Zo života mamy To podstatné je smartfónu neviditeľné

Keď som bola pred pár dňami so svojimi deťmi na ihrisku, chvíľu som sledovala mladú mamu asi ročného bábätka. Dieťa robilo neisto svoje prvé kroky po ihriskovej preliezke. Mama sa ho jednou rukou snažila chrániť a druhou cvakala fotku za fotkou. Vravím si, že viac ako dokonalé fotky by to malé ledva chodiace stvorenie asi v tej chvíli uvítalo nerušenú pozornosť svojho rodiča.

Po chvíli som si však uvedomila, že tá žena mi nastavila moje vlastné zrkadlo. Aj ja som sa počas svojho materstva poriadne „rozfotila“. Poznáte to. Prvý krok, prvé samostatné jedenie, prvé hovienko v nočníku. No aj dokonalé dovolenkové pózy so zmrzlinou rozliatou na úplne nových topánkach či „baštenie“ päťkilového melóna skôr, než ho rodičia stihli nakrájať. Dalo by sa pokračovať ďalej. Všetko si predsa musím zaznamenať, aby som na to nezabudla a mohla sa o to podeliť s ostatnými.

Napadla mi pritom ilustrácia, na ktorú som narazila počas surfovania na sociálnych sieťach. Dieťa, ktoré rodičia pri každej činnosti fotili, dostalo za úlohu nakresliť ich portrét. Na detskej kresbe boli namiesto hláv mamy a otca ich smartfóny. Na Deň matiek sme v materskej škole dostávali portréty od našich ratolestí aj my. Vydýchla som si. Moja hlava síce pripomínala skôr veľkonočné vajce, mobilný telefón som však na krku zavesený nemala. Tak či tak, došlo mi, že naše deti ho pred mojou tvárou vidia častejšie, ako by mali.

Môžem mobilom zachytiť úsmev svojho dieťaťa, ale nedokážem odfotiť tú radosť, ktorú v tej chvíli prežívalo.

Včera, keď som uspávala svojich potomkov, moja dvojročná dcéra vystrčila cez mreže postieľky bosú nohu. Začala som jej ju hladkať. Prstami som sa dotýkala jej malých palčekov, ktoré mi v tej chvíli pripadali omnoho jemnejšie a nežnejšie ako inokedy. Ležala nehybne ako šteňa, ktoré si užíva škrabkanie od svojho dvojnohého človeka. Z úst nevydala ani hláska. Keď som jej ju pobozkala, z postieľky vystrelila ďalšia noha, ktorá nemo zakričala: „Aj ja chcem!“

Poviem vám pravdu. Napriek tomu, že som mala za sebou naozaj náročný deň, po celý čas som mala na tvári úsmev. Po chvíli mi napadla spásonostná myšlienka, odfotiť si to. Taký krásny moment si musím predsa zaznamenať. No v izbe bola úplná tma. To, čo som práve prežila, sa nedalo vidieť. Dalo sa to však cítiť.

Uvedomila som si, že to podstatné sa vlastne odfotiť nedá. Môžem mobilom zachytiť úsmev svojho dieťaťa, ale nedokážem odfotiť tú radosť, ktorú v tej chvíli prežívalo. Môžem odfotiť jeho prvé bicyklovanie, no nedokážem zachytiť odhodlanie, ktoré v sebe malo, keď sa na cestu vybralo prvýkrát bez pomocných koliesok. Môžem urobiť desiatky fotiek svojho novorodenca, môj mobil však nedokáže zvečniť vôňu jeho hlavičky čerstvo natretej novorodeneckým olejom.

Napadá mi hádam najznámejšia veta Antoina de Saint-Exupéryho z Malého princa. „Dobre vidíme iba srdcom. To podstatné je očiam neviditeľné.“ Premýšľam, že by som mala vzácne momenty menej fotiť a viac si ich užívať. To najdôležitejšie totiž nezostane v pamäti môjho telefónu, ale v tej mojej.