Zo života mamy Nadané dieťa s hendikepom – príťaž alebo dar pre spoločnosť?

Pred pár dňami ma na sociálnych sieťach zaujal príspevok mojej známej. Opisovala v ňom svoju skúsenosť s maturitou chlapca s Aspergerovým syndrómom, ktorému počas nej robila asistentku. Chlapcovi boli poskytnuté viaceré podporné opatrenia. Okrem toho, že mal možnosť mať pri sebe asistentku, dostal aj päťdesiatpercentné navýšenie času na vypracovanie úloh. Dokonca mohol pracovať v samostatnej miestnosti, ktorá bola vyhradená len pre neho. Pre učiteľov tieto opatrenia znamenali, samozrejme, prácu navyše a nie všetkým to bolo po vôli, pre maturanta to však mohol byť jeden z kľúčových momentov v rámci jeho spoločenského zaradenia.

Len nedávno som sa stretla s pre mňa úplne novým pojmom dvojitá výnimočnosť. Ide o kombináciu mimoriadneho nadania s nejakým hendikepom alebo poruchou. Jej vzácnym príkladom je Henrieta Farkašová, ktorá je najúspešnejšou slovenskou paralympioničkou v histórii. Táto slovenská zjazdová lyžiarka je jedenásťnásobnou víťazkou Paralympijských hier a šestnásťnásobnou víťazkou Majstrovstiev sveta v paraalpskom lyžovaní.

Premýšľam, ako by vyzeral život týchto a mnohých ďalších talentovaných ľudí, keby školu navštevovali o niekoľko desiatok rokov skôr. 

Jej prvou výnimočnosťou je mimoriadne športové nadanie. Tou druhou je zrakové postihnutie. Henrieta je vysoko krátkozraká. S lyžovaním začala až v sedemnástich rokoch počas štúdia na Spojenej internátnej škole pre zrakovo postihnutých v Levoči. Práve vtedy som mala možnosť ju spoznať osobne, keďže som tam v tom čase pracovala ako vychovávateľka. Nikdy by mi nenapadlo, že moja študentka sa raz stane najlepšou paralympioničkou na Slovensku.

Úspešný český lekár urgentnej medicíny Marek Dvořák, ktorý je známy aj svojím aktívnym pôsobením na Instagrame, sa zas verejne hlási k diagnóze ADHD. O tom, že okrem mimoriadneho nadania má aj druhú výnimočnosť, poruchu pozornosti s hyperaktivitou, sa dozvedel až v piatom ročníku na medicíne. Dnes zachraňuje ľuďom životy a popritom robí osvetu medzi státisícmi sledovateľov na sociálnych sieťach.

Premýšľam, ako by vyzeral život týchto a mnohých ďalších talentovaných ľudí, keby školu navštevovali o niekoľko desiatok rokov skôr. V dobe, keď zrakovo postihnutí ľudia boli proste postihnutí a deti s ADHD boli len neposlušní „fagani“ s dvojkami zo správania. Premýšľam nad tým, koľko vzácnych a nadaných ľudí chodí po svete s nálepkou „čudní“ preto, že majú poruchu autistického spektra, pričom ich mimoriadne nadanie ostalo kdesi zabudnuté. A možno by liek na rakovinu bol už dávno vynájdený, keby deti s dvojitou výnimočnosťou mali možnosť objaviť v sebe svoje mimoriadne nadanie a naplno ho rozvíjať. 

Nemálo škôl má problém prijať a zvládnuť deti s dvojitou výnimočnosťou. Koniec koncov, niet sa čo čudovať. Práca s nimi nie je vždy jednoduchá. 

Ako mama som nesmierne vďačná, že žijeme v dobe, keď sa na tieto deti už nezabúda. Keď sa nadaný študent s poruchou autistického spektra nemusí nudiť v špeciálnej škole, ale môže študovať na gymnáziu a premýšľať, akú vysokú školu si vyberie. Keď deti s ADHD prestávajú byť považované za neposlušné, ale začíname rozumieť ich potrebám a limitom a snažíme sa im dávať priestor rozvíjať to, v čom sú naozaj dobré.

Nie, ružové okuliare nemám. V mnohom sme stále v plienkach. Nemálo škôl má problém prijať a zvládnuť deti s dvojitou výnimočnosťou. Koniec koncov, niet sa čo čudovať. Práca s nimi nie je vždy jednoduchá. Neraz si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a individuálny prístup, o to viac som vďačná za všetkých pedagógov, psychológov i rodičov, ktorí to s nimi nevzdávajú a pomáhajú im zaradiť sa do spoločnosti, ba čo viac, stať sa pre ňu darom. Možno aj vďaka nim príde konečne rad aj na liek na rakovinu. Nečudovala by som sa, keby ho vynašiel študent s dvojitou výnimočnosťou.