Politická výzva Ako poskladať alternatívu voči Ficovi IV.

Pre koaličný tábor vyzerali prvé mesiace vládnutia celkom sľubne. Ficovi a spol. sa napriek obštrukciám opozície podarilo presadiť trestnú novelu – inak povedané, samoamnestiu pre svoje záujmové skupiny – a koalícia zvíťazila aj na jar v prezidentských voľbách. 

Z mocenského pohľadu bola však vládna zostava na konci roka podstatne krehkejším telesom než na jar, keď sa stal prezidentom Peter Pellegrini.

Dosahy rozpadu poslaneckého klubu SNS, ako ani prejavy nespokojnosti zvnútra Hlasu síce netreba preceňovať, ale minimálne ide o signály, že Robert Fico bude mať s manažovaním koalície oveľa viac starostí, než sa zdalo pred pár mesiacmi. Už ani ten, kto verí v zázračné schopnosti premiéra udržať na uzde akúkoľvek koalíciu, by asi nestavil veľkú sumu na to, či sa Ficovi IV. podarí dovládnuť do riadnych volieb roku 2027.

Rok 2024 priniesol bezprecedentnú udalosť v našich moderných dejinách – atentát na premiéra. Mnohí si bezprostredne po atentáte mysleli, že niečo také nemôže zostať bez dôsledkov a politiku to významne zmení na ďalšie roky.

Lenže je prekvapujúce, že dnes, niekoľko mesiacov po streľbe v Handlovej, pokračuje politický život v starých koľajach, ako keby sa žiaden atentát nebol udial. Aj Ficove čísla dôveryhodnosti sa už vrátili pred obdobie atentátu – ako keby sa s ním solidarizovalo len najpevnejšie jadro voličov. Premiér však aj svojím politickým štýlom znemožnil, aby solidarita vydržala dlhšie než niekoľko týždňov. 

Ficov štát

Hneď v prvom roku fungovania tejto vlády sa naplnili aj obavy, že nepôjde len o štandardné striedanie pri moci, ale opäť sa oživia niektoré zápasy o charakter štátu.

Nová moc zobrala útokom inštitúcie právneho štátu. Zrušenie špeciálnej prokuratúry, personálne nominácie vo vedení polície, tajnej služby či zmeny v trestnej legislatíve prinavrátili obavy z návratu systému „našich ľudí“, ktorý bol notoricky známy z predošlej éry Smeru.

Potenciál napáchať veľké škody má aj nekompetentnosť a politická arogancia, ktorá sa postupne zmocňuje kultúrnej infraštruktúry.

Napriek nálepke populistov sa Ficova vláda nevyhla nutnosti konsolidovať verejné financie. Keďže Ficovi chýbajú v okolí prvotriedni ľudia a jeho minister financií patrí k tým najslabším v ponovembrovom vývoji, vláda nedokázala prísť so sofistikovanejším balíčkom, ktorý by predpokladal isté politické schopnosti, napríklad v oblasti škrtania vládnych výdavkov a personálneho auditu v štátnej správe. 

Vláda bola preto nútená prijať opatrenia typu zvýšenej DPH, ktoré negatívne pocítia aj jej voliči. Prvé náznaky prišli už koncom tohto roka, keď agentúry namerali prvý pokles preferencií vládnych strán aj dôveryhodnosti ich lídrov, tento trend môže pokračovať aj v ďalšom roku.

Dobrou správou je, že Ficova vláda – napriek zmene slovníka aj nebezpečným tančekom pred domácim publikom – zatiaľ zásadne neotáča základné vektory zahraničnej politiky.

To je však pomerne slabá útecha. V honbe koaličných politikov za radikálnymi voličmi sa namiesto racionálnej a vyváženej rétoriky dostávajú na výslnie naivné sny o politike štyroch svetových strán či o Slovensku ako o moste medzi Západom a Východom.

Predsedovia koaličných strán Smeru, Hlasu a SNS. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Ak si to spojíme s krokmi, akými bolo stretnutie Juraja Blanára s ruským ministrom zahraničných vecí, účinkovanie Roberta Fica v ruskej televíznej propagande a naposledy záhadné stretnutie premiéra s ruským prezidentom Putinom v Moskve, našu zahraničnú politiku to oslabuje a znedôveryhodňuje v očiach spojencov.

S Ficom IV. tak máme od pádu Mečiara prvú vládu, ktorá je svojím vyžarovaním protizápadná. 

Na propagandistický bzukot čelných predstaviteľov koalície o Západe, Ukrajine, Rusku alebo Číne sme si už v tomto roku zvykli, v skutočnosti však ide o najnebezpečnejšiu črtu tejto vlády. Po desaťročiach relatívnej stability totiž žijeme vo veľmi neistom geopolitickom priestore, v ktorom dominantná vládnuca strana svojimi rečami – kvôli udržaniu priazne fanúšikovskej základne a jej najradikálnejšej časti – búra mentálne nastavenie krajiny. 

To môže byť obzvlášť rizikové v prípade, ak by sa súčasný svetový a európsky poriadok začal rozpadať. 

Ale i tak platí, že nie je dôvod oddávať sa pocitom bezútešnosti či obavám zo zmeny režimu a z premeny na ďalšiu karpatskú autokraciu.

Iste, prvý rok Fica IV. vytvoril atmosféru, keď v časti verejného priestoru naberajú na sile hlasy, ktoré hovoria o konci demokracie a nabádajú k aktivizmu na jej záchranu.

Niežeby neboli dôvody na ostražitosť.

Ficova vláda však zatiaľ nepodnikla kroky, ktoré by takýmto katastrofickým scenárom dávali reálnu substanciu. Neboli sme svedkami manipulovania volieb, vláda zatiaľ napriek znepokojivej rétorike nerobí nič pre masívne ovládnutie médií a reálne nevyzerá ani to, že by táto vládna garnitúra zmenila volebný systém tak, aby jej to umožnilo zabetónovať sa pri moci.

A čo je najdôležitejšie, po roku vládnutia je zrejmé, že premiér bude skôr zápasiť o prežitie vlády a o udržanie jadra voličov.

To je vlastne koncom roka 2024 azda najlepšia správa. Štvrtá Ficova vláda znamená naozaj vo viacerých oblastiach stagnáciu až úpadok a súčasne poškodzuje záujmy Slovenska, lenže je príliš krehká na to, aby priniesla zmenu režimu.

Od začiatku bola táto vláda závislá od väčšiny štyroch poslancov, čo samo osebe znamenalo len krehkú prevahu. Málokto však čakal, že koaličné zoskupenie tak rýchlo pohltí nedôvera a toxické vzťahy: traja poslanci okolo Rudolfa Huliaka sa už bytostne neznášajú s nedávnymi spojencami Andrejom Dankom a Tomášom Tarabom a pravidelne hrozia, že vypovedajú lojalitu voči vláde.

Ďalšia skupinka poslancov Hlasu je nespokojná nielen s ministerkou kultúry, ale aj s vedením vlastnej strany a jeho príliš mäkkou líniou voči Smeru.

V takomto prostredí môžu vláde prechádzať bežné zákony, ale ak Robert Fico hlása, že chce zásadne zmeniť volebný systém, sú to len reči na odlákanie médií od podstatných tém.

Slovenskému premiérovi a lídrovi Smeru na rozdiel od Viktora Orbána chýbajú figúrky aj manévrovací priestor, aby mohol aspoň spolovice ovládnuť štát podľa maďarského vzoru. Do toho celého vstupuje konsolidácia, na ktorú už dnes frfle veľká časť koaličných voličov, takže vládni politici budú mať čo robiť, aby v budúcom roku ustáli silnejúci protivietor z vlastného voličského tábora.

To všetko sú dôvody, pre ktoré nie sú dnešné obavy o demokraciu a strach zo zvrátenia systému celkom namieste.

Iste, táto vládna koalícia urobila kroky, ktoré sú pre krajinu škodlivé. Preháňanie a alarmizmus sú však, pokiaľ ide o budovanie politickej alternatívy, skôr na prekážku.

Odstaviť Smer od moci dokáže len spoločný postup viacerých hodnotovo odlišných opozičných strán. Je to komplikovaný politický projekt s množstvom nášľapných mín.

Ak zbytočná hystéria šírená časťou médií a mimovládok ovládne protivládny priestor, opoziční politici budú zápasiť s veternými mlynmi – namiesto toho, aby sa uchádzali o hlasy voličov, ktorí žijú celkom inými problémami, sú čoraz viac sklamaní z vlády, ale ešte nemajú hybný motív, aby preskočili na druhý voličský breh. Aj a najmä títo voliči pritom rozhodnú o budúcnosti Slovenska po ďalších voľbách.

Budovanie alternatívy

Aj preto je veľmi dôležité, ako využije najbližšie mesiace či roky rôznorodý tábor demokratickej opozície. Najťažšie totiž nebude poraziť vládu Fica IV., ale vyskladať dôveryhodnú alternatívu, ktorá by bola schopná vládnuť štyri roky a najmä zmeniť krajinu k lepšiemu.

Od roku 2006, keď odštartovala éra Smeru, vyzerá bilancia antificovskej alternatívy mizerne. Radičovej vláda vydržala 15 mesiacov, vláda Igora Matoviča padla po 12 mesiacoch, nasledujúci premiér Heger si udržal parlamentnú väčšinu 17 mesiacov.

Dve desaťročia tak Smer nemal protihráčov, ktorí by ho boli nielen porazili vo voľbách, ale dokázali aj naozaj vládnuť.

Pohľad na dnešnú opozičnú scénu rovnako nevzbudzuje veľký optimizmus. Protivládnemu frontu velia progresívci, ktorí sú odkázaní na spoluprácu s konzervatívcami z KDH a minimálne jednou či dvomi ďalšími stranami typu SaS, Demokrati či Matovičovo hnutie.

Na prvý pohľad je to paradox, ktorým sa vymykáme z trendov, lebo v západnom svete práve prebieha veľká antiprogresívna vlna. V USA vyhral s nečakaným náskokom Donald Trump, v Nemecku zrejme začiatkom roka 2025 utrpí liberálna ľavica porážku historických rozmerov, v povojnovom Francúzsku ešte nebol protiliberálny a nacionalistický tábor taký silný ako dnes a rovnako v Taliansku udáva tón premiérka Meloniová, ktorú domáca a európska ľavica označuje za postfašistku.

Progresívnemu Slovensku však dnes praje doba aj spôsob vládnutia trojlístka Smer – Hlas – SNS.

Michal Šimečka profiluje stranu ako ochrancu právneho štátu proti deštrukcii a progresívci sa aj heslom „Ficova drahota“ trafili do spoločenskej atmosféry. Do svojich radov včlenili expremiéra a zdatného ekonomického technokrata Ľudovíta Ódora a naposledy Ivana Korčoka, ktorí sú lákadlom pre stredových voličov. V PS tak majú naďalej šancu budiť dojem, že hoci sa celým názvom volajú Progresívne Slovensko, už ich tak nezaujímajú radikálne spoločenské experimenty.

Najdôležitejšou výzvou je budovať alternatívu, ktorá dokáže nielen poraziť Smer a jeho satelity, ale aj stabilne vládnuť.

Ak sa však v stredovom priestore nesformuje životaschopná sila a progresívci obsadia prozápadné voličské spektrum, môže sa to ukázať ako veľký problém hneď po porážke Ficovej garnitúry.

V KDH vedia, že nemôžu ísť do vlády so Smerom, lebo by to znamenalo rýchlu smrť hnutia, od ktorého by odskočila veľká časť voličov. Súčasne však s obavami vnímajú, že ak by sa mali ako šesť- či sedempercentný trpaslík ocitnúť popri 25- či viacpercentnom progresívnom obrovi, hrozí im strata identity, ktorú si ochránia len v konfliktoch, ktoré zas môžu pochovať vládu progresívneho premiéra.

Už aj kresťanský demokrat František Mikloško, ktorý viac než tri desaťročia stelesňuje spojenectvo konzervatívcov s liberálmi a udržuje dobré kontakty s lídrom Michalom Šimečkom a jeho rodinou, pred časom v Denníku N opísal, prečo vníma tentoraz aj on sám otáznik nad takouto spoluprácou.

Poslanci PS totiž na septembrovej schôdzi predložili novelu zákona o náboženskej viere, ktorá by aj podľa Mikloška znamenala, že „napríklad katolícka cirkev by už nemohla vyjadriť verejne svoj vieroučný alebo mravoučný postoj napríklad k otázkam rodu alebo rodovej identity (...), lebo v opačnom prípade by ministerstvo kultúry mohlo zrušiť jej registráciu“.

V závere článku Mikloško píše, že hoci celá opozícia čelí vláde, ktorá nás vedie „do politickej, kultúrnej i ekonomickej izolácie“, KDH má prvýkrát tvoriť alternatívu so stranou, pre ktorú sú hodnotové témy rovnako veľmi dôležité, ale z opačnej ideovej strany. Aj preto Mikloško vyzýva na premýšľanie a diskusiu a na konci sa pýta, či medzi týmito dvomi stranami môže prísť k nejakej spolupráci.

To je úplne legitímna obava. Za normálnych okolností by progresívci a (kresťanskí) konzervatívci mali stáť na opačných póloch v dôraznej politickej konfrontácii, ako to je všade na svete. U nás nemôžu ísť s Ficom do vlády progresívci ani prozápadní konzervatívci, ale ak aj spoločne vytvoria vládu, ako môžu vládnuť dlhšie, než to pred nimi dokázali Radičová, Matovič a Heger?

Aj tak znie jedna z kľúčových otázok roku 2025.