Výchovná poradňa Učiteľka dáva synovi aj tri poznámky za týždeň. Prestáva si veriť a hovorí o sebe, že je zlý a zbytočný

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, som veľmi nešťastná kvôli synovi (8 rokov). Má živšiu povahu, stále sa musí okolo neho niečo diať, tiež ešte niekedy nezvládne svoje emócie a v niektorých situáciách je výbušnejší, ako by mal byť. Svojou povahou vôbec nesadol triednej učiteľke, ktorá mu dáva každý týždeň aj dve-tri poznámky, napríklad za vyrušovanie, hojdanie sa na stoličke, nevhodné správanie a pod.

Deti sa na neho naučili žalovať, dostane poznámky za všetko, čo na neho nažalujú, aj keď situácia prebehla podľa synovho rozprávania úplne inak. Na otázku, prečo to nevysvetlí učiteľke, tvrdí, že to nemá zmysel, lebo by sa to otočilo proti nemu. Vidím, že ho to trápi, ale čo je najhoršie, posledné dni prichádza domov s tým, že si neverí, že je zlý alebo že je zbytočný.

Ťažko sa mi to počúva, snažím sa mu vysvetliť, že tak to nie je, že je výnimočný, každý sme jedinečný iným spôsobom. Z veselého chlapca teraz doma vidíme nervózne dieťa, ktoré sa bojí, čo zase pokazilo. Snažíme sa ho vychovávať tak, aby si vážil sám seba aj ostatných, ale vyzerá to tak, že neustále poznámkovanie a označovanie ho za zlého mu úplne ničí sebavedomie. Čo robiť, aby sa to neskončilo tak, že si skutočne prestane veriť a uverí tomu, že on je ten zlý? Snažili sme sa porozprávať aj s učiteľkou, ale nedopadlo to dobre, videla v nás len obhajcov nevhodného správania syna a nedala si nič vysvetliť. Ďakujem.

Zvlášť pri deťoch platí, že slová dospelých sú ich vnútorným hlasom. Teda to, čo o sebe počujú, to si o sebe aj myslia a podľa toho konajú. Stávajú sa tým, čo o sebe počujú. A to najmä vtedy, ak im to hovorí autorita, akou je rodič alebo učiteľ.

Tento psychologický fenomén poznáme pod názvom golemovský efekt. Ten hovorí, že slová druhých ľudí dokážu výrazne ovplyvniť a zmeniť naše správanie a vnímanie seba samých. Ak teda opakovane dostávame negatívnu spätnú väzbu, začneme sa podľa nej správať. Ak napríklad učiteľ dieťaťu neustále hovorí, že sa nedokáže dobre naučiť, tak dieťa sa naozaj nebude vedieť dobre učiť, hoci predtým mohlo mať výborné študijné výsledky. Ale uverilo tomu, čo opakovane vraví autorita – učiteľ – a dosahuje horšie výsledky. 

Existuje aj takzvaný pygmalionovský efekt, ktorý je zameraný na pozitívne očakávania a posilňuje tak výkon, správanie a výsledky smerom k lepšiemu.

Milá čitateľka, ďakujem za odvahu otvoriť túto tému. Viem, že to nie je ľahké. V mysli azda každej matky, ktorá prežíva niečo podobné, sa vynára obava, strach. Mieša sa hnev s pocitom nespravodlivosti. Najmä strach o dieťa – o jeho psychické zdravie, o jeho spokojnosť a radosť je veľmi výrazný. V takýchto prípadoch rodič zvykne pochybovať o sebe a aj o svojom dieťati. „Ako sa správa, keď mu takto hovoria?“ „Nemá učiteľka predsa pravdu?“ „Čo som mal urobiť inak? Čo mám urobiť?“

Chcem Vás povzbudiť, aby ste vytrvali na ceste svojho rodičovstva a naďalej podporovali syna. Hovorte mu, čo na ňom máte radi, aký v skutočnosti je, a vyzdvihujte jeho silné stránky. Pripomínajte sebe aj jemu, že to, čo teraz prežíva, je dočasný stav, nie trvalý a riešite to.

Uisťujte ho, že na ťažkosti nie je sám a že mu pomôžete. Avšak úplne najdôležitejšia je Vaša prítomnosť. Práve rodičovská blízkosť, láska a pokoj v rodine sú liečivé. Váš syn totiž bude vedieť, že nech v škole prežije čokoľvek, doma ho čakáte a ľúbite.

Pri riešení ťažkosti, o ktorej píšete, je dôležité, aby ste venovali pozornosť komunikácii s pedagógom. A to aj napriek tomu, že za sebou máte jeden rozhovor, ktorý neviedol k vyriešeniu situácie, skúste to ešte raz.

Moje odporúčanie je, aby ste triednu učiteľku kontaktovali a dohodli sa na stretnutí obaja rodičia. Skúste si vyhradiť dostatok času na tento rozhovor. Keďže idete komunikovať tému, ktorá je pre Vás náročná, urobte si pred stretnutím prípravu. Začnite ju tak, že si premyslíte, ako otvoríte stretnutie (akými slovami). Začiatok býva kľúčový – naladíte tak seba aj druhú stranu. Premyslite si, aký je cieľ Vášho stretnutia – s akou informáciou, dohodou budete spokojní odchádzať.

Povzbudzujem Vás k tomu, aby ste pri komunikácii nehľadali vinníka ani neobhajovali, ale zamerali sa na cieľ – pomôcť Vášmu synovi. Skúste vnímať pedagóga ako partnera na riešenie ťažkosti. Nehovorte mu, kde z Vášho pohľadu urobil chybu, čo spravil alebo nespravil. Namiesto toho pomenujte a opíšte Vašu (synovu) ťažkosť a opíšte jeho prežívanie.

Pýtajte sa na učiteľkin pohľad a skúsenosti. Pýtajte sa, čo môžete urobiť Vy ako rodičia, aby menej rušil na hodinách či bol menej výbušný. Diskutujte, čo môžete obidve strany spraviť, aby sa synovi lepšie darilo a ťažkosť sa vyriešila. Pretože on sa dokáže učiť, napredovať a vytvárať priateľstvá len vtedy, ak sa cíti v bezpečnom prostredí, ktoré ho prijíma.

Nech je Vaša komunikácia konštruktívna, aj keď (právom) prežívate rôzne emócie. Napokon, tieto aktuálne pocity a emócie môžete aj opísať slovami „som naozaj sklamaná“, „som nahnevaná“. Je totiž vždy lepšie emócie priznať a pomenovať, než ich pretaviť do prejavov ako napríklad krik. Platí tiež, že každá pomenovaná emócia má tendenciu znížiť svoju intenzitu.

Porozmýšľajte tiež nad možnosťou robiť zápisnicu počas rozhovoru. Tá bude slúžiť ako dokumentácia tohto rozhovoru. Zápisnicu by mala robiť tretia prítomná strana (napr. iný pedagóg, vychovávateľ), ktorý sa bude sústreďovať na prepis počutého. 

Na konci mojej odpovede Vám prajem veľa rozvahy a múdrosti. A hoci sa táto situácia javí ako ťažká, verím, že na konci bude dobré riešenie pre Vášho syna.