Zo života mamy Prečo majú batoľatá a seniori špeciálny vzťah

Naša vždy elegantná a skvele vyzerajúca suseda napríklad nemá najmenší problém dovoliť batoľaťu pohladkať svojho štvornohého kamaráta. A to aj napriek tomu, že ho čerstvo chodiaci malý človek pri tom ťahá za uši a šliape mu na labky. Dokonca s tým nemá problém ani ten pes. Nedávno si kočíkové batoľa trhalo odkvitnuté púpavy pri autobusovej zastávke a všetkými silami sa snažilo ich rozfúkať okolo seba. Staručký pán, ktorý práve vystúpil z autobusu, sa na neho nadšene usmial a povedal: “To sme radi robili aj my, keď sme boli malí. A potom sme toho mali plné huby.” Radostne jej zamával a už ho nebolo. 

Jedna seniorka mi bola tak vďačná, že jej batoľa zamávalo a poslalo “pusinku”, že ma pozvala na návštevu k nej domov. “Pozrite, tam bývam. Kedykoľvek ma príďte navštíviť. Žijem tam sama už roky, manžel mi zomrel už za vojny.” Naozaj som nad tým premýšľala. No nestihla mi povedať svoje meno a presnú adresu. Odvtedy som ju už nikdy nevidela.

Dnes sme s batoľaťom sedeli na lavičke pri lekárni. Po chvíli si k nám prisadla staručká žena. Neprešla ani minúta a dialóg bol rozbehnutý. “Ty si ale šikovná. Čo to máš v rúčke?” Ako vždy, išlo to akosi samo. A tak som ich nechala si “pokecať” a pritom som si niečo písala v telefóne. “Určite ju tam máte aj odfotenú, že?” Prihovorila sa ku mne. “Samozrejme, práve dnes som ju fotila v tráve s klobúčikom.” Otvorila som galériu a začala som jej ukazovať fotky. Nad každou nadšene híkala, akoby bolo batoľa jej vlastným vnúčaťom. Dokonca ma poprosila, aby som ich ukázala aj jej dcére, ktorá sa práve vracala z lekárne. Pri odchode mi vrúcne zaželala, nech maličká pekne rastie a ja som jej na oplátku popriala veľa zdravia.

Premýšľala som nad tým, prečo je medzi týmito dvoma generačne rozdielnymi skupinami tak obdivuhodný vzťah. Prečo sa starí ľudia s takým nadšením vrhajú do rozhovorov s tými najmenšími, aj keď im vlastne ešte nevedia ani odpovedať. Myslím si, že hlavne preto, lebo im nemajú kde ujsť. Spokojne sedia v kočíku a žmolia si svoj oslintaný kamienok. Venujú im čas, ktorého majú neúrekom a svoju nerušenú pozornosť. Presne to, čo im my ostatní neraz neviem dať, lebo sa vždy niekam ponáhľame. Do školy, na krúžok, do práce, do fitka či do kostola.

Venujú im čas, ktorého majú neúrekom a svoju nerušenú pozornosť. Presne to, čo im my ostatní neraz neviem dať, lebo sa vždy niekam ponáhľame.

Seniori majú naozaj radi batoľatá. A mamy na materskej zas milujú seniorov. Ich otvorenosť, nefalšovaná radosť a vďačnosť, ktorú im prejavujú len preto, že im venovali chvíľu svojho času, je pre ne obrovským povzbudením. A koniec koncov, neraz sú to jediní ľudia, okrem predavačiek v obchode a spolumám na ihrisku, s ktorými môžu prehodiť zopár slov naživo. A to sa v dnešnej dobe naozaj cení.

Nedávno sme boli s manželom v kine. Keďže minule (rozumej pred deviatimi rokmi) vyberal film on, tentokrát som bola na rade ja. Zaujala ma novinka českej kinematografie pod názvom “Tancuj, Matyldo” od režiséra Petra Slávika. Film inšpirovaný skutočnou udalosťou, v ktorom sa pôvodne chladný exekútor Karel, spolu so svojím nezodpovedným adolescentým synom Pavlom, ocitnú v neľahkej situácii. Karlova mama Matylda, bývalá barová speváčka, dostáva Alzheimerovú chorobu. Snaha o jej umiestnenie do špecializovaného sociálneho zariadenia sa skončila neúspechom a tak sa otec so synom dohodli, že sa o chorú matku postarajú sami. Toto rozhodnutie im otočilo život naruby. Čerstvý absolvent strednej školy preberá zodpovednosť za chorú ženu a z chladného exekútora sa postupne stáva muž ochotný vzdať sa svojich zásad pre dobro svojej matky. Bez zmeny neostáva ani chladný vzťah medzi otcom a synom.

Pri odchode z kina mala väčšina ľudí v očiach slzy. Nevyhla som sa im ani ja. Príbeh z filmu mi silno pripomenul situáciu, v ktorej som sa, vo svojom adolescentnom veku ocitla. So svojou starou mamou som si síce nedávala “džointa”, ako Pavel s Matyldou, počas jej ťažkej choroby som k nej ale chodievala spávať. Dokonca som mala tú česť byť pri nej, keď zomierala. Priznám sa vám, tiež som patrila k tým zaneprázdneným. Keby som mohla vrátiť čas späť, určite by som jej venovala omnoho viac nerušeného času. Snáď som pre ňu, napriek tomu, bola aspoň trochu darom. Spätne môžem povedať že ona pre mňa určite áno.

Kiež by si moje deti dokázali aj o desať rokov nájsť čas nerušene si “pokecať” so svojimi starými rodičmi či so seniormi na ulici. Kiež by som si ten čas vždy vedela nájsť aj ja. Nie len oni totiž potrebujú nás, ale aj my ich.