Zo života mamy Čarovný advent, kde je tvoj zmysel?

Bola sobota. Úplne bežná, jesenná. V obchodoch pribúdali vianočné ozdoby, ruky čoraz viac štípali od zimy a kuchyňou sa niesla vôňa čerstvo ošúpaných mandarínok. Všetko naznačovalo tomu, že advent sa nezadržateľne blíži.

Na tohtoročnom mi záležalo akosi viac. Túžila som, aby bola prvá adventná nedeľa pre naše deti výnimočným dňom. A tak som si na tom dala naozaj záležať. Upratanú obývačku zdobilo dvadsaťštyri Santových ponožiek, drevený vianočný sob bol pripravený na svoje putovanie za Štedrým dňom a maľovanky s adventným vencom už čakali na to, že si na nich deti vyfarbia prvú sviečku.

Nedeľné ráno sa začalo čarovne. V CD prehrávači hralo naše obľúbené adventné cédečko a deti sa hneď nadšene vrhli k červeným ponožkám, v ktorých ich každoročne čakajú odkazy od Ježiška a drobná sladkosť. Nasledovalo mierne sklamanie, keďže v prvej ponožke zatiaľ nič nebolo. Ich obsah sme totiž nestihli pripraviť, rovnako ako adventný veniec, ktorý si každoročne dávame počas prvej adventnej nedele posvätiť. A tak sa manžel s deťmi na omšu vybral aspoň so sviečkami zviazanými mašľou. Keďže som bola už druhý týždeň chorá, ostala som doma.

Päť minút po začiatku omše mi prišla správa: „Adventná nedeľa je až o týždeň.“ Vravím si, to hádam nemyslí vážne. Pozrela som sa do kalendára, a naozaj.

Uvedomila som si, že dokonalej atmosfére v našej obývačke čosi chýbalo. Podstata adventu.

V tej chvíli som si spomenula na hodovú (rozumej odpustovú) omšu, ktorú som sledovala pred týždňom v televízii. Kostol bol plný mladých ľudí v dokonale naškrobených krojoch, zbor ponúkol návštevníkom kostola ešte dokonalejší hudobný zážitok. Všetko bolo precízne pripravené. Český salezián Libor Všetula vo svojej kázni s nadšením pochválil organizátorov za nádhernú atmosféru. Zároveň však nezabudol pripomenúť, že podstata tejto omše je v niečom inom. Vo vzťahu s Bohom, bez ktorého by celá tá paráda bola úplne zbytočná. Uvedomila som si, že dokonalej atmosfére v našej obývačke čosi chýbalo. Podstata adventu.

Prešiel týždeň. Po adventnej romantike nebolo ani stopy. Vianočný sob sa povaľoval na zemi medzi hračkami, maľovanky s adventným vencom zdobili fľaky od čaju a umelecké výtvory nášho najmladšieho potomka a Santove ponožky stále zívali prázdnotou. Pribudol však adventný veniec, ktorý vyrobil môj manžel s deťmi, kým ja som si po dlhom čase stihla vypiť kávu so svojou dobrou priateľkou. Pred odchodom do postele som do Santovej ponožky s číslom jeden vložila tri čokoládky a s malou dušičkou pridala odkaz číslo jeden:

„Moji drahí! Teším sa na advent s Vami. Pozývam Vás, aby ste trávili menej času pred obrazovkou a viac času spolu a so mnou. Čas je jeden z najvzácnejších darov, aké som Vám dal. Veľmi Vás milujem. Váš Ježiš“

V nedeľu ráno deti z postele vystrelili priamo do obývačky. Tentokrát tam nebol taký dokonalý poriadok, no prvá ponožka bola plná. Nadšene sa pustili do rozbaľovania čokolády a naša školáčka nám prečítala prvý adventný odkaz. Ak mám byť úprimná, dosť som sa obávala ich reakcie. V poslednom čase sme totiž pred obrazovkami trávili naozaj veľa času. Deti však vôbec neprotestovali. Opýtala som sa ich, ako si predstavujú, že by sme mohli túto výzvu naplniť. Po chvíli sme sa zhodli na jednej krátkej rozprávke za deň.

Na nedeľnú omšu sme sa vybrali tentokrát všetci. O adventný veniec bola síce trochu bitka, ale nakoniec sa nám ho podarilo bezpečne dopraviť až pred oltár. Atmosféra bola honosná, skoro ako tá pred dvoma týždňami v telke. A v mojej mysli sa premietali slová saleziána z odpustovej omše.

Prešlo niekoľko dní a ja s údivom sledujem, ako náš ovládač od televízora zapadá prachom. Tie isté deti, ktoré ešte pred týždňom desaťkrát za deň žobrali o ďalšiu a ďalšiu rozprávku, chodia okolo neho, akoby tam nebol. Na rozdiel odo mňa, ktorá mám desaťkrát za deň chuť ho zapnúť. Nehovoriac o mojom mobile, ktorý mi každú chvíľu pripomína, že by som na ňom mala vybaviť ďalšiu dôležitú a neodkladnú vec.

Mám taký pocit, že naše deti uchopili tú skutočnú podstatu adventu hneď na začiatku. Nuž a teraz je rad na mne…