T-34 z tehál a betónu V Petržalke máme jedinečný murovaný tank, jeho záchrana je zatiaľ na pleciach dobrovoľníkov

Bratislavská Petržalka nie je miestom, ktoré by bolo známe historickými pamiatkami. A ak aj niekto také objekty v tejto mestskej časti pozná, tak asi skôr v tesnej blízkosti Sadu Janka Kráľa. Napriek tomu sa v Petržalke nachádza niekoľko veľmi zaujímavých, no zväčša skrytých miest, ktoré poukazujú na jej značne turbulentné dejiny najmä v dvadsiatom storočí.

K Československu bola dedinka Ligetfalu – či po nemecky Engerau – pripojená až v auguste 1919, no už v októbri 1938 po Mníchovskej dohode pripadla Nemecku, ktoré ju okupovalo až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945. V ďalšom roku sa obec stala súčasťou Bratislavy a v sedemdesiatych rokoch bola prevažná časť pôvodnej zástavby zbúraná a nahradená obrovským panelovým sídliskom.

O strategickej dôležitosti Petržalky pre Bratislavu a mladú republiku – ale aj pre Nemeckú ríšu – svedčia desiatky vojenských objektov, z ktorých niektoré padli za obeť novým panelákom, iné však zostali na svojich miestach a sú tam dodnes. Zrejme najväčšou kuriozitou je maketa tanku, ktorá sa nachádza v poli za Kopčanmi, pár desiatok metrov od hranice s Rakúskom.

S Pavlom Škorvánkom z občianskeho združenia Bunkre sa stretávame pri vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny, ktorý zároveň susedí s bunkrom B-S 8 Hřbitov. Ide o jeden z troch bunkrov, ktorý nadšenci z iného občianskeho združenia premenili na múzeum a starajú sa oň – ďalšími sú bunker B-S 4 Lány a B-S 6 Vrba. Podľa Škorvánka sa všetkým fortifikačným objektom v Bratislave venuje dovedna aj šesť-sedem rôznych ózetiek.

Vitajte v roku 1938V Petržalke nadšenci zrekonštruovali bunker do pôvodnej podoby

Jakub Lipták

„Venujeme sa fortifikáciám nie s úmyslom dobrodružstva, ale skôr z hľadiska ich histórie, dokumentácie a pasportizácie,“ hovorí Škorvánek. „Tejto téme sa ako nadšenec venujem zhruba dve dekády,“ pokračuje.

Kráčajúc k makete tanku po Pohraničiarskej signálke Škorvánek vysvetľuje, že Bratislava má tri vrstvy opevnení: prvovojnové z rokov 1914 – 1915, ktoré má dĺžku asi päťdesiat kilometrov a zahŕňa asi sto objektov. „Zatiaľ máme zdokumentovaných viac ako šesťdesiat jestvujúcich objektov a štyri sú zrekonštruované a príležitostne sprístupnené pre verejnosť,“ hovorí.

Najväčší z nich je Kaverna Kamzík 6 neďaleko hornej stanice lanovky, ktorú prevádzkuje občianske združenie Bunkre.

Druhou vrstvou je opevnenie z prvej Československej republiky, kam patria petržalské bunkre z tridsiatych rokov, respektíve bunkre, ktoré sa tiahnu od Devínskej Novej Vsi popri Morave až po jej sútok s Dyjou.

Treťou vrstvou sú objekty z čias nemeckej okupácie, teda Festung Preßburg – či Pevnosť Bratislava.

„Ide o obdobie od konca roka 1944 až po prvé aprílové dni 1945, keď bolo mesto oslobodené. Bratislava však bola predtým vyhlásená za totálnu pevnosť a mala slúžiť na zabrzdenie, prípadne zastavenie postupu Červenej armády,“ hovorí Škorvánek. „V prípade krajnej núdze malo mesto byť de facto zničené a premenené na ruiny, aby Červená armáda nemohla pokračovať ďalej.“

„V priebehu štyroch-piatich rokov sme v Bratislave zdokumentovali viac ako dvesto lokalít, kde boli vybudované palebné objekty, špeciálne stavby, zákopové systémy, protitankové priekopy, zastavovacie zariadenia...“ vymenúva. „Stále objavujeme nové, lebo keď to nahadzujeme do mapy, ukazuje sa nám, kade tie línie pokračovali a čo boli dôležité body.“

Z troch vrstiev opevnení z dvadsiateho storočia sa na území hlavného mesta zachovalo dovedna vyše tristo objektov.

Mapa lokality na konci petržalských Kopčian s vyznačenými objektmi petržalského opevnenia. PTK = palebný objekt pre protitankový kanón (protitanková stena), PT priekopa = protitanková priekopa, LO = objekt ľahkého opevnenia, TO = objekt ťažkého opevnenia, B-S = označenie pre československé objekty TO v Petržalke (B = Bratislava, S = srub); B-SV = označenie pre československé veliteľské objekty v Petržalke (SV = stanovište veliteľa). Zdroj: Pavol Škorvánek

Súčasť výcviku, nie strašiak

Po signálke prichádzame k miestu, odkiaľ musíme zísť z cesty a prejsť pár desiatok metrov po bývalom poli k murovanému tanku. Keďže nedávno snežilo, vidíme tank aj v zimnej kamufláži.

Od nadšenca vojenskej histórie sa dozvedáme, že ide o maketu sovietskeho tanku T-34, teda najbežnejšieho sovietskeho modelu, ktorých bolo vyrobených osemdesiattisíc kusov. Kým originálny tank má dĺžku necelých sedem metrov, tento model má okolo štyri a pol metra, takže je asi v dvojtretinovej veľkosti.

„Podľa našich zistení bol vybudovaný po októbri 1944, pretože na leteckých záberoch z októbra ešte nie je a na tých po oslobodení v roku 1945 už je. Prikláňame sa k tomu, že ho postavili v decembri 1944, keď sa začalo s prácami na vybudovanie Festungu,“ hovorí Škorvánek.

Hoci na prvý pohľad si laik môže myslieť, že účel tanku bolo odstrašenie nepriateľa, táto interpretácia je nesprávna. „Ak by to malo takto slúžiť, tak by to bol nemecký tank, zrejme by to bola nejaká vyradená technika a najmä by to bolo vo východnej časti mesta. V tejto časti to nemalo zmysel,“ vysvetľuje náš sprievodca.

„Zrejme slúžil ako súčasť výcviku pre obranné jednotky Festungu – keby došlo k útoku na mesto, aby boli jednotky oboznámené s tým, ako ten tank vyzerá, aby vedeli útočiť na jeho slabé miesta, kde sú jeho mŕtve uhly...“ pokračuje.

Spodná časť tanku je murovaná, v hornej časti má prvky z betónu a pravdepodobne bol aj omietnutý a s namaľovanou kamuflážou. Na jednom mieste dokonca vidno malé pozostatky omietky.

„Krásne tu vidno opracovanie tehál, aby silueta tanku bola čo najpresnejšia a nebola to len nejaká hrubá kubatúra,“ nadchýna sa Škorvánek.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

To, že tento objekt prežil od svojho vzniku ďalších osemdesiat rokov, je malý zázrak. Krátko po vojne sa totiž toto pohraničné územie na desaťročia uzavrelo a pohybovala sa tu iba pohraničná stráž. Do päťdesiatych rokov sa tu ešte nachádzalo vojenské cvičisko pre Československú ľudovú armádu – z tohto obdobia možno pochádza niekoľko priestrelov na hlavni makety tanku.

„Neskôr sem na špeciálne povolenie chodili poľnohospodári, ktorí obhospodarovali tieto polia, no bežný človek sa sem nedostal. Na výnimku sa raz ročne dalo na pietnu spomienku prísť k vojenskému cintorínu z prvej svetovej vojny, ale aj na to bolo treba previerky,“ hovorí Škorvánek.

Tank bol podľa jeho slov v relatívne dobrom stave zhruba do roku 2002, kým bolo územie strážené. „Po uvoľnení hraníc sem začali chodiť všelijakí zvedavci, ale najväčšie škody boli napáchané počas pandémie. Vtedy to tu bolo jedno veľké korzo,“ spomína. „Denne sa tu premlelo aj niekoľko stoviek ľudí a tank bol vďačným objektom na skúmanie, lozenie a pomalé rozoberanie.“

Aj preto tanku chýbajú časti muriva a dá sa dostať dovnútra.

V blízkosti modelu sa ukrývajú nenápadné obranné konštrukcie – palebné objekty, respektíve ľudovo nazývané protitankové steny. Ide o malé pevnôstky pre protitankový kanón. Podľa Škorvánka ich vybudovalo nemecké vojsko na jar roku 1945.

„Zaujímavé je, že strieľňa aj s poloautomatickým kanónom pochádzali z Molotovovej línie vo vtedajšom Sovietskom zväze, kde ich Nemci ukoristili ešte v roku 1942. Dlhodobo boli uskladnené v sklade v Pardubiciach a práve pre Festung Preßburg boli vytiahnuté a použité. V Bratislave ich malo byť inštalovaných štyridsaťdeväť, zatiaľ máme potvrdenú existenciu tridsiatich dvoch vybudovaných a dochovaných ich je desať,“ vysvetľuje.

Protitanková stena. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Unikát, no bez ochrany

Petržalský tank nie je len kuriozitou, ale aj vzácnosťou – v Európe sú totiž len dva dochované takéto modely – druhý, vo výrazne horšom stave, v českom meste Slaný. Ten v Bratislave je síce spolu s ďalšími objektmi vojenského opevnenia evidovaný ako mestská pamätihodnosť, ale reálnu pamiatkovú ochranu nemá.

„Plánujeme urobiť podrobné zameranie tanku, vyhotovenie 3D modelu aj s predpokladaným pôvodným vzhľadom a budeme sa snažiť nadviazať komunikáciu s Vojenským historickým ústavom, aby došlo k jeho rekonštrukcii,“ opisuje svoju predstavu o budúcnosti objektu Škorvánek.

Konkrétne bude podľa neho potrebné odstrániť náletové dreviny, doplniť chýbajúce tehlové murivo, opraviť poškodené betónové časti, vrátiť pôvodnú omietku a napokon aj aplikovať kamuflážny náter.

Ako je to s vlastníckymi vzťahmi? Majiteľom tanku a ostatných vojenských opevnení je štát a ich správcom je Vojenský historický ústav, ktorý by sa o ne mal starať. „Tri bunkre prevádzkujú občianske združenia a fungujú ako múzeá a ostatné objekty sú ponechané napospas osudu. Je to výzva pre VHÚ, ako k tomuto pristúpiť a čo s tým chcú do budúcna ďalej,“ myslí si Škorvánek.

„Bolo by veľmi nezodpovedné, ak by z dôvodu nezáujmu či rôznych zákulisných hier tento unikátny objekt zanikol,“ dodáva.

Problém podľa neho je, že tank, ako i ďalšie objekty tohto typu nemajú žiadnu právnu ochranu, nie sú nikde evidované a mnohé z nich sú príliš malé na to, aby boli stavbami. „Viaceré sme vykopávali spod zeme, lebo sme tušili, že tam asi niečo je. Pri našej výskumnej a osvetovej činnosti sa to končí. Často tiež narážame na pacifistický odpor, že keďže je to vojenské, je to zlé. Preto to mnohé inštitúcie nemajú záujem podporovať,“ zveruje sa.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Neistá je budúcnosť objektov petržalského opevnenia aj z pamiatkového hľadiska. Podľa Karla Práška z Krajského pamiatkového úradu Bratislava tieto fortifikačné objekty majú pamiatkovú hodnotu, ale nie všetko, čo má takúto hodnotu, je automaticky v zmysle zákona národnou kultúrnou pamiatkou.

„Na posudzovanie pamiatkových hodnôt sú nastavené osobitné metodiky,“ uvádza Prášek. „Ide predovšetkým o presné a odborné identifikovanie tých charakteristík veci (objektu), ktoré sú z celoslovenského meradla výnimočné, ojedinelé a autentické. V prípade petržalských bunkrov ide o dosiaľ pamiatkovo nešpecifikovaný výber zo stoviek bunkrov v pohraničí, respektíve na celom Slovensku.“

Druhou stránkou vyhlasovania veci za pamiatku je podľa Práška to, že v tomto procese sa rozhoduje o právach a povinnostiach vlastníka. „Musíme si objektívne priznať, že udržiavať kultúrnu pamiatku je pre vlastníka hmotnoprávna ťarcha so všetkými materiálovými, finančnými a administratívnymi dôsledkami,“ vyjadril sa.

„Výsledkom vývoja pamiatkovej ochrany je teda skutočnosť, že výnimočne máme vyhlásené za kultúrnu pamiatku niektoré vybrané bunkre v Dúbravke (Glavica), ale mnohé, omnoho početnejšie bunkre na Slovensku nie. Nie vždy je však nevyhnutné vyhlasovať vec za kultúrnu pamiatku,“ pokračuje.

„Zákon pozná aj inštitút pamätihodnosti a najdôležitejšia je, pravdupovediac, konštruktívna komunikácia s dotknutými subjektmi na každej úrovni. Práve v tomto má nezastupiteľné miesto aj tretí sektor, napríklad iniciatívy občianskych združení. Práve vďaka takejto iniciatíve v prípade murovanej makety tanku v Petržalke investor ústretovo reflektoval jej pamiatkovú hodnotu a architektonicky ju vtelil do predloženej projektovej dokumentácie pre budúcu zástavbu,“ uzatvára.

S budúcou výstavbou nekoliduje

Formálna ochrana tanku a s ním súvisiacich objektov je teda momentálne otázna, ale to ešte neznamená, že sa tank nepodarí zachrániť. V týchto miestach sa bude v blízkej budúcnosti stavať obytná štvrť a prítomnosť historických vojenských objektov môže pre investora byť niečím, čo nové sídlisko ozvláštni. Podľa Škorvánka by nemali novej výstavbe stáť v ceste.

„Keď sa robila pred pár rokmi prvá urbanistická štúdia, tak podmienkou bolo zachovať všetky fortifikačné objekty. V rámci štúdie a architektonických súťaží sa dostali do podkladov a musia byť zakomponované do verejných priestorov,“ hovorí.

„Podľa plánu zástavby tank so žiadnou stavbou nekoliduje, a ak by to bolo nutné, dajú sa niektoré objekty premiestniť, s čím už máme skúsenosti,“ dodáva. Takto sa počas výstavby druhej etapy električkovej trate v Petržalke premiestnila napríklad protitanková stena pri zastávke Veľký Draždiak.

Hoci boj s inštitúciami sa v téme vojenskej histórie javí ako boj s veternými mlynmi, kľúčom k úspechu môže byť ako obvykle osveta. Základ je pritom dobrý, lebo ľudia väčšinou tieto veci majú radi a návštevníkov lákajú, o čom by mohli rozprávať správcovia múzeí v sprístupnených bunkroch.

Podľa Škorvánka je väčšina reakcií od ľudí pozitívna, občas sa však vyskytnú aj negatívne. „Že načo propagujeme vojnu a že by sa to malo zbúrať, lebo to pripomína zlé veci, a načo jatriť rany,“ spomína a hneď aj odpovedá na námietky so slovami: „Snažíme sa týmto ľuďom vysvetliť, že aj toto je súčasť histórie. Alebo potom rovnako postupujme aj pri obnove hradov a tie, kde žili lúpežní rytieri a bolo vojsko, zbúrajme a nechajme len pekné kaštieliky, kde boli rozáriá a šľachtičné.“