Kosáky a kladivá Čo má sovietsky pamätník v Košiciach spoločné s Tisovou ulicou vo Varíne a čo nie

V priebehu niekoľkých uplynulých dní sa udiali dve nesúvisiace udalosti: namontovanie nových kosákov a kladív na Pamätník vojakov Sovietskej armády v Košiciach a privolenie varínskych obecných poslancov na premenovanie Ulice Dr. Jozefa Tisu.

Je čarom nechceného, že sa tieto dve udalosti časovo stretli. A hoci načasovanie namontovania kosákov a kladív na sovietsky pamätník v Košiciach tesne pred výročím Novembra pôsobí ako cynická provokácia, podľa vysvetlenia mesta sa skôr zdá, že šlo o nešťastnú zhodu okolností.

Sovietsky pamätník aj Tisova ulica majú niekoľko vecí spoločných, v niečom však ide o úplne odlišné situácie.

Spoločné majú to, že vyvolávajú veľké emócie a majú svojich veľmi presvedčených a zapálených prívržencov aj odporcov. V Košiciach nateraz vyhrali prívrženci a vo Varíne odporcovia.

Spoločné majú tiež to, že odkazujú na režimy spojené s totalitou, hoci ani jeden z nich počas ich obdobia nevznikol – pamätník vojakov Sovietskej armády bol odhalený v júli 1945 a Tisova ulica vo Varíne svoj názov dostala v roku 1993.

Ďalej už môžeme vymenúvať iba odlišnosti. Jedno je reálny, fyzický pamätník, druhé je len názov ulice s jediným presahom do fyzického sveta v podobe tabúľ s nápisom. Pamätník je pamiatkovo aj inak zákonom chránený, naopak, názov ulice bol vyhlásený za protizákonný. A, samozrejme, rozdiel je aj v tom, že pamätník sa asociuje s komunistickým režimom, názov predmetnej ulice s nacistickým.

Osud Tisovej ulice je už spečatený, od Nového roka má niesť iný názov. Čo sa týka košického pamätníka, situácia je značne zložitejšia. Kosáky a kladivá na ňom boli pravidelne poškodzované, na čo zareagoval rezort vnútra.

Podľa vyjadrenia košického primátora Jaroslava Polačeka pre denník Sme mesto na nápravu vyzvalo ministerstvo ešte v auguste minulého roka – teda v čase, keď bol riadením tohto rezortu poverený Ľudovít Ódor – a mesto údajne v tejto veci dostalo aj nótu od ruského veľvyslanectva.

Skupina košických mestských poslancov síce požiadala primátora, aby preveril možnosť premiestnenia alebo odstránenia pamätníka. Ten však má status vojnového hrobu, čiže požíva právnu ochranu zákona, medzinárodných zmlúv i Ženevských dohovorov; okrem toho je to národná kultúrna pamiatka.

Legálne tento pamätník odstrániť je teda veľká výzva, dalo by sa povedať, že je to v zásade nemožné. Či sa podarí aspoň odstrániť kosáky a kladivá, je otázne a odpoveď je pravdepodobne rovnaká. Realisticky je však pravdepodobné, že sa tento problém načas vyrieši potichu a sám, takpovediac zdola (potom sa symboly nanovo osadia a tak to bude pokračovať).

Pochopiteľný hnev a pobúrenie môže vyvolávať, že komunistické symboly na Slovensku v určitých kontextoch požívajú právnu ochranu. A je celkom správna pripomienka, že ak by šlo o obdobný pamätník s nacistickou symbolikou, zákon by ho meral iným metrom.

Vojnové hroby padlých nemeckých vojakov z druhej svetovej vojny na Slovensku sú, takisto požívajú právnu ochranu, ale žiadnu nacistickú symboliku na nich nenájdeme. Predstava, že by na takomto vojnovom hrobe boli hákové kríže, po ktorých poškodení by sa ozvalo ministerstvo vnútra aj nemecké veľvyslanectvo, že musia ísť naspäť, je značne absurdná.

Nemecký vojenský cintorín z druhej svetovej vojny na Cintoríne Vrakuňa v Bratislave. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo si nemôžeme sovietskych vojakov uctiť rovnako ako tých nemeckých, teda predovšetkým ako ľudské bytosti, nie ako prostriedky na velebenie nejakej ideológie?

Keď sa vrátime k Varínu a jeho Ulici Dr. Jozefa Tisu, presne rovnaký rozpor sa týka názvov verejných priestorov v slovenských obciach. Dnes nájdeme desiatky až stovky ulíc, ktoré svojím názvom velebia komunistickú ideológiu – najmä názvami po „februárovom víťazstve“, Červenej armáde, pohraničníkoch, stachanovcoch či úderníkoch, ale aj po Marxovi, Gottwaldovi, Svobodovi a ďalších.

Posledné dve ulice pomenované po Leninovi dnes už nesú iné názvy, čo možno označiť za úspech. Napriek tomu mnoho aj menej známych komunistov má stále na Slovensku svoje ulice, a to dokonca aj v hlavnom meste, kde by sme takýchto reliktov narátali najviac.

Príbeh ako Tisovej ulice, tak aj sovietskeho pamätníka v Košiciach ukazuje, že kým s jednou totalitou sme sa už vyrovnali, tá druhá je tu stále prítomná a zbaviť sa jej nie je vôbec ľahké.

Aspoň nie dovtedy, kým vražedný režim na Východe, ktorý ju drží pri živote a jej prívržencom dodáva odvahu, nepadne na kolená.