudí?

Presné číslo ešte povedať nevieme, vieme ale, že ľudia tu zomierali aj kvôli podmienkam, v akých žili. Máme zdokumentovaných niekoľko prípadov. Bolo to väzenie s nútenými prácami.

Kde sú pochovaní?

Vieme, že niektorí z nich boli pochovaní na miestnom židovskom cintoríne, žiaľ, ani tam nevieme presne identifikovať všetky hroby.

Prečo?

Viaceré majú plechové tabličky, kde bolo pôvodne meno, ale tie sú už skorodované. Vieme určiť hroby tých, ktorým niekto z rodiny prežil a pamätá si miesto, kde boli pochovaní predkovia. Ak zahynula celá rodina, nedokážeme to určiť. Na náhrobné kamene sa neskôr dopĺňali aj mená obetí, ktoré nemali svoje hroby a zahynuli napríklad v nacistických koncentračných táboroch.

Boli v Seredi internovaní len Židia alebo aj Rómovia či politickí väzni?

V Seredi odlišujeme dve etapy fungovania tábora, prvá trvala od septembra 1941 do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944, táboru velili Slováci a v tom období tu boli výhradne Židia. Po príchode Nemcov po septembri 1944 do 31. marca 1945 veľkú väčšinu tvorili Židia, ale boli tu aj málo početné skupiny partizánov a politických väzňov, percentuálne menej ako jedno percento.

Koľko tu bolo celkovo väznených ľudí?

Za celé obdobie v Seredi išlo asi o 16-tisíc ľudí.

Koncentračným táborom sa to nazýva až po príchode Nemcov?

Do príchodu Nemcov to bolo koncentračné stredisko Židov. Najskôr bolo cieľom vykonávanie nútenej práce, neskôr odsun z územia Slovenska.

Aký bol rozdiel v režime pred príchodom Nemcov a po ňom?

Rozdeľujeme tri režimy. Prvý počas gardistov, podľa preživších išlo o veľmi tvrdý režim, k Židom sa správali ako k zvieratám, akoby to ani neboli ľudia. Dochádzalo k týraniu ľudí, každodenne. Keď sa otec rodiny nepozdával gardistovi, ktorý mal kontrolu, našiel si zámienku, aby bol potrestaný. Fyzicky alebo psychicky, podľa väzňov tie druhé tresty boli často ponižujúcejšie a degradujúce pred deťmi, rodinou a komunitou. Neskôr v transportoch boli na celý vagón iba dve nádoby, jedna na potrebu, druhá s vodou. Málo sa hovorí o tom, aké nepríjemné to bolo pre ženy, keď mali menštruáciu, krvácali a podobne. To sa dialo aj tu.

Druhý režim nastal koncom roka 1943 a začiatkom 1944, gardistov vystriedali žandári, vo výpovediach sme sa nestretli s tým, že by robili nadprácu a Židov ponižovali tak, ako to robili gardisti, udržiavali chod tábora a poriadok, podmienky boli znesiteľnejšie.

Tretí režim sa začal po príchode Nemcov a nacistov, pričom nešlo hneď o ľudí, ktorí by prišli zo zahraničia. Prví dvaja velitelia sa narodili na Slovensku, boli to Bratislavčania. Dopúšťali sa zverstiev, znásilňovali židovské dievčatá napríklad. Nový nemecký veliteľ Brunner nechal za to potrestať svojho predchodcu Knollmayera. Previnením pre neho ale nebolo znásilnenie, ale prznenie čistej rasy. V Slovenskom národnom archíve máme zdokumentované prípady, ako nechávali ženy s bujnejším poprsím pracovať nahé, zametať hobliny v stolárskej dielni vlastnými prsami a podobne. V septembri 1944 sa to dialo denne.

S Auschwitzom to asi nemožno porovnať, ale ako vyzerá porovnanie Serede s Terezínom alebo podobnými tábormi?

Takéto porovnania nemajú zmysel. Záleží na konkrétnom období. Podmienky sa menili rovnako ako front.

Ak by ste porovnali terezínsky tábor s táborom v Seredi počas gardistického režimu?

Záleží, čou optikou by sme to porovnávali. Rôzni väzni majú rôzne skúsenosti, zovšeobecňovanie preto nie je na mieste. Poviem ale jeden príklad. Knollmayer si nechal predvolať piešťanského rabína, mal si priniesť všetky náboženské pomôcky, modlitebné knihy a podobne. Vyzval ho, aby sa modlil, keď začal, on ho začal biť, až ho zbil do bezvedomia. Potom ho nechal vytiahnuť von na verejné priestranstvo a zastrelil ho jednou ranou do zátylku. Dvom ľuďom, ktorí stáli vedľa neho, povedal: Pozrite, ako dobre viem strieľať. Potom týmto dvom Židom, od ktorých príbeh poznáme, prikázal, aby jeho telo vyhodili na miestnom smetisku. Pochovaný bol až neskôr. Iný príklad. Keď chytili Židov, ktorí sa pokúsili o útek, buď ich mučili, alebo donútili predviesť, ako utekali, keď to pod donútením urobili, zastrelili ich pri tom. Dôvod: pokus o útek. Gardista, ktorý sa volal Straka, bol boxerista, bil ľudí päsťami do bezvedomia. Tak vyzerali slovenské zločiny na slovenskom území. A robili to pred svedkami, v podstate verejne. Ďalšiu kapitolu tvorili ľudia, ktorí išli na výsluch a nikdy sa z neho nevrátili.

Cez vojnu išla neďaleko Serede maďarsko-slovenská hranica. Malo to nejaký význam alebo išlo len o náhodu?

Podľa mňa to žiadny význam nemalo, tábory boli na miestach, kde bola potrebná infraštruktúra a kde bolo dostatočné zázemie, myslím na väzňov, ktorých tu umiestňovali.

Jeden z rekonštruovaných blokov koncentračného tábora v Seredi.

Sereď je malé mesto, ľudia museli vedieť, čo sa tu dialo. Sú zaznamenané nejaké reakcie miestnych obyvateľov?

Pokúsil som sa robiť takýto výskum, mal som veľké problémy, ľudia, ktorí si to museli pamätať, tvrdili, že si nič nepamätajú alebo len matne. Získať nejaké výpovede bol veľký problém. Keď som o tom hovoril jednému mužovi, ktorý tu bol 3,5 roka väznený, volá sa Juraj Fürst, teraz Naftali Fürst, povedal mi: Z tohto tábora bolo deportovaných 16-tisíc ľudí, pred deportáciami sa robila selekcia, to znamenalo delenie rodín. Ľudia stáli v päťradoch, niektorých vybrali do transportu, iných nie. Transporty odchádzali po zotmení večer, mnohí ľudia doslova vrieskali od zúfalstva. Sereď je malé mesto, domy sú blízko aj pri železnici. Museli to počuť. Nárek bolo počuť kilometre po okolí. Neverím, že v tom čase mohol niekto pokojne spať.

Na Slovensku, chvalabohu, spoznávame stále nových a nových ľudí, ktorí Židom pomáhali. Aké časté to bolo tu v Seredi?

To neviem povedať. Ak sa nemýlim, sú tu jeden alebo dva prípady Spravodlivých medzi národmi, ale dobre vieme, že nie každý, kto pomáhal, má ten titul. Dalo sa pomáhať aj inak, niekedy jedlom, oblečením, ukázaním cesty, aj to zachraňovalo životy, nielen ukrývanie osôb.

Múzeum je otvorené dva roky. Jeho otvorenie vyvolalo priaznivú reakciu, chodia tu školy. Sereď je mesto, ktoré má problémy s prostitúciou či vyššou kriminalitou. Dá sa povedať, že otvorenie múzea v niečom zmenilo aj samotné mesto?

Múzeum holokaustu funguje v priestore bývalého pracovného a koncentračného tábora, nie v samotnom meste. Nenavštevujú ho len Sereďania, ale ľudia z celého Slovenska, aj zo zahraničia. Ale prítomnosť múzea musí určite nejakým spôsobom meniť aj pamäť obyvateľov mesta. Bez toho to nejde. My kladieme veľký dôraz na vzdelávanie, sme v kontakte s miestnymi školami a učiteľmi, ktorí vyučujú predmety, ktoré sa tejto problematiky týkajú. Máme s nimi veľmi dobré vzťahy. Z tohto dôvodu si myslím, že naša prítomnosť niečo v meste zmeniť musela. Deťom napríklad púšťame film, v ktorom im žena, ktorá prežila tento tábor, hovorí, aké hrozné je, keď sa ľuďom ubližuje z dôvodu inej rasy, národnosti alebo vierovyznania. Keď si to tu uvedomia a začnú nad tým rozmýšľať, tak tá ich návšteva mala zmysel. Toto je kľúčové poslanie nášho múzea.

Chodia do múzea aj starší Sereďania?

Vedieme len štatistiky škôl, takže môžem povedať, že medzi nimi je Sereď prirodzene zastúpená nadpriemerne. Pokiaľ ide o individuálnych návštevníkov, tak neviem presné čísla, ale myslím si, že ich nebude až tak veľa. Nehovorím, že sem nechodia, ale na začiatku som si myslel, že ich bude chodiť viac.

Aký bol osud väzňov tohto tábora? Všetci boli deportovaní alebo sa nejakí dočkali oslobodenia?

Keď vypuklo SNP, tak brány tábora sa otvorili. Avšak kým v Novákoch sa celá jednotka, ktorá strážila tábor, pridala spolu so Židmi k Povstaniu, v Seredi bola situácia iná. Veliteľ tábora volal svojmu nadriadenému, či sa pridávajú k Povstaniu. Odpoveď znela nie, držte brány tábora zatvorené. Lenže v tom období už vo vnútri tábora existoval odboj a pašovali sa tu zbrane. Židia teda veliteľovi tábora povedali, že buď im bránu otvorí, alebo si ju otvoria sami násilím. Na základe tohto tlaku veliteľ brány otvoril a Židia odtiaľto ušli. Následne sa mnohí z nich pridali k Povstaniu. Viacerí však boli opäť zaistení a privezení späť do tábora, ktorý bol po niekoľkých dňoch obnovený.

Veľká väčšina Židov, ktorí boli počas Povstania a po jeho potlačení zaistení na území Slovenska, boli prevezení práve do Serede a neskôr deportovaní do tábora Auschwitz. Keď tam už plynové komory prestali fungovať, boli deportovaní ďalej na západ.

Kedy zo Serede odišiel posledný transport?

Posledný transport bol vypravený 31. marca 1945 do Terezína. V tábore po jeho vypravení už nikto nezostal. Úplne posledný Žid, ktorý bol naložený do transportu, sa volal Tibor Salamon. Dnes sa volá Šmuel Givoni, má viac ako 90 rokov a žije v kibuci Šomrat v Izraeli.

Bol sa tu niekto z preživších Židov alebo ich príbuzných pozrieť?

Chodia. Napríklad nedávno sme tu mali na návšteve pána Königa, ktorého otec bol z tohto tábora deportovaný a neskôr zavraždený. Raz-dvakrát za mesiac máme takúto návštevu. Často chodia celé rodiny, najmä zo zahraničia.

V múzeu venujete pomerne veľký priestor aj osobám Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorým sa podarilo ujsť z Auschwitzu a neskôr napísali správu o tom, čo sa tam deje.

Áno, Wetzler bol tiež internovaný v Seredi a odtiaľto bol deportovaný do Auschwitzu.

Keď sa im odtiaľ podarilo utiecť, boli strašne aktívni a upozorňovali na to, čo sa tam deje. Podnikli aj nejaký krok voči Seredi?

O nejakom konkrétnom kroku týkajúceho sa Serede neviem. Ich prioritou bolo informovať svet o pripravovaných transportoch Židov z Maďarska.

Vo vašom múzeu je citlivým spôsobom spracovaný vzťah Židov a kresťanov. Kriticky sa venujete osobe Tisa, na druhej strane veľmi pozitívne je priblížená osoba biskupa Gojdiča.

Naše múzeum je tu hlavne preto, aby otvorene hovorilo o tom, čo sa dialo so Židmi na území Slovenska. Tieto informácie chceme podávať čo najobjektívnejšie. Istí predstavitelia cirkvi, žiaľ, zohrali z pohľadu prenasledovania Židov na Slovensku veľmi smutnú úlohu. To je fakt. Na druhej strane boli tu aj takí cirkevní predstavitelia, ktorí Židom pomáhali. Medzi nimi bol aj biskup Gojdič. My veľmi dobre vieme, koľko pomáhal a akú obetu priniesol. Nakoniec aj on sám sa neskôr stal obeťou totalitného systému. Ale nebol to len Gojdič. Aj teraz dostal vyznamenanie Spravodliví medzi národmi farár Juraj Holčík.

Kedy bude múzeum kompletne dokončené?

Všetko by malo byť hotové na tretie výročie od otvorenia múzea. Momentálne sa buduje expozícia v treťom baraku. Bude venovaná životu v tábore v Seredi. Návštevníci tu budú môcť vidieť veliteľstvo tábora, jednotlivé dielne, ubytovanie Židov. Už dnes sa v prvom baraku môžu návštevníci zoznámiť s históriou Židov na území Slovenska v rokoch 1938 až 1945. Pokračovaním je barak číslo dva, ktorý ešte tiež nie je kompletne dokončený a bude sa venovať všetkým táborom na území Slovenska. Pretože tých bolo na Slovensku viac. Mnohé boli malé a ľudia o nich nič netušia.

Hotový už je aj barak číslo štyri, ktorý hovorí o tom, kam boli Židia zo Slovenska deportovaní. Venuje sa najmä miestam, kde bolo zavraždených najviac slovenských Židov. Expozícia sa končí Spravodlivými medzi národmi, teda ľuďmi, ktorí sa zachovali hrdinsky. Okrem toho je tu aj piaty objekt, v ktorom je školiace stredisko a výstavná miestnosť.

Vedľa barakov je aj appelplatz. Je pôvodný?

Áno, ale pôvodne bol ešte trochu väčší. Na tomto mieste sa konali selekcie, vyberali sa tam ľudia do transportov, delili rodiny. Spája sa s ním veľa strašných príbehov. Tábor bol dimenzovaný maximálne pre tisícdvesto osôb. Najviac ľudí tu bolo sústredených v septembri 1944, keď tu po „chytačke“ v Bratislave bolo sústredených až šesťtisíc ľudí. Boli tu katastrofálne podmienky, ľudia nemali čo jesť. Jeden večer všetkých vytiahli von a prikázali im utekať okolo appelplatzu. Boli tam rozostúpení strážcovia s palicami, tyčami a reťazami, ktorí ich mlátili. Silnejší jedinci sa vedeli dostať dovnútra kruhu a vyhnúť sa úderom. Preto im dali do rúk betónové kvádre s ktorými museli utekať. V ten večer bolo zavraždených najviac ľudí v tomto tábore. Aj preto viacerí z tých, ktorí tábor v Seredi prežili, žiadali, aby tento appelplatz bol zachovaný. Spájali sa im s ním tie najhoršie spomienky.

Foto: TASR/Henrich Mišovič.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo