Obrana princípov či spochybnenie voličov? Klince do rakvy demokracie (nielen) v Rumunsku

Rumunský ústavný súd rozhodol o nutnosti opakovať prvé kolo prezidentských volieb. Rozhodol po tom, čo výsledky prvého kola začiatkom týždňa potvrdil, a v okamihu, keď sa už začalo (aspoň medzi krajanmi v zahraničí) hlasovanie v druhom kole, v ktorom sa mali stretnúť zástupca antisystémových síl Călin Georgescu a stredopravá kandidátka Elena Lasconiová – obaja nepochádzajúci z ani jednej z dvoch strán vládnucich v krajine po roku 1989.

Obvinenia týkajúce sa očividného vonkajšieho zasahovania do volebnej kampane – medzi iným prostredníctvom mohutného zneužitia sociálnej siete TikTok – sú závažné, avšak pravdepodobne to nevyzerá na falšovanie volieb.

Zásah „cudzieho štátneho aktéra“ sa týka kampane, nie samotného volebného aktu. Nikto nehovorí o manipulácii s urnami či o kupovaní hlasov, iba o pôsobení skrze propagandu. Teda o jave starom ako demokracia sama, rozhodne prítomnom aj v čase pred TikTokom.

Ťažko môžeme pochybovať, že sa Moskva s vervou pustila do ovplyvňovania rumunskej verejnej mienky, keď vycítila šancu (teda rastúcu nespokojnosť spoločnosti s už 30 rokov vládnucim establišmentom dvoch hlavných politických strán) oslabiť kľúčový štát východného krídla NATO. A celkom určite práve toto rozuzlenie je najlepšie, čo si Vladimir Putin mohol priať. Namiesto neistej výhry „jeho“ kandidáta v druhom kole sa mu podarilo umiestniť časovanú nálož pod celú rumunskú demokraciu.

Zrušenie prezidentských voliebŠtátny prevrat v prospech rumunského Smeru alebo proruské sprisahanie „rumunského Prigožina“?

Martin Leidenfrost

Vládny kandidát bude opäť v hre

Ide o udalosť bezprecedentnú, ktorá hrozí „stratou dôvery občanov v systém“, ako napísal politológ Adam Eberhardt. Niet divu, že keď v reakcii na rozhodnutie rumunského súdu poľský minister vnútra Siemoniak napísal na Twitteri, že „obráni Poľsko pred podobným scenárom“, strhla sa hneď diskusia (bohužiaľ, len sčasti ironická), či išlo o upokojenie občanov alebo skôr skrytú vyhrážku politickým oponentom pred poľskými prezidentskými voľbami.

Ak je totiž takéto konanie možné, môžeme stratiť tú poslednú istotu, ktorú ako občania demokratických štátov máme, teda že sme schopní raz za určený čas zmeniť tých, ktorí nám vládnu. Čo je, mimochodom, jedna z hlavných drobností, ktorá odlišuje naše krajiny od moskovského impéria.

Na viac teoretickej úrovni je takýmto krokom spochybnená celá západná koncepcia občianstva založeného na predstave jednotlivca obdareného nescudziteľnými právami, medzi ktoré patrí slobodná vôľa. Demokracii bez predpokladu, že sme schopní samostatných slobodných rozhodnutí, chýba zmysel.

Od piatkového večera sa objavilo veľa hlasov, ktoré v rozhodnutí rumunského súdu vidia skôr prejav hrdej „obranyschopnej demokracie“, ktorá sa dokáže postaviť svojim nepriateľom. Osobne mi to pripomína zaobchádzanie s občanmi ako so zákazníkmi McDonald’s, ktorí nemôžu dostať kávu bez toho, aby neboli päťkrát upozornení, že obsah je naozaj horúci a mohli by sa popáliť.

Nakoniec však je možná podstata veci oveľa banálnejšia. Expert na rumunskú politiku z poľského Inštitútu východných štúdií Kamil Całus vysvetľuje, že ústavný súd je už roky vnímaný ako inštitúcia personálne úplne ovládnutá nominantmi (postkomunistickej) sociálnej demokracie. 

Jej kandidát, premiér Marcel Ciolacu, sa na všeobecné prekvapenie do druhého kola nedostal a teraz je opäť v hre. Krok by bol teda namierený nielen proti „antisystémovému“ Georgescovi, ale aj proti Lasconiovej, ktorá si dovolila kandidáta establišmentu preskočiť.

Obranyschopná (sociálna) demokracia v akcii? Držme Rumunsku palce, aby to bolo inak.

Skorumpovaný exkomisár?Muž, ktorý Európe kázal o právnom štáte, je podozrivý z prania špinavých peňazí

Erik Potocký

Boj o „právny štát“

Bohužiaľ, toto je len jedna zo série udalostí z posledného obdobia, ktoré pôsobia ako nové a nové klince zatĺkané do rakvy politického poriadku, v ktorom sme zvyknutí žiť a ktorý priniesol strednej Európe 30 rokov pokojného rastu.

V rámci tohto na zlé správy bohatého týždňa belgická polícia prehľadala nehnuteľnosti spájané s bývalým komisárom pre spravodlivosť Didierom Reyndersom. Je vyšetrovaný pre podozrenie z prania špinavých peňazí neznámeho pôvodu. Toto vyšetrovanie prebiehalo aj v čase, kým nastúpil do čela európskej spravodlivosti, a teraz, keď prišiel o imunitu, sa polícia okamžite vrátila na stopu.

Pre poľské médiá to bol obzvlášť lákavý kúsok. Reynders bol totiž tvárou bruselského boja proti predchádzajúcej poľskej vláde vedeného v mene „obrany právneho štátu“ pre zmeny v poľskom súdnictve.

Po morálne poučenie pre Stredoeurópanov nechodil nikdy ďaleko. „Základné hodnoty EÚ sú pre nás veľmi dôležité, preto sa týchto hodnôt musíme držať, práve to z nás robí Európanov,“ vyhlásil pred rokom vo Varšave. Ešte pred mesiacom vyrazil na rozlúčkovú cestu do Poľska, aby novú vládu pochválil za „snahu o obnovu právneho štátu“.

Rozhodujú jeho údajné osobné prehrešky o validite obvinení voči Poľsku? Samozrejme, nie. Pokiaľ sa, pravdaže, nepozrieme na vývoj kauzy, nie celkom nepodobnej tej rumunskej: stupňovanie sa disciplinárnych finančných krokov voči Poľsku v poslednom roku pred minuloročnými voľbami – a následne zo dňa na deň obrat a uvoľnenie európskych prostriedkov okamžite po vzniku novej vlády, ktorá, pochopiteľne, vtedy (a v podstate dodnes) nezmenila prakticky nič z predtým pre Brusel neprijateľných justičných reforiem.

Ocenila sa iba snaha? A nevyvoláva to otázniky nad tým, či nebol boj o „právny štát“ predovšetkým účelovým nástrojom politickej zmeny?

Bude Meloniová nasledovať PiS?Revolúcia „na obranu demokracie“ alebo Ako sudcovská loby bojuje proti konzervatívnym vládam

Jan Rokita

Súdy ako konkurenčný politický aktér

S takýmto výpočtom by sme mohli pokračovať ďalej napríklad do Talianska, kde Giorgia Meloniová v týchto dňoch čelila generálnemu štrajku odborov. Spojnicou je súdny aktivizmus, ktorý si vyhradzuje právo vstupovať do politického diania ako orgán nadradený exekutíve a vôli voličov. Líder talianskych odborov opísal štrajk ako „sociálnu revolúciu na obranu demokracie“.

Pri zrode aktuálnej vlny protestov voči talianskej premiérke stál totiž jej narastajúci konflikt so sudcami, ktorí opakovane blokujú snahy jej kabinetu o nové riešenie problému ilegálnej migrácie a otvorene vystupujú ako konkurenčná politická sila voči exekutíve. V médiách sa objavujú analógie s rokom 2012, keď sa pod nátlakom zvnútra a z Bruselu rozpadla Berlusconiho vláda, ktorá odmietala spolupracovať pri riešení vtedajšej dlhovej krízy EÚ.

Účelovosť, ktorá je zakrývaná rečami o princípoch a hodnotách, zneužívanie (reálnej) ruskej hrozby na realizáciu vlastných záujmov, prístup k voličom ako k nesvojprávnym, snaha delegitimizovať politických protivníkov z pozície zástupcu nadradenej súdnej moci – to je vražedný recept na to, ako zničiť zvyšky dôvery v demokratický volebný proces.

Proces, ktorý je jednou z posledných vecí, ktorých záväznosť uznávajú všetky strany konfliktu prebiehajúceho v našich spoločnostiach. Keď spochybníme aj tento proces, posledným pilierom autority bude už len sila.