Politické fórum Neprestaňme veriť vo vlastný štát

S rešpektom a uznaním upieram svoj pohľad na tisíce našich predkov, ktorí po desaťročia vzdorovali komunistickému totalitnému režimu. Mužov a žien, ktorí si zachovali túžbu po spravodlivejšom svete, nedali sa zastrašiť, umlčať ani zapredať za teplé miesto a osobné výhody. 

Pre svoj vzdor si nezvolili ani násilie, ani ponižovanie svojich protivníkov, ani vnucovanie svojho názoru iným. Ich protestom bolo hovorenie pravdy, poukazovanie na nespravodlivosť, ale i osobný príklad nezlomnosti a morálnej integrity. Nemyslím len na tých, ktorí mali odvahu svoju túžbu po slobode prejaviť verejne, za čo boli mnohí nespravodlivo odsúdení a prenasledovaní. 

Myslím aj na státisíce tých statočných ľudí, ktorí svoj protest prejavovali nenápadným, ale dôsledným udržiavaním nádeje z generácie na generáciu v rodinách, rozličných komunitách i náboženských spoločenstvách. Spomínam na tých, ktorí nestratili vieru v spravodlivosť ani poznanie, že spoločnosť, kde menšina diktuje väčšine a zneužíva svoje mocenské postavenie pre vlastný prospech, nemá budúcnosť. Že manipulácia verejnej mienky neurobí z menšiny väčšinu a menšina nevnúti väčšine ideológiu idúcu proti podstate človeka.

Ovocím týchto generácií bolo zjednotenie všetkých demokraticky zmýšľajúcich a po slobode túžiacich ľudí na Slovensku naprieč celou krajinou, rôznymi spoločenskými vrstvami i vierovyznaniami. Ich dielom nebola polarizujúca nenávisť, násilie ani túžba po pomste. A taká bola aj ich novembrová revolúcia – nežná. Taká bola slovenská krajina pred 35 rokmi. Iná ako dnes. A iná ako dnes bude aj o ďalších 35 rokov. Či lepšia, závisí len od nás.

Budúcnosť je vždy iná v realite ako vopred vysnená v predstavách. Je to len otázka miery – čím viac sa skutočnosť rozchádza so snom, tým viac sklamania so sebou prináša.

Ako sa v živote každého človeka strieda radosť so smútkom, tak sa aj v živote spoločnosti striedajú svetlejšie i pochmúrnejšie obdobia. Varovným signálom je, keď sklamanie začne prerastať do frustrácie. Keď sa očakávania väčšiny začnú rozplývať v zneužívaní moci a diktáte menšiny. Keď jedna generácia začne strácať dôveru vo vlastný štát a hľadá svoju budúcnosť mimo jeho hraníc. Dejiny nás učia, že takéto okamihy sa stávajú zlomovými a ľudia sú náchylní na revolučné riešenia. Vždy sú na výber dve cesty – pokojná, kultivovaná, v prospech človeka, alebo agresívna, polarizujúca, smerujúca k úpadku. 

Dnešná doba vyvoláva v časti spoločnosti pocit, že ideme po tej druhej, nesprávnej ceste. O to viac sa nechávame inšpirovať udalosťami spred 35 rokov, keď sa väčšina zjednotila a vybrala si pokojnú cestu vo chvíli, keď sa krajina ocitla na rázcestí. Aj to dnešné rázcestie pripomína to vtedajšie – opäť sa nám ponúkajú obe cesty – aj tá západná a aj tá východná. Nedá sa nevidieť, že sa tu čosi za našimi chrbtami začína ohýbať pod východnými vetrami a obnovenými maniermi autoritatívnych režimov.

Pred 35 rokmi sme ukázali, že Slovensko nestratilo nádej. Každá generácia má právo na nádej, aj tá dnešná. Úlohou verejných činiteľov je túto nádej napĺňať reálnymi opatreniami, nie iba lacnými sľubmi, prázdnymi gestami a dvojtvárnou politikou, keď sa proklamácie nezhodujú s činmi a lož sa opäť stáva pracovnou metódou. 

Obraciam sa na všetkých ľudí dobrej vôle, aby neprestali veriť vo vlastný štát, aby sa mladá generácia nevzdávala nádeje na lepšiu budúcnosť v jej rodnej krajine. Aby sa sklamania neprenášali do apatie či polarizácie, ale aby slúžili ako poučenie z chýb, ktoré sa viac nemusia opakovať a ktoré je možné napraviť. Aby sme spoločným úsilím dokázali chrániť najdôležitejšie výdobytky Nežnej revolúcie – slobodu, spravodlivosť, demokraciu. Bez klamstiev, bez násilia, bez túžby po pomste. Pre dôstojný život človeka a budúcnosť slovenského národa.